2 Cdo 166/2011

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci žalobcu : S. T., bývajúci S., zastúpený JUDr. M. C., advokátom v B., proti žalovaným :

1/ M. T. S.,   so   sídlom   v   Ž.,   zastúpený   JUDr.   V. R.,   advokátkou   v   Ž.,   2/   Sociálna

poisťovňa, ústredie Bratislava, ul. 29. augusta 8, o mimoriadne zvýšenie náhrady za

bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn.

16 C 286/2007, o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 11. mája

2011 sp.zn. 7 Co 38/2011

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 26. marca 2010 č.k. 16 C 286/2007-584 zamietol

návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovaným mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Krajský   súd   v   Žiline   na   odvolanie   žalobcu   uznesením   z   15. júla   2010   č.k.   10 Co 211/2010-620 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne Okresný súd Žilina rozsudkom z 23. decembra 2010 č.k. 16 C 286/2007-674

vyslovil, že žalovaný 1/ je zodpovedný za škodu na zdraví žalobcu, ktorú žalobca utrpel pri

pracovnom úraze dňa 10. júla 2004 v rozsahu 50 %. Zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi náhradu bolestného vo výške 3 815,21 € a za sťaženie spoločenského uplatnenia  

vo výške 13 617,81 € a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobný návrh

v časti určenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu na zdraví žalobcu, ktorú utrpel pri

pracovnom úraze dňa 10.7.2004 nad rozsah 50 % a v časti uplatnenej zvyšnej časti náhrady

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol. Vyslovil, že o trovách konania

rozhodne až po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Po vykonanom dokazovaní mal  

za preukázané, že žalovaný 1/ je zodpovedný za pracovný úraz žalobcu ale nie v plnom

rozsahu, nakoľko konaním žalobcu sa žalovaný 1/ zbavil zodpovednosti čiastočne. Posúdil

mieru zodpovednosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v rozsahu 50 %, keďže

žalobca porušil bezpečnostné predpisy a rukami šiel do stroja za chodu, pričom zotrval v stroji

ešte pred jeho spustením aj napriek tomu, že vedel, že bezpečnostné blokovanie je

znefunkčnené, na čo zamestnávateľa ničím preukázateľne neupozornil.

Nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa od 1.1.2004 stali

predmetom úpravy zákona o sociálnom poistení a preto konanie o takom nároku je konanie  

vo veci sociálneho poistenia. Preto tieto nároky sú vecou sociálneho poistenia a nie vecou

pracovnou. Je nepochybné, že o nároku žalobcu na náhradu za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia v dôsledku jeho pracovného úrazu rozhodovala Sociálna poisťovňa

ako oprávnený subjekt v zmysle zákona, pričom rozhodnutím zo dňa 20. novembra 2006  

č. X. bolo rozhodnuté, že žalobca má nárok na náhradu za bolesť v dôsledku pracovného

úrazu zo dňa 10. júla 2004 v sume 48 938 Sk, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že priznaná výška bola určená v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. s poukazom na

posudok vydaný MUDr. B., v zmysle ktorého bola bolesť ohodnotená na 812,625 bodov,

z ktorej bola náhrada za bolesť určená v sume 48 938 Sk (815,625 x 60 Sk za bod)

a rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 29.11.2006 č. X bolo rozhodnuté, že žalobca má

nárok náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa

10.7.2004, ktorá sa mu priznala vo výške 54 750 Sk, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva, že priznaná výška bola určená v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. s poukazom na

posudok vydaný MUDr. B., v zmysle ktorého bola bolesť ohodnotená na 912,5 bodov,

z ktorej bola náhrada za sťažené spoločenské uplatnenie určená v sume 54 750 Sk, pričom

MUDr. B. navrhol zvýšiť základný počet bodov až na dvojnásobok. Žalobcovi však žalovaný

2/ nepriznal dané navrhované zvýšenie, nakoľko zamestnávateľ v   stanovenej   lehote   sa

nevyjadril   k   navrhovanému   zvýšeniu.   Vzhľadom   k   tomu,   že predmetom konania je aj mimoriadne zvýšenie náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, je daná

právomoc súdu.

Žalobca požadoval po čiastočnom späťvzatí mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť vo výške

1 098 187 Sk, t.j. 36 453,13 € a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1 805 250 Sk,

t.j. 59 923,32 €, spolu 96 376,45 €, pričom pri bolestnom žalobca žiadal zvýšiť 35-násobne

a pri sťažení spoločenského uplatnenia navrhoval zvýšiť 40-násobne a od takto vypočítaných

súm odrátal už vyplatené sumy žalovaným 2/. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie,

na základe ktorého bol vypracovaný posudok znalcom MUDr. F. H., kde znalec ohodnotil

bolestné a stanovil základný počet bodov 487,25 bodov s tým, že navýšil bolestné podľa

zásad pre hodnotenie o jednu polovicu, keďže poškodenie na zdraví si vyžadovalo bolestivejší

spôsob liečby, spolu teda základný počet bodov odškodnenia za bolesť predstavuje 546,25

bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil na 775 bodov, pričom doporučil

uplatniť § 6 ods. 2 vyhlášky č. 437/2004 Z.z. na 1310 bodov a to zvýšiť podľa § 10 ods. 4

vyhlášky na dvojnásobok základnej sadzby, t.j. 2620 bodov.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je opodstatnený,

nakoľko je nesporné, že došlo k pracovnému úrazu avšak má za to, že zamestnávateľ,  

t.j. žalovaný 1/ sa zbavil čiastočne zodpovednosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, a vzhľadom na zistené skutočnosti posúdil mieru zodpovednosti vo výške 50 %. V časti

odškodnenia bolestného a to mimoriadneho zvýšenia vychádzal zo základného bodového

ohodnotenia zo znaleckého posudku vypracovaného v predmetnom konaní MUDr. F.

H., ktorý ohodnotil bolestné základným počtom 546,25 čo pri sume 60 Sk za jeden bod

predstavuje sumu 32 775 Sk, t.j. 1 087,93 €. Žalobca požadoval 35-násobné zvýšenie tejto

náhrady. S poukazom na závery znaleckého posudku a to predovšetkým na bolestivejší

spôsob liečby, teda žalobca si vytrpel bolesť nielen pri samotnom úraze, ale následne aj

v súvislosti s liečbou má za to, že 10-násobné zvýšenie je v danom prípade primerané

a postačujúce všetkým okolnostiam, ktoré vyšli najavo. Takéto zvýšenie predstavuje sumu

327 750 Sk, t.j. 10 879,31 € (546,25 x 60 Sk x 10). Vzhľadom na mieru zodpovednosti

žalovaného 1/, ktorú súd posúdil v rozsahu 50 % po odpočítaní vyplatenej sumy žalovaným 2/

vo výške 48 938 Sk titulom bolestného, súd priznal žalobcovi bolestné vo výške 50 %  

z 10-násobného zvýšenia, teda vo výške 114 937 Sk, t.j. 3 815,21 €.

V   časti   odškodnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   a   to   mimoriadneho   zvýšenia

vychádzal zo základného bodového ohodnotenia zo znaleckého posudku vypracovaného   v   predmetnom konaní MUDr. F. H., ktorý ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia

základným počtom bodov 775, čo pri sume 60 Sk za 1 bod predstavuje sumu 46 500 Sk, t.j.

1 543,52 €. Žalobca požadoval 40-násobné zvýšenie tejto náhrady. S poukazom na závery

znaleckého posudku vzhľadom na obmedzenia alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa

v živote a v spoločnosti ako aj na vek, ktorý mal pri utrpení pracovného úrazu 21 rokov,

pričom následkom úrazu zo dňa 10.7.2004 došlo u žalobcu ku skalpácii kože v celej hrúbke

od oblasti zápästia celej ruky a k amputácii posledného článku palca ľavej ruky a  

k amputácii druhého až piateho prsta úrovne pod hlavičkami základných článkov, na základe

čoho je ľavá ruka žalobcu prakticky nepoužiteľná na všetky úkony, ktoré zdravý človek

vykonáva pomocou ruky v osobnom živote, rodinnom živote, nemôže obsluhovať prístrojovú

techniku, nemôže plnohodnotne športovať a je aj spoločensky obmedzovaný, má za   to,   že

20-násobné zvýšenie je v danom prípade primerané a postačuje všetkým okolnostiam,

ktoré vyšli najavo s poukazom na skutočnosť, že išlo o poškodenie ľavej ruky a jej stratu

úchopovej schopnosti a funkčnosti. Takéto zvýšenie predstavuje sumu 930 000 Sk, t.j.

30 870,34 € (775 bodov x 60 x 20). Vzhľadom na mieru zodpovednosti, ktorú súd posúdil

v rozsahu 50 % po odpočítaní vyplatenej sumy žalovaným 2/ vo výške 54 750 Sk titulom

sťaženia spoločenského uplatnenia, priznal žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia  

vo výške 50 % z 20-násobného zvýšenia, teda vo výške 410 250 Sk, t.j. 13 617,81 €.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom z 11. mája 2011 č.k.  

7 Co 38/2011-739 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalovaný 2/ bol povinný

zaplatiť žalobcovi náhradu bolestného vo výške 3 815,21 € a za sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 13 617,81 € do troch dní potvrdil. Vyslovil, že v ostatnej časti sa

odvolanie rozsudku okresného súdu nedotýka. Pripustil proti rozsudku odvolacieho súdu

dovolanie. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi

prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, že odvolanie žalovaného 2/ obsahuje v zásade dve

odvolacie námietky. Jednak, žalovaný 2/ namieta, že na rozhodovanie o uplatnenom nároku

žalobcu nie je daná právnosť súdu a jednak, že žalovaný 2/ nie je pasívne vecne

legitimovaným subjektom vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku na zaplatenie

mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného z titulu

pracovného úrazu.

Pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci súdu na rozhodnutie o uplatnenom nároku,

právomoc súdu na jeho prejednanie je daná a opiera sa o ustanovenie § 7 ods. 3 O.s.p. Ide  

o   právomoc rozhodnúť vo vymedzenom právnom vzťahu, ktorá bola súdom zverená zákonom. Týmto zákonným ustanovením je § 99 zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré ustanovenie

odkazuje pre prípad nároku poškodeného na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia na osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je v súčasnosti

zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v čase, keď došlo k pracovnému úrazu, t.j. ku dňu

10.7.2004, týmto osobitným predpisom bola vyhláška č. 32/1965 Zb., ktorá bola s účinnosťou

od 1.8.2004 zrušená ustanovením § 12 zákona č. 437/2004 Z.z. Podľa § 7 ods. 3 tejto

vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť. Toto ustanovenie hoci má podzákonný charakter,

aplikuje sa na základe odkazu zákona – ustanovenia § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré plní

úlohu blanketárnej právnej normy. Právomoc súdu na rozhodnutie uplatneného nároku

žalobcu z pracovného úrazu, ktorý sa stal 10.7.2004 je daná a táto otázka bola už aj

predmetom rozhodovania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn.  

3 Cdo 136/2007 zverejnené pod č. 5/2008 ZSP).

Druhá podstatná odvolacia námietka žalovaného 2/ sa týka tvrdeného nedostatku jeho

pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú.

Žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný v právnom vzťahu so žalobcom z titulu výplaty

dávky úrazového poistenia – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného. Nárok žalobcu na plnenie voči žalovanému z titulu dávky úrazového

poistenia je založený vecným (§ 2 a § 13 ods. 3 písm.h/ zákona č. 461/2003 Z.z.) a osobným

(§ 16, § 17 cit. zákona) rozsahom úrazového poistenia. Vychádzajúc zo zákona  

č. 461/2003 Z.z., ktorý upravuje sociálne poistenie, jeho rozsah, právne vzťahy pri

vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho

poistenia,   dozor   štátu   a   konanie   vo   veciach   sociálneho   poistenia   (§   1   cit.   zákona),

zamestnávateľ je zo zákona povinne poistený pre prípad úrazu alebo choroby z povolania

zamestnanca, pričom povinnosť plniť má výlučne Sociálna poisťovňa. Pokiaľ ide o povahu

právneho vzťahu na plnenie zo zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným

úrazom, ide o právny vzťah upravený vyššie citovaným zákonom o sociálnom poistení, ktorý

vzniká   medzi   zamestnancom   a   Sociálnou   poisťovňou.   Z   nárokov   zo   zodpovednosti  

na náhradu škody možno zamestnávateľovi podľa predpisov pracovného práva účinných  

po 1.1.2004 uložiť iba povinnosť zaplatiť zamestnancovi vecnú škodu, ktorá zostala upravená

v Zákonníku práce ako jediný nárok na plnenie, z ktorého je voči zamestnancovi pasívne

legitimovaný zamestnávateľ. Ostatné nároky zamestnanca na plnenie z titulu zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz a chorobu z povolania vznikajú v zmysle   zákona  

č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a ide o priame nároky zamestnanca voči Sociálnej

poisťovni ako platiteľovi dávok úrazového poistenia. Priamy nárok žalobcu v postavení

zamestnanca voči poisťovni je založený ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.,

podľa ktorého ustanovenia nárok na úrazovú dávku z úrazového poistenia zamestnávateľa má

jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Sociálna poisťovňa

má   postavenie   nielen   verejnoprávneho   subjektu   rozhodujúceho   o   dávkach   úrazového

poistenia (okrem mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

a bolestného, o ktorých nárokoch rozhoduje súd), ale aj postavenia priameho platiteľa tejto

dávky. V zmysle platnej právnej úpravy je vylúčené, aby na takéto plnenia bol zaviazaný

zamestnávateľ. Hoci odvolací súd považuje žalovaného 2/ za vecne pasívne legitimovaného

v konaní o právnom nároku žalobcu z dôvodov, ktoré krajský súd vyššie podrobne uviedol,

zároveň však konštatuje, že ide o otázku, ktorá doposiaľ nebola judikovaná. Odvolací súd

preto na návrh žalovaného 2/ pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie,

pričom za otázku zásadného právneho významu považuje otázku, „či je Sociálna poisťovňa

(žalovaný 2/) vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore o návrhu zamestnanca  

vo veci zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného z titulu

pracovného úrazu, ktorý sa stal 10.7.2004 a za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, či teda

žalobcovi ako zamestnancovi úrazovo poisteného zodpovedného zamestnávateľa vzniká

priamy nárok na plnenie dávky úrazového poistenia spočívajúcej v zvýšení náhrady  

za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného voči Sociálnej poisťovni“.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 2/, ktorý

prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241

ods. 2 písm.c/ O.s.p. Uviedol, že konajúce súdy postavili subjekt verejného práva  

do dlžníckeho postavenia. Zúženie právneho postavenia žalovaného 2/ len na pozíciu platiteľa

dávky, resp. že žalobca má priamy nárok voči poisťovni je v rozpore s pôsobnosťou zákona

o sociálnom poistení. Hospodárenie žalovaného 2/ je prísne regulované v zmysle § 157 a nasl.

zákona o sociálnom poistení. Nároky z úrazového poistenia sú hradené z verejných

prostriedkov,   konkrétne   z   fondu   úrazového   poistenia   vymedzeného   v   §   164   zákona

o sociálnom poistení. Aj ostatné nároky z podsystémov sociálneho poistenia, vymedzené v § 2

zákona o sociálnom poistení, ako sú nároky z nemocenského, dôchodkového, garančného

poistenia a poistenia v nezamestnanosti, sú hradené z verejných prostriedkov z jednotlivých

fondov uvedených § 161 a nasl. Dlžnícke postavenie by prichádzalo do úvahy len v prípade neplnenia   zmluvných   záväzkových   vzťahov,   ktoré   žalovaný   2/   uzatváral   v   súvislosti

s prevádzkou svojej zákonnej činnosti (platenie nákladov zo správneho fondu v zmysle § 168

zákona o sociálnom poistení). Žalovaný 2/ nie je len platiteľom úrazových dávok ale aj

dôchodkov, nemocenských dávok a iné. Ani v jednom z týchto podsystémov neprichádza  

do úvahy civilné sporové konanie, do úvahy prichádza len správne súdnictvo. Takáto

povinnosť nevyplýva ani z § 2, § 13 ods. 3, § 16, § 17 zákona o sociálnom poistení, na ktoré

odkazuje odvolací súd. Dikcia § 17 jasne uvádza, že úrazové dávky nie sú priamym nárokom

voči žalovanému 2/, ale sú to nároky z úrazového poistenia zamestnávateľa. Podľa tohto

ustanovenia je predpokladom pre vznik nároku splnenie podmienok ustanovených týmto

zákonom. Konštitutívne rozhodnutie vydané prvostupňovým a potvrdené druhostupňovým

súdom nevychádza zo splnenia požiadavky podľa § 17 zákona o sociálnom poistení.

Ustanovenia § 2, § 13 ods. 3, § 16, § 17 zákona o sociálnom poistení, na ktoré odkazuje

odvolací súd, neupravujú ani dlžnícke postavenie žalovaného 2/, ani existenciu priameho

nároku žalobcu voči nemu, lebo nie je zodpovedným subjektom. Navrhol rozsudok

odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie súdov nižších

stupňov za vecne správne a navrhol dovolanie žalovaného 2/ zamietnuť.

Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalovaného 2/ zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie v časti smerujúcej

proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   potvrdení   prvostupňového   rozsudku  

vo vyhovujúcom výroku, nie je dôvodné.

Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.

Následne preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho

dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho

významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, t.j. v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v konaní o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

a bolestného podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby na plnenie je aj skutočnosť, že

účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v občianskom

súdnom konaní má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv

a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci

z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia

(povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že na povahu právneho vzťahu nemá

žiaden vplyv to, ak zákon stanoví, že rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí  

do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach

a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu.

V posudzovanej veci predmetom sporu je nepochybne nárok žalobcu vyplývajúci  

z   právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom zákona  

č. 461/2003 Z.z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah

sociálneho   poistenia   a   právne   vzťahy   pri   vykonávaní   sociálneho   poistenia.   Náhradu  

za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného považuje za úrazovú dávku, ktorá sa  

za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho

vzťahu z úrazového poistenia sa zúčastňuje poškodený, ktorý na účely poskytovania

úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17

ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona).

Poškodený je teda osobou, ktorá túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok podľa osobitného

predpisu (§ 99 zákona). Tohto právneho vzťahu sa zúčastňuje Sociálna poisťovňa, ktorá je

verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona).

Sociálna poisťovňa vykonáva sociálne poistenie nielen tým, že o dávkach rozhoduje, ale je

tiež orgánom, ktorý tieto (priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, že Sociálna poisťovňa,  

a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky,

poškodenej osobe túto uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného súdu, je povinným z takéhoto

vzťahu ten subjekt, ktorý podľa zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je

povinná platiť poistenie na úrazové poistenie).

Možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci je subjektom povinným z právneho

vzťahu, ktorý je predmetom konania, je výlučne Sociálna poisťovňa. Len tento subjekt je   v   danej   veci   nositeľom   hmotnoprávnej   povinnosti,   o   ktorú   v   konaní   išlo,   t.j.   vecne

legitimovaným subjektom na žalovanej strane. Tomuto záveru svedčí aj ustanovenie § 6  

ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. v spojení s § 2 ods. 3 písm.c/ citovaného zákona, podľa

ktorého dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného a to aj nad

výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, môžu uzatvoriť poskytovateľ náhrady  

a   poškodený,   pričom   za   poskytovateľa   náhrady   za   bolesť   a   náhrady   za   sťaženie

spoločenského uplatnenia treba považovať osobu, ktorá je povinná poskytnúť náhradu, okrem

iných predpisov, aj podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení [(návrh takejto

dohody schvaľuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne), rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 6 Cdo 253/2010].

Súdy nižších stupňov posúdili otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/

správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného 2/ v časti smerujúcej

proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   potvrdení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa  

vo vyhovujúcom výroku zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

Úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ich

náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30.októbra 2012

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová