2 Cdo 166/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej
veci žalobcu : S. T., bývajúci S., zastúpený JUDr. M. C., advokátom v B., proti žalovaným :
1/ M. T. S., so sídlom v Ž., zastúpený JUDr. V. R., advokátkou v Ž., 2/ Sociálna
poisťovňa, ústredie Bratislava, ul. 29. augusta 8, o mimoriadne zvýšenie náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn.
16 C 286/2007, o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 11. mája
2011 sp.zn. 7 Co 38/2011
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 26. marca 2010 č.k. 16 C 286/2007-584 zamietol
návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovaným mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu uznesením z 15. júla 2010 č.k. 10 Co 211/2010-620 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne Okresný súd Žilina rozsudkom z 23. decembra 2010 č.k. 16 C 286/2007-674
vyslovil, že žalovaný 1/ je zodpovedný za škodu na zdraví žalobcu, ktorú žalobca utrpel pri
pracovnom úraze dňa 10. júla 2004 v rozsahu 50 %. Zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi náhradu bolestného vo výške 3 815,21 € a za sťaženie spoločenského uplatnenia
vo výške 13 617,81 € a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobný návrh
v časti určenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu na zdraví žalobcu, ktorú utrpel pri
pracovnom úraze dňa 10.7.2004 nad rozsah 50 % a v časti uplatnenej zvyšnej časti náhrady
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol. Vyslovil, že o trovách konania
rozhodne až po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Po vykonanom dokazovaní mal
za preukázané, že žalovaný 1/ je zodpovedný za pracovný úraz žalobcu ale nie v plnom
rozsahu, nakoľko konaním žalobcu sa žalovaný 1/ zbavil zodpovednosti čiastočne. Posúdil
mieru zodpovednosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v rozsahu 50 %, keďže
žalobca porušil bezpečnostné predpisy a rukami šiel do stroja za chodu, pričom zotrval v stroji
ešte pred jeho spustením aj napriek tomu, že vedel, že bezpečnostné blokovanie je
znefunkčnené, na čo zamestnávateľa ničím preukázateľne neupozornil.
Nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa od 1.1.2004 stali
predmetom úpravy zákona o sociálnom poistení a preto konanie o takom nároku je konanie
vo veci sociálneho poistenia. Preto tieto nároky sú vecou sociálneho poistenia a nie vecou
pracovnou. Je nepochybné, že o nároku žalobcu na náhradu za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia v dôsledku jeho pracovného úrazu rozhodovala Sociálna poisťovňa
ako oprávnený subjekt v zmysle zákona, pričom rozhodnutím zo dňa 20. novembra 2006
č. X. bolo rozhodnuté, že žalobca má nárok na náhradu za bolesť v dôsledku pracovného
úrazu zo dňa 10. júla 2004 v sume 48 938 Sk, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že priznaná výška bola určená v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. s poukazom na
posudok vydaný MUDr. B., v zmysle ktorého bola bolesť ohodnotená na 812,625 bodov,
z ktorej bola náhrada za bolesť určená v sume 48 938 Sk (815,625 x 60 Sk za bod)
a rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 29.11.2006 č. X bolo rozhodnuté, že žalobca má
nárok náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa
10.7.2004, ktorá sa mu priznala vo výške 54 750 Sk, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že priznaná výška bola určená v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. s poukazom na
posudok vydaný MUDr. B., v zmysle ktorého bola bolesť ohodnotená na 912,5 bodov,
z ktorej bola náhrada za sťažené spoločenské uplatnenie určená v sume 54 750 Sk, pričom
MUDr. B. navrhol zvýšiť základný počet bodov až na dvojnásobok. Žalobcovi však žalovaný
2/ nepriznal dané navrhované zvýšenie, nakoľko zamestnávateľ v stanovenej lehote sa
nevyjadril k navrhovanému zvýšeniu. Vzhľadom k tomu, že predmetom konania je aj mimoriadne zvýšenie náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, je daná
právomoc súdu.
Žalobca požadoval po čiastočnom späťvzatí mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť vo výške
1 098 187 Sk, t.j. 36 453,13 € a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1 805 250 Sk,
t.j. 59 923,32 €, spolu 96 376,45 €, pričom pri bolestnom žalobca žiadal zvýšiť 35-násobne
a pri sťažení spoločenského uplatnenia navrhoval zvýšiť 40-násobne a od takto vypočítaných
súm odrátal už vyplatené sumy žalovaným 2/. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie,
na základe ktorého bol vypracovaný posudok znalcom MUDr. F. H., kde znalec ohodnotil
bolestné a stanovil základný počet bodov 487,25 bodov s tým, že navýšil bolestné podľa
zásad pre hodnotenie o jednu polovicu, keďže poškodenie na zdraví si vyžadovalo bolestivejší
spôsob liečby, spolu teda základný počet bodov odškodnenia za bolesť predstavuje 546,25
bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil na 775 bodov, pričom doporučil
uplatniť § 6 ods. 2 vyhlášky č. 437/2004 Z.z. na 1310 bodov a to zvýšiť podľa § 10 ods. 4
vyhlášky na dvojnásobok základnej sadzby, t.j. 2620 bodov.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je opodstatnený,
nakoľko je nesporné, že došlo k pracovnému úrazu avšak má za to, že zamestnávateľ,
t.j. žalovaný 1/ sa zbavil čiastočne zodpovednosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, a vzhľadom na zistené skutočnosti posúdil mieru zodpovednosti vo výške 50 %. V časti
odškodnenia bolestného a to mimoriadneho zvýšenia vychádzal zo základného bodového
ohodnotenia zo znaleckého posudku vypracovaného v predmetnom konaní MUDr. F.
H., ktorý ohodnotil bolestné základným počtom 546,25 čo pri sume 60 Sk za jeden bod
predstavuje sumu 32 775 Sk, t.j. 1 087,93 €. Žalobca požadoval 35-násobné zvýšenie tejto
náhrady. S poukazom na závery znaleckého posudku a to predovšetkým na bolestivejší
spôsob liečby, teda žalobca si vytrpel bolesť nielen pri samotnom úraze, ale následne aj
v súvislosti s liečbou má za to, že 10-násobné zvýšenie je v danom prípade primerané
a postačujúce všetkým okolnostiam, ktoré vyšli najavo. Takéto zvýšenie predstavuje sumu
327 750 Sk, t.j. 10 879,31 € (546,25 x 60 Sk x 10). Vzhľadom na mieru zodpovednosti
žalovaného 1/, ktorú súd posúdil v rozsahu 50 % po odpočítaní vyplatenej sumy žalovaným 2/
vo výške 48 938 Sk titulom bolestného, súd priznal žalobcovi bolestné vo výške 50 %
z 10-násobného zvýšenia, teda vo výške 114 937 Sk, t.j. 3 815,21 €.
V časti odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a to mimoriadneho zvýšenia
vychádzal zo základného bodového ohodnotenia zo znaleckého posudku vypracovaného v predmetnom konaní MUDr. F. H., ktorý ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia
základným počtom bodov 775, čo pri sume 60 Sk za 1 bod predstavuje sumu 46 500 Sk, t.j.
1 543,52 €. Žalobca požadoval 40-násobné zvýšenie tejto náhrady. S poukazom na závery
znaleckého posudku vzhľadom na obmedzenia alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa
v živote a v spoločnosti ako aj na vek, ktorý mal pri utrpení pracovného úrazu 21 rokov,
pričom následkom úrazu zo dňa 10.7.2004 došlo u žalobcu ku skalpácii kože v celej hrúbke
od oblasti zápästia celej ruky a k amputácii posledného článku palca ľavej ruky a
k amputácii druhého až piateho prsta úrovne pod hlavičkami základných článkov, na základe
čoho je ľavá ruka žalobcu prakticky nepoužiteľná na všetky úkony, ktoré zdravý človek
vykonáva pomocou ruky v osobnom živote, rodinnom živote, nemôže obsluhovať prístrojovú
techniku, nemôže plnohodnotne športovať a je aj spoločensky obmedzovaný, má za to, že
20-násobné zvýšenie je v danom prípade primerané a postačuje všetkým okolnostiam,
ktoré vyšli najavo s poukazom na skutočnosť, že išlo o poškodenie ľavej ruky a jej stratu
úchopovej schopnosti a funkčnosti. Takéto zvýšenie predstavuje sumu 930 000 Sk, t.j.
30 870,34 € (775 bodov x 60 x 20). Vzhľadom na mieru zodpovednosti, ktorú súd posúdil
v rozsahu 50 % po odpočítaní vyplatenej sumy žalovaným 2/ vo výške 54 750 Sk titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia, priznal žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia
vo výške 50 % z 20-násobného zvýšenia, teda vo výške 410 250 Sk, t.j. 13 617,81 €.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom z 11. mája 2011 č.k.
7 Co 38/2011-739 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalovaný 2/ bol povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu bolestného vo výške 3 815,21 € a za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 13 617,81 € do troch dní potvrdil. Vyslovil, že v ostatnej časti sa
odvolanie rozsudku okresného súdu nedotýka. Pripustil proti rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi
prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, že odvolanie žalovaného 2/ obsahuje v zásade dve
odvolacie námietky. Jednak, žalovaný 2/ namieta, že na rozhodovanie o uplatnenom nároku
žalobcu nie je daná právnosť súdu a jednak, že žalovaný 2/ nie je pasívne vecne
legitimovaným subjektom vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku na zaplatenie
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného z titulu
pracovného úrazu.
Pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie o uplatnenom nároku,
právomoc súdu na jeho prejednanie je daná a opiera sa o ustanovenie § 7 ods. 3 O.s.p. Ide
o právomoc rozhodnúť vo vymedzenom právnom vzťahu, ktorá bola súdom zverená zákonom. Týmto zákonným ustanovením je § 99 zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré ustanovenie
odkazuje pre prípad nároku poškodeného na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia na osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je v súčasnosti
zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v čase, keď došlo k pracovnému úrazu, t.j. ku dňu
10.7.2004, týmto osobitným predpisom bola vyhláška č. 32/1965 Zb., ktorá bola s účinnosťou
od 1.8.2004 zrušená ustanovením § 12 zákona č. 437/2004 Z.z. Podľa § 7 ods. 3 tejto
vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť. Toto ustanovenie hoci má podzákonný charakter,
aplikuje sa na základe odkazu zákona – ustanovenia § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré plní
úlohu blanketárnej právnej normy. Právomoc súdu na rozhodnutie uplatneného nároku
žalobcu z pracovného úrazu, ktorý sa stal 10.7.2004 je daná a táto otázka bola už aj
predmetom rozhodovania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn.
3 Cdo 136/2007 zverejnené pod č. 5/2008 ZSP).
Druhá podstatná odvolacia námietka žalovaného 2/ sa týka tvrdeného nedostatku jeho
pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú.
Žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný v právnom vzťahu so žalobcom z titulu výplaty
dávky úrazového poistenia – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného. Nárok žalobcu na plnenie voči žalovanému z titulu dávky úrazového
poistenia je založený vecným (§ 2 a § 13 ods. 3 písm.h/ zákona č. 461/2003 Z.z.) a osobným
(§ 16, § 17 cit. zákona) rozsahom úrazového poistenia. Vychádzajúc zo zákona
č. 461/2003 Z.z., ktorý upravuje sociálne poistenie, jeho rozsah, právne vzťahy pri
vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho
poistenia, dozor štátu a konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 1 cit. zákona),
zamestnávateľ je zo zákona povinne poistený pre prípad úrazu alebo choroby z povolania
zamestnanca, pričom povinnosť plniť má výlučne Sociálna poisťovňa. Pokiaľ ide o povahu
právneho vzťahu na plnenie zo zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným
úrazom, ide o právny vzťah upravený vyššie citovaným zákonom o sociálnom poistení, ktorý
vzniká medzi zamestnancom a Sociálnou poisťovňou. Z nárokov zo zodpovednosti
na náhradu škody možno zamestnávateľovi podľa predpisov pracovného práva účinných
po 1.1.2004 uložiť iba povinnosť zaplatiť zamestnancovi vecnú škodu, ktorá zostala upravená
v Zákonníku práce ako jediný nárok na plnenie, z ktorého je voči zamestnancovi pasívne
legitimovaný zamestnávateľ. Ostatné nároky zamestnanca na plnenie z titulu zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz a chorobu z povolania vznikajú v zmysle zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a ide o priame nároky zamestnanca voči Sociálnej
poisťovni ako platiteľovi dávok úrazového poistenia. Priamy nárok žalobcu v postavení
zamestnanca voči poisťovni je založený ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.,
podľa ktorého ustanovenia nárok na úrazovú dávku z úrazového poistenia zamestnávateľa má
jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Sociálna poisťovňa
má postavenie nielen verejnoprávneho subjektu rozhodujúceho o dávkach úrazového
poistenia (okrem mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a bolestného, o ktorých nárokoch rozhoduje súd), ale aj postavenia priameho platiteľa tejto
dávky. V zmysle platnej právnej úpravy je vylúčené, aby na takéto plnenia bol zaviazaný
zamestnávateľ. Hoci odvolací súd považuje žalovaného 2/ za vecne pasívne legitimovaného
v konaní o právnom nároku žalobcu z dôvodov, ktoré krajský súd vyššie podrobne uviedol,
zároveň však konštatuje, že ide o otázku, ktorá doposiaľ nebola judikovaná. Odvolací súd
preto na návrh žalovaného 2/ pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie,
pričom za otázku zásadného právneho významu považuje otázku, „či je Sociálna poisťovňa
(žalovaný 2/) vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore o návrhu zamestnanca
vo veci zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného z titulu
pracovného úrazu, ktorý sa stal 10.7.2004 a za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, či teda
žalobcovi ako zamestnancovi úrazovo poisteného zodpovedného zamestnávateľa vzniká
priamy nárok na plnenie dávky úrazového poistenia spočívajúcej v zvýšení náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného voči Sociálnej poisťovni“.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 2/, ktorý
prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p. Uviedol, že konajúce súdy postavili subjekt verejného práva
do dlžníckeho postavenia. Zúženie právneho postavenia žalovaného 2/ len na pozíciu platiteľa
dávky, resp. že žalobca má priamy nárok voči poisťovni je v rozpore s pôsobnosťou zákona
o sociálnom poistení. Hospodárenie žalovaného 2/ je prísne regulované v zmysle § 157 a nasl.
zákona o sociálnom poistení. Nároky z úrazového poistenia sú hradené z verejných
prostriedkov, konkrétne z fondu úrazového poistenia vymedzeného v § 164 zákona
o sociálnom poistení. Aj ostatné nároky z podsystémov sociálneho poistenia, vymedzené v § 2
zákona o sociálnom poistení, ako sú nároky z nemocenského, dôchodkového, garančného
poistenia a poistenia v nezamestnanosti, sú hradené z verejných prostriedkov z jednotlivých
fondov uvedených § 161 a nasl. Dlžnícke postavenie by prichádzalo do úvahy len v prípade neplnenia zmluvných záväzkových vzťahov, ktoré žalovaný 2/ uzatváral v súvislosti
s prevádzkou svojej zákonnej činnosti (platenie nákladov zo správneho fondu v zmysle § 168
zákona o sociálnom poistení). Žalovaný 2/ nie je len platiteľom úrazových dávok ale aj
dôchodkov, nemocenských dávok a iné. Ani v jednom z týchto podsystémov neprichádza
do úvahy civilné sporové konanie, do úvahy prichádza len správne súdnictvo. Takáto
povinnosť nevyplýva ani z § 2, § 13 ods. 3, § 16, § 17 zákona o sociálnom poistení, na ktoré
odkazuje odvolací súd. Dikcia § 17 jasne uvádza, že úrazové dávky nie sú priamym nárokom
voči žalovanému 2/, ale sú to nároky z úrazového poistenia zamestnávateľa. Podľa tohto
ustanovenia je predpokladom pre vznik nároku splnenie podmienok ustanovených týmto
zákonom. Konštitutívne rozhodnutie vydané prvostupňovým a potvrdené druhostupňovým
súdom nevychádza zo splnenia požiadavky podľa § 17 zákona o sociálnom poistení.
Ustanovenia § 2, § 13 ods. 3, § 16, § 17 zákona o sociálnom poistení, na ktoré odkazuje
odvolací súd, neupravujú ani dlžnícke postavenie žalovaného 2/, ani existenciu priameho
nároku žalobcu voči nemu, lebo nie je zodpovedným subjektom. Navrhol rozsudok
odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie súdov nižších
stupňov za vecne správne a navrhol dovolanie žalovaného 2/ zamietnuť.
Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalovaného 2/ zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie v časti smerujúcej
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku
vo vyhovujúcom výroku, nie je dôvodné.
Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.
Následne preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho
dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho
významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, t.j. v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v konaní o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a bolestného podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby na plnenie je aj skutočnosť, že
účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v občianskom
súdnom konaní má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv
a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci
z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia
(povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že na povahu právneho vzťahu nemá
žiaden vplyv to, ak zákon stanoví, že rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí
do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu.
V posudzovanej veci predmetom sporu je nepochybne nárok žalobcu vyplývajúci
z právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom zákona
č. 461/2003 Z.z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah
sociálneho poistenia a právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia. Náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného považuje za úrazovú dávku, ktorá sa
za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho
vzťahu z úrazového poistenia sa zúčastňuje poškodený, ktorý na účely poskytovania
úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17
ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona).
Poškodený je teda osobou, ktorá túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok podľa osobitného
predpisu (§ 99 zákona). Tohto právneho vzťahu sa zúčastňuje Sociálna poisťovňa, ktorá je
verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona).
Sociálna poisťovňa vykonáva sociálne poistenie nielen tým, že o dávkach rozhoduje, ale je
tiež orgánom, ktorý tieto (priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, že Sociálna poisťovňa,
a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky,
poškodenej osobe túto uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného súdu, je povinným z takéhoto
vzťahu ten subjekt, ktorý podľa zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je
povinná platiť poistenie na úrazové poistenie).
Možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci je subjektom povinným z právneho
vzťahu, ktorý je predmetom konania, je výlučne Sociálna poisťovňa. Len tento subjekt je v danej veci nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo, t.j. vecne
legitimovaným subjektom na žalovanej strane. Tomuto záveru svedčí aj ustanovenie § 6
ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. v spojení s § 2 ods. 3 písm.c/ citovaného zákona, podľa
ktorého dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného a to aj nad
výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, môžu uzatvoriť poskytovateľ náhrady
a poškodený, pričom za poskytovateľa náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia treba považovať osobu, ktorá je povinná poskytnúť náhradu, okrem
iných predpisov, aj podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení [(návrh takejto
dohody schvaľuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne), rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6 Cdo 253/2010].
Súdy nižších stupňov posúdili otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/
správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného 2/ v časti smerujúcej
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa
vo vyhovujúcom výroku zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ich
náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30.októbra 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová