2 Cdo 168/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému J. M., bývajúcemu v D., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 3387/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 9. februára 2012 sp. zn. 3 CoE 165/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením zo 14. novembra 2011 č.k. 60 Er 3387/2011-13
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným
titulom vo veci bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste vydaný Obvodným oddelením
Policajného zboru, Dubnica nad Váhom z 9. októbra 2008 č. A., ktorý nadobudol
právoplatnosť 9. októbra 2008 a vykonateľnosť 24. októbra 2008. Súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať, či rozhodnutie uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Uviedol, že v ustanovení § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) je stanovená
trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon rozhodnutia, inak dochádza k preklúzii práva
a tiež k zániku účinnosti aj takého rozhodnutia, ktoré je uvedené v § 41 ods. 2 písm. f/ zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V danom prípade bolo možné
nariadiť výkon rozhodnutia najneskôr 24. októbra 2011. Súd prvého stupňa uzavrel, že na preklúziu ku ktorej došlo, musel prihliadnuť z úradnej povinnosti. Predmetnú žiadosť
súdneho exekútora súd preto zamietol z dôvodu zániku vymáhaného práva.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 9. februára 2012
sp. zn. 3 CoE 165/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací
súd sa v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa. Pre úplnosť
uviedol, že od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote konanie o výkon
rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote aj skončiť. Pre určenie toho, či táto lehota je
v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie konania podľa § 77 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb., ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia
v zmysle § 77 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. V danom prípade s poukazom na § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. je dôležité rozlišovať začatie konania o výkon rozhodnutia a nariadenie
výkonu rozhodnutia. Samotné konanie o výkon rozhodnutia sa začína buď na návrh účastníka
konania alebo na podnet správneho orgánu. Uskutočniť výkon rozhodnutia autoritatívne
prikazuje exekučný príkaz. Jeho vydaním dochádza k vlastnému nútenému uskutočneniu
výkonu rozhodnutia. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
pokladal za vecne správne, keďže výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr
24. októbra 2011.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008). Uviedla, že neboli
dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie
a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa
zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Podľa názoru oprávnenej
súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci
moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.
Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny
záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu
na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. V závere dovolania oprávnená
dodala, že odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov sú nedostatočné a nezrozumiteľné. Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli
najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými
exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že
„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn.:
na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“
(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania
svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou
označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva
v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší
súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len
na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom
neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších
štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej
dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti
vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže
oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie
je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej
vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,
ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu dovolania
a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa [dovedený do dôsledkov (ad absurdum)],
blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby
(založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva)
je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti
vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok dôvodov zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za dostatočne odôvodnené nepovažuje
ani rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ
dovolateľka namietala nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. je
treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej
správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu
č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax
v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie
rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok
a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného
rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania súd zohľadnil, že oprávnená nebola
v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.), a že
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová