2 Cdo 168/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. P., bývajúceho v Š., zastúpeného F., so sídlom v B., proti žalovanému O., so sídlom v T., o náhradu mzdy,
vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23 C 37/2005, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. októbra 2009 sp. zn. 24 Co 134/2009, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21. októbra 2009 sp. zn.
24 Co 134/2009 a rozsudok Okresného súdu Trnava z 26. februára 2009 č.k. 23 C 37/2005-
172 a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom (prvým v poradí) z 14. februára 2006 č.k.
23 C 37/2005-37 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že výpoveď daná žalobcovi O. 3. septembra 1998 podľa § 46
ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce je neplatná. Pretože žalovaný vzniesol dôvodne námietku
premlčania, súd návrh zamietol a výškou nároku sa už nezaoberal. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom (v poradí prvým) z 25. októbra
2006 sp. zn. 11 Co 112/2006 rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej týkajúcej sa
náhrady mzdy s príslušenstvom za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 potvrdil. Vo zvyšnej
časti vo veci samej a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pri splatnosti náhrady mzdy
pozadu vždy v nasledujúcom kalendárnom mesiaci nepochybne boli premlčané nároky za obdobie od 1. augusta 1999 do 31. januára 2002. Pokiaľ išlo o ďalšie nároky, sporný bol
mesiac február 2002, pretože nebolo známe, či výplatný termín bol pred 14. dňom v mesiaci,
alebo po 14. dni v mesiaci. Súd prvého stupňa nevykonal potrebné dokazovanie na vyriešenie
tejto otázky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2008 sp. zn. 2 Cdo 128/2007
dovolanie žalobcu do potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p.). Žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal.
Okresný súd Trnava rozsudkom (druhým v poradí) z 26. februára 2009 č.k.
23 C 37/2005-172 návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalovaný nie je subjektom, ktorý je povinný uspokojovať akékoľvek
nároky žalobcu, a teda návrh je v tomto smere nedôvodný a neopodstatnený. Žalovaný
O. v spore nie je pasívne legitimovaný. Právnym nástupcom krajského úradu sa stal O. (zákon
č. 254/2007 Z.z.). Ďalej uviedol, že je nesporné, že výpoveď daná žalobcovi zo strany
právneho predchodcu žalovaného 3. septembra 1998 je neplatná. Podľa v tom čase platného
§ 61 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy vo
výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď
dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce ak
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za dlhší čas
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd pri svojom
rozhodovaní prihliadol najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Pôvodný
nárok žalobcu bol zamietnutý za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 z dôvodu premlčania.
Jedná sa pritom o nárok, ktorý už sám osebe presahuje obdobie 6 mesiacov. Súd pri posúdení
tohto nároku žalobcu vychádzal z ustanovenia zákona, podľa ktorého nad stanovené obdobie
nemusí celkom náhradu mzdy priznať, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca je
od 1. augusta 1999 riadne zamestnaný a žalovaný ho navyše nemôže zamestnávať (táto povinnosť na neho neprešla). Úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ich neuplatnil.
Krajský súd v Trnave rozsudkom (v poradí druhým) z 21. októbra 2009 sp. zn.
24 Co 134/2009 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pracovný pomer bol
so žalobcom skončený neplatne (3. septembra 1998). Predmetom tohto konania ostal nárok
žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004. Uplatnený nárok teda
podstatne presahuje dobu 6 mesiacov ustanovenú v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Keďže
žalovaný ako zamestnávateľ požiadal súd o zníženie náhrady presahujúcej tento limit, bolo
povinnosťou súdu skúmať, či sú v danom prípade splnené podmienky pre takýto postup.
Žalobca bol v tomto období a to už od 1. augusta 1999 riadne zamestnaný, pričom
nepreukázal, ale ani netvrdil, že by vykonával menej kvalifikovanú prácu ako zodpovedá jeho
predpokladom, prípadne, že by dosahoval podstatne nižší zárobok ako v pôvodnom
zamestnaní. S poukazom na vyššie uvedené okolnosti prípadu, odvolací súd sa stotožnil
so závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade sú splnené predpoklady v zmysle § 61
ods. 2 Zákonníka práce, kedy je potrebné, aby súd na žiadosť žalovaného žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004 nepriznal. K pasívnej legitimácii uviedol, že
pasívne legitimovaným bol v danom spore od 1. januára 2004 K.. V priebehu konania
došlo k zmenám. Zákonom č. 254/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2007, boli
všetky krajské úrady s účinnosťou k 1. októbru 2007 zrušené. V zmysle § 3 ods. 4, 5 tohto
zákona, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov krajských úradov pri
výkone práce vo verejnom záujme, ktorí k 30. septembru 2007 vykonávali verejnú službu
v obvodnom úrade prešli na obvodný úrad a v krajskom úrade prešli na obvodný úrad v sídle
kraja. Keďže tento nárok vznikol z činnosti O. (žalobca k 30. septembru 2007 verejnú službu
už nevykonával), pasívne legitimovaným v danom spore bol O. a nie žalovaný O..
Prvostupňový súd správne uzavrel, že žalovaný nebol v spore pasívne legitimovaný.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súd
zrušil rozsudok krajského a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2
písm. a/, c/ O.s.p. Vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ videl v tom, že odvolací súd
konal (a rozhodol) vo veci s účastníkom, ktorého považoval za pasívne nelegitimovaného v konaní. Ak bol pôvodný žalovaný zo zákona zrušený, prešli nároky, ktoré sú uplatnené
v konaní priamo zo zákona na iný subjekt, s ktorým sa malo konať. Ďalej uviedol, že súd mal
vychádzať pri posudzovaní premlčania nároku z rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 25. októbra 2006 sp. zn. 11 Co 112/2006. Okrem toho žalovaný žiadal podľa § 61 ods. 2
Zákonníka práce návrh na náhradu mzdy nad 6 mesiacov zamietnuť, ale len v tom prípade, ak
súd bude názoru, že je v konaní pasívne legitimovaný. Krajský súd v Trnave konštruoval
vlastné závery.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v konaní nie je pasívne
legitimovaný. Navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 240
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 O.s.p., prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj
dôvodné) proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Žalobca v dovolaní namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videl
v tom, že súdy konali so žalovaným O., ktorý nebol v konaní pasívne legitimovaný, hoci
pôvodný žalovaný zanikol zo zákona.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
V danej veci sa žalobca domáhal náhrady mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru. Žalobu podal 14. marca 2005 na Okresný súd Trnava a ako žalovaného
označil K.. V priebehu konania však krajské úrady zanikli, preto žalobca vo svojom podaní
doručenom okresnému súdu 6. novembra 2008 (č.l. 119 spisu) označenom ako doplnenie
žaloby uviedol ako žalovaného O. (vychádzajúc v dobrej viere aj z rozsudku Okresného súdu
Trnava z 2. októbra 2007 č.k. 28 C 24/2005-123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave z 8. septembra 2008 sp. zn. 23 Co 80/2008). Žalobca mal teda za to, že ide
o právneho nástupcu pôvodného žalovaného. Okresný súd bez ďalšieho pokračoval v konaní
s O. ako so žalovaným. Tento počas celého konania namietal svoju pasívnu legitimáciu.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Postup súdu v prípade, že účastník stratí v priebehu konania spôsobilosť byť
účastníkom konania, upravuje § 107 O.s.p. V zmysle § 107 ods. 1 O.s.p. súd v takom prípade
podľa povahy veci posúdi, či má konanie zastaviť alebo prerušiť, alebo či môže v ňom
pokračovať. Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, ktorá je účastníkom konania, je
v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. procesnou povinnosťou súdu pokračovať v konaní s jej právnym
nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, konanie zastaviť. Právnym nástupcom právnickej
osoby je ten, na koho prešli práva a povinnosti zaniknutej právnickej osoby; pokiaľ je týchto
nástupcov viac, vstupuje do konania ten, ktorý prevzal tie konkrétne práva a povinnosti,
o ktoré ide v konaní. Ťažisko zisťovania, kto je právnym nástupcom zaniknutej právnickej
osoby, spočíva podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na súde (porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20. júla 2010 sp. zn. 3 Cdo 116/2009). Ak mal súd za to, že zo strany žalobcu išlo o návrh na zmenu/zámenu účastníka konania, mal o tomto návrhu rozhodnúť.
Keďže tak neurobil, bolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní s právnym nástupcom
pôvodného žalovaného (§ 107 ods. 4 O.s.p.). Rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového
súdu je nepreskúmateľné, pretože nie je z nich zrejmé, na základe čoho mali za to, že došlo
k zmene/zámene účastníka konania na strane žalovaného. S pasívnou legitimáciou sa
v odôvodnení rozhodnutia vysporiadali a dospeli k záveru, že pasívne legitimovaným
v danom spore bol O. a nie žalovaný O.. Prečo v konaní s týmto subjektom nepokračovali
z odôvodenia ich rozhodnutí vyvodiť nemožno.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami dovolateľa uvedenými v jeho
dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová