Najvyšší súd
2 Cdo 173/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného R. a. s., so sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. M. T., advokát, s. r.
o. so sídlom v Bratislave, Z. v mene ktorej koná JUDr. M. T., konateľ a advokát, proti
povinnému R. P., bývajúcemu v P., pre vymoženie 390 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5 Er 662/2009, EX 1315/2009 o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31.marca 2010, sp. zn. 19 CoE
53/2010, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 13. novembra 2009 č. k. 5 Er 662/2009, EX 1315/2009– 40 povolil odklad exekúcie ( § 56 ods. 2 Exekučného poriadku ) do
právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 91/2009.
Uviedol, že z uznesenia Okresného súdu Trenčín z 11. mája 2009 sp. zn. 11 C 91/2009
vyplýva, že v tomto konaní sa 93 navrhovateľov ( vrátane povinného ako navrhovateľa 74 / )
domáha určenia neplatnosti Všeobecných zmluvných podmienok odporcu ( oprávneného )
z 21. mája 2007 a ich dodatkov, na základe rozhodcovskej doložky ktorých bol vydaný
exekučný titul ( rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice z 28. 9. 2009 č.
3 C 13/2009 ). Podľa výsledkov tohto konania sa môže stať exekučný titul neúčinným
a exekúcia môže byť zastavená ( § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku ).
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného uznesením z 31. marca 2010
sp. zn. 19 CoE 53/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Po
preskúmaní všetkých rozhodujúcich námietok vyplývajúcich z odvolania sa v plnom rozsahu
stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu. Na zdôraznenie
správnosti jeho rozhodnutia dodal, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci, ktorej predmetom bolo určenie platnosti právnych úkonov. Medzi účastníkmi bolo sporné, či došlo
k platnému pristúpeniu povinného k všeobecným poistným podmienkam, teda či je nimi
viazaný. V konaní bolo povinnému uložené zaplatiť oprávnenému náhradu trov
rozhodcovského konania, ktoré sú predmetom danej exekúcie. Ak v konaní vedenom na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C 91/2009 súd vysloví, že všeobecné poistné
podmienky oprávneného vrátane ich dodatkov, sú neplatné, neplatnou bude aj rozhodcovská
doložka, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný titul sa
tak môže stať neúčinným a exekúcia v danej veci by mohla byť zastavená. Odvolací súd
poukázal na povinnosť exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
skúmať, či návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či
rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať ( § 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní - ďalej len zákona č. 244/2003 Z. z. ). Právomoc súdu skúmať
samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2003 Z. z.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu ( ako aj uzneseniu okresného súdu ) podal
dovolanie oprávnený. Navrhol uznesenia oboch súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie okresnému súdu. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237
písm. f/ O. s. p. ) postupom súdu prvého stupňa, ktorý pred rozhodnutím o odklade exekúcie
nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnil podieľať sa zákonom stanoveným spôsobom na
dokazovaní. Odvolací súd na túto vadu prvostupňového konania neprihliadol a v odvolacom
konaní ju nenapravil ( zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa ). Podľa názoru oprávneného
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je
postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm.
b/, c/ O. s. p. ) z dôvodu, že žiadny do úvahy prichádzajúci výsledok konania pred Okresným
súdom Trenčín vedený pod sp. zn. 11 C 91/2009 nemôže založiť okolnosť, ktorá by mala za
následok zastavenie exekúcie. Povoliť odklad exekúcie by bolo preto možné len v prípade,
keby povinný využil možnosť odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 40
ods. 2 zákona č. 244/2003 Z. z. t. j. podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na
príslušnom súde. Pojem neúčinnosti rozhodnutia sa v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného
poriadku pritom vzťahuje výlučne na situácie, keď v dôsledku zákonnej úpravy ( napr. zánik
predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 O. s. p. ) súdneho rozhodnutia v inej aj súvisiacej
veci ( napr. rozsudok o rozvode manželstva vyvoláva neúčinnosť exekučného titulu, ktorým
bol priznaný nárok na výživu manžela ) resp. verejnej listiny ( napr. sobášny list v prípade, keď exekučný titul priznáva právo na príspevok rozvedeného manžela ) pôvodný exekučný
titul stratí svoje účinky. Neúčinnosť rozhodnutia sa preto nevzťahuje na prípad, ak súd v inom
neskoršom konaní posúdi inak rovnakú okolnosť, ako bola predmetom konania, v ktorom
bol vydaný pôvodný exekučný titul. Záver súdu o možnej neplatnosti všeobecných poistných
podmienok a následnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je preto nedôvodný a absolútne
nesprávny, čo zakladá vadu, ktorá má za následok, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. V krátkosti sa vyjadril k procesu, ktorý rozhodcovskému konaniu
predchádzal resp. aj k samotnému rozhodcovskému konaniu. Zdôraznil, že v predmetnej
exekučnej veci rozhodcovský súd nepriznal také príslušenstvo pohľadávky ( nárok
z hmotného práva ), aké by v analogickej situácii nepriznali všeobecné súdy ( prípady
niektorých nebankových subjektov), ale také trovy exekučného konania, ktoré riadne a za
účasti oboch účastníkov prebehlo a ktorých výšku nemohli ovplyvniť.
Povinný považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal najskôr to,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
( § 236 a nasl. O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. )
dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O. s. p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním je v danom prípade napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, preto je dovolanie proti nemu
podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p. neprípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či to
účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku
alebo uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).
Oprávnený vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie
jeho práv a oprávnených záujmov.
Oprávnený v súvislosti s tvrdením vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa o odklade vykonateľnosti exekúcie bez naradenia
pojednávania.
Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná.
Z citovaného ustanovenia, v ktorom je vyjadrená zásada civilného procesu – zásada
ústnosti konania, vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie vo veci samej ( okrem
prípadov výslovne uvedených v § 115a O. s. p. ). Uznesením z 13. novembra 2009 súd
prvého stupňa vo veci samej nerozhodoval ( rozhodoval o návrhu na odklad vykonateľnosti
exekúcie ), preto nenariadením pojednávania neodňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie veci
a inú ( nešpecifikovanú ) vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. ).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do
úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. To isté sa týka aj tzv. inej ( oprávneným nešpecifikovanej ) vady konania, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich náhradu ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s
§ 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. júna 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta