Najvyšší súd

2 Cdo 173/2010

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného R. a. s., so sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. M. T., advokát, s. r.

o. so sídlom v Bratislave, Z. v mene ktorej koná JUDr. M. T., konateľ a advokát,   proti

povinnému R. P., bývajúcemu v P., pre vymoženie 390 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5 Er 662/2009, EX 1315/2009 o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31.marca 2010, sp. zn. 19 CoE

53/2010, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 13. novembra 2009 č. k. 5 Er 662/2009,   EX 1315/2009– 40 povolil odklad exekúcie ( § 56 ods. 2 Exekučného poriadku ) do

právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 91/2009.

Uviedol, že z uznesenia Okresného súdu Trenčín z 11. mája 2009 sp. zn. 11 C 91/2009

vyplýva, že v tomto konaní sa 93 navrhovateľov ( vrátane povinného ako navrhovateľa 74 / )

domáha určenia neplatnosti Všeobecných zmluvných podmienok odporcu ( oprávneného )

z 21. mája 2007 a ich dodatkov, na základe rozhodcovskej doložky ktorých   bol vydaný

exekučný titul ( rozhodcovský   rozsudok Arbitrážneho súdu Košice z 28. 9. 2009   č.  

3 C 13/2009   ).   Podľa výsledkov tohto konania sa môže stať exekučný titul neúčinným

a exekúcia môže byť zastavená ( § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku ).

Krajský súd v Trenčíne   na odvolanie oprávneného uznesením z 31. marca 2010  

sp. zn. 19 CoE 53/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Po

preskúmaní všetkých rozhodujúcich námietok vyplývajúcich z odvolania sa v plnom rozsahu

stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu. Na zdôraznenie

správnosti   jeho rozhodnutia   dodal, že   rozhodcovský súd   rozhodol vo veci, ktorej predmetom bolo určenie platnosti právnych úkonov. Medzi účastníkmi bolo sporné, či došlo

k platnému pristúpeniu   povinného k všeobecným poistným   podmienkam, teda či je nimi

viazaný. V   konaní bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému náhradu trov

rozhodcovského konania, ktoré sú predmetom danej exekúcie. Ak   v konaní   vedenom na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 91/2009 súd vysloví, že všeobecné poistné

podmienky oprávneného vrátane ich dodatkov, sú neplatné, neplatnou bude aj rozhodcovská

doložka, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný titul sa

tak môže stať neúčinným a exekúcia v danej veci by mohla byť zastavená. Odvolací súd

poukázal na povinnosť exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

skúmať, či návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či

rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať ( § 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní   - ďalej len zákona č. 244/2003 Z. z. ). Právomoc súdu skúmať

samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2003 Z. z.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu ( ako aj uzneseniu okresného súdu )   podal

dovolanie oprávnený. Navrhol uznesenia oboch súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie okresnému súdu. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s. p. ) postupom súdu prvého stupňa, ktorý pred rozhodnutím o odklade exekúcie

nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnil podieľať sa zákonom stanoveným spôsobom na

dokazovaní. Odvolací súd na túto vadu prvostupňového konania neprihliadol a v odvolacom

konaní ju nenapravil ( zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa ). Podľa názoru oprávneného

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci   a konanie je

postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm.

b/, c/ O. s. p. ) z dôvodu, že žiadny do úvahy prichádzajúci výsledok konania pred Okresným

súdom Trenčín vedený pod sp. zn. 11 C 91/2009 nemôže založiť okolnosť, ktorá by mala za

následok zastavenie exekúcie. Povoliť odklad exekúcie by bolo preto možné len v prípade,

keby povinný využil možnosť odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 40

ods. 2 zákona č. 244/2003 Z. z. t. j. podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na

príslušnom súde. Pojem neúčinnosti rozhodnutia sa v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného

poriadku pritom vzťahuje výlučne na situácie, keď v dôsledku zákonnej úpravy ( napr. zánik

predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 O. s. p. ) súdneho rozhodnutia v inej aj súvisiacej

veci ( napr. rozsudok o rozvode manželstva vyvoláva neúčinnosť exekučného titulu, ktorým

bol priznaný nárok na výživu manžela ) resp. verejnej listiny ( napr. sobášny list v prípade, keď exekučný titul priznáva právo na príspevok rozvedeného manžela ) pôvodný exekučný

titul stratí svoje účinky. Neúčinnosť rozhodnutia sa preto nevzťahuje na prípad, ak súd v inom

neskoršom konaní posúdi   inak rovnakú   okolnosť, ako bola predmetom konania, v ktorom

bol vydaný pôvodný exekučný titul. Záver súdu o možnej neplatnosti všeobecných poistných

podmienok a následnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je preto nedôvodný a absolútne

nesprávny, čo zakladá vadu, ktorá má za následok, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. V krátkosti sa vyjadril k procesu, ktorý rozhodcovskému konaniu

predchádzal resp. aj k samotnému rozhodcovskému konaniu. Zdôraznil, že v predmetnej

exekučnej veci rozhodcovský súd nepriznal také príslušenstvo pohľadávky ( nárok

z hmotného práva ), aké by   v analogickej situácii nepriznali všeobecné súdy   ( prípady

niektorých nebankových subjektov), ale také trovy exekučného konania, ktoré riadne a za

účasti oboch účastníkov prebehlo a ktorých výšku nemohli ovplyvniť.

Povinný považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd   dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal najskôr to,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

( § 236 a nasl. O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. )

dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu

odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O. s. p.   prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia   alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním je v danom prípade napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,

ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, preto je dovolanie proti nemu

podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p. neprípustné.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či to

účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku

alebo uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Oprávnený vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existenciu

nezistil ani dovolací súd.

Vzhľadom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom   treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému neznemožnili   uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie

jeho práv a oprávnených záujmov.

Oprávnený v súvislosti s tvrdením vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa   o odklade vykonateľnosti exekúcie bez naradenia

pojednávania.

Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná.

Z citovaného ustanovenia, v ktorom je vyjadrená zásada civilného procesu – zásada

ústnosti konania, vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie vo veci samej ( okrem

prípadov výslovne   uvedených v § 115a O. s. p.   ).   Uznesením z 13. novembra 2009 súd

prvého stupňa vo veci samej nerozhodoval ( rozhodoval o návrhu na odklad vykonateľnosti

exekúcie ), preto nenariadením   pojednávania   neodňal oprávnenému možnosť konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie veci

a inú   ( nešpecifikovanú ) vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či

zo správnych   skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do

úvahy   až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale   o taký prípad v danej veci nejde. To isté sa týka aj tzv. inej ( oprávneným nešpecifikovanej ) vady konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich náhradu ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s  

§ 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. júna 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta