UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O., narodeného T. zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia č. 11/6, proti žalovanej O. narodenej T. zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, Rožňava, Námestie 1. mája č. 11, o neplatnosť právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12C/43/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. marca 2022 sp. zn. 3Co/160/2021, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom z 08. júna 2021, č. k. 12C/43/2019-224 žalobu zamietol; a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a zároveň vyslovil, že štát nemá nárok na náhradu trov konania. 1.1. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobnom návrhu, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd určil, že odstúpenie z nájomnej zmluvy podaním zo dňa 18. 06. 2018 je neplatné. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalovaná ako prenajímateľka uzatvorila nájomnú zmluvu s nájomcom E. - L. dňa 04. 01. 2002, ktorej predmetom bol nájom nehnuteľností, a to parciel č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX v kat. území obce M., zapísaná na LV č. XXXX. 1. 2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok uplatňovaný žalobcom nie je dôvodný. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd bol toho názoru, že u žalobcu absentuje naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od nájomnej zmluvy jednak z dôvodu, že nájomná zmluva bola dojednaná na dobu určitú do 31. 12. 2020 a jednak z dôvodu, že žalobca nikdy nedisponoval, ani v súčasnej dobe nedisponuje oprávnením na vykonávanie činnosti, za účelom ktorým bola predmetná nájomná zmluva uzavretá. V nájomnej zmluve bolo uvedené ako predmet nájmu usporadúvanie športových podujatí (motocyklových pretekov). Keďže žalobca nikdy nedisponoval oprávnením na vykonávanie takejto činnosti a platnosť nájomnej zmluvy zanikla, žalobca nemá právny záujem na určení neplatnosti odstúpenia od predmetnejnájomnej zmluvy. Súd teda dospel k záveru o absencii naliehavého právneho záujmu, preto žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Štát nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát (§ 155 ods. 2 CSP).
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie žalobcu, rozsudkom zo 17. marca 2022 sp. zn. 3Co/160/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a určil, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ak vychádzal z názoru, že žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy, ktorý následne aj nesprávne právne posúdil, ak žalobu zamietol. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca žalobou sa domáhal určenia, že odstúpenie od nájomnej zmluvy uzavretej dňa 04. 01. 2002 listom zo dňa 18. 06. 2018 je absolútne neplatným právnym úkonom. Je teda zrejmé, že sa domáhal určenia neexistencie právnej skutočnosti, ak sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od nájomnej zmluvy. Žalobca sa v prejednávanej veci domáha určenia neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od nájomnej zmluvy, teda určenie právnej skutočnosti. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby je to, že určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy z osobitného predpisu nevyplýva, preto vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, i keď z iných dôvodov. 2.2. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana sporu, v danom prípade žalovaná, preto jej odvolací súd priznal aj náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Dovolateľ zastáva názor, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s uplatnenými námietkami žalobcu v odvolacom konaní ohľadne objektívnych dôvodov, na základe ktorých sa žalobca ocitol v situácii, v rámci ktorej ak nechcel mať v sporovom konaní neúspech, musel podať návrh na zmenu žaloby, predmetom ktorej by bolo uplatnenie nároku na náhradu škody za obmedzenie užívania predmetu nájmu; a ohľadne námietky nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutia o trovách konania, v rámci ktorého, ak by už rozhodnutie o zamietnutí žaloby malo byť považované za správne, mohol súd prinajmenšom vzhľadom k okolnostiam rýchlosti svojho rozhodovania aplikovať ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Okrem uvedeného porušenia dovolateľ ďalej ako závažné procesné pochybenie namieta aj neposkytnutie predbežnej ochrany nájomných práv žalobcu pri podaní návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. Súdy za podstatné pre zamietnutie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia označili rozhodnutie Okresného úradu Rožňava, odbor starostlivosti o životné prostredie č. k. J. o vine žalobcu zo spáchania priestupku podľa § 115 ods. 1 písm. s) zákona o odpadoch, hoci predmetné rozhodnutie sa netýkalo predmetu nájmu, a teda nemohlo byť základom pre ich rozhodovanie. Keďže uvedené rozhodnutie sa preukázateľne netýkalo územia vyčleneného v článku II odseku 1 Nájomnej zmluvy definovaného ako predmet nájmu, t. j. parciel č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX k. ú. M., ale parcely registra O.-., parc. č. T., je evidentné, že toto rozhodnutie nemohlo byť relevantným podkladom pre posudzovanie ani okolností podstatných pre rozhodovanie o neodkladnom opatrení, ale ani nárokov vyplývajúcich z nájomného vzťahu uzatvoreného dňa 04. 01. 2002. Čo sa týka potvrdzujúceho výroku o trovách konania, tento okrem výrokovej časti neobsahuje žiadne odôvodnenie, v ktorom by sa súd vysporiadal s odvolacou argumentáciou nesprávnosti právneho posúdenia namietanou žalobcom. Čo sa týka samotnej meritórnej stránky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd v bode 17 svojho odôvodnenia priznal, že súd prvej inštancie odvolaním napadnuté rozhodnutie posúdil právne nesprávne. V uvedenom bode totiž odvolací súd konštatuje, že „Žaloba na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy z osobitného predpisu nevyplýva, preto vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu zamietol."Odvolací súd však uvedenou vetou vyvracia celé prvoinštančné rozhodnutie, ktoré bolo postavené na nedostatku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) CSP a stavia ho na nedostatku hmotnoprávnej úpravy v zmysle § 137 písm. d) CSP. Už ustálená rozhodovacia prax ukladá súdom povinnosť vykladať podania podľa ich obsahu. Z obsahu žalobcom uplatneného návrhu s prihliadnutím nato, že tento návrh podal v čase keď mal nájom vyplývajúci z nájomnej zmluvy so žalovanou ešte trvať, jasne vyplýva, že cieľom uplatneného nároku bolo odstrániť nezákonné ukončenie nájomného vzťahu a pokračovať v tomto nájme. Táto skutočnosť je nepochybná z posledných dvoch odsekov podaného návrhu pred samotným návrhom výroku rozhodnutia súdu, ktorý však pre súd v zmysle ustálenej praxe nie je pre súd doslovne záväzný. 3.2. Dovolateľ taktiež poukazuje na právne posúdenie aplikované na rozhodnutie o trovách konania, ktoré sa nevysporiadalo s argumentáciou žalobcu a nezohľadnilo okolnosti (trvanie sporu), v zmysle ktorých súd vyššej inštancie v doterajšej súdnej praxi aplikoval ustanovenie § 257 CSP. Táto rozhodovacia prax, od ktorej sa odvolací súd odklonil vyplýva napríklad z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/266/2019, 5Obo/4/2017. 3.3. Žalobca tiež namieta, že za právne správny nepovažuje ani názor súdu, že naliehavý právny záujem „musí existovať v čase rozhodovania súdu". Žalobca totiž v čase podania žaloby naliehavý právny záujem nepochybne mal, a nie je v jeho procesných silách docieliť, aby tento trval po neobmedzený čas trvania sporového konania resp. kým súd vo veci rozhodne. Aj zo samotného pojmu „naliehavý" totiž vyplýva, že sa ním na súde uplatňuje naliehavosť potreby rozhodovania vo veci a rýchla a účinná právna ochrana. Navyše je potrebné dodať, že súd v uvedenej veci vydáva deklaratórny rozsudok, ktorým spätne ku dňu odstúpenia konštatuje jeho platnosť/neplatnosť, a preto by sa mala naliehavosť právneho záujmu viazať na túto okolnosť a nie na čas, kedy má súd cez pracovné povinnosti o veci rozhodnúť. Podľa názoru žalobcu je preto právny názor, v ktorom súd svojou pracovnou vyťaženosťou formálne uprie účastníkovi konania právo na zaoberanie sa jeho vecou alibizmom, ktorý vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale je zároveň aj procesným postupom, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ žiada, aby dovolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, a vec vrátil na ďalšie konanie s vymedzením záväzného právneho názoru na ďalší postup v konaní. Žalobca si zároveň uplatňuje trovy dovolacieho konania.
4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolateľ žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli tak súdu známe nepreukazuje. Dovolateľ skreslene deklaroval, že dôvodom zamietnutia návrhu na neodkladné opatrenie bolo rozhodnutie o priestupku, ktorým bol uznaný vinným z priestupku na úseku životného prostredia, že nakladal v rozpore s ust. § 12 ods. 6 zákona o odpadoch, s iným ako komunálnym odpadom na pozemku žalovanej parc. Z.. k.ú. M., ak nezákonne uložil približne 160 kusov vyradených elektrikárskych železobetónových stĺpov, čo je približne 192 ton stavebného odpadu zaradeného pod katalógovým číslom T. vyhlášky T.. z. o uskladnení odpadu na pozemku. Aj táto skutočnosť len potvrdila, že dovolateľ nie len v rozpore s nájomnou zmluvou, ale aj zákonom užíval predmet nájmu. Argumentácia dovolateľa, že predmet prenajatých nehnuteľností na parcelách G.. sa netýkajú pozemku, kde je uskladnený odpad, a to parc. T., kde sa železobetónové elektrické stĺpy nachádzali, bolo a je účelové zo strany dovolateľa. Žalovaná súdu preukázala, že parcely pôvodne označené v nájomnej zmluve z roku 2002 podliehali pozemkovým úpravám a sceľovaniu pozemkov v roku 2012 a boli nahradené inými číslami, t. z. že nehnuteľnosť, ktorá je obsiahnutá ako nová parcela, zahrňuje parcely označené v zmluve ako T. Žalovaná priložila aj pôvodný stav a nový stav - foto mapku parciel, čo dovolateľ dodnes nevyvrátil. Súd 1. inštancie zákonne zamietol návrh dovolateľa, ktorým sa domáhal určenia, že právny úkon žalovanej zo dňa 18. 06. 2018 - odstúpenie od nájomnej zmluvy uzavretej dňa 04. 01. 2002 je neplatné. Súd správne vyhodnotil aj otázku nedostatku naliehavého právneho záujmu, pretože dovolateľ totiž žiadne rozhodné skutočnosti nepreukázal, z ktorých by bolo možné naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu vyvodiť. Správne odvolací súd v bode 17. rozsudku vec právne posúdil, ak prijal záver, že žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy z osobitného právneho predpisu nevyplýva. Žalovaná navrhuje dovolaciemu súdu dovolanie ako nedôvodné odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania 100%.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a to z nasledujúcich dôvodov:
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
10. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
1 3. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazoval na námietky ohľadne objektívnych dôvodov, na základe ktorých sa žalobca ocitol v situácii, v rámci ktorej, ak nechcel mať v sporovom konaní neúspech, musel podať návrh na zmenu žaloby; poukazoval aj na nesprávne zamietnutie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia; ako aj na to, že výrok o trovách konania neobsahuje dostatočné odôvodnenie.
15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. 15.1. Oba súdy nižšej inštancie v odôvodneniach svojich rozhodnutí riadnym spôsobom popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd dôvodil vo svojom rozsudku, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že odstúpenie od nájomnej zmluvy uzavretej dňa 04. 01. 2002 listom zo dňa 18. 06. 2018 je absolútne neplatným právnym úkonom. Bolo teda zrejmé, že sa domáhal určenia neexistencie právnej skutočnosti, ak sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od nájomnej zmluvy. 15.2. Odvolací súd dospel preto k relevantne odôvodnenému záveru, že „Určenie existencie právnej skutočnosti, (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiťaktuálny právny stav. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 137 písm. d) CSP, uvedené ustanovenie pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Ako bolo vyššie uvedené, žalobca sa v prejednávanej veci domáha určenia neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od nájomnej zmluvy, teda určenie právnej skutočnosti. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby je to, že určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy z osobitného predpisu nevyplýva, preto vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu zamietol." 15.3. Pokiaľ ide o namietanie trov konania, tak súd prvej inštancie a odvolací súd vyhodnotili, že výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1, podľa ktorého právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana sporu, v danom prípade žalovaná. V danom spore súdy nevideli žiadne výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania podľa ust. § 257 CSP. Pokiaľ dovolateľ argumentuje niektorými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa k nepriznaniu trov konania úspešnej strane, žiadne takéto dôvody v konaní nepreukazoval. 15.4. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
16. Dovolateľ namietal aj nesprávne zamietnutie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. Dovolací súd ale uvádza, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa netýkal vydania neodkladného opatrenia. Dané rozhodoval Okresný súd Rožňava v uznesení č. k. 12C/43/2019-44 zo dňa 08. 08. 2019, kde návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal potrebu naliehavej úpravy pomerov. Voči predmetnému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorému zo strany Krajského súdu v Košiciach nebolo vyhovené a uznesením č. k. 3Co/224/2019-120 zo dňa 16. 12. 2019, bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené.
17. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasila a nestotožnila sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
18. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ nedôvodne namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.
19. Dovolateľ dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. namieta nesprávne právne posúdenie. Uvedený výrok (aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci samej) má charakter uznesenia. Dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je prípustné v tejto časti. Vzmysle § 419 CSP je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, ak to zákon pripúšťa. Jeho prípustnosť je však v danom prípade vylúčená podľa § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m) CSP.
20. Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm. m) CSP).
21. Z uvedeného vyplýva, že prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú dovolateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že podľa CSP nie je prípustné dovolanie proti uzneseniu o trovách konania (porovnaj bod 27. jeho uznesenia z 08. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017).
22. Ďalej dovolateľ k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) ako právnu otázku uviedol, že za právne správny nepovažuje názor súdu, že naliehavý právny záujem musí existovať v čase rozhodovania súdu. 22.1. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, avšak dovolací súd posudzujúc jeho podanie podľa obsahu v zmysle § 124 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že ide o dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a preto sa zaoberal jeho prípustnosťou.
23. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 23.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
24. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
25. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka", a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017, 4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).
26. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nevymedzí právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku, a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovaniapodstaty právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti, novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017).
27. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
28. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
2 9. Dovolací súd k uvedenej právnej otázke uvádza, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku) a súčasne o takú (právnu) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. 29.1. Z toho, ako žalobca vymedzil právnu otázku je zjavné, že sa týka len posúdenia toho, či v zmysle § 137 písm. c) naliehavý právny záujem musí existovať v čase rozhodovania súdu. Na riešení dovolateľom vymedzenej právnej otázky ale odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Podstata dôvodu potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom spočíva v právnom názore, odlišnom od názoru súdu prvej inštancie, že sa žalobca domáhal určenia neexistencie právnej skutočnosti, ak sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od nájomnej zmluvy. Odvolací súd preto vychádzal z ustanovenia § 137 písm. d) CSP, ktoré pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Podmienkou prípustnosti takejto žaloby je to, že určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Odvolací súd dospel k záveru, že žaloba na určenie neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy z osobitného predpisu nevyplýva, preto vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalobu zamietol.
30. Žalobca teda v dovolaní nevymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne posúdenie veci. Bez uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.
31. Je nepochybné, že v dovolaní žalobcu absentuje zákonom požadovaná náležitosť, dovolacie dôvody v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP.
3 2. Ostatné námietky dovolateľa neboli pre rozhodnutie v danej veci podstatné. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajúkritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
3 3. Vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, aké žalobca predkladá vo svojom dovolaní a aké z obsahu jeho dovolania možno vyvodiť, preto nezodpovedá spôsobu vymedzenia v zmysle § 431 až § 435 CSP. Absenciu takej náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f) CSP).
3 4. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ neopodstatnene namieta v rozsudku odvolacieho súdu nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Taktiež prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie aj v tejto časti odmietol v zmysle § 447 písm. c) a f) CSP.
35. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.