2Cdo/169/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q. H., bývajúceho v A., zastúpeného Mgr. Dušanom Oravcom, advokátom so sídlom v Bratislave, Laurinská č. 2, proti žalovanej Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a. s., so sídlom v Bratislave, Prešovská č. 48, o určenie neexistencie práva, uloženie povinnosti a zaplatenie 31,83 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51 C 238/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júna 2016 sp. zn. 3 Co 527/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. mája 2013 č. k. 51 C 238/2010-132 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca, po pripustení zmeny žalobného petitu, domáhal určenia, že za haváriu na odbernom mieste č. Y. v A. zo dňa 11. septembra 2010 zodpovedá v celom rozsahu žalovaná, táto nemá voči žalobcovi právo na zaplatenie sumy 12 521,53 eur a súčasne žalovanej uložil povinnosť nepretržite a bez obmedzenia dodávať žalobcovi vodu z verejného vodovodu do odberného miesta č. Y. v A. a napokon povinnosť zaplatiť mu sumu 31,83 eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 31,83 eur od 16. októbra 2010 do zaplatenia. Druhým výrokom žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke aplikoval § 415, § 417 ods. 1, § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 písm. e/, § 4 ods. 1, 6, 7, 11, § 24 ods. 1, 2, § 28 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách (ďalej len „Zákon o verejných vodovodoch“). Z vecného hľadiska argumentoval nepreukázaním splnenia ani jedného zo zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu a v časti o zaplatenie 31,83 eur neexistenciou bezdôvodného obohatenia. Okresný súd vo veci samej uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 11. septembra 2010 došlo k havárii na odbernom mieste č. Y. v A., keď v zvare praskol inštalovaný t-kus DN 40 PP. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v žiadnom zo svojich tvrdení ohľadne zodpovednosti žalovanej za vzniknutú haváriu. V konaní nebolo preukázané, že by konaním, resp. opomenutím žalovanej došlo k vzniku havárie. Žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by mohlimať za následok vznik zodpovednosti žalovanej, žalobca ničím nepreukázal porušenie akejkoľvek povinnosti na strane žalovanej ako jedného zo základných predpokladov pre založenie zodpovednosti žalovanej. V časti o uloženie povinnosti žalovanej nepretržite a bez obmedzenia dodávať žalobcovi vodu z verejného vodovodu do odberného miesta č. Y. v A., keďže žalovaná doposiaľ riadne dodáva žalobcovi vodu do uvedeného odberného miesta a riadne si plní predmetnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zmluvy uzatvorenej so žalobcom a návrhu na splnenie tejto povinnosti, t. j. v danom prípade k zastaveniu dodávky vody zatiaľ nedošlo, súd pr vej inštancie vyhodnotil návr h a k o predčasný a nedôvodný. V súvislosti s nárokom na zaplatenie sumy 31,83 eur mal okresný súd za preukázané vykonanie úkonu žalovanej, z a ktorý žalobca zaplatil uvedenú sumu, a preto n ie j e povinná titulom bezdôvodného obohatenia ju vrátiť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zákona č. 99/1963 Z.z. účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“). 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 8. júna 2016 sp. zn. 3 Co 527/2013 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých b y vyplývalo porušenie povinností žalovanej (zákonných, či zmluvných) spôsobilé založiť jej zodpovednosť za škodu predstavujúcu hodnotu vody vytečenej mimo vodovodnú prípojku a privodiť tak zánik jeho práva na vyúčtované vodné za poskytnutý vtok vody. Dodal, že pre úspešné preukázanie predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu musí byť bezpečne preukázané, že žalobcom tvrdený vzťah príčiny a následku bol priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Žalobca si v tejto súvislosti nesprávne vysvetľuje obsah dôkazného bremena, keď zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu vyvodzuje zo skutočnosti, že on žiadnym spôsobom nezavinil vznik havárie, pretože pokiaľ sa žalobným návrhom domáha určenia, že žalovaná v celom rozsahu zodpovedá za škodu, tak preukázať musí túto skutočnosť, a nie to, že žalobca neporušil žiadne povinnosti. Vzhľadom k tomu, že k havárii došlo v časti za meradlom, poukázal na § 28 ods. 5 Zákona o verejných vodovodoch, podľa ktorého za okolnosti, ktoré vznikli za meradlom nesie zodpovednosť žalobca ako vlastník, ktorý je povinný na vlastné náklady zabezpečiť údržbu a opravu aj samotnej vodovodnej prípojky. Akcentoval, ž e postavenie žalobcu a k o spotrebiteľa v zmluvnom záväzkovom vzťahu so žalovanou ho nezbavuje povinností uložených všeobecne záväzným právnym predpisom (nie jednostranne žalovanou v zmluve o dodávke vody) a n ie j e spôsobilé spochybniť záväznosť platnej právnej úpravy. Objektívne riziko, ktoré má podľa žalobcu znášať žalovaná ako dodávateľ vody, sa vzťahuje len na úsek potrubia tvoriaci verejný vodovod. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal na pošte dňa 29. septembra 2016 dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. účinného od 1. júla 2016 (ďalej len „CSP“). V dovolaní namietal porušenie § 420 písm. f/ CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za nedostatočne odôvodnené (t. j. nepreskúmateľné), keďže krajský súd sa nevyjadril a nevysporiadal s otázkou spotrebiteľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Uvedený procesný nedostatok mal byť podľa názoru dovolateľa naplnený aj tým, že absentovalo poučenie o eventuálnom zamietnutí návrhu v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalobcom v prípade nepredloženia ďalších dôkazov, ktoré by mohli vo vyššej miere preukázať tvrdenia žalobcu alebo samotný návrh. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením (§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP) konštatoval, že odvolací súd opomenul skutočnosť, že žalovaná, ako prevádzkovateľ verejnej vodovodnej siete a dodávateľ vody žalobcovi, vykonáva prevádzkovú činnosť podľa Občianskeho zákonníka a za prípadnú škodu zodpovedá podľa § 420a Občianskeho zákonníka objektívne. Odvolací súd opomenul skutočnosť, že žalovaná porušila svoju právnu povinnosť ustanovenú v § 15 ods. 1 písm. b/ Zákona o verejných vodovodoch v spojitosti s § 10 ods. 3 odkazujúcim na § 12 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 684/2006 Z.z. Dovolateľ tiež tvrdil, že žalovaná porušila právnu povinnosť aj podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Okresný i krajský súd podľa názoru žalobcu nemali posudzovať dôkazné bremeno v zmysle jeho prenesenia na žalobcu, keďže vzhľadom na postavenie žalovanej ako vykonávajúcej prevádzkovú činnosť a vo väzbe k výkladu ustanovenia § 420a Občianskeho zákonníka je zrejmé, že dôkazné bremeno zodpovednosti za škodu nesie žalovaná, čím došlo k odklonu od ustálenej judikatúry ukladajúcej znášanie dôkazného bremena tej sporovej strane,ktorá vykonáva prevádzkovú činnosť. Naplnenie dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žalobca videl v tom, že v judikatúre dovolacieho súdu absentuje rozhodnutie, ktoré by výslovne stanovilo hranice zodpovednosti objektívnej a subjektívnej zodpovednosti vo veciach týkajúcich sa dodávok vody, kedy zodpovedá za škodu prevádzkovateľ vodovodnej siete a kedy je potrebné považovať škodu za zavinenú spotrebiteľom. Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania. 4. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení žiadala dovolanie zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť, pretože nie je prípustné. Na odôvodnenie svojho záveru (§ 452 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 10. V danom prípade dovolací s ú d prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne (a/ prípustný predmet, b/ lehota na podanie dovolania, c/ náležitosti dovolania) a subjektívne (osoba oprávnená podať dovolanie). (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). V CSP sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené subjekty oprávnené podať dovolanie. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Vychádzajúc z uvedeného (bod 10. tohto rozhodnutia) dovolací súd zistil, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), ktoré dovolanie spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP) a dovolateľ v ňom napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). 12. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a namieta nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, zároveň vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 13. V čase rozhodovania dovolacieho súdu o dovolaní žalobcu veľký senát najvyššieho súdu uznesenímz 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018 a rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením pléna z 25. apríla 2018 sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 vyslovili, že „kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná“. Na základe uvedeného dovolací súd v zmysle § 48 ods. 3, prvá veta CSP viazaný právnym názorom vyjadreným v ostatnom rozhodnutí veľkého senátu (uznesenie z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018) pristúpil ku skúmaniu prípustnosti dovolania žalobcu najprv z dôvodov podľa § 420 písm. f/ CSP a následne podľa § 421 ods. l písm. a/ a b/ CSP. 14. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľom namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil s a ňou predkladaným výkladom všeobec ne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ň o u navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať s a ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 17. Dovolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poukazuje na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu - R 111/1998, R 2/2016, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) bol považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorý zmätočnosť rozhodnutia nezakladá. 18. V danom prípade odvolací súd v dovolaní napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - v iď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlil jeho podstatné dôvody, citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlil právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim platnej právnej úprave v čase rozhodovania, a to § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 393 ods. 2 CSP). Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Zhrnúc uvedené nie je dovolacia námietka dovolateľa o porušení § 420 písm. f/ CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, opodstatnená. 19. Pokiaľ ide o porušenie práva na spravodlivý súdny proces, spočívajúce v tom, že súd sa pred ukončením dokazovania nevyjadril k niektorým z tvrdení žalobcu predneseným v priebehu konania pred okresným súdom, resp. strany sporu neoboznámil so svojím predbežným právnym názorom týkajúcim sa dokazovania, dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 118 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) účinné počas konania pred súdom prvej inštancie, z ktorého znenia vyplýva povinnosť súdu uviesť, ktoré právne významné tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci (strany sporu) navrhli. Aj keď zo žiadnej zápisnice o pojednávaní predsúdom prvej inštancie splnenie tejto povinnosti zo strany súdu nevyplýva, z povahy tejto procesnej povinnosti je zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného nesplnenia došlo samotným súdnym rozhodnutím, v dôvodoch ktorého bol v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere bola tiež daná možnosťou podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorú žalobca v predmetnej veci aj využil. Bolo by teda neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 O.s.p. súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP a z tohto dôvodu v dovolacom konaní rozhodnutia súdov vydané v základnom konaní zrušovať a vec im vracať na ďalšie konanie, hoci strana sporu mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní a mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov táto dovolacia námietka žalobcu, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 236/2010, 6 Cdo 417/2015, 6 Cdo 17/2017). 20. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, najvyšší súd ho podľa § 477 písm. c/ CSP v tejto časti odmietol. 21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa však vzájomne vylučuje; ich súbeh, resp. vzájomná kumulácia je vylúčená (por. napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 14/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 123/2017, 6 Cdo 129/2017, 6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017). V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 123/2017 k možnosti vyvodzovania prípustnosti dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a zároveň z § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP uviedol, že „súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne“ [poznámka: sťažnosť, podanú proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu, odmietol ústavný súd ako neopodstatnenú (I. ÚS 644/2017)]. Vec prejednávajúci senát, ktorý sa stotožňuje s týmito právnymi názormi, nadväzujúc na ne dodáva, že pokiaľ procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tvrdiac, že určitá právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a zvolené riešenie sa stalo súčasťou „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, od ktorej sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), je len logické, že zároveň nemôže úspešne argumentovať tým, že tá istá otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) alebo že je rozhodovaná (riešená) rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP) (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 67/2017). 22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho s údu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017). 23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, atď.), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ [vyjadrenejnajmä v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho s ú d u a rozhodnutí s ú d o v Slovenskej republiky, a l e tiež opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom (porovnaj napr. sp. zn. 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Na uvedené nadviazal aj judikát prijatý na poslednom kolégiu najvyššieho súdu dňa 9. októbra 2018, ktorého právna veta znie: „do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími s údmi ČS S R a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018)]. 24. Dovolateľ videl dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v tom, že odvolací súd opomenul skutočnosť, že žalovaná, ako prevádzkovateľ verejnej vodovodnej siete a dodávateľ vody žalobcovi, vykonáva prevádzkovú činnosť podľa Občianskeho zákonníka a zodpovedá za prípadnú škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka objektívne, že žalovaná porušila svoju právnu povinnosť ustanovenú v § 15 ods. 1 písm. b/ Zákona o verejných vodovodoch v spojitosti s § 10 ods. 3 odkazujúcim na § 12 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 684/2006 Z.z. a právnu povinnosť aj podľa § 415 Občianskeho zákonníka. 25. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená otázka nie je takou dovolacou otázkou, akú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa obsahu dovolania dovolateľ považoval za nesprávny záver súdov týkajúci sa dokazovania (najmä dôkaznej povinnosti), skutkových zistení a vyriešenia právnej zodpovednosti žalovanej. Tento záver súdov ale nebol výsledkom aplikácie, či interpretácie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, ale bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Dovolateľom nastolená otázka nie je otázkou právnou, teda takou otázkou, ktorej riešenie by záviselo od výkladu určitej konkrétnej hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej normy. Uplatnený dovolací dôvod dovolateľ tak nevymedzil spôsobom vyplývajúcim z § 432 ods. 2 CSP, t. j. neuviedol konkrétne, ktorú právnu otázku riešil odvolací súd nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva, ale namietal nesprávne dokazovanie a posudzovanie dôkaznej povinnosti súdmi v základnom konaní. Namietal teda skutkové závery, ktoré nie je dovolací s úd oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle ustanovenia § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Dovolací súd totiž nie je treťou inštanciou a dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V dovolaní nastolená otázka má skutkovú (nie právnu) povahu, ktorá nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia. Napokon dovolateľ ani neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil. 26. Dovolateľ okrem § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietal aj údajné porušenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dôvodiac, „že v judikatúre dovolacieho súdu absentuje rozhodnutie, ktoré by výslovne stanovilo hranice objektívnej a subjektívnej zodpovednosti vo veciach týkajúcich sa dodávok vody, kedy zodpovedá za škodu prevádzkovateľ vodovodnej siete, a kedy je potrebné považovať škodu za zavinenú spotrebiteľom.“ Podľa dovolacieho súdu aj táto formulácia podľa dovolateľa údajnej právnej otázky nie je právnou otázkou, ale je výsledkom v prvom rade procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností vo veciach týkajúcich sa dodávok vody a až následného vyhodnotenia právnej zodpovednosti prevádzkovateľa a spotrebiteľa. Dovolací súd opakovane uvádza, že pri takomto vymedzení dovolacích dôvodov, keď dovolateľ nevymedzí právnu otázku, nemožno považovať podmienky prípustnostidovolania za splnené aj preto, že súčasné uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa písm. a/ a písm. b/ § 421 ods. 1 CSP sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje (viď bod 21. tohto rozhodnutia). Dovolací súd akcentuje, že v konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382). 27. Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že vzhľadom k tomu, že v dovolaní sa nedôvodne namieta existencia procesnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, neostávalo najvyššiemu súdu iné ako dovolanie v tejto časti ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP odmietnuť; vo zvyšnej časti, vzhľadom k tomu, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/, resp. b/ CSP, dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP. 28. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.