2 Cdo 181/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému Ľ. J., bývajúcemu v T., o vymoženie 514,49 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 49 Er 2945/2011, o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 23/2012 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 20. októbra 2011
č.k. 49 Er 2945/2011-18 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom vo veci bolo rozhodnutie o priestupku vydané
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Slovenskej republiky – Okresným dopravným
inšpektorátom v Trenčíne zo 17. septembra 2008 pod č.p. : O., ktorým bola povinnému
uložená pokuta 15 000,-- Sk a zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 20 mesiacov. Uvedený
exekučný titul nadobudol právoplatnosť 17. septembra 2008 a vykonateľným sa stal 3.
októbra 2008. Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na povinnosť exekučného súdu
skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Uviedol,
že v ustanovení § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon č.
71/1967 Zb.“) je stanovená trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon rozhodnutia, inak
dochádza k preklúzii práva a tiež k zániku účinnosti aj takého rozhodnutia, ktoré je uvedené v
§ 41 ods. 2 písm. f/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
V danom prípade bolo možné nariadiť výkon rozhodnutia najneskôr 3. októbra 2011. Súd
prvého stupňa uzavrel, že na preklúziu, ku ktorej došlo, musel prihliadnuť z úradnej povinnosti a predmetnú žiadosť súdneho exekútora zamietol z dôvodu zániku vymáhaného
práva.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“)
uznesením z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 23/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil sa s právnym názorom oprávnenej, podľa ktorého
prekluzívna lehota neuplynula a nejestvuje žiadna prekážka, ktorá by bránila udeleniu
poverenia na vykonanie exekúcie a samotnému výkonu exekučného titulu. Uviedol, že
exekučné konanie sa síce začína dňom, ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie
exekúcie, to však ešte neznamená, že sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd
je povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie možno vykonať. Odvolací súd osobitne zdôraznil, že exekučný titul sa
stal vykonateľný 3. októbra 2008, prekluzívna lehota uplynula 3. októbra 2011, preto
prvostupňový súd správne prihliadol na zánik vymáhaného práva. Záver, že exekučný titul
nebolo možné vykonať a z tohto dôvodu bolo potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť, považoval za vecne správny aj odvolací súd.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie
exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť
domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej
znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008). Podľa názoru oprávnenej súdy
nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci
moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.
Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny
záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu
na vykonanie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej
právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom
závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p. a je nedostatočné,
neurčité a nezrozumiteľné. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými
exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že
„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn.:
na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“
(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania
svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou
označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
v oprávnenou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to
vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo
v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne
a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto
konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou
uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej
k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia,
ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť
svoje tvrdenia).
Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie
je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej
vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,
ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia sa prieči týmito slovami konštatovanej
povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa [dovedený
do dôsledkov (ad absurdum)], blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne
nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii
žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka taktiež tvrdila, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti
vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov
považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a z akých dôvodov uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil. Napadnuté uznesenie teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia,
z odôvodnenia vyplýva aj právne posúdenie veci pri aplikácii uvedených ustanovení právneho
predpisu na zistený skutkový stav. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v uvedenom
zmysle nie je preto nepreskúmateľné.
Dovolateľka namietala nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej správe
k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu
č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax
v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie
rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých
prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok
a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného
rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.
K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to
(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade
určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,
vtedy, keď dospeje k záveru, že : a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne
správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto
aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na odvolacom súde
nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania
nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom
na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová