2 Cdo 181/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v exekučnej veci   oprávnenej   S., so sídlom v B., proti povinnému Ľ. J., bývajúcemu v T., o vymoženie 514,49 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 49 Er 2945/2011, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 23/2012 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 20. októbra 2011

č.k.   49   Er   2945/2011-18   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia  

na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom vo veci bolo rozhodnutie o priestupku vydané

Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Slovenskej republiky – Okresným dopravným

inšpektorátom v Trenčíne zo 17. septembra 2008 pod č.p. : O., ktorým bola povinnému

uložená pokuta 15 000,-- Sk a zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 20 mesiacov. Uvedený

exekučný titul nadobudol právoplatnosť 17. septembra 2008 a   vykonateľným   sa   stal   3.

októbra 2008. Súd prvého stupňa v odôvodnení poukázal na povinnosť exekučného súdu

skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Uviedol,

že v ustanovení § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon č.

71/1967 Zb.“) je stanovená trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon rozhodnutia, inak

dochádza k preklúzii práva a tiež k zániku účinnosti aj takého rozhodnutia, ktoré je uvedené v

§ 41 ods. 2 písm. f/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

V danom prípade bolo možné nariadiť výkon rozhodnutia najneskôr 3. októbra 2011. Súd

prvého stupňa uzavrel, že na preklúziu, ku   ktorej   došlo,   musel   prihliadnuť   z   úradnej povinnosti a predmetnú žiadosť súdneho exekútora zamietol z dôvodu zániku vymáhaného

práva.

Na   odvolanie   oprávnenej   Krajský   súd   v   Trenčíne   (ďalej   len   „odvolací   súd“)

uznesením z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 23/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212  

ods. 1   O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil sa s právnym názorom oprávnenej, podľa ktorého

prekluzívna lehota neuplynula a nejestvuje žiadna prekážka, ktorá by bránila udeleniu

poverenia na vykonanie exekúcie a samotnému výkonu exekučného titulu. Uviedol, že

exekučné konanie sa síce začína dňom, ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie

exekúcie, to však ešte neznamená, že sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd

je povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu  

na vykonanie exekúcie možno vykonať. Odvolací súd osobitne zdôraznil, že exekučný titul sa

stal vykonateľný 3. októbra 2008, prekluzívna lehota uplynula 3. októbra 2011, preto

prvostupňový súd správne prihliadol na zánik vymáhaného práva. Záver, že exekučný titul

nebolo možné vykonať a z tohto dôvodu bolo potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť, považoval za vecne správny aj odvolací súd.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie

exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej

znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008). Podľa názoru oprávnenej súdy

nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci

moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.

Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny

záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu  

na vykonanie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej

právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom

závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p. a je nedostatočné,

neurčité a nezrozumiteľné. Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež  

R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými

exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu  

zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn.:  

na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa

oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“

(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania

svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

v oprávnenou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to  

vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo

v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne

a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto

konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou

uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej  

k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť

svoje tvrdenia).

Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie

je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,  

4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej

vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,

ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia sa prieči týmito slovami konštatovanej

povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa [dovedený  

do dôsledkov (ad absurdum)], blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne

nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii

žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť  

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,  

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolateľka taktiež tvrdila, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak   sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov

považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a z akých dôvodov uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil. Napadnuté uznesenie teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia,

z odôvodnenia vyplýva aj právne posúdenie veci pri aplikácii uvedených ustanovení právneho

predpisu na zistený skutkový stav. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v uvedenom

zmysle nie je preto nepreskúmateľné.

Dovolateľka namietala nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej správe

k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu  

č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax

v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých

prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania,   známy napadnutý rozsudok

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to

(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,

vtedy, keď dospeje k záveru, že : a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na odvolacom súde

nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania

nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom

na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. augusta 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová