2 Cdo 190/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. B., bývajúcej v B., 2/ P. B., bývajúceho v B., 3/ T. B., bývajúceho v B., všetci zastúpení advokátom JUDr. Ing. J. F., advokátom v P., proti žalovanej R., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J. H., advokátom v B., o porušenie autorských práv a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 165/2006, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2011 sp. zn. 9 Co 212/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy dovolacieho konania v sume 191,81 €, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia do troch dní, na účet JUDr. Ing. J. F..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí prvým) z 24. apríla 2007 č.k. 20 C 165/2006-164 návrhu žalobcov vyhovel a zaviazal žalovanú stiahnuť z použitia a odovzdať žalobcom 1/ až 3/ rozmnoženinu fotografie z 21. augusta 1968 nazvanú "M.", oznámiť žalobcom 1/ až 3/ údaje o pôvode rozmnoženiny fotografie z 21. augusta 1968 nazvanej "M., o spôsobe a rozsahu jej použitia a zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne titulom nemajetkovej ujmy sumu 121 913,-- Sk a nahradiť žalobcom 1/ až 3/ trovy konania.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. novembra 2008 sp. zn. 9 Co 407/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí druhým) z 18. februára 2010 č.k. 20 C 165/2006-287 zaviazal žalovanú stiahnuť z použitia a odovzdať žalobcom 1/ až 3/ rozmnoženinu fotografie z 21. augusta 1968 nazvanú "M." do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej zaviazal žalovanú žalobcom 1/ až 3/ oznámiť údaje o pôvode rozmnoženiny fotografie z 21. augusta 1968 nazvanej "M.", o spôsobe a rozsahu jej použitia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne titulom nemajetkovej ujmy sumu 4 046,77 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 898,69 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 1/ trovy konania v sume 1 527,80 €, žalobcovi 2/ trovy konania v sume 1 527,80 € a žalobcovi 3/ trovy konania v sume 1 527,80 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet ich právneho zástupcu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v denníku N. bola 21. augusta 2003 uverejnená fotografia "M.", ktorej autorom bol fotograf L. B.. Denník N. opätovne uverejnil uvedenú fotografiu 20. augusta 2005 ako ilustračnú fotografiu k článku "Okupačné vojská zabili 19 Slovákov". Do fotografie bol vpísaný text "Mladík sa postavil proti tanku okupačných vojsk na bratislavskom Šafárikovom námestí". Fotografia bola na konci článku označená za menom autorky článku ako "foto dse". Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. Rovnako medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, že autorom zverejnenej fotografie bol L. B. a uvedené fotografie boli zverejnené bez súhlasu žalobcov (to žalovaná ani nespochybňovala). Žalovaná namietala skutočnosť, že v tomto prípade jej konanie nie je možné považovať za zásah do práv autora, pretože predmetná fotografia nemá pojmové znaky autorského diela. Nie je teda predmetom autorského práva a tak nepožíva ani ochranu podľa autorského zákona. Žalovaná v konaní tvrdila, že ak by aj táto fotografia bola autorským dielom (čo však popierala), i tak by mohla túto fotografiu použiť na základe zákonnej licencie. Zákonná licencia jej umožňovala vyhotoviť rozmnoženinu diela, ktoré bolo zverejnené v novinách na informačné účely a to bez súhlasu žalobcov. Súd s poukazom na obsah znaleckého posudku M. Š. dospel k záveru, že predmetná fotografia autora L. B. je fotografickým dielom, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej činnosti autora a tvorí predmet ochrany autorského práva. Jeho fotografia predstavuje nielen priame zobrazenie udalostí, ktoré sa v tejto dobe v našej krajine odohrávali, ale bol na nej zachytený človek poskytujúci svedectvo o vlastnom prežívaní daného dobového okamihu. Jedinečnosť fotografie vychádza zo zachytenia bezprostrednej reakcie E. G.. Tento bol nič netušiac zachytený v určitom momente vlastného prežívania. L. B. si ako jeden z mála, resp. možno ako jediný prejav hnevu, zúfalstva a bezmocnosti E. G. všimol. Rozpoznal jeho výpovednú hodnotu a pohotovo ho zachytil. B. fotografia pôsobí strhujúco i po mnohých rokoch od jej vyhotovenia. A to je aj jeden z dôvodov, prečo bola odbornou verejnosťou zaradená medzi tzv. fotoikony. Rozhodne ju nemožno považovať iba za výsledok "remeselnej činnosti". Vpád okupačných vojsk do Československa v auguste 1968 bol dokumentovaný desiatkami ba až stovkami profesionálnych a amatérskych fotografov. Napriek tomu žiaden z nich takúto fotografiu nevyhotovil a práve fotografia "M." sa stala foto symbolom násilného ukončenia reformného procesu vo vtedajšom Československu. K argumentu žalovanej, že bola oprávnená použiť fotografiu L. B. bez súhlasu žalobcov na informačné účely, súd uviedol, že zákon v určitých taxatívne stanovených prípadoch umožňuje využívať autorské diela aj bez súhlasu autora. Oprávnenosť, resp. neoprávnenosť zverejnenia fotografie L. B. bolo potrebné pri každom zo zverejnení posudzovať vždy podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy ku zverejneniu došlo. K prvému zverejneniu došlo 21. augusta 2003, keby bol účinný zákon č. 383/1997 Z.z. (autorský zákon). Zo zákona vyplýva, že i uverejnenie diela vo výtlačku novín je možné považovať za vyhotovenie rozmnoženiny diela. Aby žalovaná mohla v súlade so zákonnou licenciou uverejniť dielo L. B. vo svojom denníku N. i bez súhlasu žalobcov, muselo by dôjsť k splneniu predpokladov stanovených v § 25 tohto zákona (a to súčasne). Zákon navyše neumožňoval vyhotovovať na informačné účely rozmnoženinu akéhokoľvek diela, ale umožňoval rozmnožovanie iba článku zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku (§ 25 ods. 1 písm. a/), prednášky alebo príhovoru (§ 25 ods. 1 písm. c/) a krátkej časti diela vnímateľného pri aktuálnych udalostiach. Na základe uvedeného súd vyvodil, že žalovaná nebola pri zverejnení fotografie 21. augusta 2003 oprávnená vyhotoviť rozmnoženinu fotografie bez súhlasu žalobcov. Jej vyhotovením zasiahla do autorských práv, ktorých nositeľmi sú žalobcovia. V prípade zverejnenia fotografie 20. augusta 2005 bolo potrebné pre posúdenie ne/oprávnenosti zverejnenia aplikovať ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon). Použitie diela bez súhlasu autora bolo upravené v § 33 tohto zákona. Rovnako aj v tomto prípade bol súdom konštatovaný neoprávnený zásah do práv žalobcov. Priznanie iného zadosťučinenia ako peňažného nepovažoval súd za postačujúce, preto rozhodol aj o náhrade nemajetkovej ujmy. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. apríla 2011 sp. zn. 9 Co 212/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti náhrady trov konania zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov prvostupňového konania v sume 5 482,09 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 1 074,12 € k rukám JUDr. Ing. J. F., v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že okresný súd správne hodnotil otázku (ne)oprávnenosti použitia fotografie L. B. z hľadiska § 25 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z. v súvislosti so zverejnením fotografie 21. augusta 2003 a z hľadiska § 33 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v prípade zverejnenia predmetnej fotografie 20. augusta 2005. Zverejnením fotografie L. B. "M." 21. augusta 2003 a 20. augusta 2005 žalovaná neoprávnene zasiahla do autorských práv autora fotografie v zmysle zákona č. 383/1997 Z.z., resp. v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z., tak, ako správne uzavrel súd prvého stupňa. Žalovaná zasiahla do autorských práv pôvodcu fotografie opakovane (dvakrát), pričom druhý raz fotografiu uverejnila po tom, ako ju žalobca 2/ upozornil na nesprávnosť jej konania a požiadal ju, aby od takéhoto konania upustila. Neoprávnenosť zásahu žalovanej nespočívala len v tom, že fotografiu uverejnila opakovane, autorské práva neváhala porušiť aj tým, že priamo do fotografie (jej rozmnoženiny) zasiahla vpísaním textu, jej uverejnením v nedostatočnej kvalite, ako aj umiestnením fotografie vedľa správ bulvárnej povahy. Žalovaná teda fotografiu nielen použila neoprávnene, ale autorské práva porušila aj ďalšími nedovolenými zásahmi. Každý autor má právo na zachovávanie úcty a rešpektu k jeho dielu. Spôsob, akým žalovaná (opakovane) narábala s fotografiou L. B. takúto úctu a rešpekt nepreukazuje. Uvedené konanie žalovanej museli žalobcovia (ako osoby oprávnené uplatňovať nároky plynúce zo zákonom stanovenej ochrany autorských práv) vnímať o to intenzívnejšie, že v prípade autora fotografie sa jedná o ich najbližšieho príbuzného (manžel a otec), ktorý bol v súvislosti s jeho občianskym postojom k politickým udalostiam v roku 1968 (a v tejto súvislosti aj s vytvorením predmetnej fotografie) pracovne postihovaný. Neoprávnený zásah do autorských práv bol v predmetnej veci o to väčší, že práve denník N., v ktorom bola fotografia v rozpore s autorskoprávnou ochranou použitá, patrí na území Slovenska medzi najčítanejšie denníky. Ospravedlnenie, resp. uverejnenie rozsudku súdu na náklady žalovanej, by tak ani podľa odvolacieho súdu vzhľadom na spôsob neoprávneného zásahu, jeho rozsah a samotné okolnosti, za akých k porušeniu autorských práv došlo, nepredstavovalo pre žalobcov dostatočné zadosťučinenie. Nemajetková ujma v sume 4 046,77 € spoločne a nerozdielne trom žalobcom v konečnom dôsledku nepredstavuje plnenie v premrštenej výške, naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy uplatňovali skôr na dolnej hranici. V časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie. Žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa a aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Túto vadu dovolateľka videla v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Uviedla, že rozhodnutie nespĺňa požiadavky vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky, resp. z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa názoru dovolateľky súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku opomenul vysporiadať s viacerými relevantnými argumentmi žalovanej. Žiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu, že aj keď má fotografia charakter dennej správy, ex lege nepodlieha ochrane autorského zákona. Dovolateľka poukázala na to, že ani odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno považovať za také, v ktorom by sa súd riadne vysporiadaval s argumentáciou žalovanej. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je totiž nekonzistentné a priam protirečivé. Hoci odvolací súd správne uviedol, že dennou správou je správa o denných udalostiach a predmetná fotografia zobrazovala dianie v uliciach Bratislavy v určitý deň, úplne nepochopiteľne a nelogicky dospel potom k záveru, že fotografia nie je dennou správou. Žalovaná naďalej zotrváva na názore, že fotografia nespĺňala pojmové znaky diela. Podľa názoru dovolateľky k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konania pred súdom došlo aj tým, že súd prvého stupňa opätovne nevypočul ako svedkov osoby, ktorých písomné vyhlásenia len prečítal. Vzhľadom na zásadu priamosti a bezprostrednosti bolo neprípustné, aby súd vychádzal z písomných vyjadrení namiesto toho, aby tieto osoby vypočul, pretože tým okrem iného znemožnil žalovanej klásť svedkom otázky a vyjadriť sa k ich výsluchu.
Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedli, že dovolanie žalovanej je v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprístupné a jeho prípustnosť nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Navrhli ho odmietnuť a priznať im voči žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Pretože dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov rozsudkov uvedených v citovanom ustanovení je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 238 O.s.p. nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rovnako odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola teda nedôvodná.
Námietka dovolateľky o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov (nevypočutie svedka, resp. opätovné nevypočutie svedka), nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníkov nie je ani postupom, ktorým by im súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu doručené súdu prvého stupňa 16. mája 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby dovolací súd určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,29 €, ktorú dovolací znížil o 50 % na sumu 45,65 € (pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb podľa § 13 ods. 2 vyhlášky), spolu teda predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny pri zastupovaní 3 osôb sumu 136,95 € (45,65 x 3), čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 € x 3, t.j. 22,89 €)] a 20 % DPH [§ 18 ods. 3 vyhlášky (t.j. 31,97 €)] predstavuje spolu 191,81 €. Náhradu trov dovolacieho konania je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcov 1/, 2/, 3/ (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová