2 Cdo 163/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľ. H. , bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. A. N., advokátkou v B., proti žalovanému P., so sídlom v P.,

zastúpenému JUDr. F. K., advokátom v D., o zaplatenie 3 544 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C 23/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo 17. mája 2012, sp. zn. 9 Co 35/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia dovolacieho konania v sume 166,51 € na účet JUDr. F. K., R., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 9. decembra 2011 č.k. 10 C 23/2010-178

žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

za základ pre svoje rozhodnutie považoval skutočnosť, že žalobca zvolil nesprávny spôsob

uplatňovania si nároku na vydanie majetkového podielu, hoci ide o záväzok majetkového

charakteru – žaloba – jej petit nerešpektuje zákonom predpokladaný spôsob vydania

majetkového podielu. Za ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby považoval okolnosť, že otec

žalobcu v čase transformácie žalovaného bol členom družstva. Pokiaľ teda išlo o majetkový

podiel člena družstva, žalovaného nezaťažovala povinnosť vydania družstevných

podielnických listov (ďalej len DPL) v lehote do 31. mája 2005, keďže § 33c ods. 1

Transformačného zákona stanovujúci takúto povinnosť, sa výslovne vzťahoval len  

na oprávnené osoby – nečlenov družstva. Za posledný dôvod zamietnutia žaloby súd prvého

stupňa považoval okolnosť vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného. Uviedol, že

právo na vydanie majetkového podielu, ktorý sa stal pohľadávkou oprávnenej osoby v prípade   2 Cdo 163/2013

uvedenom v § 33d ods. 1 Transformačného zákona ako každé majetkové právo, podlieha

premlčaniu. Teda pokiaľ si žalobca neuplatnil v zákonom stanovených lehotách svoje právo,

jeho právo sa premlčalo. Súd prvého stupňa zároveň postupujúc podľa § 151 ods. 3 veta prvá

O.s.p. rozhodol o tom, že o trovách konania bude rozhodovať až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.  

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 17. mája 2012 sp. zn.  

9 Co 35/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že v danej veci bola nepochybne vznesená námietka premlčania nároku

žalobcu. Ďalej poznamenal, že právo na vydanie majetkového podielu je právo majetkovej

povahy, ktoré podlieha premlčaniu a správne súd prvého stupňa zdôraznil, že plynutie

premlčacej doby prerušuje iba uplatnenie práva za predpokladu, že veriteľ v začatom konaní

riadne pokračuje. Odvolací súd neuznal dôvody žalobcu ohľadne skutočností, ktoré by bránili

márnemu uplynutiu premlčacej lehoty. Odvolací súd ďalej uviedol, že v danej veci právo

žalobcu na vydanie DPL ostalo zachované. Odvolací súd na záver poznamenal, že aj sám

žalovaný uviedol, že pokiaľ by žalobca poskytol potrebnú súčinnosť, mal by záujem vydať

mu družstevný podielový list, a tak uspokojiť jeho nároky.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, v ktorom žiadal

rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.

s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené a prekvapivé.

Nedostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu videl v nedostatku

dôvodov súdneho rozhodnutia ako aj v opomenutí jeho námietok a argumentácie, čo podľa

názoru dovolateľa predstavuje porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za prekvapivý považoval dovolateľ

postup odvolacieho súdu, keď bez nariadenia pojednávania a vypočutia účastníkov zaujal

stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob

uplatňovania si nároku žalobcu a stotožnil sa s námietkou premlčania vznesenej žalovaným

napriek existencii písomného uznania dlhu. Ďalej dovolateľ svoje podanie odôvodnil tým,

že konanie je, podľa jeho názoru, postihnuté inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

a rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.  

  2 Cdo 163/2013

Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s dovolacími dôvodmi

žalobcu a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   predmetnej   veci   nie   je   dovolaním   žalobcu   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.  

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcu by zakladala len

prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd

povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších

stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je   2 Cdo 163/2013

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté

niektorou   z   vád   vymenovaných   v   tomto   ustanovení,   možno   ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,

že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho

stupňa je skutočne postihnuté niektorou   z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť

dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237

O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými

vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú

vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že  

v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/

O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  2 Cdo 163/2013

Odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj súdu odvolacieho trpia nedostatkom riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,  

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre   2 Cdo 163/2013

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení  

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru  

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia  

v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia

je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemožno na ťarchu

odvolaciemu súdu pripísať, že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené  

a teda nespĺňa náležitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne

domnieva dovolateľ.

Ďalej k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo dôjsť tým, že postup

odvolacieho súdu bol prekvapivý, bol mimo rámca legitímnych očakávaní účastníka a narúšal

princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva a jeho aplikácie.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ani v tomto smere nezistil, že by odvolací súd

žalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv,

priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k žalobcovi nedošlo postupom odvolacieho

súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje rozhodnutie založil nečakane  

na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ  

v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené žalobcom. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo  

o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalobcu skutkovo

a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3

O.s.p.

Dovolateľ ďalej namietal, že nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom,  

bez vypočutia účastníkov súd zaujal stanovisko a vyslovil skutkový záver.  

  2 Cdo 163/2013

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa  

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej

stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez

pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

  Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd neopakoval dôkazy, súd prvého stupňa

nerozhodol bez pojednávania a v predmetnej veci to ani nevyžadoval dôležitý verejný záujem,

aby bolo nariadené pojednávanie. Uvedené skutočnosti vedú dovolací súd k tomu, že aj keby

odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie, svojím postupom by žalobcovi neodňal

možnosť konať pred odvolacím súdom. V danej veci však odvolací súd dokonca vo veci

nariadil pojednávanie, a to 17. mája 2012, ktorého sa žalobca zúčastnil.

  V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale  

o taký prípad v danej veci nejde.

  Keďže v danej veci nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania  

v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu   2 Cdo 163/2013

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol.

Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 24. septembra 2012 k dovolaniu

žalobcu (§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm.a/

tejto vyhlášky vo výške 131,13 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3

tejto vyhlášky) 7,63 € a DPH vo výške 20 %, ktorá činí 27,75 €, predstavuje spolu 166,51 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2013

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová