2Cdo/188/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. C., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Borisom Štanglovičom, advokátom, so sídlom v Šali, Jarmočná 2264/3, proti žalovanému Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom v Nitre, Nábrežie za hydrocentrálou 4, IČO: 36 550 949, zastúpenému Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 2, IČO: 35 951 087, o určenie, že žalobca nie je povinný plniť dlh, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17C/321/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 5. augusta 2019 sp. zn. 9Co/355/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 13. septembra 2018 č. k. 17C/321/2016-117 určil, že žalobca nie je povinný plniť dlh voči žalovanému vyplývajúci z faktúry č. XXXXXXXXXX. splatnej 21. júla 2016, a to v časti fakturovanej sumy vo výške 2.912,60 eur (I. výrok); určil, že žalobca nie je povinný plniť dlh voči žalovanému vyplývajúci z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 22. augusta 2016, a to v časti fakturovanej sumy vo výške 114,46 eur (II. výrok); uložil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo výške 33 eur a súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 181,50 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok); priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % (IV. výrok). Rozhodnutie odôvodnil právne použitím § 28 ods. 3, 5, 8, 9, 10, § 30 ods. 1, 2, 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, § 19 ods. 5 zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii, § 3 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ako aj procesnými ustanoveniami § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Vecne súd argumentoval tým, že žalobu podala aktívne vecne legitimovaná osoba proti pasívne vecne legitimovanej osobe, pričom sa jedná o žalobu podľa § 137 písm. c/ CSP. V danom prípade, ešte pred začatím konania samotného, žalovaný odpojil žalobcu od prívodu pitnej vody, v dôsledku čoho si žalobca nemohol vykonávať základné hygienické návyky a nemal k dispozícii pitnúvodu, bez ktorej žalobca nemôže v dnešnej dobe reálne existovať. Preto sa žalobca dôvodne domáhal aj nariadenia neodkladného opatrenia a následne touto žalobou aj určenia, že nie je povinný plniť dlh voči žalovanému. Žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, napriek tomu sporný vodomer preciachoval a následne nainštaloval u iného odberateľa. To, že k namontovaniu došlo s odstupom deviatich mesiacov od doručenia žaloby žalovanému, nasvedčuje tomu, že žalovaný nebol odkázaný na použitie tohto konkrétneho vodomeru a neexistovala ani objektívna prekážka, pre ktorú by nemohol vodomer poskytnúť na účely súdneho konania; takéto jeho konanie súd považuje za zneužitie svojho postavenia na trhu a za znemožnenie akéhokoľvek vykonania dokazovania o tom, či žalovaný oprávnene vystavil faktúru pod číslom XXXXXXXXXX a následne aj faktúru za preskúšanie meradla vo výške 114,46 eur (faktúra číslo XXXXXXXXXX). Pokiaľ by sa žalobca touto žalobou nedomáhal určenia, že nie je povinný plniť dlh voči žalovanému, súd vyjadril presvedčenie, že pred uplynutím premlčacej doby by sám žalovaný pristúpil k podaniu žaloby o zaplatenie fakturovanej sumy. Aj preto si žalovaný musel byť vedomý toho, že predmetom konania bude posúdenie oprávnenosti fakturovania sumy 2.955,08 eur za vodné, stočné a zrážky a sumy 114,46 eur za úradné preskúšanie meradla. Aj v tomto kontexte je potom postup žalovaného nepochopiteľný, účelový a súd preto dospel k záveru, že k takémuto postupu došlo zámerne, aby nemohlo byť meradlo znalecky a objektívne posúdené. Súd mal pochybnosti o objektivite metrologického posudku (č. l. 21 spisu), nakoľko takýto posudok nemá náležitosti znaleckého posudku, čo znovu vedie k záverom, že súd by v každom prípade musel dať meradlo znalecky posúdiť, čo však v súčasnej dobe už nie je možné. Keďže žalovaný pristúpil k prerušeniu dodávky vody, zároveň však na súd nepodal žalobu o zaplatenie fakturovanej sumy, žalobca sa dostal do stavu tiesne a do stavu právnej neistoty, ktorú mohol riešiť jedine podaním žaloby podľa § 137 písm. c/ CSP vrátane negatórneho petitu žaloby. Naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ CSP je daný, pretože tu existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Súd z predložených listinných dôkazov nemal za objektívne preukázané, v akom množstve žalobca naozaj odobral a odviedol vodu, nakoľko nemohol v dôsledku správania sa žalovaného vykonať znalecké dokazovanie, ani preskúmať výšku fakturovanej sumy a dôvodnosť fakturácie úradného preskúšania meradla. Keďže žalovaný nespochybnil výpočet žalobcu ohľadne výšky sumy, ktorú nie je povinný platiť (2.912,60 eur) z faktúry č. XXXXXXXXXX, súd v tejto časti dokazovanie nevykonal, nakoľko sa dokazujú len sporné skutočnosti. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Krajský s úd v Trnave (ďalej a j ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného rozhodol rozsudkom zo dňa 5. augusta 2019 č. k. 9Co/355/2018-162 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie, pričom na zdôraznenie správnosti jeho záverov, aj v reakcii na odvolacie námietky navyše uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca reklamoval faktúru, keď namietal nesprávnosť nameraného množstva vody. Žalovaný postupoval v súlade s ustanovením § 30 zákona č. 442/2002 Z. z. a zaslal meradlo na preskúšanie subjektu určenému zákonom, t. j. Slovenskému metrologickému ústavu, ktorý vydal metrologický posudok, podľa ktorého predmetné meradlo vyhovuje technickým a metrologickým požiadavkám. Za danej situácie bolo jedinou možnosťou žalobcu, ako preukázať nesprávnosť nameraného množstva vody, resp. vadnosť meradla, vypracovanie znaleckého posudku na preskúmanie meradla, resp. ďalších relevantných okolností správnosti, či nesprávnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody. Možnosť takéhoto dokazovania zmaril žalovaný tým, že predmetné meradlo dal preciachovať a namontoval ho inému zákazníkovi, a to v čase, keď žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcom spore so žalobcom. Žalovaný tak svojím konaním zmaril žalobcovi možnosť preukázať vadnosť vodomeru a nesprávnosť fakturácie. Žalovaný síce správne argumentuje tým, že postupoval v súlade so zákonom č. 442/2002 Z. z. a dal meradlo preskúšať Slovenskému metrologickému ústavu, ktorý vydal metrologický posudok. Na druhej strane však nemožno protistrane uprieť právo namietať správnosť metrologického posudku a právo navrhnúť jeho znalecké preskúmanie. Žalovaný túto možnosť zmaril tým, že predmetné meradlo dal preciachovať a odovzdal ho inému zákazníkovi. Za situácie, keď žalobca relevantne spochybnil a sporoval správnosť fakturácie, poukazujúc na nereálne množstvo fakturovanej vody, vychádzajúc z fakturácie z predchádzajúcich období, prešlo bremeno tvrdenia a aj dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý predložilako jediný dôkaz preukazujúci správnosť fakturácie metrologický posudok. Žalobca nesúhlasil s jeho záverom a navrhol znalecké dokazovanie, ktoré sa nemohlo uskutočniť z dôvodu preciachovania vodomeru. Vyhodnotiac takto vykonané dokazovanie dospel odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie k tomu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania správnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody, keď síce predložil metrologický posudok o správnosti meradla, znemožnil však jeho ďalšie znalecké preskúmanie a ani ničím ďalším nevyvrátil relevantnú pochybnosť a spornosť fakturovaného množstva vody. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné zohľadniť relevantnú argumentáciu žalobcu, že fakturované množstvo vody nemohlo zodpovedať reálnej spotrebe, keď 20- násobne prevýšilo spotrebu za predchádzajúce obdobie, pričom takto enormne zvýšená spotreba vody nebola ničím preukázaná (napr. porucha potrubia, zavlažovanie záhrady, napúšťanie bazéna). Zároveň bolo potrebné prihliadnuť aj na spotrebiteľský charakter prejednávaného sporu. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Vychádza sa tiež z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - „profesionálne znalý podnikateľ“ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Uvedené je potrebné premietnuť aj do procesu dokazovania, keď spotrebiteľ sa môže ocitnúť v dôkaznej núdzi práve v dôsledku konania dodávateľa, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom spore. Preto ak spotrebiteľ relevantne spochybní a sporuje postup dodávateľa, je dodávateľ povinný preukázať, že postupoval v súlade s právom. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. 3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa neho právne závery odvolacieho súdu uvedené v bodoch 23. a 26. odôvodnenia napádaného rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov, že: v súdnom konaní bolo z predložených dôkazov jasne preukázané, že žalovaný si splnil všetky svoje zákonné povinnosti, ktoré mu ako dodávateľovi vody voči žalobcovi zákon ukladal, t. j. predmetné meradlo žalovaný dal za účelom overenia správnosti nameraných údajov riadne preskúšať zákonom určenému subjektu, ktorého výsledkom bol zákonom ustanovený metrologický posudok. Odôvodnenie súdu je nelogické, vzájomne s i odporujúce, a k o a j v priamom rozpore s výsledkami dokazovania, keďže žalovaný ako dodávateľ v konaní riadne preukázal, že postupoval v dobrej viere plne v súlade s právom a neporušil žiadnu svoju zákonnú povinnosť (čo súd aj sám potvrdil) a súčasne žiadnym spôsobom ani nezneužil právo na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný vôbec nespochybňuje ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany sporu, avšak v tomto prípade nemá odvolávka súdu na „dôkaznú núdzu spotrebiteľa spôsobenú žalovaným“ žiadne opodstatnenie, nakoľko žalovaný ako dodávateľ objektívne nemohol takúto dôkaznú núdzu, ktorá by bola na ťarchu spotrebiteľa, spôsobiť. Zákon č. 142/2000 Z. z. o metrológii priamo ustanovuje subjekty, ktoré sú oprávnené vykonávať metrologickú kontrolu, pričom najvyššou možnou inštanciou na vykonanie metrologickej kontroly je práve Slovenský metrologický ústav. Žiaden znalec, ani znalecká organizácia nie sú podľa platných právnych predpisov kompetentní vykonať metrologickú kontrolu a preskúmať t a k správnosť metrologického posudku. Metrologický posudok nie je objektívne možné v rámci súdneho konania preskúmať žiadnym znalcom, tak ako nesprávne uvádza odvolací súd. Súd nesprávne dospel aj k záveru, že žalobca ako spotrebiteľ relevantne spochybnil postup žalovaného ako dodávateľa. Ak žalobca len bez ďalšieho tvrdil, že vyfakturované množstvo vody nemohol reálne spotrebovať z dôvodu, že by musel mať vodovodnú batériu otvorenú po dobu 9 1 dní, rozhodne nemožno považovať za relevantné spochybnenie postupu žalovaného. To znamená, že i v prípade, ak by metrologický posudok bolo možné znalecky preskúmať, tak žalobca nielenže nepreukázal, ale ani neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spochybnili postup žalovaného a založili dôvod na preskúmanie metrologického posudku. Odvolací súd bez akéhokoľvek zákonného opodstatnenia a v dôsledku všeobecného popretia skutočnosti z o strany žalobcu preniesol dôkazné bremeno n a ťarc hu žalovaného, č o j e v rozpore s ustanoveniami CSP týkajúcimi sa dokazovania. Vzhľadom na nelogické a nesprávne závery súdu v napádanom rozhodnutí, vyvstáva doposiaľ neriešená otázka, „ako má teda žalovaný ako dodávateľ vody postupovať v prípade reklamácie meradiel - má pri počte takmer 200.000 odberných miest každé jedno reklamované meradlo uchovávať pre prípad budúceho súdneho sporu so spotrebiteľom? Ak áno, kde, po akú dobu a na koho náklady má meradlá uchovávať? Možno dodávateľa takýmto spôsobom obmedziť v disponovaní s vecou v jeho vlastníctve napriek tomu, že túto povinnosť žiadny predpis neukladá? V tejto súvislosti zároveň vyvstávaaj otázka, akú majú teda „právnu silu“ a v konečnom dôsledku aj zmysel ustanovenie osobitného zákona, ktoré priamo upravujú postup a povinnosti žalovaného pri preskúšaní meradla, ktorého správnosť bola žalobcom namietaná, keď meteorologický posudok súd nepovažoval za dostatočný dôkaz? Ako mohlo dôjsť, zo strany žalovaného k zmareniu znaleckého dokazovania predmetného meradla, keď žiadny znalec alebo znalecká organizácia nie je na vykonanie predmetnej činnosti kompetentná?“ Navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu. 4. K dovolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto ho odmietol (§ 447 písm. f/ CSP). 6. V danom prípade žalovaný prípustnosť podaného dovolania výslovne oprel o § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Z obsahu jeho dovolania (§ 124 CSP), najmä so zreteľom na jeho vyjadrenie, že „Odôvodnenie súdu je nelogické, vzájomne si odporujúce, ako aj v priamom rozpore s výsledkami dokazovania (...)“ (tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia) možno vyvodiť aj dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 6.1. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 7. Aj vo vzťahu k § 420 písm. f/ CSP (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 8/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 73/2017). 8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. V súvislosti s dovolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa zmätočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyšemusí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. 11. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 12. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej /kompletizujúcej/ jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania dovolateľa, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolací súd v tejto súvislosti tiež dodáva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu vždy dopodrobna reagovať úplne na všetky námietky odvolania. Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 13. Pokiaľ žalovaný namietal, že „z predložených dôkazov bolo jasne preukázané, ž e s i splnil svoje zákonné povinnosti (...)“, ide o jeho nespokojnosť a námietku voči nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov súdom, čím došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. K uvedenej námietke dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C S P nedostatočné zistenie skutkového, či skutočného stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 99/2019, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

13.1. Dovolací súd pre úplnosť v súvislosti s námietkou dovolateľa o ne/možnosti vykonať znalecké dokazovanie, resp. podľa neho dostatočnom rozsahu dokazovania vzhľadom na ním predložený metrologický posudok v súlade so zákonom č. 142/2002 Z. z., pripomína, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Odborné posúdenie postačuje v jednoduchších prípadoch (§ 206, § 207 CSP) a naopak „ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje“ súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie, pričom v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie je možné nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom. V danom prípade žalobca navrhol v súlade s o svojimi procesnými právami vykonať znalecké dokazovanie a súd v súlade so zákonom vyhodnotil potrebu jeho vykonania (bližšie pozri najmä body 24., 25. a 26. odôvodnenia odvolacieho súdu). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že postupom súdu, ktorý sa neprieči zákonu, preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 13.2. Napokon k tvrdeniam dovolateľa o dostatočnom rozs ahu vykonaného dokazovania, treba pripomenúť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porovnaj ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 14. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) spočívalo (prípadne) na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 3 Cdo 105/2018, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 15. Nadväzujúc na predchádzajúce body najvyšší súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených námietok z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nevyplýva, preto najvyšší s ú d dovolanie žalovaného v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP. 16. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 16.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 16.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 225/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 73/2017). 16.3. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa akoprocesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd a b/ uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). 17. Pred posúdením samotného,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) dovolací súd opakované uvádza, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. 17.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2017, 3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, 7 Cdo 99/2018). 18. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili prvoinštančný a odvolací súd. 19. Z otázok formulovaných žalovaným v dovolaní v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (bližšie pozri bod 3. tohto rozhodnutia), ako aj obsahu dovolania (§ 124 ods. l CSP) vyplýva dovolateľov nesúhlas s procesom dokazovania, rozsahom vykonaného dokazovania, ako aj nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) ohľadom dôkazného bremena zaťažujúceho dovolateľa. 20. Dovolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr. sp. zn. 8 Cdo 115/2017) vysvetlil, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovení § 421 ods. 1 O. s. p. sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, teda bremeno procesnej zodpovednosti za to, že v civilnom spore bude m ať s ú d možnosť urobiť p r e dostatok potrebných skutkových poznatkov rozhodnutie v prospech strany. Významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti CSP je opodstatnené konštatovanie, že otázkou takého právneho významu je otázka významná nielen pre tú-ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatórnej činnosti najvyššieho súdu, úlohou ktorého je zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo 1/2010, 7 Cdo 117/2011). Je to dané zámerom, aby s a vyriešením takejto otázky prispelo k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Posúdenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu takáto individuálna otázka ani nemôže mať znaky zásadného právneho významu (pozri aj rozhodnutie dovolacieho súd sp. zn. 8 Cdo 140/2018).

21. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v zhode s o súdom prvej inštancie náležite uviedol, n a základe akých skutočností dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaným. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaný namieta v dovolaní (porovnaj napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 328/2012). 21.1. V danom spore sa žalobca domáhal určenia, že nie je povinný plniť dlh voči žalovanému vyplývajúci z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 21. júla 2016 vo výške 2.912,60 eur a z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 22. augusta 2016 vo výške 114,46 eur z dôvodu spornosti nameraného množstva vody. Súdy na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospeli k zhodnému záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania správnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody, keď síce predložil metrologický posudok o správnosti meradla, znemožnil však jeho ďalšie znalecké preskúmanie a ani ničím ďalším nevyvrátil relevantnú pochybnosť a spornosť fakturovaného množstva vody. Súd prvej inštancie, skutkové zistenia ktorého považoval za úplné asprávne aj odvolací súd, vychádzal z toho, že z predložených listinných dôkazov nemal z a objektívne preukázané, v akom množstve žalobca naozaj odobral a odviedol vodu, nakoľko nemohol v dôsledku správania sa žalovaného vykonať znalecké dokazovanie. Podľa názoru súdov oboch inštancií bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie meradla, resp. ďalších relevantných okolností správnosti/nesprávnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody. Možnosť takéhoto dokazovania zmaril žalovaný tým, že predmetné meradlo dal preciachovať a namontoval ho inému zákazníkovi, a to v čase, keď žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcom spore so žalobcom. Súdy oboch inštancií uzavreli, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania správnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody, existenciu správnosti ktorej žalovaný tvrdil, avšak nepreukázal. K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania zisťuje, či došlo/nedošlo k dodaniu a odobraniu určitého množstva vody premietnutého do vystavenej faktúry, rieši skutkové otázky. Výsledkom tejto činnosti súdu sú skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové (nie právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu, ktorý tvorí podstatu tohto výsledku, nepredstavuje právne posúdenie. Tento skutkový záver súdov nemožno v dovolacom konaní úspešne spochybniť - dovolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), a to aj vtedy, keď je v dovolaní spochybňovaný (aj) skutkový stav zistený odvolacím súdom. Najvyšší súd preto v danom dovolacom konaní vychádzal zo skutkového zistenia odvolacieho súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania správnosti fakturácie dodaného a odvedeného množstva vody. 21.2. Na vyššie uvádzané skutočnosti mal žalovaný iný názor, podľa neho v danom prípade postupoval zákonným spôsobom, keď zabezpečil metrologický posudok meracieho zariadenia, s ktorým následne nakladal podľa svojho uváženia a tento metrologický posudok bol dostatočným podkladom pre súdne konanie, v ktorom a n i nemohlo b y ť nariadené znalecké dokazovanie, nakoľko odborné posúdenie metrologického úradu predstavuje odborné posúdenie najvyššou odbornou autoritou. Pričom skutočnosť, že dovolateľ nakladal s meracím zariadením, nepredstavuje dôvod zmarenia dokazovania, ani dôvod prenesenia dôkazného bremena. Z uvedeného je tak zjavný nesúhlas dovolateľa s vykonaným dokazovaním a skutkovými závermi a ich vyhodnotením súdmi nižších inštancií. Dovolateľ tak namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom (aj súdom prvej inštancie), touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. l písm. b/ CSP. Len samotné spochybňovanie procesu dokazovania, skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní sporu, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ a § 432 ods. 2 CSP. 22. Právnou otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka, kto je v danom spore nositeľom dôkazného bremena. Pre zodpovedanie tejto otázky je totiž rozhodujúca hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na druhej strane aj žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva (tak napr. rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011). Žalovaný v dovolaní s otázkou, koho v danej veci zaťažovalo dôkazné bremeno síce polemizuje, ale bližšie nekonkretizuje. Navyše, dovolateľom nastolené otázky v danom prípade majú povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.

23. Zhrnúc uvedené dovolací súd uvádza, že i keď dovolateľ v dovolaní namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (aj súdom prvej inštancie), právnu otázku zásadného významu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP neformuluje. Bez uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., BaricováJ., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 14/2018, 2 Cdo 167/2017, 3 Cdo 28/2017, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017). Je tak nepochybné, že v dovolaní nie sú dovolacie dôvody vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP. Absenciu uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť. 24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že ani prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného aj v tejto časti odmietol v zmysle § 447 písm. f/ CSP. 25. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.