2 Cdo 163/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľ. H. , bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. A. N., advokátkou v B., proti žalovanému P., so sídlom v P.,
zastúpenému JUDr. F. K., advokátom v D., o zaplatenie 3 544 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C 23/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo 17. mája 2012, sp. zn. 9 Co 35/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia dovolacieho konania v sume 166,51 € na účet JUDr. F. K., R., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 9. decembra 2011 č.k. 10 C 23/2010-178
žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
za základ pre svoje rozhodnutie považoval skutočnosť, že žalobca zvolil nesprávny spôsob
uplatňovania si nároku na vydanie majetkového podielu, hoci ide o záväzok majetkového
charakteru – žaloba – jej petit nerešpektuje zákonom predpokladaný spôsob vydania
majetkového podielu. Za ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby považoval okolnosť, že otec
žalobcu v čase transformácie žalovaného bol členom družstva. Pokiaľ teda išlo o majetkový
podiel člena družstva, žalovaného nezaťažovala povinnosť vydania družstevných
podielnických listov (ďalej len DPL) v lehote do 31. mája 2005, keďže § 33c ods. 1
Transformačného zákona stanovujúci takúto povinnosť, sa výslovne vzťahoval len
na oprávnené osoby – nečlenov družstva. Za posledný dôvod zamietnutia žaloby súd prvého
stupňa považoval okolnosť vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného. Uviedol, že
právo na vydanie majetkového podielu, ktorý sa stal pohľadávkou oprávnenej osoby v prípade 2 Cdo 163/2013
uvedenom v § 33d ods. 1 Transformačného zákona ako každé majetkové právo, podlieha
premlčaniu. Teda pokiaľ si žalobca neuplatnil v zákonom stanovených lehotách svoje právo,
jeho právo sa premlčalo. Súd prvého stupňa zároveň postupujúc podľa § 151 ods. 3 veta prvá
O.s.p. rozhodol o tom, že o trovách konania bude rozhodovať až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 17. mája 2012 sp. zn.
9 Co 35/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v danej veci bola nepochybne vznesená námietka premlčania nároku
žalobcu. Ďalej poznamenal, že právo na vydanie majetkového podielu je právo majetkovej
povahy, ktoré podlieha premlčaniu a správne súd prvého stupňa zdôraznil, že plynutie
premlčacej doby prerušuje iba uplatnenie práva za predpokladu, že veriteľ v začatom konaní
riadne pokračuje. Odvolací súd neuznal dôvody žalobcu ohľadne skutočností, ktoré by bránili
márnemu uplynutiu premlčacej lehoty. Odvolací súd ďalej uviedol, že v danej veci právo
žalobcu na vydanie DPL ostalo zachované. Odvolací súd na záver poznamenal, že aj sám
žalovaný uviedol, že pokiaľ by žalobca poskytol potrebnú súčinnosť, mal by záujem vydať
mu družstevný podielový list, a tak uspokojiť jeho nároky.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, v ktorom žiadal
rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.
s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené a prekvapivé.
Nedostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu videl v nedostatku
dôvodov súdneho rozhodnutia ako aj v opomenutí jeho námietok a argumentácie, čo podľa
názoru dovolateľa predstavuje porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za prekvapivý považoval dovolateľ
postup odvolacieho súdu, keď bez nariadenia pojednávania a vypočutia účastníkov zaujal
stanovisko a vyslovil záver, na základe ktorého neuznal žalobný petit pre nesprávny spôsob
uplatňovania si nároku žalobcu a stotožnil sa s námietkou premlčania vznesenej žalovaným
napriek existencii písomného uznania dlhu. Ďalej dovolateľ svoje podanie odôvodnil tým,
že konanie je, podľa jeho názoru, postihnuté inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
a rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
2 Cdo 163/2013
Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s dovolacími dôvodmi
žalobcu a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V predmetnej veci nie je dovolaním žalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcu by zakladala len
prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších
stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je 2 Cdo 163/2013
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,
že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho
stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť
dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237
O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými
vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú
vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
2 Cdo 163/2013
Odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že
rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj súdu odvolacieho trpia nedostatkom riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre 2 Cdo 163/2013
ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia
je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemožno na ťarchu
odvolaciemu súdu pripísať, že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené
a teda nespĺňa náležitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne
domnieva dovolateľ.
Ďalej k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo dôjsť tým, že postup
odvolacieho súdu bol prekvapivý, bol mimo rámca legitímnych očakávaní účastníka a narúšal
princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva a jeho aplikácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ani v tomto smere nezistil, že by odvolací súd
žalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv,
priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k žalobcovi nedošlo postupom odvolacieho
súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje rozhodnutie založil nečakane
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ
v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené žalobcom. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo
o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalobcu skutkovo
a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3
O.s.p.
Dovolateľ ďalej namietal, že nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom,
bez vypočutia účastníkov súd zaujal stanovisko a vyslovil skutkový záver.
2 Cdo 163/2013
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez
pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd neopakoval dôkazy, súd prvého stupňa
nerozhodol bez pojednávania a v predmetnej veci to ani nevyžadoval dôležitý verejný záujem,
aby bolo nariadené pojednávanie. Uvedené skutočnosti vedú dovolací súd k tomu, že aj keby
odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie, svojím postupom by žalobcovi neodňal
možnosť konať pred odvolacím súdom. V danej veci však odvolací súd dokonca vo veci
nariadil pojednávanie, a to 17. mája 2012, ktorého sa žalobca zúčastnil.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale
o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže v danej veci nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu 2 Cdo 163/2013
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol.
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,
ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 24. septembra 2012 k dovolaniu
žalobcu (§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm.a/
tejto vyhlášky vo výške 131,13 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3
tejto vyhlášky) 7,63 € a DPH vo výške 20 %, ktorá činí 27,75 €, predstavuje spolu 166,51 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová