2 Cdo 168/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému J. M.,   bývajúcemu   v D.,   o   vymoženie   33,19   € s   príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 3387/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 9. februára 2012 sp. zn. 3 CoE 165/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením zo 14. novembra 2011 č.k. 60 Er 3387/2011-13

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným

titulom vo veci bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste vydaný Obvodným oddelením

Policajného zboru, Dubnica nad Váhom z 9. októbra 2008 č. A., ktorý nadobudol

právoplatnosť 9. októbra 2008 a vykonateľnosť 24. októbra 2008. Súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať, či rozhodnutie uvedené  

v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Uviedol, že v ustanovení § 71 ods. 3

zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) je stanovená

trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon rozhodnutia, inak dochádza k preklúzii práva

a tiež k zániku účinnosti aj takého rozhodnutia, ktoré je uvedené v § 41 ods. 2 písm. f/ zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V danom prípade bolo možné

nariadiť výkon rozhodnutia najneskôr 24. októbra 2011. Súd prvého stupňa uzavrel, že   na preklúziu ku ktorej došlo, musel prihliadnuť z úradnej povinnosti. Predmetnú žiadosť

súdneho exekútora súd preto zamietol z dôvodu zániku vymáhaného práva.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 9. februára 2012  

sp. zn. 3 CoE 165/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací

súd sa v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa. Pre úplnosť

uviedol, že od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote konanie o výkon

rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote aj skončiť. Pre určenie toho, či táto lehota je

v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie konania podľa § 77 ods. 1

zákona č. 71/1967 Zb., ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia

v zmysle § 77 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. V danom prípade s poukazom na § 71 ods. 3

zákona č. 71/1967 Zb. je dôležité rozlišovať začatie konania o výkon rozhodnutia a nariadenie

výkonu rozhodnutia. Samotné konanie o výkon rozhodnutia sa začína buď na návrh účastníka

konania alebo na podnet správneho orgánu. Uskutočniť výkon rozhodnutia autoritatívne

prikazuje exekučný príkaz. Jeho vydaním dochádza k vlastnému nútenému uskutočneniu

výkonu rozhodnutia. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa

pokladal za vecne správne, keďže výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr  

24. októbra 2011.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a   5 Cdo 318/2008). Uviedla, že neboli

dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie  

a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa

zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Podľa názoru oprávnenej

súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona

č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci

moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.

Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny

záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu  

na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. V závere dovolania oprávnená

dodala, že odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov sú nedostatočné a nezrozumiteľné. Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa  

§ 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli

najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré

ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými

exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší   súd   skôr   rozhodoval a vyslovil   názor,   že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu  

zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn.:  

na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa

oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“

(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania

svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva

v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší

súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len  

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej

dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti

vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže

oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie

je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,  

4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej

vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,

ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu dovolania

a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa [dovedený do dôsledkov (ad absurdum)],

blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby

(založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva)

je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť  

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,  

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok dôvodov zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za dostatočne odôvodnené nepovažuje

ani rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku.

Podľa   §   219   ods. 2   O.s.p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje  

s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody

rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka

sa s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k   záveru  

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ

dovolateľka namietala nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. je

treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej

správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu  

č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax

v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania,   známy napadnutý rozsudok

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p. ako procesne neprípustné.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania súd zohľadnil, že oprávnená nebola

v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov dovolacieho

konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.), a že

v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. augusta 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová