Najvyšší súd
2 Cdo 162/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová č. 19, Bratislava, proti žalovaným : 1/ T., zastúpený JUDr. D. R., advokátom v B., 2/ M., 3/ JUDr. D. R.,
správca konkurznej podstaty úpadcu V., o určenie vlastníckeho práva k bytom a iné,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. BN – 4 C 184/2004, o dovolaní
žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 4. marca 2010 sp.zn.
4 Co 106/2009, 4 Co 107/2009
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 4. marca 2010 sp.zn.
4 Co 106/2009, 4 Co 107/2009 v jeho zmeňujúcom výroku a v nadväzujúcom výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vracia vec na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 19. februára 2007 č.k. BN – 4 C 184/2004-770
žalobu žalobcu voči žalovaným 1/ až 3/ zamietol. Pri skúmaní naliehavého právneho záujmu
na podanej žalobe dospel k záveru, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení
vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorý vyplýva z nutnosti ochrany jeho vlastníckeho práva
a z nutnosti zmeny zápisu v liste vlastníctva, ktorú možno vykonať len na základe rozhodnutia
súdu. V časti petitu na určenie neplatnosti rozhodnutí žalovaného 2/ o určení súpisných čísiel
mal za to, že naliehavý právny záujem nepreukázal, nakoľko jeho postavenie sa rozhodnutím
súdu žiadnym spôsobom nezmení, ani bez rozhodnutia súdu nie je jeho postavenie neisté.
Okrem uvedeného rozhodnutia o pridelení súpisného čísla nezakladá právne vzťahy ani
právo, o ktorého existencii by súd mal rozhodnúť na základe určovacej žaloby. Ohľadne
určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam – bytom mal za to, že i keď neboli predmetné bytové domy uvedené v privatizačnom projekte, boli súčasťou privatizovaného majetku a za splnenia
podmienok § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (vykonaním zápisu katastrom nehnuteľností)
by sa stali vlastníctvom V. Z časti X. pod X. privatizačného projektu V. je zrejmé, že sa
sprivatizoval celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostali vo vlastníctve štátu.
Z privatizovaného majetku neboli vykonané žiadne výnimky ani vyňatia majetku. Z výpisu
z listu vlastníctva č. X. (ktorý je súčasťou spisu obchodného registra č. S.), vydaného
Okresným úradom v B., odborom katastra nehnuteľností dňa 10.4.1997 vyplýva, že
vlastníctvo V., (zmena obchodného mena z V.) k predmetným bytovým domom bolo zapísané
na základe rozhodnutí o pridelení súpisných čísiel v roku 1995, pričom predtým založené listy
vlastníctva na predmetné bytové domy vôbec neboli. Z uvedeného potom vyplýva, že V.,
v znení neskorších zmien obchodného mena V., sa v dôsledku zápisu vlastníckeho práva
v príslušnom katastri nehnuteľností stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. Aj keby súd
dospel k právnemu záveru, že z dôvodu, že tento zápis vlastníctva nebol v súlade
s ustanovením § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., nakoľko nedošlo ku vkladu (vkladovému
konaniu) vlastníckeho práva, ale došlo len k zápisu vlastníctva na základe rozhodnutí
o pridelení súpisných čísiel, je potrebné poukázať na skutočnosť, že ani v tomto
prípade by žalobca nemohol byť určený za vlastníka predmetných bytov. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení (modifikovaný i ku dňu
privatizácie) prechádza privatizovaný majetok do vlastníctva Fondu národného majetku.
Majetok, o ktorom hovorí ustanovenie § 47c zákona č. 92/1991 Zb. je podľa názoru súdu
majetkom, ktorý bol vyňatý, resp. nebol určený k privatizácii. Keďže súd dospel k záveru, že
v tomto prípade došlo k privatizácii celého majetku štátneho podniku, tento opätovne celý
prešiel do vlastníctva Fondu národného majetku, ktorý mal i právnu subjektivitu. Ak by súd
prijal právny názor, že v dôsledku nesplnenia podmienok ustanovenia § 19 ods. 3 zákona
č. 92/1991 Zb. predmetné nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva novovzniknutej akciovej
spoločnosti, musel by dospieť k záveru, že tieto zostali vo vlastníctve Fondu národného
majetku, nakoľko sa nejedná o majetok v zmysle ustanovenia § 47 písm.c/ ods. 1 zákona
č. 92/1991 Zb. Tieto závery však nič nemenia na skutočnosti, že žalobca podľa názoru súdu
nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žaloba v časti o určenie neplatnosti rozhodnutí
o pridelení súpisného čísla nie je dôvodná, nakoľko žalobca na takomto určení nemá
naliehavý právny záujem a to voči všetkým žalovaným. V časti žaloby o určenie vlastníckeho
práva je táto voči žalovanému 2/ a 3/ nedôvodná, nakoľko títo účastníci z dôvodu, že nie sú
v príslušnom katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností, nie sú v tejto časti žaloby pasívne legitimovaní. V časti žaloby o určenie vlastníckeho práva je táto
i voči žalovanému 1/ nedôvodná na základe záverov vykonaného dokazovania.
Na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ Krajský súd v Trenčíne rozsudkom
zo 7. septembra 2007 č.k. 4 Co 110/2007-891, 4 Co 111/2007 rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku, ktorým zamietol žalobu proti žalovanému 1/ v časti o určenie vlastníckeho práva
k bytom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v spojení
s napadnutým uznesením vo výroku o náhrade trov konania žalovaného 1/ zmenil tak, že určil
vlastníctvo k bytom a príslušným podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
nachádzajúcich sa v jednotlivých bytových domoch (tak ako sú označené v žalobe), je
Slovenská republika v správe Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Vo zvyšnej
zamietavej časti proti žalovanému 1/ napadnutý rozsudok potvrdil. Žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal. Napadnutý rozsudok v zamietavej časti proti žalovaným 2/ a 3/
a napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov konania žalovaných 2/ a 3/ potvrdil v celom
rozsahu. Žalovaným 2/ a 3/ nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa
s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalobe
určenia vlastníckeho práva k označeným bytom, nakoľko chce byť ako vlastník zapísaný do katastra nehnuteľností, kde je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník žalovaný 1/.
Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že bytové domy s predmetnými bytmi
označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, i keď neboli uvedené v privatizačnom
projekte. Poukázal na privatizačný projekt štátneho podniku V., kde jednotlivý majetok
podniku – nehnuteľnosti sú presne označené a doložené listami vlastníctva a geometrickými
plánmi, medzi nimi však nie sú listinné doklady o vlastníctve sporných bytových domov
nachádzajúcich sa v B. a nie sú ani žiadnym iným spôsobom uvedené, resp. označené, že sú
predmetom privatizácie. Tomu nasvedčuje aj fakt, že ani na Fonde národného majetku
z dokladov archivovaných nie je možné zistiť, či bytové domy boli predmetom vkladu do V.
Privatizačný projekt štátneho podniku neobsahuje špecifikáciu privatizovaných nehnuteľností
a ani žiadnu zmienku o bytoch alebo bytových domoch. Znalecký posudok č. X. z mája 1992
vypracovaný spoločnosťou E., neobsahuje menovitý zoznam budov a stavieb. V posudku sa
len konštatuje, že podkladom pre ocenenie stavebných objektov bol evidenčný výkaz
základných prostriedkov „budovy a stavby“ vyhotovených k 31.3.1992 akciovou
spoločnosťou. Absenciu majetku v privatizačnom projekte podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala
sa privatizácia aj týchto budov i keď v zozname privatizovaného majetku neboli. Pokiaľ nehnuteľnosť teda nebola zapísaná do zoznamov privatizovaného majetku, nemohla prejsť
v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. do vlastníctva Fondu národného majetku
Slovenskej republiky a tento následne podľa § 14 a § 15 citovaného zákona ho nemohol
vložiť do novozaloženej V. Ustanovenie § 19 ods. 1 hore citovaného zákona ukladalo fondu
povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku
a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Fond národného majetku Slovenskej
republiky však túto zápisnicu odvolaciemu súdu nepredložil a oznámil, že takúto zápisnicu
nemá. Odvolací súd teda zaujal na rozdiel od súdu prvého stupňa ten právny názor, že
predmetné bytové domy neboli predmetom privatizácie štátneho podniku V. Svedčia o tom aj
právne úkony V. (táto niekoľkokrát zmenila obchodné meno), keď vlastníctvo
k nehnuteľnostiam – k označeným bytom nadobudla záznamom do katastra nehnuteľností
na základe rozhodnutia B. o pridelení súpisných čísiel v roku 1995, následne tieto v roku 1997
vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., so sídlom v B. (nepožiadala však o vklad
vlastníckeho práva na základe tohto titulu), ktorá sa pretransformovala v roku 1999 na, t.j.
žalovaného 1/. Žalovaný 1/ je zapísaný ako vlastník predmetných bytov podľa záznamu na
základe rozhodnutia o pridelení súpisných čísiel z roku 2003 a z roku 2004. Za vlastníka
označených bytov odvolací súd teda považuje Slovenskú republiku. Za Slovenskú republiku
ako žalobcu vystupoval v tomto konaní ústredný orgán Ministerstvo hospodárstva SR, ktorý s poukazom na ustanovenie § 47 písm.c/ zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení je správcom
týchto bytov.
Na dovolanie žalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca
2009 č.k. 2 Cdo 266/2007-965 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 7. septembra
2007 sp.zn. 4 Co 110/2007, 4 Co 111/2007 v jeho zmeňujúcej časti a vo výroku o trovách
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ a v rozsahu zrušenia vrátil vec
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uložil odvolaciemu súdu, aby si vyžiadal spis z Fondu
národného majetku, týkajúci sa privatizácie štátneho podniku V., jednotlivé listiny
archivované v tomto spise vyhodnotil a to jednotlivo a vo všetkých vzájomných
súvislostiach, teda či predmetné bytové domy boli predmetom privatizácie a následne
predmetom vkladu do akciovej spoločnosti V. s prihliadnutím aj na ustanovenie § 19 ods. 1 až
3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom
do 27.2.1992.
Súdy nižších stupňov taktiež nezisťovali, či nájomcovia predmetných bytov požiadali
vlastníka bytových domov o prevod vlastníctva bytov. Samozrejme, že tieto otázky (charakter
bytov, cena bytov) budú súdy nižšieho stupňa riešiť za predpokladu, ak dospejú po doplnení
dokazovania k záveru, že bytové domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli
predmetom privatizácie.
Krajský súd v Trenčíne po doplnení dokazovania rozsudkom zo 4. marca 2010 č.k.
4 Co 106/2009-1501, 4 Co 107/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým
zamietol žalobu proti žalovanému 1/ v časti o určenie vlastníckeho práva k bytom a podielom
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v spojení s napadnutým uznesením
vo výroku o náhrade trov konania žalovaného 1/ zmenil tak, že určil, že vlastníkom bytov
a príslušných podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach v bytových domoch
tak ako sú uvedené v petite tohto rozsudku je Slovenská republika v správe Ministerstva
hospodárstva SR. Vo zvyšnej zamietajúcej časti proti žalovanému 1/ napadnutý rozsudok
potvrdil. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že
z obsahu spisu aj po doplnenom dokazovaní vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., že podľa uznesenia
vlády SR č. 426 zo dňa 6.8.1991 bol schválený privatizačný projekt štátneho podniku V., že
podľa rozhodnutia ministra hospodárstva SR č. X zo dňa 26.8.1991 sa zrušil štátny podnik V.
bez likvidácie dňom 31.8.1991, že podľa oznámenia Fondu národného majetku SR bola
založená akciová spoločnosť V. dňom 1.9.1991 z bývalého štátneho podniku V., a že podľa
privatizačného projektu štátneho podniku V. sa privatizoval celý podnik s výnimkou 15 %,
ktoré zostali vo vlastníctve štátu. Spornou medzi účastníkmi zostala skutočnosť, či bytové
domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, keď v
privatizačnom projekte neboli uvedené. V tomto smere súd prvého stupňa zaujal ten právny
názor, že keď sa privatizoval celý štátny podnik V., predmetom privatizácie sa stali aj bytové
domy s označenými bytmi aj keď neboli uvedené v privatizačnom projekte. Odvolací súd
tento právny názor súdu prvého stupňa nezdieľa ani po doplnenom dokazovaní. Stotožňuje sa
však s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem na
žalobe o určenie vlastníckeho práva k označeným bytom, nakoľko chce byť ako vlastník
zapísaný do katastra nehnuteľností, kde je v súčasnej dobe zapísaný ako vlastník žalovaný 1/.
Zo spisu Fondu národného majetku SR týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V., ktorý
odvolaciemu súdu fond predložil vo fotokópii (fotokópia spisu bola porovnaná s originálom spisu a konštatovaná jej totožnosť) bolo zistené, že sa v ňom nachádzajú listiny : Uznesenie
vlády SR č. 426 zo dňa 16.8.1991 (1 strana), Privatizačný projekt (135 strán), Zakladateľský
plán V. (17 strán), výpisy evidencie nehnuteľností (14 strán) a Znalecký posudok č. X. (56
strán), Uznesenie vlády SR č. 632 zo dňa 7.9.1993 (3 strany), Kúpna zmluva č. X. (7 strán),
Návrh na zápis do podnikového registra (4 strany), Výpis z podnikového registra V. (2
strany), Polročný výkaz o stave a pohybe fondov k 31.8.1991 V. štátny podnik (24 strán),
Súhrnný inventarizačný zápis V. (4 strany), Správa o vykonaní previerky ročnej účtovnej
uzávierky a hospodárení V. za obdobie od 1.9.1991 do 31.12.1991 (2 strany), materiál z roku
2003 – Žiadosť o odkúpenie akcií, Záznam z rokovania výkonného výboru Fondu národného
majetku SR (9 strán), Žiadosť o stanovisko Federálny úrad pre vynálezy Praha zo dňa
10.7.1991 (3 strany), Prehlásenie riaditeľa štátneho podniku o spôsobe nadobudnutia majetku
podniku zo dňa 10.7.1991, Uznesenie vlády SR č. X z 12.5.1992 (3 strany), pozemkové
mapy. V privatizačnom projekte štátneho podniku V. (júl 1991) vyhotovené štátnym
podnikom sa uvádza, že sa privatizuje celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostávajú
v štátnom vlastníctve. Celkové ocenenie podniku pre účely privatizačného projektu bolo
vykonané iba v účtovných cenách, s doplnením ocenenia pozemkov a nehmotných aktív
sumou 2 859 287,-- Kčs k 31.3.1991. Podľa prílohy č. 6 protokolu o predbežnom ocenení
majetku V. štátny podnik B. zo dňa 20.5.1991 – ocenenie majetku vykonal I. Zo
zakladateľského plánu V. ďalej vyplýva, že základný kapitál spoločnosti ku dňu jej založenia
činil 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený vkladom hmotného a nehmotného majetku zaniknutého
štátneho podniku V. (čl. 2, časť V. bod 1). Súčasťou zakladateľského plánu bola súvaha
hospodárskych organizácií k 31.8.1991. Znalecký posudok vyhotovený E. (máj 1992) mal
slúžiť na jednanie so zahraničným záujemcom o odkúpenie akcií akciovej spoločnosti. Listy
vlastníctva deklarovali vlastníctva pozemkov štátneho podniku V. v katastrálnom území S.
Podľa prehlásenia riaditeľa štátneho podniku V. zo dňa 10.7.1991, nehnuteľný majetok
štátneho podniku pozostáva z pozemkov a budov, bol nadobudnutý legálnym spôsobom,
pozemky sa získali na základe kúpnopredajných zmlúv, resp. hospodárskymi zmluvami
a sú zapísané na listoch vlastníctva, budovy základného závodu boli vystavané ako
novostavby podnikom, v areáli S. boli získané hospodárskou zmluvou, v T.
kúpnopredajnou zmluvou, v L. a v L. vystavané podnikom. Z týchto jednotlivých listín
tvoriacich spis fondu o privatizácii štátneho podniku V. odvolací súd zistil, že v nich nie sú
uvedené sporné bytové domy s bytmi, ani z ich obsahu sa nedá vyvodiť, že tieto boli
predmetom privatizácie. V protokole o ocenení majetku štátneho podniku V. vykonaného
agentúrou I. k 31.3.1991 (ktoré sa uvádza aj v privatizačnom projekte) sa uvádza len východisková výška majetku v tisícoch Kčs : 1/ základné a investičné prostriedky, 2/ zásoby,
3/ peňažné prostriedky, 4/ pohľadávky, 5/ kmeňové imanie, 6/ rezervný fond, 7/ ďalšie fondy,
rezervy, nerozdelený zisk, 9/ úvery a 10/ záväzky bez bližšej špecifikácie. Z listinných
dôkazov predložených žalovaným 1/, a to hospodárskych zmlúv a inventárnych kariet
nástrojov a inventára organizácie T., vyplýva, že sporné bytové domy s bytmi boli vo
vlastníctve štátneho podniku V., boli o nich vedené presné záznamy – presný popis
jednotlivých bytov v bytových domoch, spôsob ich nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia,
doba upotrebiteľnosti. Aj ostatné hore uvedené listinné dôkazy potvrdzujú vlastníctvo
u týchto bytových domoch s bytmi štátneho podniku V. ako aj ich vedenie v evidencii
a nakladanie s nimi V. Podľa názoru odvolacieho súdu však tieto listinné dôkazy
nepotvrdzujú, že bytové domy boli predmetom privatizácie štátneho podniku.
Predmetné bytové domy neboli zapísané na liste vlastníctva, ako však vyplýva z hore
uvedených listinných dokladov, štátny podnik V. (predtým T.) viedol podrobnú evidenciu
bytových domov s bytmi. Preto pokiaľ mali byť predmetom privatizácie nič nebránilo ich
uvedeniu do privatizačného projektu, do zoznamu privatizovaných nehnuteľností. Treba
opätovne zdôrazniť, že sa nejednalo o zanedbateľný majetok, ale išlo o 17 bytových domov
značnej hodnoty nachádzajúcich sa v sídle bývalého štátneho podniku V. Či už do zoznamu
privatizovaných nehnuteľností neboli uvedené opomenutím alebo pre nepravdivosť
prehlásenia riaditeľa štátneho podniku o úplnosti zoznamu privatizovaných nehnuteľností,
treba vychádzať len z toho, že do privatizovaného majetku neboli zahrnuté. Takúto
absenciu majetku v privatizačnom projekte podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala sa
privatizácia aj týchto bytových domov, i keď v zozname privatizovaného majetku neboli
uvedené. Takýto záver vyvodil odvolací súd zo samotného účelu zákona č. 92/1991 Zb.
v znení platnom do 27.2.1992 a následne jeho novelizácii, podľa ktorej okamžik prechodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bol v rôznych obdobiach riešený rôzne, a ktorými sa
tiež odstraňoval často bezprávny stav, ktorý nastal v dôsledku rôznych situácií pri privatizácii
štátneho majetku. V čase privatizácie štátneho podniku V. bolo účinné pôvodné znenie
ustanovenia § 19 ods. 3 citovaného zákona (do 27.2.1992) také, že na nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa vyžadovala registrácia podľa osobitných predpisov
(bol ním zákon č. 95/63 Zb. o štátnom notárstve a konaní pred štátnym notárstvom
v znení neskorších predpisov). Pokiaľ nehnuteľnosti – bytové domy neboli zapísané do
zoznamu privatizovaného majetku, tak ako to ukladalo ustanovenie § 6 ods. 1 písm.a/ cit. zákona, podľa názoru odvolacieho súdu nemohli prejsť v zmysle § 11 ods. 3 cit. zákona ani
do vlastníctva Fondu národného majetku SR a tento následne podľa § 14 a § 15 cit. zákona ho
nemohol vložiť do novozaloženej akciovej spoločnosti V. Ustanovenie § 19 ods. 1 cit. zákona
ukladalo fondu povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do
privatizovaného majetku a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Takáto
zápisnica však nie je súčasťou spisu a podľa vyjadrenia fondu nebola ani vyhotovená.
Že predmetné bytové domy neboli predmetom privatizácie štátneho podniku V. svedčia aj
následné právne úkony V. (táto niekoľkokrát zmenila obchodné meno), keď vlastníctvo
k nehnuteľnostiam – k označeným bytom nadobudla záznamom do katastra nehnuteľností na
základe rozhodnutia B. o pridelení súpisných čísel v roku 1995, následne tieto v roku 1997
vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti T. so sídlom B., ktorá sa pretransformovala
v roku 1999 na, t.j. žalovaného 1/. Žalovaný 1/ bol zapísaný ako vlastník predmetných bytov
podľa záznamu na základe rozhodnutia o pridelení súpisných čísel z roku 2003 a z roku 2004,
hoci na odvolacom pojednávaní a vo svojich písomných vyjadreniach tvrdil, že odvodzuje
svoje vlastnícke právo k predmetným bytom z titulu vkladu týchto budov do ich spoločnosti v roku 1997. Odvolací súd preto v rámci konania o určenie vlastníckeho práva k označeným
bytom riešil ako predbežnú otázku vlastníctva označených bytov, avšak odlišne, než je
vlastníctvo zapísané na listoch vlastníctva, nakoľko na základe hore vysloveného právneho
názoru, žalovaný 1/ nie je skutočným vlastníkom označených bytov. Za vlastníka označených
bytov odvolací súd považuje Slovenskú republiku. Za Slovenskú republiku ako žalobcu
vystupoval v konaní ústredný orgán Ministerstvo hospodárstva SR, ktorý s poukazom
na ustanovenie § 47 písm.c/ zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení je správcom týchto bytov.
Zákonom č. 56/1996 Z.z. bolo novelizované ustanovenie § 47 zákona č. 92/1991 Zb. tak, že
bolo doplnené novým ustanovením § 47c ods. 1, podľa ktorého majetok podniku alebo tie
časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol
zrušený a vymazaný z obchodného registra je v správe ministerstva (t.č. Ministerstvo
hospodárstva SR) s výnimkou majetku, ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond podľa
osobitného predpisu. Majetok, o ktorom toto ustanovenie hovorí, nie je teda majetok, ktorý
bol vyňatý resp., ktorý nebol určený na privatizáciu, ale majetok, s ktorým hospodáril štátny
podnik, ale v privatizačnom projekte podniku nebol v zozname privatizovaného majetku
uvedený a nebol uvedený ani v zápisnici, ktorou fond odovzdal majetok novému vlastníkovi
na základe rozhodnutia o privatizácii, nakoľko nebola vyhotovená. Z týchto dôvodov sa preto
ani nejedná o retroaktivitu právnej normy, ktorú namietal žalovaný 1/.
Odvolací súd mal za to, že žalovaný 1/ sa nestal vlastníkom sporných bytových domov ani
vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Aby sa mohol stať žalovaný 1/ vlastníkom
bytových domov nepostačuje nepretržitá držba po dobu 10 rokov, ale musí byť splnená aj
druhá podmienka, ktorou je dobrá viera (dobromyseľnosť). Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci,
alebo práva, ktoré je predmetom držby. Sama skutočnosť, že akciová spoločnosť V. sa
chopila držby predmetných bytových domov, viedla ich v evidencii a s nimi nakladala
na základe privatizácie, predmetom ktorej bytové domy neboli, nemohla byť k všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že je ich vlastníkom. Držba bytových domov, ktorá sa o takúto
privatizáciu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Žalovaný 1/ bol zapísaný na liste vlastníctva
ako vlastník týchto nehnuteľností záznamom na základe rozhodnutia o pridelení súpisných
čísel z roku 2003 a z roku 2004, hoci na odvolacom pojednávaní a vo svojich písomných
vyjadreniach tvrdil, že odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným bytom z titulu vkladu
týchto bytov do ich spoločnosti v roku 1997. Tieto okolnosti ohľadne tvrdenia nadobudnutého
vlastníckeho práva rovnako vylučuje dobrú vieru žalovaného 1/ k tomu, aby sa stal
vlastníkom bytových domov z titulu vydržania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do jeho zmeňujúcej časti a nadväzujúceho
výroku o trovách konania podal dovolanie žalovaný 1/. Prípustnosť dovolania dôvodil
ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm.b/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vade, ktorou sa účastníkovi postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 241 ods. 2 písm.a/ v spojení s § 237 písm.f/ O.s.p.,
že v konaní došlo k vade, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, § 241 ods. 2 písm.b/, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému
rozhodnutiu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a § 241 ods. 2 písm.c/, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Namietal, že konajúci súd vyhodnotil existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu
opätovne nesprávne, keď uviedol, že tento je daný. Chybil konajúci súd aj v otázke existencie
aktívnej legitimácie žalobcu, keď pri podaní takéhoto návrhu v konaní pred súdom zastupuje
štátny prokurátor a nie Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, s čím sa konajúci súd
vôbec nevyporiadal. K otázke privatizovaného majetku uviedol, že základné imanie V. pri jej
vzniku bola suma 1 444 109,-- Kčs, čo zodpovedá hodnote majetku štátneho podniku V.
vrátane sporných nehnuteľností. Hodnota majetku štátny podnik V., ktorý bol predmetom privatizácie bola 1 444 109,-- Kčs. Podľa rozhodnutia ministra hospodárstva SR zo dňa
26.8.1991 č. X. všetok majetok zrušeného štátneho podniku prechádza na Fond národného
majetku SR. Aplikujúc účelovú argumentáciu prezentovanú v priebehu súdneho konania je
namieste otázka, v prípade ak byty vrátane príslušenstva údajne neboli predmetom
privatizácie, z akého dôvodu ministerstvo nepostupovalo v zmysle citovaných právnych
predpisov a nepožiadalo o zápis práva správy ministerstva k nehnuteľnému majetku
spôsobom tam uvedeným. Odpoveď je jednoznačná. Z dôvodu nespochybniteľného
vlastníckeho práva žalovaného 1/ k bytom vrátane príslušenstva, ktoré nadobudol spôsobom
a za podmienok stanovených na základe platných právnych predpisov z dôvodu, že
predmetom privatizácie bol celý majetok štátneho podniku V. Predmetom súdneho sporu je
určenie, že vlastníkom bytov a príslušných podielov na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytových domov a spoluvlastníckych podielov k pozemkom je
Slovenská republika v správe Ministerstva hospodárstva SR. Žalovaný 1/ vlastnícke
právo k bytom nadobudol vkladom do základného imania žalovaného 1/ ako nepeňažný
vklad spoločníka (akcionára V. po zmene obchodného mena V.) na základe notárskej
zápisnice spísanej dňa 23.6.1997 notárom JUDr. H. H. Vklad do základného imania bol
schválený jednak príslušným orgánom verejnej moci na úseku geodézie, kartografie a katastra a to okamihom pôvodného vkladu vlastníckeho práva a rovnako i konajúcim
súdom (obchodný register), ktorý navýšenie základného imania spoločnosti žalovaného 1/
rovnako schválil. V prípade, ak by predmetné právne úkony nemali oporu v zákone,
kompetentné orgány verejnej moci by nerozhodli spôsobom ako je uvedený vyššie a
žalovaný 1/ by vlastnícke právo nenadobudol. Z procesnej opatrnosti vzniesol námietku
nadobudnutia vlastníckeho práva k bytom vydržaním, lehota by v takomto prípade mala začať
plynúť počnúc dňom vzniku spoločnosti V., t.j. 1.9.1991, nakoľko v uvedenom čase
spoločnosť dotknutým majetkom ako s vlastným nakladala, o tomto malo Ministerstvo
hospodárstva SR vedomosť, nakoľko opakovane schválilo účtovnú uzávierku spoločnosti
a zúčastňovalo sa na riadení spoločnosti. Je nepochybné, že byty boli majetkom štátneho
podniku, ktorý ako celok prešiel na Fond národného majetku, z majetku neexistovali žiadne
výnimky a Fond národného majetku tento ako celok vložil do novozaloženej akciovej
spoločnosti. Žalovaný 1/ nakladal so spornými nehnuteľnosťami ako s vlastnými, svoje
vlastnícke právo odvodzuje priamo od žalobcu, ktorý vniesol do účtovnej evidencie ako
majetok spoločnosti. Navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti
a nadväzujúcom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátiť vec odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného 1/ písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako
ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ namietal, že v konaní vystupoval ako
účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm.b/ O.s.p.) a že ako
účastníkovi konania mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm.f/ O.s.p.). Jeho námietky zostali v rovine všeobecných tvrdení, ktoré však bližšie
nešpecifikoval. Dovolací súd existenciu vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. však
nezistil.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolateľ síce namieta inú vadu konania, ktorú taktiež bližšie
nekonkretizoval. Vady namietané dovolateľom v dovolacom konaní neboli preukázané.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom do 27.2.1992 tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku štátu,
ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne
a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“), včítane ich majetkových účastí na podnikaní
iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto
podnikaní, a to na česko-slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby [ďalej len
„privatizácia“ (ods. 1)]. Tento zákon sa použije obdobne na majetok podnikov zahraničného
obchodu a účelových organizácií zahraničného obchodu aj na ich majetkové účasti
na podnikaní iných právnických osôb (ods. 2). Podmienky prevodu majetku štátu ustanovené
týmto zákonom sa nevzťahujú na majetok, ktorý podľa ústavných alebo osobitných zákonov
môže byť len vo vlastníctve štátu (ods. 3).
Podľa § 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. majetkom podniku na účely tohto
zákona je súhrn vecí a finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia
alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt
a záväzkov podniku.
Podľa § 5 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. prevod majetku podľa tohto
zákona sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo podľa
schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní.
Podľa § 6 ods. 1 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt
podniku je súhrn ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov, ktorý
obsahuje a/ označenie podniku a vymedzenie majetku určeného na privatizáciu podľa tohto
projektu (ďalej len „privatizovaný majetok“), b/ údaje o tom, akým spôsobom štát
privatizovaný majetok nadobudol, c/ vymedzenie častí majetku nepoužiteľných
na podnikateľské účely (napr. nevymožiteľné pohľadávky, neupotrebiteľné základné
prostriedky a zásoby), d/ ocenenie privatizovaného majetku, e/ spôsob prevodu
privatizovaného majetku včítane vyporiadania nárokov oprávnených osôb, f/ pri založení
obchodnej spoločnosti určenie jej právnej formy, g/ pri založení akciovej spoločnosti spôsob
rozdelenia akcií, ich podiely, prípadne druhy, ako i údaje o tom, či a v akom rozsahu sa
použijú investičné kupóny, h/ pri predaji jeho forma, určenie ceny a platobných podmienok,
i/ v prípadoch na ktoré sa vzťahuje § 11 ods. 3, určenie podielov privatizovaného majetku
podľa § 11 ods. 4, j/ spôsob prevodu práv priemyselného alebo iného duševného vlastníctva
prerokovaný s federálnym úradom pre vynálezy, pokiaľ tieto práva sú majetkom podniku, k/ časový plán uskutočnenia privatizačného projektu podniku.
Podľa § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt
podniku môže popri náležitostiach uvedených v odseku 1 ďalej obsahovať a/ odporúčania
týkajúce sa predmetu podnikania, b/ informácie týkajúce sa osôb, ktoré prejavili záujem
o kúpu podniku alebo účasť na založení obchodnej spoločnosti s použitím majetku podniku
alebo o kúpu akcií novozakladanej spoločnosti, c/ údaje o súčasnom a predpokladanom
postavení podniku na trhu, d/ informácie o počte a kvalifikačnej štruktúre zamestnancov.
Podľa § 6 ods. 3 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. privatizačný projekt
podniku sa môže týkať časti podniku alebo celého podniku alebo majetku niekoľkých
podnikov.
Podľa § 7 ods. 1 vyššie citovaného zákona 92/1991 Zb. za vypracovanie návrhu
privatizačného projektu podniku zodpovedá zakladateľ, prípadne zriaďovateľ (ďalej len
„zakladateľ“), ktorému sa návrhy privatizačného projektu podniku predkladajú.
Podľa § 7 ods. 2 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. návrh privatizačného
projektu podniku vypracúva spravidla podnik, ktorého sa privatizácia týka. Ak návrh
privatizačného projektu podniku vypracúva zakladateľ alebo iná osoba než podnik, vyžiada si
zakladateľ k návrhu stanovisko podniku.
Podľa § 7 ods. 3 vyššie citovaného zákona zakladateľ môže podniku uložiť
vypracovanie návrhu privatizačného projektu podniku a určiť mu na to primeranú lehotu.
Podľa § 7 ods. 4 vyššie citovaného zákona podnik informuje o návrhu privatizačného
projektu podniku príslušný odborový orgán.
Podľa § 11 ods. 1 vyššie citovaného zákona č. 92/1991 Zb. v súlade so schváleným
privatizačným projektom podniku zakladateľ zruší podnik bez likvidácie alebo vyjme časť
majetku podniku.
Podľa § 11 ods. 3 vyššie citovaného zákona, ak zakladateľom podniku je orgán štátnej
správy republiky alebo obec, prechádza privatizovaný majetok dňom zrušenia podniku alebo
dňom vyňatia časti majetku na Fond národného majetku Českej republiky alebo na Fond
národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fondy republík“), ktoré zriadia zákony
národných rád.
Podľa § 14 ods. 1 vyššie citovaného zákona predaj privatizovaného majetku
uskutočňujú fondy na základe zmluvy uzavretej s kupujúcim alebo na verejnej dražbe.
Ak sa predaj uskutočňuje na verejnej dražbe, postupuje sa primerane ako pri prevode majetku
štátu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 14 ods. 2 vyššie citovaného zákona pri vklade privatizovaného majetku
do základného kapitálu obchodnej spoločnosti postupujú fondy v súlade s osobitnými
predpismi.
Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona ku dňu účinnosti zmluvy alebo vkladu je
fond povinný odovzdať a nadobúdateľ prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku.
O prevzatí sa spíše zápisnica podpísaná oboma stranami.
Podľa § 19 ods. 2 vyššie citovaného zákona odovzdaním majetku prechádza
na nadobúdateľa nebezpečenstvo škody na tých veciach, ako aj vlastnícke právo k nim.
Podľa § 19 ods. 3 vyššie citovaného zákona na nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam sa vyžaduje registrácia podľa osobitných predpisov.
Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon“) vyplýva, že zákon upravuje
podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky,
štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo
ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí
na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu
na tomto podnikaní, a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby (ďalej
len „privatizácia“). Pod majetkom tvoriacim predmet privatizácie treba rozumieť veci
(vrátane finančných prostriedkov), s ktorými majú právo hospodáriť štátne organizácie
(podniky) alebo ktoré sú v ich vlastníctve (podniky zahraničného obchodu), ako aj súhrn práv
a iných majetkových hodnôt a záväzkov týchto podnikov (§ 2 zákona). Prevod majetku
(vyššie vymedzeného) sa vykoná podľa schváleného privatizačného projektu podniku alebo
podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti štátu na podnikaní (§ 5 zákona).
Zákon teda upravuje dve formy (druhy) privatizačných projektov, ktoré sa rozlišujú podľa
ich predmetu (vecného obsahu), t.j. privatizačný projekt štátneho podniku a privatizačný
projekt majetkovej účasti štátu na podnikaní. Privatizačný projekt ako operatívny nástroj
deetatizácie (odštátnenia) a privatizácie sa v zákone charakterizuje tak, že ide o súhrn
ekonomických, technických, majetkových, časových a ďalších údajov. Úprava jeho
niektorých obsahových náležitostí je pritom obligatórna (§ 6 ods. 1) a ostatných fakultatívna
(§ 6 ods. 2 zákona). Za vypracovanie návrhu privatizačných projektov zodpovedá zakladateľ
(zriaďovateľ), ktorému sa tieto návrhy predkladajú. Zakladateľom je príslušný ústredný alebo
územný orgán štátnej správy. Návrh privatizačného projektu vypracúva spravidla podnik,
ktorého sa to týka. Ak privatizačný projekt spracuje zakladateľ alebo sa jeho spracovanie zadá
(na objednávku) inej organizácii (osobe), musí sa dotknutý podnik k návrhu privatizačného
projektu vyjadriť a zaujať k nemu stanovisko (§ 7 ods. 1, 2 zákona). Zakladateľ posúdi všetky
príslušné privatizačné projekty (aj tie, ktoré neodporúča uskutočniť) a bez zbytočného
odkladu ich aj so svojím stanoviskom predloží na schválenie Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (§ 3, 4 zákona č. 253/1991 Zb.
o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku na iné osoby
a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky platného v čase schválenia privatizačného
projektu). Ministerstvo schvaľuje návrhy privatizačných projektov a zverejňuje ich do 30 dní
vo Vestníku ministerstva a využíva iné formy zverejňovania (§ 5 ods. 1 zákona
č. 253/1991 Zb.), napr. v dennej tlači, v osobitných na to určených publikáciách, v televízii,
v rozhlase, atď. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že rozhodovanie o privatizácii
podlieha osobitnému, zákonom stanovenému režimu s vymedzeným orgánom, ktorému
prislúcha o nej rozhodnúť. Na rozhodnutie o privatizácii sa nevzťahujú všeobecné
ustanovenia o správnom konaní a preto samotný privatizačný projekt a schválené rozhodnutie
je nepreskúmateľné súdom.
Z obsahu spisu aj po doplnenom dokazovaní vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo
sporné, že bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., že
podľa uznesenia vlády Slovenskej republiky č. X. zo dňa 6.8.1991 bol schválený privatizačný
projekt štátneho podniku V., že podľa rozhodnutia ministra hospodárstva Slovenskej
republiky č. X. zo dňa 26.8.1991 sa zrušil štátny podnik V. bez likvidácie dňom 31.8.1991, že
podľa oznámenia Fondu národného majetku Slovenskej republiky bola založená V. dňom
1.9.1991 z bývalého štátneho podniku V. a že podľa privatizačného projektu štátneho podniku V. sa privatizoval celý podnik s výnimkou 15 %, ktoré zostali vo vlastníctve štátu. Spornou
medzi účastníkmi zostala skutočnosť, či bytové domy s predmetnými bytmi označenými
v žalobe boli predmetom privatizácie, keď v privatizačnom projekte neboli uvedené. Na
rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že i keď neboli predmetné bytové domy
uvedené v privatizačnom projekte, boli súčasťou privatizovaného majetku a za splnenia
podmienok § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (vykonaním zápisu katastrom nehnuteľností) by
sa stali vlastníctvom V., odvolací súd mal za to, že absenciu majetku v privatizačnom projekte
nemožno preklenúť výkladom, že keď sa privatizoval celý majetok štátneho podniku, týkala
sa privatizácia aj týchto bytových domov i keď v zozname privatizovaného majetku neboli
uvedené. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ nehnuteľnosti – bytové domy neboli zapísané do
zoznamu privatizovaného majetku, tak ako to ukladalo ustanovenie § 6 ods. 1 písm.a/ cit.
zákona, podľa názoru odvolacieho súdu nemohli prejsť v zmysle § 11 ods. 3 cit. zákona ani
do vlastníctva Fondu národného majetku Slovenskej republiky a tento následne podľa § 14
a § 15 cit. zákona ho nemohol vložiť do novozaloženej V. Ustanovenie § 19 ods. 1 cit.
zákona ukladalo fondu povinnosť odovzdať a nadobúdateľovi prevziať veci zahrnuté do privatizovaného majetku a o prevzatí spísať zápisnicu podpísanú oboma stranami. Takáto
zápisnica však nie je súčasťou spisu a podľa vyjadrenia fondu nebola ani vyhotovená.
Odvolací súd v zmysle pokynov dovolacieho súdu doplnil dokazovanie spisom
z Fondu národného majetku týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V. jednotlivými
listinami archivovanými v tomto spise, ktoré hodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti a dospel k záveru, že v privatizačnom projekte štátneho podniku V. (júl 1991)
vyhotoveného štátnym podnikom sa uvádza, že sa privatizuje celý podnik s výnimkou 15 %,
ktoré zostávajú v štátnom vlastníctve. Celkové ocenenie podniku pre účely privatizačného
projektu bolo vykonané iba v účtovných cenách s doplnením ocenenia pozemkov
a nehmotných aktív sumou 2 859 287,-- Kčs k 31.3.1991. Podľa prílohy č. X. – Protokol
o predbežnom ocenení majetku V. štátny podnik B. zo dňa 20.5.1991 – ocenenie majetku
vykonal I. Zo zakladateľského plánu V. ďalej vyplýva, že základný kapitál spoločnosti ku dňu
jej založenia činil 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený vkladom hmotného a nehmotného
majetku zaniknutého štátneho podniku V. (čl. X.). Súčasťou zakladateľského plánu bola
súvaha hospodárskej organizácie k 31.8.1991. Z týchto jednotlivých listín tvoriacich spis fondu o privatizácii štátneho podniku V. odvolací súd zistil, že v nich nie sú uvedené sporné
bytové domy s bytmi, ani z obsahu sa nedá vyvodiť, že tieto boli predmetom privatizácie.
Z listinných dôkazov predložených odvolaciemu súdu žalovaným 1/ mal odvolací súd
preukázané (hospodárske zmluvy a inventárne karty nástrojov a inventára organizácie T.), že
sporné bytové domy s bytmi boli vo vlastníctve štátneho podniku V., boli o nich vedené
presné záznamy – presný popis jednotlivých bytov v bytových domoch a spôsob ich
nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia, doba upotrebiteľnosti. Aj ostatné listinné doklady
potvrdzujú vlastníctvo týchto bytových domov s bytmi štátneho podniku V. ako aj ich vedenie
evidencie a nakladanie s nimi A. Podľa názoru odvolacieho súdu však tieto listinné dôkazy
nepotvrdzujú, že bytové domy boli predmetom privatizácie štátneho podniku V..
Za tejto dôkaznej situácie, ktorá je zrejmá zo spisu sa javia právne závery odvolacieho
súdu ako zatiaľ predčasné. Doteraz vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predmetné
bytové domy neboli zapísané na liste vlastníctva, boli evidované na inventárnych kartách
nástrojov a inventára organizácie T., kde boli o nich vedené presné záznamy – presný popis
jednotlivých bytov, bytových domov, spôsob ich nadobudnutia, rok výstavby, dodávatelia,
doba upotrebiteľnosti. Ako je zrejmé zo spisu Fondu národného majetku SR týkajúceho sa privatizácie štátneho podniku V., tento obsahuje aj zakladateľský plán V., z ktorého vyplýva,
že základný kapitál spoločnosti ku dňu jej založenia činí 1 444 109,-- Kčs a bol vytvorený
vkladom hmotného a nehmotného majetku zaniknutého štátneho podniku V. (čl. X.).
Súčasťou zakladateľského plánu bola súvaha hospodárskej organizácie k 31.8.1991. V tejto
súvislosti odvolací súd nezisťoval hodnotu majetku štátny podnik V., ktorý bol predmetom
privatizácie, neporovnal ho s majetkom V. a.s. pri jej vzniku a privatizovaným majetkom a či
súčasťou tohto majetku boli aj sporné bytové domy s predmetnými bytmi, ktoré mali byť
vedené na inventárnych kartách nástrojov a inventára organizácie T. Tieto skutočnosti je
možné spoľahlivo zistiť zo súvahy podniku V. štátny podnik B. k 31.8.1991 a otváracej
súvahy spoločnosti V. a.s. B. k 1.9.1991.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. služobným bytom je byt, ktorého nájomca
vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný.
Podľa § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. povahu služobného bytu stráca byt vtedy,
keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu
viazaný, a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom.
Z obsahu spisu vyplýva, že bytové domy s označenými bytmi boli vo vlastníctve
štátneho podniku V. ku dňu 31.8.1991, mali teda charakter služobných bytov (podnikových).
Súdy nižších stupňov tejto skutočnosti nevenovali pozornosť a nezisťovali či predmetné byty
stratili povahu služobných bytov.
Podľa § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastník domu, ktorý nadobudol dom
do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového
fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového
družstva, alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva
alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm.e/, alebo ak ide o byty
alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu, nemôže previesť
vlastníctvo domu podľa osobitného predpisu, ak v dome požiadal nájomca o prevod
vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastníci domov uvedených v odseku 7
a v § 17 ods. 3 písm.c/ až f/ sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu.
To platí aj o vlastníkoch domov uvedených v § 17 ods. 3 písm.g/ a h/. Ak nájomca požiadal
o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vlastník domu je
povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo
dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh
na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť
cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.
Podľa § 29 ods. 9 zákona č. 182/1993 Z.z. ustanovenie odseku 8 sa nevzťahuje
na služobné byty a na byty nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm.a/ a na byty
v rodinných domoch.
Súdy nižších stupňov nezisťovali, či nájomcovia predmetných bytov požiadali
vlastníka bytových domov o prevod vlastníctva bytov. Samozrejme, že tieto otázky
(charakter bytov, cena bytov) budú súdy nižšieho stupňa riešiť za predpokladu, ak dospejú
po doplnenom dokazovaní k záveru, že bytové domy s predmetnými bytmi označenými v žalobe boli predmetom privatizácie.
Podľa § 243d ods. 2 O.s.p. právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania
nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.
Záverom je potrebné zdôrazniť, že v prípade ak medzi tým došlo k prevodu
vlastníckych práv k sporným bytom na tretie osoby (nájomcov), tak práva týchto osôb sú
chránené, to znamená, že pri posudzovaní právnych vzťahov niekoho iného ako účastníkov
konania sa naďalej vychádza z pôvodného (zrušeného) rozhodnutia a posúdenie platnosti
alebo neplatnosti týchto vzťahov z hľadiska hmotného práva je na tomto novom rozhodnutí
nezávislé. Tieto osoby nemôžu stratiť nadobudnuté práva a povinnosti len preto, že pôvodné
rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi boli v novom rozhodnutí
upravené inak, inými slovami povedané ich vlastníctvo je nedotknuteľné.
Keďže odvolací súd dôsledne neskúmal, či bytové domy s predmetnými bytmi
označenými v žalobe boli predmetom privatizácie, zaťažil svoje konanie tzv. inou vadou
konania, ktorá mohla mať vplyv na správnosť vyneseného rozhodnutia a v dôsledku tejto
vady je aj právne posúdenie veci neúplné a nesprávne a tým boli naplnené dovolacie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu
v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová