UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu : K. S., bývajúci v J., zastúpený Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., IČO : 36 856 282, so sídlom v Nitre, Farská 25, proti žalovaným : 1/ K. S., bývajúci v J., 2/ A. S., bývajúca v J., obaja zastúpení Mgr. Vierou Laczovou, advokátkou v Trnave, Dolné bašty 2, o vrátenie daru, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17 C 337/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. marca 2017 sp. zn. 26 Co 675/2015, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. júna 2015 č. k. 17 C 337/2010-260 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania nehnuteľnosti od žalovaných 1/, 2/ (návrh bol označený ako vrátenie daru). Uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ k rukám právnej zástupkyne žalovaných náhradu trov konania vo výške 669,29 € titulom trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzťahy medzi žalobcom a žalovanými sú vážne narušené, čo spôsobilo rozvod manželstva žalobcu a jeho mimomanželská známosť, avšak nevzhliadol dôvody, pre ktoré by návrhu mohol vyhovieť. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že práve žalobca je tou osobou, ktorá vyvoláva konflikty medzi žalobcom a žalovanými. Výsluchom svedkov mal za preukázané, že práve žalobca vulgárne osočuje žalovaných, dokonca sa im vyhrážal aj fyzickou likvidáciou. Akékoľvek správanie žalovaných, ktoré súd nemôže považovať za konanie porušujúce dobré mravy je len výsledkom, resp. reakciou na správanie sa žalobcu. Ani samotné zrušenie trvalého pobytu žalobcu na O. nemožno považovať za porušenie dobrých mravov, pretože v darovacej zmluve žalobca nemá zriadené vecné bremeno právo doživotného užívania tejto nehnuteľnosti. Navyše mal za jednoznačne preukázané, že aj matka žalovaných v tomto rodinnom dome doposiaľ býva. Argumenty, ktoré žalobca použil počas konania boli vyvrátené listinnými dôkazmi zo strany žalovaných a žalovaní preukázali, že za žalobcu platili napr. daň z nehnuteľnosti, matka za žalobcu spláca úver, ktorý si vzala so žalobcom, teda žalobca si neplní svoje povinnosti (napr. voči mestu, banke a pod.) a tieto povinnosti za neho v plnej miere splniližalovaní. Žalobca počas celého konania nepreukázal žiadne správanie žalovaných, ktoré by napĺňalo podstatu hrubého porušenia dobrých mravov, nepreukázal, že v núdzi mu žalovaní nepomohli (do akej núdze sa dostal ?), naopak žalovaní preukázali, že žalobca proti nim neustále podáva trestné oznámenia, ktoré boli doposiaľ neúspešné, vyvoláva neustále spory a žalovaní svojím konaním len bránia svoje práva. Súd nepopiera, že žalobca môže subjektívne pociťovať správanie žalovaných ako porušovanie dobrých mravov voči jeho osobe, objektívne však ich správanie nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Poznamenal, že pokiaľ súd považoval tento žalobný návrh za výzvu na vrátenie daru, žalobca sa mal v ďalšom konaní domáhať vypratania nehnuteľnosti a nie ich vydania. Ak ide o vrátenie darovanej nehnuteľnosti, môže darca uplatniť na súde žalobu o vypratanie tejto nehnuteľnosti obdarovanými, ak sú splnené zákonné predpoklady pre vrátenie daru. Aj s ohľadom na túto skutočnosť súd návrhu nemohol vyhovieť. Uviedol, že súd návrh zamietol aj v časti, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaných na zaplatenie sumy 11 618 € s prísl., nakoľko žalobca nijako túto časť návrhu skutkovo a právne nezdôvodnil, neprodukoval dôkazy na preukázanie svojho nároku. Z výzvy na vrátenie daru vyplýva, že uvedená suma mala byť náhradou za podiel na nehnuteľnosti v katastrálnom území Y. zapísané na LV č. XXX, ktorú pôvodne žalobca daroval žalovanému 2/ a žalovaný 2/ následne žalovanému 1/. Ak však súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody na vrátenie daru, vzťahuje sa to aj na uvedenú náhradu (peňažné plnenie). 2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. marca 2017 č. k. 26 Co 675/2015-298 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vyslovil, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Vzhľadom na odvolacie námietky uviedol, že žaloba žalobcu ani jeho výzva na vrátenie daru z 13. júla 2010 dostatočným spôsobom nešpecifikujú skutkové okolnosti, z ktorých žalobca voč i každému zo žalovaných samostatne uplatňuje právo na vrátenie daru. Žalobca síce v žalobe uvádza, že za takéto skutočnosti považuje odnesenie bez jeho vedomia a súhlasu jeho veci z jeho kancelárie na O., vrátanie počítača s dátami, avšak nie je zrejmé, kedy sa tak stalo, chýba vymedzenie časového obdobia, o aké konkrétne veci sa malo jednať - chýba bližšia špecifikácia vecí (vrátane počítača) potrebná za účelom preukázania pravdivosti takéhoto jeho skutkového tvrdenia, a ktorý zo žalovaných sa mal takéhoto konania dopustiť - žalobca v tejto súvislosti totiž tvrdí, že sa tohto konania dopustil „žalovaný“, pričom za žalovaných označuje dve fyzické osoby s hmotnoprávnymi účinkami plynúcimi pre každú z nich samostatne. Ďalším skutkom podľa žaloby má byť okolnosť, že žalovaní - odporcovia vymenili zámky na dielňach, ktoré sú tu umiestnené (unimobunky, chladiarenské skrine návesov, slúžiace ako dielne), hoci tieto ani neboli predmetom daru, odmietajú m u vydať jeho osobné veci a veci v jeho osobnom vlastníctve určené na podnikanie... pričom nie je zrejmé, ktorému zo žalovaných sa takéto správanie dáva za vinu, kedy sa tak malo stať, kde sa citované nehnuteľnosti nachádzajú a o aké konkrétne osobné veci vo vlastníctve žalobcu sa malo jednať (pokiaľ totiž žalobca riadne a určite nešpecifikuje vec, ktorú považuje za svoju osobnú vec (ku ktorej sú mu obmedzované práva), nie je možné, aby žalovaný v rámci obrany preukazoval, že takáto vec vlastnícky nepatrí žalobcovi, prípadne ž e žalovaný m á právo takéto veci užívať a pod.). Pokiaľ ide o skutkové okolnosti, že žalovaný 1/ vyberal finančné hotovosti vo firme žalobcu, tieto nevyúčtoval a znemožnil mu tým splácanie úveru, opätovne nie je zrejmé, kedy sa tak malo stať, o akú firmu sa malo jednať, o akú finančnú hotovosť sa malo jednať - ktorá mala mať za následok znemožnenie žalobcovi splácať úver. Obdobne to platí aj o okolnosti „znemožnenia žalobcovi vyzdvihnúť si jeho osobné veci z miesta bydliska“, keďže ani v tomto prípade nie je možné jednoznačne určiť, kto sa takéhoto konania mal dopustiť, kedy sa tak malo stať a o aké osobné veci sa malo jednať. Obdobnými nedostatkami (majúcimi za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre jeho neurčitosť) trpí aj výzva žalobcu na vrátenie daru z 13. júla 2010, v ktorej žalobca len veľmi všeobecne vytýka obom žalovaným, že m u znemožnili pokračovať riadne v jeho podnikaní, prístupu k osobným veciam a veciam n a podnikanie, bývanie v doterajšom bydlisku bez predchádzajúceho upozornenia a výzvy na vysťahovanie, odcudzili mu veci z jeho kancelárie a firmy. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že posudzovaním miery rozporu správania sa žalobcu s dobrými mravmi by malo právnyvýznam len vtedy, ak by z dokazovania vyplynulo, že žalovaní sa správajú voči žalobcovi spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a bolo by potrebné posúdiť, čo vyvolalo takéto správanie sa žalovaných voči žalobcovi, čo však nebol prípad práve prejednávanej veci. K námietke nesprávneho vyhodnotenia dôkazov uviedol, že svedkovia vo svojich výpovediach uvádzali len svoje názory na chod firmy žalobcu, svoje hodnotiace úsudky na žalovaného 1/ a žalovaného 2/, ako aj o konaní žalobcu, že konal nesprávne, keď svoj majetok daroval deťom a pod. Takáto výpoveď žiadnym spôsobom nepreukázala skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe a ani preukázať nebola schopná, nakoľko svedkovia pri hádkach žalobcu a žalovaných neboli a o probléme s trvalým pobytom žalobcu s a dozvedeli taktiež le n z rozprávania, t e d a iš lo o sprostredkované informácie. Ohľadne nezákonného spôsobu prevodu motorových vozidiel vo vlastníctve podnikateľského subjektu Štefan Sivák, ktorým sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezaoberal uviedol, že takáto okolnosť je vymedzená neurčito a nebola obsahom výzvy žalobcu adresovanej žalovaným v súvislosti s uplatnením jeho práva na vrátenie daru ani samotnej žaloby, ktorá mala takúto výzvu nahradiť. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.11.2014 síce navrhla vykonať dokazovanie v naznačenom smere, avšak bližšie nešpecifikovala, čoho sa tento dôkaz má týkať. Právna zástupkyňa žalobcu do skončenia konania nepredložila súdu relevantný návrh na vykonanie dokazovania v tomto smere. Právne irelevantnou pre rozhodnutie v tejto vec i boli a j námietky žalobcu, ž e žalovaný 1/ doručoval zákonu odporujúce skončenie pracovných pomerov so zamestnancami žalobcu a tieto osoby následne zamestnal vo svojej spoločnosti, a že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ neupozornili žalobcu, že beží konanie o zrušenie jeho spoločnosti, nakoľko takéto skutkové okolnosti sú vymedzené neurčito a neboli obsahom výzvy žalobcu adresovanej žalovaným v súvislosti s uplatnením jeho práva na vrátenie daru ani samotnej žaloby, ktorá mala takúto výzvu nahradiť. Odvolací súd, riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúc si aj dôvody súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vrátane vecne správneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 420 písm. f/ CSP. Mal za to, že súdy nižších inštancií sa nevyporiadali s predloženými dôkazmi, hodnotili ich svojvoľne, významne v prospech žalovaných. Takéto konanie považuje z vyššie uvedených dôvodov za nepreskúmateľné a porušené sú práva žalobcu. Svojvoľné a formalistické rozhodnutie súdu o tom, že sa ďalej uvedenými dôkazmi nezaoberal a odmietajúc prihliadnuť na špecifické okolnosti daného prípadu a predložené dôkazy, považuje za porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a prístup k spravodlivosti. Navrhol, aby dovolací súd obe rozhodnutia zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie, v ktorom by bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie. 4. Žalovaní vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CS P ) dos pel k záveru, ž e dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.1 V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacímsúdom rozhodovaná rozdielne. 8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. 9.1. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a/ prípustný predmet, b/ lehotu na podania dovolania, c/ náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo. Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). 9.2. V civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podania dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie. 9.3. Dovolací zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolaním, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP) žalobca napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie. 9.4. Toto dovolanie žalobcu posúdil dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že dovolací dôvod, ktorý žalobca uplatnil treba posúdiť podľa § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil s a ň o u predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale an i právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 12. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). 13. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. 14. V súvislosti s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ 15. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí s ú d o v Slovenskej republiky p o d R 2/2016, považuje dovolac í s ú d z a plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 16. V prejednávanej veci s a odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci. V tomto prípade preto ich nie je potrebné opakovať, keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, takýto postup bol plne v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že žalobca počas celého konania nepreukázal žiadne správanie žalovaných, ktoré by napĺňalo podstatu hrubého porušenia dobrých mravov, nepreukázal, že by mu žalovaní nepomohli (do akej núdze sa dostal ?), naopak žalovaní preukázali, že žalobca voči nim neustále podával trestné oznámenia, ktoré boli doposiaľ neúspešné, že vyvoláva neustále spory a žalovaní svojím konaním len bránia svoje práva. Objektívne však správanie žalovaných nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. 17. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje podrobné vysvetlenie dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP tak v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. 18. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999, a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. 19. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ CSP). 20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.