2Cdo/167/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L. F., bývajúceho vo N., zastúpeného JUDr. Irenou Dúbravčíkovou, advokátkou, s o sídlom v Bratislave, Slovinec č. 73, proti žalovanému ZEDNÍČEK SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Nobelova č. 34, IČO: 44 221 819, zastúpenému advokátskou kanceláriou agner & partners, s.r.o., s o sídlom v Bratislave, Špitálska č. 10, o určenie neplatnosti výpovede a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21 Cpr 4/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2016 sp. zn. 5 CoPr 13/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. apríla 2014 č. k. 21 Cpr 4/2013-107 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28. júna 2013 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá naďalej. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8 428,33 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 204,04 eur od 26. októbra 2013 do zaplatenia; a 5,25 % ročne: zo sumy 1 204,04 eur od 26. novembra 2013 do zaplatenia, zo sumy 1 204,04 eur od 26. decembra 2013 do zaplatenia, zo sumy 1 204,04 eur od 26. januára 2014 do zaplatenia, zo sumy 1 204,04 eur od 26. februára 2014 do zaplatenia, zo sumy 1 204,04 eur od 26. marca 2014 do zaplatenia, spolu s náhradou trov konania vo výške 997,52 eur k rukám právnej zástupkyne žalobcu, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej č as ti žalobu zamietol. Posledným výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 605 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po právnej stránke aplikoval § 1 ods. 1 a 4, § 9 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1, § 17 ods. 2, § 59, § 61 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 1, § 77, § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, § 20 ods. 1 a 2, § 3 1 ods. 1, § 3 8 a § 3 9 Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že predmetná výpoveď bola podpísaná I. B. ako neoprávnenou osobou, preto je v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Vychádzal z názoru, že pokiaľ § 9 Zákonníka práce upravujeokruh osôb, v pracovnoprávnych vzťahoch oprávnených konať za zamestnávateľa, nemožno súčasne postupovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a na úkony v pracovnoprávnych vzťahoch splnomocniť osobu rozdielnu od v tomto ustanovení určených osôb; udelenie plnomocenstva zamestnávateľom podľa § 31 Občianskeho zákonníka treba preto považovať za obchádzanie zákona. Zamestnávateľ má možnosť dať sa zastúpiť treťou osobou odlišnou od osôb podľa § 9 Zákonníka práce, avšak len v konaní pred súdom. V odôvodnení ďalej poukazoval na spôsob výpočtu náhrady mzdy za sedem mesiacov (september 2013 až marec 2014).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. júna 2016 sp. zn. 5 CoPr 13/2014 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých žalobe vyhovujúcich častiach zmenil tak, že žalobu zamietol. Súčasne v časti týkajúcej sa súdno-poplatkovej povinnosti žalovaného napadnutý rozsudok zrušil. Posledným výrokom zaviazal žalobcu na zaplatenie náhrady trov konania žalovanému, predstavujúcu úhradu zaplateného súdneho poplatku vo výške 605 eur na účet žalovaného, ďalej predstavujúcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 192,35 eur na účet advokátskej kancelárie žalovaného, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že výpoveď podpísaná I. B., ktorý bol na tento úkon splnomocnený podľa § 31 Občianskeho zákonníka dňa 20. júna 2013, nie je platná, pretože nebola vykonaná oprávnenou osobou podľa § 9 Zákonníka práce. Podľa názoru odvolacieho súdu subsidiárnemu použitiu Občianskeho zákonníka i rozumnému usporiadaniu vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom nebráni, aby zamestnávateľa mohla na základe plnomocenstva, udeleného podľa Občianskeho zákonníka ako lex generalis súkromného práva (§ 31 Občianskeho zákonníka), zastupovať i os oba rozdielna o d štatutárneho orgánu alebo zamestnanca zamestnávateľa (§ 9 Zákonníka práce), a to bez ohľadu na skutočnosť, že platná právna úprava zastúpenie zamestnávateľa na základe plnomocenstva vyslovene neupravuje. Uviedol, že existencia zastúpenia osobou od zamestnanca rozdielnou v pracovnoprávnych vzťahoch bola do prijatia Zákonníka práce v roku 2001 po dlhé obdobie v Zákonníku práce (zák. č. 65/1965 Zb.) výslovne (a nadbytočne) upravená, a to napriek existujúcej spoločenskej realite. Skutočnosť, že v „novom“ Zákonníku práce (zák. č. 311/2001 Z.z.) absentuje právna úprava o zastúpení zamestnávateľa podľa názoru odvolacieho s ú d u neznamená, že zamestnávateľ už takúto možnosť ďalej nemá. Pre vylúčenie možnosti zamestnávateľa (právnickej osoby) dať sa zastupovať treťou osobou na základe plnomocenstva niet žiadneho rozumného dôvodu. Stotožnil sa s odvolateľom, že právna úprava zastúpenia zamestnávateľa nebola vypustená z nového Zákonníka práce pre jej neprijateľnosť, ale z dôvodu žiadúcej eliminácie duplicitnej úpravy tých základných inštitútov, ktoré sú tradične upravené v lex generalis. Poukázal na skutočnosť, že zákonodarca od 1. januára 2009 subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka zúžil len na jeho všeobecnú časť, týkajúcu sa práve základných inštitútov súkromného práva, vrátane zastúpenia (zák. č. 460/2008 Z.z.). Uviedol, že udelenie plnomocenstva zamestnávateľom n a zastupovanie je bez akéhokoľvek vzťahu k záverom právnej teórie i praxe o obmedzení zmluvnej slobody v oblasti pracovného práva len na tie inštitúty a typy zmlúv, ktoré Zákonník prác e predpokladá. V prípade zastúpenia zamestnávateľa na základe dohody (contractus mandati), preukázanej plnomocenstvom, nejde totiž o zmluvu, ktorej zmluvnou stranou je slabší zamestnanec. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s poukazom na § 220 O.s.p. a rozhodnutie o poplatkovej povinnosti žalovaného zrušil podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dňa 23. novembra 2016, ktorého prípustnosť odvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., účinného od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“). Dovolateľ v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP za nesprávne právne posúdenie veci považuje závery odvolacieho súdu, keď odvolací súd posudzoval otázku prípustnosti zastúpenia zamestnávateľa podľa § 31 Občianskeho zákonníka, t. j. osobou rozdielnou od osôb, ktoré podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce sú oprávnené konať za zamestnávateľa. Dovolateľ uviedol, že Zákonník práce (v § 9 ods. 1 a 2) jasne, presne a nezameniteľne upravuje, kto všetko môže v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa, a to spôsobom, ktorý nezvádza k rôznym výkladom Obsahuje ucelenú a úplnú právnu úpravu zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Medzi tam uvádzané osobynepatrí fyzická osoba, ktorá v čase rozviazania pracovného pomeru nebola ani v jednej z uvedených pozícií. Výklad krajského súdu, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa zamestnávateľ mohol dať zastúpiť podľa Občianskeho zákonníka I. B. je v rozpore so zmyslom a účelom Zákonníka práce, predovšetkým podľa čl. 2 tretia veta a čl. 5 Zákonníka práce. Upriamil pozornosť na § 1 ods. l a 4 Zákonníka práce. Argumentoval, že Zákonník práce v kogentnom ustanovení § 9 ods. 1, 2 jasne a presne stanovuje, kto za zamestnávateľa môže robiť právne úkony, nemožno použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka; od ustanovenia § 9 ods. 1, 2 sa teda nemožno odchýliť a k inému záveru nemožno dospieť ani iným výkladom a už vôbec ho nie je možné zmeniť jednostranným ani dvojstranným právnym úkonom. Podľa názoru dovolateľa zákonodarca nechce, aby v pracovnoprávnych vzťahoch za zamestnávateľa konala iná osoba, ako tá uvedená v § 9 Zákonníka práce, vypustil z textu zákona ustanovenia o zastúpení, ktoré v sebe obsahoval pôvodný Zákonník práce zák. č. 65/1965 Zb. a od 1. januára 2009 ešte spresnil znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Namietal, že odvolací súd nebral do úvahy ním predložený judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 4/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 181/2005, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014, 2 CoPr 1/2015. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28. júna 2013 danou žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8 428,33 eur s príslušenstvom, potvrdzuje. Súčasne žiadal priznať právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia. Alternatívne navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie odmietnuť, alternatívne zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Podaním zo dňa 25. septembra 2017 doručil žalovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31. augusta 2017.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod savymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne (a/ prípustný predmet, b/ lehota na podanie dovolania, c / náležitosti dovolania) a subjektívne (osoba oprávnená podať dovolanie). (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). V CSP sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené subjekty oprávnené podať dovolanie.

11. Vychádzajúc z uvedeného (bod 10. tohto rozhodnutia) dovolací s úd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) a dovolateľ v ňom napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd m. i. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrh žalobcu zamietol.

12. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudli účinnosť nové civilné procesné kódexy (CSP a CMP). Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového, či mimosporového konania (vrátane dovolacieho konania) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

13. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015).

14. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ústavný súd“ alebo „ÚS“, sp. zn. II. ÚS 172/03).

15. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti v zmysle § 419 a nasl. CSP.

16. Žalobca, zastúpený advokátom, v dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie sporu odvodzujúc prípustnosť podľa § 421 ods. l písm. a/ CSP a na preukázanie svojho tvrdenia, že odvolací súd pri riešení rozhodujúcej právnej otázky (prípustnosť zastúpenia zamestnávateľa podľa § 31 Občianskeho zákonníka, t. j. osobou rozdielnou od osôb v zmysle § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce oprávnených konať za zamestnávateľa) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. rozdielnehorozhodovania dovolacieho s údu o relevantnej právnej otázke, odkázal na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo 4/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 181/2005, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014, 2 CoPr 1/2015.

17. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017).

18. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, resp. vymedzí právnu otázku, ale neoznačí, či nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane, ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a b e z konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho s údu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).

19. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací súd - podľa názoru dovolateľa - odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, za ktorú považoval rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo 4/2012 a rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 181/2005, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014, 2 CoPr 1/2015.

20. Pokiaľ dovolateľ na preukázanie odklonu uviedol rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 181/2005 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014, 2 CoPr 1/2015, kedy zrejme chcel naznačiť, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od ustálenej súdnej praxe, najvyšší súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP spája prípustnosť dovolania strany sporu s odklonom rozhodnutia odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho s ú d u a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017); rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 113/2017 naostatok vychádza zo širšie chápaného obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ tak, že jeho súčasťou sú tiež právne závery vyjadrené v rozhodnutiach, ktoré boli v minulosti ak o judikáty publikované v oficiálnych informačných médiáchvydávaných vtedajšími inštitúciami stojacimi na vrchole sústavy všeobecných súdov. Z uvedeného teda vyplýva, že ustálenou rozhodovacou praxou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nemožno považovať rozhodnutia odvolacích súdov (Krajského súdu v Trnave a v Bratislave). 21. V súvislosti s odklonom a odkazom dovolateľa na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 4/2012, najvyšší súd uvádza, že v tomto rozhodnutí dovolací súd posudzoval „správnosť záveru odvolacieho súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo v súlade s ustanovením § 232 ods. 2 v spojení s § 74 Zákonníka práce prerokované vopred so zástupcami zamestnancov a naviac, že išlo o neplatný právny úkon v zmysle § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nebolo podpísané v mene žalovaného na to oprávnenými osobami“. Tiež v tomto rozhodnutí uviedol, že „považuje záver odvolacieho súdu, že podmienka predchádzajúceho prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v prejednávanej veci nebola splnená, za správny a okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným 20. februára 2009 bolo preto v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce, neplatné“. Z uvedeného je tak zrejmé, že v danej veci dovolací súd primárne ako rozhodujúcu právnu otázku riešil nesplnenie podmienky predchádzajúceho prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov a aj rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto právnej otázky. Dovolací súd ako otázku naviac posudzoval okamžité skonč enie prac ovného pom er u ako neplatného právneho ú k o n u z dôvodu konania zástupcov zamestnávateľa ( č i u ž ako prokuristov, resp. zástupcov zamestnávateľa). Na základe uvedeného dovolací súd zastáva názor, že nemôže byť ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená právna otázka, ktorá v rozhodnutí dovolacieho súdu bola dôvodom navyše a nie primárnym dôvodom posúdenia prípustnosti a dôvodnosti dovolania. V tomto zmysle potom nie je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. l písm. a/ CSP, že istá právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a toto riešenie sa stalo súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil.

22. Napokon dovolací súd vzhľadom na dovolateľom namietané právne posúdenie veci odvolacím súdom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „nález ÚS SR“) zo dňa 31. augusta 2017 sp. zn. I. ÚS 155/2017 (najmä body 25. až 32. uvedeného nálezu, t. j. str. 12 až 14), v ktorom bolo v obdobnej veci o. i. konštatované porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie sťažovateľa (v našom prípade žalovaného).

22.1. V predmetnom náleze ÚS SR (bod 27.) uviedol, že z pohľadu terminológie nemožno pojmovo spájať, či stotožňovať poverenie so zastúpením (splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty, s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi súkromného práva. Poverenie podľa § 9 Zákonníka práce sa viaže iba na osobu zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného práva s výraznou ochrannou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje, aby za zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci, pričom vzájomné vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho práva. Zastúpiť sa môže nechať zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením zamestnávateľa (porovnaj Olšovská, A. Zastúpenie v pracovnom práve. In: Zastúpenie v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty. Praha : C. H. Beck, 2012). (...) Označené základné rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty (už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe plnej moci podľa Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu Zákonníka práce a dotvára celkový a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (porovnaj Dolobáč, M. Splnomocnenie na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017).

22.2. Tiež podľa nálezu ÚS SR (bod 28.) v prospech uvedenej argumentácie svedčí i (historický) kontext vývoja právnej úpravy. Predchádzajúci Zákonník práce z roku 1965 upravoval oba inštitúty ako poverenie zamestnanca, ako aj zastúpenie na základe splnomocnenia, a to taktiež s rozdielnymi právnymi následkami, ako to je podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového Zákonníka práce s účinnosťou od 1. apríla 2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov (vrátane zastúpenia), ktoré duplicitne upravoval Občiansky zákonník, avšak súčasne sa zaviedla subsidiárna pôsobnosť základného kódexu súkromného práva tak, aby tieto inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno rozumne predpokladať, žezákonodarca mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe splnomocnenia z pracovnoprávnych vzťahov (dôvodová správa sa k tomu nevyjadruje), naopak aplikácia tohto inštitútu sa mala ďalej opierať o (v tom čase širokú) subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka.

22.3. Vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym formálnym výkladom ustanovenia § 9 Zákonníka práce ako domnelej komplexnej úpravy nahradzujúcej zastúpenia na základe plnej moci by bol odmietnutý základný inštitút súkromného práva. Splnomocnenie nachádza uplatnenie najmä tam, kde splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať s ám (alebo a j prostredníctvom vlastných zamestnancov), a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe (bod 29. nálezu ÚS SR). 22.4. Vzhľadom na obsah dovolania a dovolateľom namietané právne posúdenie sporu odvolacím súdom dovolací súd akcentuje aj bod 30. nálezu ÚS SR, v ktorom Ústavný súd SR dodal, že aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom nezasahuje do sociálnych práv zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje právne postavenie zamestnanca ako slabšej strany. Treba mať na pamäti, že Zákonník práce nechráni len sociálne práva zamestnanca (hoc je to jeho prioritná úloha), ale garantuje i práva zamestnávateľa, medzi ktoré rozhodne patrí zmluvná dohoda vrátane slobody jednostranného skončenia zmluvného vzťahu na základe zákonom predpokladaných dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym formálnym (skôr formalistickým) zákazom uplatnenia inštitútu splnomocnenia v pracovnoprávnych vzťahoch de facto popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali, či vôbec boli splnené ďalšie zákonné podmienky. 22.5. Napokon ÚS SR v náleze tiež uviedol, že je mu známe rozhodnutie 4 Cdo 4/2012, na ktoré dovolateľ poukazuje v rámci údajného odklonu od judikatúry dovolacieho súdu, avšak ani odôvodnenie tohto rozhodnutia dovolacieho súdu nie je z pohľadu Ústavného súdu SR spôsobilé spochybniť uvedené právne relevantné úvahy. 23. Podľa § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v zmysle § 447 písm. f/ CSP odmietol. 25. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.