Najvyšší súd  

2 Cdo 162/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová č. 19, Bratislava, proti žalovaným : 1/ T., zastúpený JUDr. D. R., advokátom v B., 2/ M., 3/ JUDr. D. R.,

správca konkurznej podstaty úpadcu V., o určenie vlastníckeho práva k bytom a iné,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn.   BN   –   4   C   184/2004,   o   dovolaní

žalovaného   1/   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Trenčíne zo 4. marca 2010 sp.zn.  

4 Co 106/2009, 4 Co 107/2009  

t a k t o :

Z   r   u   š   u   j   e   rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 4. marca 2010 sp.zn.

4 Co 106/2009, 4 Co 107/2009   v   jeho zmeňujúcom   výroku   a   v   nadväzujúcom   výroku

o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vracia vec na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 19. februára 2007 č.k. BN – 4 C 184/2004-770

žalobu žalobcu voči žalovaným 1/ až 3/ zamietol. Pri skúmaní naliehavého právneho záujmu

na podanej žalobe dospel k záveru, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení

vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorý vyplýva z nutnosti ochrany jeho vlastníckeho práva

a z nutnosti zmeny zápisu v liste vlastníctva, ktorú možno vykonať len na základe rozhodnutia

súdu. V časti petitu na určenie neplatnosti rozhodnutí žalovaného 2/ o určení súpisných čísiel

mal za to, že naliehavý právny záujem nepreukázal, nakoľko jeho postavenie sa rozhodnutím

súdu žiadnym spôsobom nezmení, ani bez rozhodnutia súdu nie je jeho postavenie neisté.

Okrem uvedeného rozhodnutia o pridelení súpisného čísla nezakladá právne vzťahy ani

právo, o ktorého existencii by súd mal rozhodnúť na základe určovacej žaloby. Ohľadne

určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam – bytom mal za to, že i keď neboli predmetné bytové domy uvedené v privatizačnom projekte, boli súčasťou privatizovaného majetku a za splnenia

podmienok § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (vykonaním zápisu katastrom nehnuteľností)

by sa stali vlastníctvom V. Z časti X. pod X. privatizačného projektu V. je zrejmé, že sa

sprivatizoval celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostali vo vlastníctve štátu.

Z privatizovaného majetku neboli vykonané žiadne výnimky ani vyňatia majetku. Z výpisu

z listu vlastníctva č. X. (ktorý je súčasťou spisu obchodného registra č. S.), vydaného

Okresným úradom v B., odborom katastra nehnuteľností dňa 10.4.1997 vyplýva, že

vlastníctvo V., (zmena obchodného mena z V.) k predmetným bytovým domom bolo zapísané

na základe rozhodnutí o pridelení súpisných čísiel v roku 1995, pričom predtým založené listy

vlastníctva na predmetné bytové domy vôbec neboli. Z uvedeného potom vyplýva, že V.,

v znení neskorších zmien obchodného mena V., sa v dôsledku zápisu vlastníckeho práva  

v príslušnom katastri nehnuteľností stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. Aj keby súd

dospel k právnemu záveru, že z dôvodu, že tento zápis vlastníctva nebol v súlade  

s ustanovením § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., nakoľko nedošlo ku vkladu (vkladovému

konaniu) vlastníckeho práva, ale došlo len k zápisu vlastníctva   na   základe   rozhodnutí  

o   pridelení   súpisných   čísiel,   je   potrebné   poukázať na   skutočnosť,   že   ani   v   tomto

prípade   by   žalobca   nemohol   byť   určený   za   vlastníka predmetných bytov. Podľa

ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení (modifikovaný i ku dňu

privatizácie) prechádza privatizovaný majetok do vlastníctva Fondu národného majetku.

Majetok, o ktorom hovorí ustanovenie § 47c zákona č. 92/1991 Zb. je podľa názoru súdu

majetkom, ktorý bol vyňatý, resp. nebol určený k privatizácii. Keďže súd dospel k záveru, že

v tomto prípade došlo k privatizácii celého majetku štátneho podniku, tento opätovne celý

prešiel do vlastníctva Fondu národného majetku, ktorý mal i právnu subjektivitu. Ak by súd

prijal právny názor, že v dôsledku nesplnenia podmienok ustanovenia § 19 ods. 3 zákona  

č. 92/1991 Zb. predmetné nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva novovzniknutej akciovej

spoločnosti, musel by dospieť k záveru, že tieto zostali vo vlastníctve Fondu národného

majetku, nakoľko sa nejedná o majetok v zmysle ustanovenia § 47 písm.c/ ods. 1 zákona  

č. 92/1991 Zb. Tieto závery však nič nemenia na skutočnosti, že žalobca podľa názoru súdu

nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žaloba v časti o určenie neplatnosti rozhodnutí

o pridelení súpisného čísla nie je dôvodná, nakoľko žalobca na takomto určení nemá

naliehavý právny záujem a to voči všetkým žalovaným. V časti žaloby o určenie vlastníckeho

práva je táto voči žalovanému 2/ a 3/ nedôvodná, nakoľko títo účastníci z dôvodu, že nie sú  

v príslušnom katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností, nie sú v tejto časti žaloby pasívne legitimovaní. V časti žaloby o určenie vlastníckeho práva je táto  

i voči žalovanému 1/ nedôvodná na základe záverov vykonaného dokazovania.

Na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ Krajský súd v Trenčíne rozsudkom

zo 7. septembra 2007 č.k. 4 Co 110/2007-891, 4 Co 111/2007 rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku, ktorým zamietol žalobu proti žalovanému 1/ v časti o určenie vlastníckeho práva

k bytom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v spojení

s napadnutým uznesením vo výroku o náhrade trov konania žalovaného 1/ zmenil tak, že určil

vlastníctvo k bytom a príslušným podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

nachádzajúcich sa v jednotlivých bytových domoch (tak ako sú označené v žalobe), je

Slovenská republika v správe Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Vo zvyšnej

zamietavej časti proti žalovanému 1/ napadnutý rozsudok potvrdil. Žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal. Napadnutý rozsudok v zamietavej časti proti žalovaným 2/ a 3/

a napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov konania žalovaných 2/ a 3/ potvrdil v celom

rozsahu. Žalovaným 2/ a 3/ nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa

s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalobe

určenia vlastníckeho práva k označeným bytom, nakoľko chce byť ako vlastník zapísaný   do katastra nehnuteľností, kde je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník žalovaný 1/.

Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že bytové domy s predmetnými bytmi

označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, i keď neboli uvedené v privatizačnom

projekte. Poukázal na privatizačný projekt štátneho podniku V., kde jednotlivý majetok

podniku – nehnuteľnosti sú presne označené a doložené listami vlastníctva a geometrickými

plánmi, medzi nimi však nie sú listinné doklady o vlastníctve sporných bytových domov

nachádzajúcich sa v B. a nie sú ani žiadnym iným spôsobom uvedené, resp. označené, že sú

predmetom privatizácie. Tomu nasvedčuje aj fakt, že ani na Fonde národného majetku

z dokladov archivovaných nie je možné zistiť, či bytové domy boli predmetom vkladu do V.

Privatizačný projekt štátneho podniku neobsahuje špecifikáciu privatizovaných nehnuteľností

a ani žiadnu zmienku o bytoch alebo bytových domoch. Znalecký posudok č. X. z mája 1992

vypracovaný spoločnosťou E., neobsahuje menovitý zoznam budov a stavieb. V posudku sa

len konštatuje, že podkladom pre ocenenie stavebných objektov bol evidenčný výkaz

základných prostriedkov „budovy a stavby“ vyhotovených k 31.3.1992 akciovou

spoločnosťou. Absenciu majetku v privatizačnom projekte podľa názoru odvolacieho súdu

nemožno preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala

sa privatizácia aj týchto budov i keď v zozname privatizovaného majetku neboli. Pokiaľ nehnuteľnosť teda nebola zapísaná do zoznamov privatizovaného majetku, nemohla prejsť  

v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. do vlastníctva Fondu národného majetku

Slovenskej republiky a tento následne podľa § 14 a § 15 citovaného zákona ho nemohol

vložiť do novozaloženej V. Ustanovenie § 19 ods. 1 hore citovaného zákona ukladalo fondu

povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku

a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Fond národného majetku Slovenskej

republiky však túto zápisnicu odvolaciemu súdu nepredložil a oznámil, že takúto zápisnicu

nemá. Odvolací súd teda zaujal na rozdiel od súdu prvého stupňa ten právny názor, že

predmetné bytové domy neboli predmetom privatizácie štátneho podniku V. Svedčia o tom aj

právne úkony V. (táto niekoľkokrát zmenila obchodné meno), keď vlastníctvo

k nehnuteľnostiam – k označeným bytom nadobudla záznamom do katastra nehnuteľností  

na základe rozhodnutia B. o pridelení súpisných čísiel v roku 1995, následne tieto v roku 1997

vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., so sídlom v B. (nepožiadala však o vklad

vlastníckeho práva na základe tohto titulu), ktorá sa pretransformovala v roku 1999 na, t.j.

žalovaného 1/. Žalovaný 1/ je zapísaný ako vlastník predmetných bytov podľa záznamu na

základe rozhodnutia o pridelení súpisných čísiel z roku 2003 a z roku 2004. Za vlastníka

označených bytov odvolací súd teda považuje Slovenskú republiku. Za Slovenskú republiku

ako žalobcu vystupoval v tomto konaní ústredný orgán Ministerstvo hospodárstva SR, ktorý s poukazom na ustanovenie § 47 písm.c/ zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení je správcom

týchto bytov.

Na dovolanie žalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca

2009 č.k. 2 Cdo 266/2007-965 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 7. septembra

2007 sp.zn. 4 Co 110/2007, 4 Co 111/2007 v jeho zmeňujúcej časti a vo výroku o trovách

konania vo vzťahu medzi žalobcom a   žalovaným 1/ a   v   rozsahu zrušenia vrátil vec

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uložil odvolaciemu súdu, aby si vyžiadal spis z Fondu

národného majetku, týkajúci sa privatizácie štátneho podniku V., jednotlivé   listiny

archivované   v   tomto   spise   vyhodnotil   a   to   jednotlivo   a   vo   všetkých vzájomných

súvislostiach, teda či predmetné bytové domy boli predmetom privatizácie a následne

predmetom vkladu do akciovej spoločnosti V. s prihliadnutím aj na ustanovenie § 19 ods. 1 až

3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom

do 27.2.1992.

Súdy nižších stupňov taktiež nezisťovali, či nájomcovia predmetných bytov požiadali

vlastníka bytových domov o prevod vlastníctva bytov. Samozrejme, že tieto otázky (charakter

bytov, cena bytov) budú súdy nižšieho stupňa riešiť za predpokladu, ak dospejú po doplnení

dokazovania k záveru, že bytové domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli

predmetom privatizácie.

Krajský súd v Trenčíne po doplnení dokazovania rozsudkom zo 4. marca 2010 č.k.  

4 Co 106/2009-1501, 4 Co 107/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým

zamietol žalobu proti žalovanému 1/ v časti o určenie vlastníckeho práva k bytom a podielom

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v spojení s napadnutým uznesením  

vo výroku o náhrade trov konania žalovaného 1/ zmenil tak, že určil, že vlastníkom bytov

a príslušných podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v bytových domoch

tak ako sú uvedené v petite tohto rozsudku je Slovenská republika v správe Ministerstva

hospodárstva SR. Vo zvyšnej zamietajúcej časti proti žalovanému 1/ napadnutý rozsudok

potvrdil. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že

z obsahu spisu aj po doplnenom dokazovaní vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že

bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., že podľa uznesenia

vlády SR č. 426 zo dňa 6.8.1991 bol schválený privatizačný projekt štátneho podniku V., že

podľa rozhodnutia ministra hospodárstva SR č. X zo dňa 26.8.1991 sa zrušil štátny podnik V.

bez likvidácie dňom 31.8.1991, že podľa oznámenia Fondu národného majetku SR bola

založená akciová spoločnosť V. dňom 1.9.1991 z bývalého štátneho podniku V., a že podľa

privatizačného projektu štátneho podniku V. sa privatizoval celý podnik s výnimkou   15 %,

ktoré zostali vo vlastníctve štátu. Spornou medzi účastníkmi zostala skutočnosť, či bytové

domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, keď v

privatizačnom projekte neboli uvedené. V tomto smere súd prvého stupňa zaujal ten právny

názor, že keď sa privatizoval celý štátny podnik V., predmetom privatizácie sa stali aj bytové

domy s označenými bytmi aj keď neboli uvedené v privatizačnom projekte. Odvolací súd

tento právny názor súdu prvého stupňa nezdieľa ani po doplnenom dokazovaní. Stotožňuje sa

však s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem na

žalobe o určenie vlastníckeho práva k označeným bytom, nakoľko chce byť ako vlastník

zapísaný do katastra nehnuteľností, kde je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník žalovaný 1/.

Zo spisu Fondu národného majetku SR týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V., ktorý

odvolaciemu súdu fond predložil vo fotokópii (fotokópia spisu bola porovnaná s originálom spisu a konštatovaná jej totožnosť) bolo zistené, že sa v ňom nachádzajú listiny : Uznesenie

vlády SR č. 426 zo dňa 16.8.1991 (1 strana), Privatizačný projekt (135 strán), Zakladateľský

plán V. (17 strán), výpisy evidencie nehnuteľností (14 strán) a Znalecký posudok č. X. (56

strán), Uznesenie vlády SR č. 632 zo dňa 7.9.1993 (3 strany), Kúpna zmluva č. X. (7 strán),

Návrh na zápis do podnikového registra (4 strany), Výpis z podnikového registra V. (2

strany), Polročný výkaz o stave a pohybe fondov k 31.8.1991 V. štátny podnik (24 strán),

Súhrnný inventarizačný zápis V.   (4 strany), Správa o vykonaní previerky ročnej účtovnej

uzávierky a hospodárení V. za obdobie od 1.9.1991 do 31.12.1991 (2 strany), materiál z roku

2003 – Žiadosť o odkúpenie akcií, Záznam z rokovania výkonného výboru Fondu národného

majetku SR (9 strán), Žiadosť o stanovisko Federálny úrad pre vynálezy Praha zo dňa

10.7.1991 (3 strany), Prehlásenie riaditeľa štátneho podniku o spôsobe nadobudnutia majetku

podniku zo dňa 10.7.1991, Uznesenie vlády SR č. X z 12.5.1992 (3 strany), pozemkové

mapy. V privatizačnom projekte štátneho podniku V. (júl 1991) vyhotovené štátnym

podnikom sa uvádza, že sa privatizuje celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostávajú

v štátnom vlastníctve. Celkové ocenenie podniku pre účely privatizačného projektu bolo

vykonané iba v účtovných cenách, s doplnením ocenenia pozemkov a nehmotných aktív

sumou 2 859 287,-- Kčs k 31.3.1991. Podľa prílohy č. 6 protokolu o predbežnom ocenení

majetku V. štátny podnik B. zo dňa 20.5.1991 – ocenenie majetku vykonal I. Zo

zakladateľského plánu V. ďalej vyplýva, že základný kapitál spoločnosti ku dňu jej založenia

činil 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený vkladom hmotného a nehmotného majetku zaniknutého

štátneho podniku V. (čl. 2, časť V. bod 1). Súčasťou zakladateľského plánu bola súvaha

hospodárskych organizácií k 31.8.1991. Znalecký posudok vyhotovený E. (máj 1992) mal

slúžiť na jednanie so zahraničným záujemcom o odkúpenie akcií akciovej spoločnosti. Listy

vlastníctva deklarovali vlastníctva pozemkov štátneho podniku V. v katastrálnom území S.

Podľa prehlásenia riaditeľa štátneho podniku V. zo dňa 10.7.1991, nehnuteľný majetok

štátneho podniku pozostáva z pozemkov a budov, bol nadobudnutý legálnym spôsobom,

pozemky sa získali na základe kúpnopredajných zmlúv, resp.   hospodárskymi   zmluvami  

a   sú   zapísané   na   listoch   vlastníctva,   budovy   základného závodu   boli   vystavané   ako

novostavby   podnikom,   v   areáli   S.   boli   získané hospodárskou zmluvou, v T.

kúpnopredajnou zmluvou, v L. a v L. vystavané podnikom. Z týchto jednotlivých listín

tvoriacich spis fondu o privatizácii štátneho podniku V. odvolací súd zistil, že v nich nie sú

uvedené sporné bytové domy s bytmi, ani z ich obsahu sa nedá vyvodiť, že tieto boli

predmetom privatizácie. V protokole o ocenení majetku štátneho podniku V. vykonaného

agentúrou I. k 31.3.1991 (ktoré sa uvádza aj v privatizačnom projekte) sa uvádza len východisková výška majetku v tisícoch Kčs : 1/ základné a investičné prostriedky, 2/ zásoby,

3/ peňažné prostriedky, 4/ pohľadávky, 5/ kmeňové imanie, 6/ rezervný fond, 7/ ďalšie fondy,

rezervy, nerozdelený zisk, 9/ úvery a 10/ záväzky bez bližšej špecifikácie. Z listinných

dôkazov predložených žalovaným 1/, a to hospodárskych zmlúv a inventárnych kariet

nástrojov a inventára organizácie T., vyplýva, že sporné bytové domy s bytmi boli vo

vlastníctve štátneho podniku V., boli o nich vedené presné záznamy – presný popis

jednotlivých bytov v bytových domoch, spôsob ich nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia,

doba upotrebiteľnosti. Aj ostatné hore uvedené listinné dôkazy potvrdzujú vlastníctvo

u týchto bytových domoch s bytmi štátneho podniku V. ako aj ich vedenie   v   evidencii  

a   nakladanie   s   nimi   V. Podľa   názoru odvolacieho súdu však tieto listinné dôkazy

nepotvrdzujú, že bytové domy boli predmetom privatizácie štátneho podniku.

Predmetné bytové domy neboli zapísané na liste vlastníctva, ako však vyplýva z hore

uvedených listinných dokladov, štátny podnik V. (predtým T.) viedol podrobnú evidenciu

bytových domov s bytmi. Preto pokiaľ mali byť predmetom privatizácie nič nebránilo ich

uvedeniu do privatizačného projektu, do zoznamu privatizovaných nehnuteľností. Treba

opätovne zdôrazniť, že sa nejednalo o zanedbateľný majetok, ale išlo o 17 bytových domov

značnej hodnoty nachádzajúcich sa v sídle bývalého štátneho podniku V. Či už do zoznamu

privatizovaných nehnuteľností neboli uvedené opomenutím alebo pre nepravdivosť

prehlásenia riaditeľa štátneho podniku o úplnosti zoznamu privatizovaných nehnuteľností,

treba vychádzať len z   toho, že do   privatizovaného   majetku   neboli   zahrnuté.   Takúto

absenciu   majetku   v   privatizačnom projekte podľa názoru odvolacieho súdu nemožno

preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala sa

privatizácia aj týchto bytových domov, i keď v zozname privatizovaného majetku neboli

uvedené. Takýto záver vyvodil odvolací súd zo samotného účelu zákona č. 92/1991 Zb.

v znení platnom do 27.2.1992 a následne jeho novelizácii, podľa ktorej okamžik prechodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bol v rôznych obdobiach riešený rôzne, a ktorými sa

tiež odstraňoval často bezprávny stav, ktorý nastal v dôsledku rôznych situácií pri privatizácii

štátneho majetku. V čase privatizácie štátneho podniku V. bolo účinné pôvodné znenie

ustanovenia § 19 ods. 3 citovaného zákona (do 27.2.1992) také, že na nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa vyžadovala registrácia podľa osobitných predpisov

(bol ním zákon č. 95/63 Zb.   o   štátnom   notárstve   a   konaní   pred   štátnym   notárstvom  

v   znení   neskorších predpisov). Pokiaľ nehnuteľnosti – bytové domy neboli zapísané do

zoznamu privatizovaného majetku, tak ako to ukladalo ustanovenie § 6 ods. 1 písm.a/ cit. zákona, podľa názoru odvolacieho súdu nemohli prejsť v zmysle § 11 ods. 3 cit. zákona ani

do vlastníctva Fondu národného majetku SR a tento následne podľa § 14 a § 15 cit. zákona ho

nemohol vložiť do novozaloženej akciovej spoločnosti V. Ustanovenie § 19 ods. 1 cit. zákona

ukladalo fondu povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do

privatizovaného majetku a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Takáto

zápisnica však nie je súčasťou spisu a podľa vyjadrenia fondu nebola ani vyhotovená.

Že predmetné bytové domy neboli predmetom privatizácie štátneho podniku V. svedčia aj

následné právne úkony   V. (táto   niekoľkokrát zmenila obchodné meno), keď vlastníctvo

k nehnuteľnostiam – k označeným bytom nadobudla záznamom do katastra nehnuteľností na

základe rozhodnutia B. o pridelení súpisných čísel v roku 1995, následne tieto v roku 1997

vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti T. so sídlom B., ktorá sa pretransformovala

v roku 1999 na, t.j. žalovaného 1/. Žalovaný 1/ bol zapísaný ako vlastník predmetných bytov

podľa záznamu na základe rozhodnutia o pridelení súpisných čísel z roku 2003 a z roku 2004,

hoci na odvolacom pojednávaní a vo svojich písomných vyjadreniach tvrdil, že odvodzuje

svoje vlastnícke právo k predmetným bytom z titulu vkladu týchto budov do ich spoločnosti v roku 1997. Odvolací súd preto v rámci konania o určenie vlastníckeho práva k označeným

bytom riešil ako predbežnú otázku vlastníctva označených bytov, avšak odlišne, než je

vlastníctvo zapísané na listoch vlastníctva, nakoľko na základe hore vysloveného právneho

názoru, žalovaný 1/ nie je skutočným vlastníkom označených bytov. Za vlastníka označených

bytov odvolací súd považuje Slovenskú republiku. Za Slovenskú republiku ako žalobcu

vystupoval v konaní ústredný orgán Ministerstvo hospodárstva SR, ktorý s poukazom

na ustanovenie § 47 písm.c/ zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení je správcom týchto bytov.

Zákonom č. 56/1996 Z.z. bolo novelizované ustanovenie § 47 zákona č. 92/1991 Zb. tak, že

bolo doplnené novým ustanovením § 47c ods. 1, podľa ktorého majetok podniku alebo tie

časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol

zrušený a vymazaný z obchodného registra je v správe ministerstva (t.č. Ministerstvo

hospodárstva SR) s výnimkou majetku, ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond podľa

osobitného predpisu. Majetok, o ktorom toto ustanovenie hovorí, nie je teda majetok, ktorý

bol vyňatý resp., ktorý nebol určený na privatizáciu, ale majetok, s ktorým hospodáril štátny

podnik, ale v privatizačnom projekte podniku nebol v zozname privatizovaného majetku

uvedený a nebol uvedený ani v zápisnici, ktorou fond odovzdal majetok novému vlastníkovi

na základe rozhodnutia o privatizácii, nakoľko nebola vyhotovená. Z týchto dôvodov sa preto

ani nejedná o retroaktivitu právnej normy, ktorú namietal žalovaný 1/.

Odvolací súd mal za to, že žalovaný 1/ sa nestal vlastníkom sporných bytových domov ani

vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Aby sa mohol stať žalovaný 1/ vlastníkom

bytových domov nepostačuje nepretržitá držba po dobu 10 rokov, ale musí byť splnená aj

druhá podmienka, ktorou je dobrá viera (dobromyseľnosť). Dobrá viera držiteľa sa musí

vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci,

alebo práva, ktoré je predmetom držby. Sama skutočnosť, že akciová spoločnosť V. sa

chopila držby predmetných bytových domov, viedla ich v evidencii a s nimi nakladala  

na základe privatizácie, predmetom ktorej bytové domy neboli, nemohla byť k všetkým

okolnostiam v dobrej viere, že je ich vlastníkom. Držba bytových domov, ktorá sa o takúto

privatizáciu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Žalovaný 1/ bol zapísaný na liste vlastníctva

ako vlastník týchto nehnuteľností záznamom na základe rozhodnutia o pridelení súpisných

čísel z roku 2003 a z roku 2004, hoci na odvolacom pojednávaní a vo svojich písomných

vyjadreniach tvrdil, že odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným bytom z titulu vkladu

týchto bytov do ich spoločnosti v roku 1997. Tieto okolnosti ohľadne tvrdenia nadobudnutého

vlastníckeho práva rovnako vylučuje dobrú vieru žalovaného 1/ k tomu, aby sa stal

vlastníkom bytových domov z titulu vydržania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do jeho zmeňujúcej časti a nadväzujúceho

výroku o trovách konania podal dovolanie žalovaný 1/. Prípustnosť dovolania dôvodil

ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p.

v spojení s § 237 písm.b/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vade, ktorou sa účastníkovi postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 241 ods. 2 písm.a/ v spojení s § 237 písm.f/ O.s.p.,

že v konaní došlo k vade, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, § 241 ods. 2 písm.b/, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému

rozhodnutiu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a § 241 ods. 2 písm.c/, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Namietal, že konajúci súd vyhodnotil existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu

opätovne nesprávne, keď uviedol, že tento je daný. Chybil konajúci súd aj v otázke existencie

aktívnej legitimácie žalobcu, keď pri podaní takéhoto návrhu v konaní pred súdom zastupuje

štátny prokurátor a nie Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, s čím sa konajúci súd

vôbec nevyporiadal. K otázke privatizovaného majetku uviedol, že základné imanie V. pri jej

vzniku bola suma 1 444 109,-- Kčs, čo zodpovedá hodnote majetku štátneho podniku V.

vrátane sporných nehnuteľností. Hodnota majetku štátny podnik V., ktorý bol predmetom privatizácie bola 1 444 109,-- Kčs. Podľa rozhodnutia ministra hospodárstva SR zo dňa

26.8.1991 č. X. všetok majetok zrušeného štátneho podniku prechádza na Fond národného

majetku SR. Aplikujúc účelovú argumentáciu prezentovanú v priebehu súdneho konania je

namieste   otázka,   v   prípade   ak   byty   vrátane   príslušenstva   údajne   neboli   predmetom

privatizácie, z akého dôvodu ministerstvo nepostupovalo v zmysle citovaných právnych

predpisov   a   nepožiadalo   o   zápis   práva   správy   ministerstva   k   nehnuteľnému   majetku

spôsobom   tam   uvedeným.   Odpoveď   je   jednoznačná.   Z   dôvodu   nespochybniteľného

vlastníckeho práva žalovaného 1/ k bytom vrátane príslušenstva, ktoré nadobudol spôsobom

a   za   podmienok   stanovených   na   základe   platných   právnych   predpisov   z   dôvodu,   že

predmetom privatizácie bol celý majetok štátneho podniku V. Predmetom súdneho sporu je

určenie,   že   vlastníkom   bytov a   príslušných   podielov na   spoločných   častiach   a

spoločných zariadeniach bytových domov a spoluvlastníckych podielov k pozemkom je

Slovenská   republika   v   správe   Ministerstva   hospodárstva   SR. Žalovaný 1/ vlastnícke

právo k bytom nadobudol vkladom do základného imania žalovaného 1/ ako nepeňažný

vklad spoločníka (akcionára V. po zmene obchodného   mena   V.)   na   základe   notárskej

zápisnice   spísanej   dňa 23.6.1997 notárom JUDr. H. H.   Vklad do základného imania bol

schválený jednak príslušným orgánom verejnej moci na úseku geodézie, kartografie   a katastra a to okamihom pôvodného vkladu vlastníckeho práva a rovnako i konajúcim

súdom (obchodný register), ktorý navýšenie základného imania spoločnosti žalovaného 1/

rovnako schválil. V prípade, ak by predmetné právne úkony nemali oporu v zákone,

kompetentné orgány verejnej moci by nerozhodli spôsobom ako je uvedený vyššie a

žalovaný 1/ by vlastnícke právo nenadobudol. Z procesnej opatrnosti vzniesol námietku

nadobudnutia vlastníckeho práva k bytom vydržaním, lehota by v takomto prípade mala začať

plynúť počnúc dňom vzniku spoločnosti V., t.j. 1.9.1991, nakoľko v uvedenom čase

spoločnosť dotknutým majetkom ako s vlastným nakladala, o tomto malo Ministerstvo

hospodárstva SR vedomosť, nakoľko opakovane schválilo účtovnú uzávierku spoločnosti

a zúčastňovalo sa na riadení spoločnosti. Je nepochybné, že byty boli majetkom štátneho

podniku, ktorý ako celok prešiel na Fond národného majetku, z majetku neexistovali žiadne

výnimky a Fond národného majetku tento ako celok vložil do novozaloženej   akciovej

spoločnosti. Žalovaný 1/ nakladal so spornými nehnuteľnosťami ako s vlastnými, svoje

vlastnícke právo odvodzuje priamo od žalobcu, ktorý vniesol do účtovnej evidencie ako

majetok spoločnosti. Navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti

a nadväzujúcom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátiť vec odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného 1/ písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako

ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ namietal, že v konaní vystupoval ako

účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm.b/ O.s.p.) a že ako

účastníkovi konania mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm.f/ O.s.p.). Jeho námietky zostali v rovine všeobecných tvrdení, ktoré však bližšie

nešpecifikoval. Dovolací súd existenciu vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. však

nezistil.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolateľ síce namieta inú vadu konania, ktorú taktiež bližšie

nekonkretizoval. Vady namietané dovolateľom v dovolacom konaní neboli preukázané.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu  

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom do 27.2.1992 tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku štátu,

ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne

a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“), včítane ich majetkových účastí na podnikaní

iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto

podnikaní, a to na česko-slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby [ďalej len

„privatizácia“ (ods. 1)]. Tento zákon sa použije obdobne na majetok podnikov zahraničného

obchodu a účelových organizácií zahraničného obchodu aj na ich majetkové účasti  

na podnikaní iných právnických osôb (ods. 2). Podmienky prevodu majetku štátu ustanovené

týmto zákonom sa nevzťahujú na majetok, ktorý podľa ústavných alebo osobitných zákonov

môže byť len vo vlastníctve štátu (ods. 3).

Podľa § 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. majetkom podniku na účely tohto

zákona je súhrn vecí a finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia

alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt

a záväzkov podniku.

Podľa § 5 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. prevod majetku podľa tohto

zákona sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa

schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní.

Podľa § 6 ods. 1 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt

podniku je súhrn ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov, ktorý

obsahuje a/ označenie podniku a vymedzenie majetku určeného na privatizáciu podľa tohto

projektu (ďalej len „privatizovaný majetok“), b/ údaje o tom, akým spôsobom štát

privatizovaný majetok nadobudol, c/ vymedzenie častí majetku nepoužiteľných  

na podnikateľské účely (napr. nevymožiteľné pohľadávky, neupotrebiteľné základné

prostriedky   a   zásoby),   d/   ocenenie   privatizovaného   majetku,   e/   spôsob   prevodu

privatizovaného majetku včítane vyporiadania nárokov oprávnených osôb, f/ pri založení

obchodnej spoločnosti určenie jej právnej formy, g/ pri založení akciovej spoločnosti spôsob

rozdelenia akcií, ich podiely, prípadne druhy, ako i údaje o tom, či a v akom rozsahu sa

použijú investičné kupóny, h/ pri predaji jeho forma, určenie ceny a platobných podmienok,  

i/ v prípadoch na ktoré sa vzťahuje § 11 ods. 3, určenie podielov privatizovaného majetku

podľa § 11 ods. 4, j/ spôsob prevodu práv priemyselného alebo iného duševného vlastníctva

prerokovaný s federálnym úradom pre vynálezy, pokiaľ tieto práva sú majetkom podniku,   k/ časový plán uskutočnenia privatizačného projektu podniku.

Podľa § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt

podniku môže popri náležitostiach uvedených v odseku 1 ďalej obsahovať a/ odporúčania

týkajúce sa predmetu podnikania, b/ informácie týkajúce sa osôb, ktoré prejavili záujem

o kúpu podniku alebo účasť na založení obchodnej spoločnosti s použitím majetku podniku

alebo o kúpu akcií novozakladanej spoločnosti, c/ údaje o súčasnom a predpokladanom

postavení podniku na trhu, d/ informácie o počte a kvalifikačnej štruktúre zamestnancov.

Podľa § 6 ods. 3 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt

podniku sa môže týkať časti podniku alebo celého podniku alebo majetku niekoľkých

podnikov.

Podľa § 7 ods. 1 vyššie citovaného zákona 92/1991 Zb. za vypracovanie návrhu

privatizačného projektu podniku zodpovedá zakladateľ, prípadne zriaďovateľ (ďalej len

„zakladateľ“), ktorému sa návrhy privatizačného projektu podniku predkladajú.

Podľa § 7 ods. 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. návrh privatizačného

projektu podniku vypracúva spravidla podnik, ktorého sa privatizácia týka. Ak návrh

privatizačného projektu podniku vypracúva zakladateľ alebo iná osoba než podnik, vyžiada si

zakladateľ k návrhu stanovisko podniku.

Podľa § 7 ods. 3 vyššie citovaného zákona zakladateľ môže podniku uložiť

vypracovanie návrhu privatizačného projektu podniku a určiť mu na to primeranú lehotu.

Podľa § 7 ods. 4 vyššie citovaného zákona podnik informuje o návrhu privatizačného

projektu podniku príslušný odborový orgán.

Podľa § 11 ods. 1 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. v súlade so schváleným

privatizačným projektom podniku zakladateľ zruší podnik bez likvidácie alebo vyjme časť

majetku podniku.

Podľa § 11 ods. 3 vyššie citovaného zákona, ak zakladateľom podniku je orgán štátnej

správy republiky alebo obec, prechádza privatizovaný majetok dňom zrušenia podniku alebo

dňom vyňatia časti majetku na Fond národného majetku Českej republiky alebo na Fond

národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fondy republík“), ktoré zriadia zákony

národných rád.

Podľa § 14 ods. 1 vyššie citovaného zákona predaj privatizovaného majetku

uskutočňujú fondy na základe zmluvy uzavretej s kupujúcim alebo na verejnej dražbe.

Ak sa predaj uskutočňuje na verejnej dražbe, postupuje sa primerane ako pri prevode majetku

štátu podľa osobitných predpisov.

Podľa § 14 ods. 2 vyššie citovaného zákona pri vklade privatizovaného majetku  

do základného kapitálu obchodnej spoločnosti postupujú fondy v súlade s osobitnými

predpismi.

Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona ku dňu účinnosti zmluvy alebo vkladu je

fond povinný odovzdať a nadobúdateľ prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku.

O prevzatí sa spíše zápisnica podpísaná oboma stranami.

Podľa § 19 ods. 2 vyššie citovaného zákona odovzdaním majetku prechádza  

na nadobúdateľa nebezpečenstvo škody na tých veciach, ako aj vlastnícke právo k nim.

Podľa § 19 ods. 3 vyššie citovaného zákona na nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam sa vyžaduje registrácia podľa osobitných predpisov.

Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon“) vyplýva, že zákon upravuje

podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky,

štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo

ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí  

na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu  

na tomto podnikaní, a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby (ďalej

len „privatizácia“). Pod majetkom tvoriacim predmet privatizácie treba rozumieť veci

(vrátane finančných prostriedkov), s ktorými majú právo hospodáriť štátne organizácie

(podniky) alebo ktoré sú v ich vlastníctve (podniky zahraničného obchodu), ako aj súhrn práv

a iných majetkových hodnôt a záväzkov týchto podnikov (§ 2 zákona). Prevod majetku

(vyššie vymedzeného) sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo

podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní (§ 5 zákona).

Zákon teda upravuje dve formy (druhy) privatizačných projektov, ktoré sa rozlišujú podľa

ich predmetu (vecného obsahu), t.j. privatizačný projekt štátneho podniku a privatizačný

projekt majetkovej účasti štátu na podnikaní. Privatizačný projekt ako operatívny nástroj

deetatizácie (odštátnenia) a privatizácie sa v zákone charakterizuje tak, že ide o súhrn

ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov. Úprava jeho

niektorých obsahových náležitostí je pritom obligatórna (§ 6 ods. 1) a ostatných fakultatívna

(§ 6 ods. 2 zákona). Za vypracovanie návrhu privatizačných projektov zodpovedá zakladateľ

(zriaďovateľ), ktorému sa tieto návrhy predkladajú. Zakladateľom je príslušný ústredný alebo

územný orgán štátnej správy. Návrh privatizačného projektu vypracúva spravidla podnik,

ktorého sa to týka. Ak privatizačný projekt spracuje zakladateľ alebo sa jeho spracovanie zadá

(na objednávku) inej organizácii (osobe), musí sa dotknutý podnik k návrhu privatizačného

projektu vyjadriť a zaujať k nemu stanovisko (§ 7 ods. 1, 2 zákona). Zakladateľ posúdi všetky

príslušné privatizačné projekty (aj tie, ktoré neodporúča uskutočniť) a bez zbytočného

odkladu ich aj so svojím stanoviskom predloží na schválenie Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (§ 3, 4 zákona č. 253/1991 Zb.

o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku na iné osoby

a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky platného v čase schválenia privatizačného

projektu). Ministerstvo schvaľuje návrhy privatizačných projektov a zverejňuje ich do 30 dní

vo   Vestníku   ministerstva   a   využíva   iné   formy   zverejňovania   (§   5   ods.   1   zákona  

č. 253/1991 Zb.), napr. v dennej tlači, v osobitných na to určených publikáciách, v televízii,

v rozhlase, atď. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že rozhodovanie o privatizácii

podlieha osobitnému, zákonom stanovenému režimu s vymedzeným orgánom, ktorému

prislúcha   o   nej   rozhodnúť.   Na   rozhodnutie   o   privatizácii   sa   nevzťahujú   všeobecné

ustanovenia o správnom konaní a preto samotný privatizačný projekt a schválené rozhodnutie

je nepreskúmateľné súdom.

Z obsahu spisu aj po doplnenom dokazovaní vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo

sporné, že bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., že

podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. X. zo dňa 6.8.1991 bol schválený privatizačný

projekt štátneho podniku V., že podľa rozhodnutia ministra hospodárstva Slovenskej

republiky č. X. zo dňa 26.8.1991 sa zrušil štátny podnik V. bez likvidácie dňom 31.8.1991, že

podľa oznámenia Fondu národného majetku Slovenskej republiky bola založená V. dňom

1.9.1991 z bývalého štátneho podniku V. a že podľa privatizačného projektu štátneho podniku V. sa privatizoval celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostali vo vlastníctve štátu. Spornou

medzi účastníkmi zostala skutočnosť, či bytové domy s predmetnými bytmi označenými  

v žalobe boli predmetom privatizácie, keď v privatizačnom projekte neboli uvedené. Na

rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že i keď neboli predmetné bytové domy

uvedené v privatizačnom projekte, boli súčasťou privatizovaného majetku a za splnenia

podmienok § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (vykonaním zápisu katastrom nehnuteľností) by

sa stali vlastníctvom V., odvolací súd mal za to, že absenciu majetku v privatizačnom projekte

nemožno preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala

sa privatizácia aj týchto bytových domov i keď v zozname privatizovaného majetku neboli

uvedené. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ nehnuteľnosti – bytové domy neboli zapísané do

zoznamu privatizovaného majetku, tak ako to ukladalo ustanovenie § 6 ods. 1 písm.a/ cit.

zákona, podľa názoru odvolacieho súdu nemohli prejsť v zmysle § 11 ods. 3 cit. zákona ani

do vlastníctva Fondu národného majetku Slovenskej republiky a tento následne podľa § 14  

a § 15 cit. zákona ho nemohol vložiť do novozaloženej V. Ustanovenie § 19 ods. 1 cit.

zákona ukladalo fondu povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Takáto

zápisnica však nie je súčasťou spisu a podľa vyjadrenia fondu nebola ani vyhotovená.

Odvolací súd v zmysle pokynov dovolacieho súdu doplnil dokazovanie spisom

z Fondu národného majetku týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V. jednotlivými

listinami archivovanými v tomto spise, ktoré hodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej

súvislosti a dospel k záveru, že v privatizačnom projekte štátneho podniku V. (júl 1991)

vyhotoveného štátnym podnikom sa uvádza, že sa privatizuje celý podnik s výnimkou 15 %,

ktoré zostávajú v štátnom vlastníctve. Celkové ocenenie podniku pre účely privatizačného

projektu bolo vykonané iba v účtovných cenách s doplnením ocenenia pozemkov

a nehmotných aktív sumou 2 859 287,-- Kčs k 31.3.1991. Podľa prílohy č. X. – Protokol

o predbežnom ocenení majetku V. štátny podnik B. zo dňa 20.5.1991 – ocenenie majetku

vykonal I. Zo zakladateľského plánu V. ďalej vyplýva, že základný kapitál spoločnosti ku dňu

jej založenia činil 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený vkladom hmotného a nehmotného

majetku zaniknutého štátneho podniku V. (čl. X.). Súčasťou zakladateľského plánu bola

súvaha hospodárskej organizácie k 31.8.1991. Z týchto jednotlivých listín tvoriacich spis fondu o privatizácii štátneho podniku V. odvolací súd zistil, že v nich nie sú uvedené sporné

bytové domy s bytmi, ani z obsahu sa nedá vyvodiť, že tieto boli predmetom privatizácie.

Z listinných dôkazov predložených odvolaciemu súdu žalovaným 1/ mal odvolací súd

preukázané (hospodárske zmluvy a inventárne karty nástrojov a inventára organizácie T.), že

sporné bytové domy s bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., boli o nich vedené

presné záznamy – presný popis jednotlivých bytov v bytových domoch a spôsob ich

nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia, doba upotrebiteľnosti. Aj ostatné listinné doklady

potvrdzujú vlastníctvo týchto bytových domov s bytmi štátneho podniku V. ako aj ich vedenie

evidencie a nakladanie s nimi A. Podľa názoru odvolacieho súdu však tieto listinné dôkazy

nepotvrdzujú, že bytové domy boli predmetom privatizácie štátneho podniku V..

Za tejto dôkaznej situácie, ktorá je zrejmá zo spisu sa javia právne závery odvolacieho

súdu ako zatiaľ predčasné. Doteraz vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predmetné

bytové domy neboli zapísané na liste vlastníctva, boli evidované na inventárnych kartách

nástrojov a inventára organizácie T., kde boli o nich vedené presné záznamy – presný popis

jednotlivých bytov, bytových domov, spôsob ich nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia,

doba upotrebiteľnosti. Ako je zrejmé zo spisu Fondu národného majetku SR týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V., tento obsahuje aj zakladateľský plán V., z ktorého vyplýva,

že základný kapitál spoločnosti ku dňu jej založenia činí 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený

vkladom hmotného a nehmotného majetku zaniknutého štátneho podniku V. (čl. X.).

Súčasťou zakladateľského plánu bola súvaha hospodárskej organizácie k 31.8.1991. V tejto

súvislosti odvolací súd nezisťoval hodnotu majetku štátny podnik V., ktorý bol predmetom

privatizácie, neporovnal ho s majetkom V. a.s. pri jej vzniku a privatizovaným majetkom a či

súčasťou tohto majetku boli aj sporné bytové domy s predmetnými bytmi, ktoré mali byť

vedené na inventárnych kartách nástrojov a inventára organizácie T. Tieto skutočnosti je

možné spoľahlivo zistiť zo súvahy podniku V. štátny podnik B. k 31.8.1991 a otváracej

súvahy spoločnosti V. a.s. B. k 1.9.1991.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. služobným bytom je byt, ktorého nájomca

vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný.

Podľa § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. povahu služobného bytu stráca byt vtedy,

keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu

viazaný, a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom.

Z obsahu spisu vyplýva, že bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve

štátneho podniku V. ku dňu 31.8.1991, mali teda charakter služobných bytov (podnikových).

Súdy nižších stupňov tejto skutočnosti nevenovali pozornosť a nezisťovali či predmetné byty

stratili povahu služobných bytov.

Podľa § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastník domu, ktorý nadobudol dom  

do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového

fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového

družstva, alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva

alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm.e/, alebo ak ide o byty

alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu, nemôže previesť

vlastníctvo domu podľa osobitného predpisu, ak v dome požiadal nájomca o prevod

vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastníci domov uvedených v odseku 7

a   v § 17 ods. 3 písm.c/ až f/ sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu.

To platí aj o vlastníkoch domov uvedených v § 17 ods. 3 písm.g/ a h/. Ak nájomca požiadal

o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vlastník domu je

povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo

dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh

na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť

cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.

Podľa § 29 ods. 9 zákona č. 182/1993 Z.z. ustanovenie odseku 8 sa nevzťahuje

na služobné byty a na byty nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm.a/ a na byty

v rodinných domoch.

Súdy nižších stupňov nezisťovali, či nájomcovia predmetných bytov požiadali

vlastníka bytových domov o prevod vlastníctva bytov. Samozrejme, že tieto otázky

(charakter bytov, cena bytov) budú súdy nižšieho stupňa riešiť za predpokladu, ak dospejú  

po doplnenom dokazovaní k záveru, že bytové domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli predmetom privatizácie.

Podľa § 243d ods. 2 O.s.p. právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania

nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.

Záverom je potrebné zdôrazniť, že v prípade ak medzi tým došlo k prevodu

vlastníckych práv k sporným bytom na tretie osoby (nájomcov), tak práva týchto osôb sú

chránené, to znamená, že pri posudzovaní právnych vzťahov niekoho iného ako účastníkov

konania sa naďalej vychádza z pôvodného (zrušeného) rozhodnutia a posúdenie platnosti

alebo neplatnosti týchto vzťahov z hľadiska hmotného práva je na tomto novom rozhodnutí

nezávislé. Tieto osoby nemôžu stratiť nadobudnuté práva a povinnosti len preto, že pôvodné

rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi boli v novom rozhodnutí

upravené inak, inými slovami povedané ich vlastníctvo je nedotknuteľné.

Keďže odvolací súd dôsledne neskúmal, či bytové domy s predmetnými bytmi

označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, zaťažil svoje konanie tzv. inou vadou

konania, ktorá mohla mať vplyv na správnosť vyneseného rozhodnutia a v dôsledku tejto

vady je aj právne posúdenie veci neúplné a nesprávne a tým boli naplnené dovolacie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu

v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová