2 Cdo 159/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. H., bývajúceho v H., zastúpeného Mgr. M. L., advokátom v H., proti odporkyni M. H.,
bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. A. M., advokátkou v H., o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 12 C 8/2007, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 9. marca 2011 sp.zn.
18 Co 123/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 29. januára 2009 č.k. 12 C 8/2007-99 (v poradí
prvým) rozhodol tak, že z majetku patriaceho do BSM účastníkov konania prikázal
do výlučného vlastníctva odporkyne mrazničku, automatickú práčku, kuchyňu, sedaciu
súpravu, členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu č. K.X.. Do výlučného vlastníctva
navrhovateľa prikázal televízny prijímač zn. Funai, videorekordér zn. Funai a mikrovlnnú
rúru zn. LG. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel sumu
12 023,73 € v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň navrhovateľa
a odporkyňu zaviazal zaplatiť na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné každého po
71,36 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
hodnota všetkých hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
účastníkov konania spolu s hodnotou členského podielu k družstevnému bytu predstavovala
sumu 662 000 Sk. Podľa úvahy, že každému z účastníkov patrí rovnaký podiel by
navrhovateľovi patrila suma 331 000 Sk, no od tejto sumy súd odpočítal hodnotu hnuteľných vecí, t.j. 6 000 Sk (tieto súd prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa), teda
navrhovateľovi by patrila suma 325 000 Sk. Súd však prihliadol na to, že účastníci konania
mali aj spoločné záväzky vo výške 105 624 Sk, z ktorých na jedného pripadá podiel 52 812 Sk (105 624 : 2 = 52 812). Keďže bolo preukázané, že navrhovateľ sám zaplatil sumu
90 539 Sk, z titulu rovného podielu mu potom patrí náhrada od odporkyne vo výške 37 727
Sk. Z uvedených dôvodov súd k sume 325 000 Sk pripočítal aj sumu 37 727 Sk a dospel
k záveru, že odporkyňa, ktorej pripadli do výlučného vlastníctva uvedené hnuteľné veci
a členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu, je povinná zaplatiť navrhovateľovi
celkovú sumu 368 227 Sk (12 023,73 €).
Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne uznesením z 15. februára 2010 sp.zn.
2 Co 72/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa
názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd nevyporiadal so všetkými okolnosťami
podstatnými pre rozhodnutie vo veci, s otázkou vrátenia finančných prostriedkov odporkyne
zo spoločného majetku, o ktorých vrátenie žiadala. Uložil súdu prvého stupňa zistiť, akú
skutočnú výšku finančných prostriedkov vynaložila odporkyňa z vlastného majetku
na spoločný majetok.
Okresný súd Humenné (v poradí druhým) rozsudkom z 8. júla 2010 č.k. 12 C 8/2007-
147 rozhodol tak, že z majetku patriaceho do BSM účastníkov konania prikázal do výlučného
vlastníctva odporkyne mrazničku, automatickú práčku, kuchyňu, sedaciu súpravu, členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu č. X.. Do výlučného vlastníctva navrhovateľa
prikázal televízny prijímač zn. Funai, videorekordér zn. Funai a mikrovlnnú rúru zn. LG.
Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel sumu 9 899,32 € v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň navrhovateľa a odporkyňu zaviazal
zaplatiť na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné každého po 73,51 € v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Dospel k záveru, že účastníci konania počas manželstva nadobudli do
bezpodielového spoluvlastníctva hnuteľné veci v hodnote 42 000 Sk, hodnota ktorých bola
určená dohodou účastníkov. S výnimkou televízneho prijímača, videorekordéra a mikrovlnnej
rúry v hodnote 6 000 Sk, ktoré boli prikázané do výlučného vlastníctva navrhovateľa, ostatné
hnuteľné veci boli prikázané do výlučného vlastníctva odporkyne. Ďalej súd zistil, že
účastníci konania počas manželstva nadobudli aj trojizbový družstevný byt č. X. s tým, že
právo spoločného nájmu k tomuto bytu bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 10 C 213/2004-28 zo dňa 15. decembra 2004 s tým, že výlučnou nájomníčkou a členkou
bytového družstva sa stala odporkyňa. Účastníci konania nenamietali skutočnosť, že aj tento
byt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva, avšak odporkyňa žiadala ponížiť hodnotu
členského podielu k tomuto bytu s poukázaním na skutočnosť, že odporkyňa pred
uzavretím manželstva nadobudla samotná dvojizbový družstevný byt a až po uzavretí
manželstva došlo k výmene, na základe ktorej účastníci konania dostali, resp. nadobudli
trojizbový byt. Tak ako to vyplynulo z dokazovania bolo preukázané, že odporkyňa pred
uzavretím manželstva nadobudla 2-izbový družstevný byt na ulici K., pričom počas
manželstva s navrhovateľom dohodou o prevode členských práv a povinností zo dňa
14. mája 1992 nadobudli od M. Ž. a D. Ž. 3-izbový družstevný byt na ulici K.. V konaní bolo
preukázané, že za tento 3-izbový byt účastníci konania vyplatili prevádzateľom, teda
manželom Ž. sumu 80 000 Sk a to tým spôsobom, že prvýkrát im vyplatili sumu 40 000 Sk
a až neskôr po tom, čo odporkyňa previedla svoj 2-izbový byt bola manželom Ž. doplatená
zvyšná suma 40 000 Sk. Tvrdenie navrhovateľa, že prvá splátka vo výške 40 000 Sk bola
vyplatená z jeho vlastných finančných prostriedkov pochádzajúcich z mládežníckeho sporenia
nebolo ničím preukázané a toto sa teraz vzhľadom na odstup času ani preukázať nedá, a preto
súd vychádzal z toho, že účastníci konania vyplatili manželom Ž. prvých 40 000 Sk zo
spoločných finančných prostriedkov a zvyšných 40 000 Sk doplatili po tom, čo odporkyňa
previedla svoj 2-izbový družstevný byt. Z týchto dôvodov teda súd dospel k záveru, že
odporkyňa vynaložila na spoločný majetok, t.j. na zabezpečenie 3-izbového družstevného
bytu vlastné finančné prostriedky vo výške 70 000 Sk, čo nakoniec bolo potvrdené aj v konaní sp.zn. 10 C 213/2004, kedy navrhovateľ túto skutočnosť nenamietal a preto
odporkyňa má právo na vrátenie týchto finančných prostriedkov, ktoré vynaložila
na obstaranie 3-izbového družstevného bytu. V danej veci súd mal aj za preukázané,
že účastníci konania počas manželstva mali mladomanželskú pôžičku s tým, že zostatok tejto
pôžičky ku dňu rozvodu predstavoval 14 085 Sk a túto pôžičku po rozvode vyplatila
odporkyňa. Ďalej bolo preukázané, že účastníci konania dostali počas manželstva aj úver
zo S. s tým, že po rozvode manželstva zostatok úveru vo výške 90 539 Sk uhradil sám
odporca. Okrem týchto záväzkov odporkyňa preukázala, že po rozvode manželstva zaplatila
namiesto navrhovateľa sumu 1 000 Sk z titulu jeho ručenia. V prejednávanej veci súd teda
dospel k záveru, že hodnota všetkých hnuteľných vecí spoločne s hodnotou členského podielu
k družstevnému bytu predstavovala sumu 662 000 Sk. Podľa zásady, že každému
z účastníkov patrí rovnaký podiel by potom navrhovateľovi patrila za jeho podiel suma 331 000 Sk, avšak súd od tejto sumy odpočítal hodnotu 6 000 Sk, t.j. hodnotu hnuteľných
vecí, a tak by navrhovateľovi patrila suma z titulu jeho podielu vo výške 325 000 Sk. Súd
však prihliadol na to, že účastníci konania mali spoločne aj záväzky vo výške 105 624 Sk s tým, že podiel na jedného takto predstavuje 52 812 Sk (105 624 : 2 = 52 812 Sk). Keďže
však bolo preukázané, že navrhovateľ zaplatil sám sumu 90 539 Sk, z titulu rovného podielu
mu potom patrí náhrada od odporkyne vo výške 37 727 Sk. Z týchto dôvodov súd teda
pripočítal k sume 325 000 Sk aj sumu 37 727 Sk a dospel k záveru, že navrhovateľovi má
odporkyňa zaplatiť celkovú sumu 368 227 Sk. Od tejto sumy však súd odpočítal hodnotu
vlastných finančných prostriedkov odporkyne, ktorá má právo na ich vrátenie vo výške
70 000 Sk, čo predstavuje 2 323,57 € a tak súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi
sumu 9 899,32 € na vyrovnanie jeho podielu (368 227 – 70 000 = 298 227 Sk = 9 899,32 €).
O trovách štátu súd rozhodol podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. a o trovách konania podľa
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Prešove (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom z 9. marca 2011
sp.zn. 18 Co 123/2010 na odvolanie navrhovateľa a odporkyne rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a rozhodol, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal
na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vyhodnotil jednotlivé zistenia a vec
správne právne posúdil. Súd poukázal na ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely
oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo,
čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného
majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. V predmetnej veci bolo zistené, že odporkyňa
pred uzavretím manželstva vlastnila dvojizbový byt, ktorý bol jej výlučným vlastníctvom.
Počas trvania manželstva tento byt predala a prostriedky získané z odpredaja bytu použila
na zakúpenie trojizbového bytu, ktorý nadobudla spoločne s navrhovateľom
do bezpodielového spoluvlastníctva. Nemožno súhlasiť s jej názorom, že pri vyporiadaní
nemal súd prvého stupňa prihliadnuť iba na výšku takto vynaložených prostriedkov z jej
vlastného majetku na spoločný majetok, ale na mieru jej pričinenia na zakúpení trojizbového
bytu, ktorú vyčíslila vo výške 87,50 % v pomere k súčasnej cene trojizbového bytu, ktorý bol
pojatý do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ustanovenie § 150 Občianskeho
zákonníka je v tomto smere jednoznačné. Odporkyňa má v zmysle tohto ustanovenia právo
iba na vrátenie tých finančných prostriedkov, ktoré použila z oddeleného, vlastného majetku na spoločný majetok. Pokiaľ súd prvého stupňa v konečnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prihliadol iba na výšku vynaložených prostriedkov odporkyňou
na spoločnú vec vo výške 70 000 Sk, postupoval správne. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok
navrhovateľa, odvolací súd ich považoval za neopodstatnené. S tvrdením navrhovateľa, že aj
on vynaložil vlastné prostriedky vo výške 40 000 Sk na obstaranie spoločného trojizbového
bytu sa súd prvého stupňa náležite vyporiadal a túto skutočnosť v odôvodnení rozsudku aj
zdôvodnil. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je sporovým
konaním, v ktorom každá strana musí svoje tvrdenia aj dokázať. Navrhovateľ ničím
nepreukázal, že by do spoločnej veci (trojizbového bytu) vložil vlastné prostriedky z tzv.
mládežníckeho sporenia. Nepredložil o tejto skutočnosti žiaden dôkaz. Naopak v konaní
10 C 213/2004 nenamietal tvrdenie odporkyne, že vynaložila na kúpu trojizbového bytu
vlastné finančné prostriedky vo výške 70 000 Sk. O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Žiadala ho zrušiť
spolu s rozsudkom prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými súd zaviazal odporkyňu
zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel v družstve sumu 9 899,32 € a vo výroku,
ktorým súd zaviazal odporkyňu zaplatiť na trovách štátu na účet prvostupňového súdu 73,51 €
a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
súdom (§ 241 ods. 1 písm.c/ O.s.p. – správne má byť § 241 ods. 2 písm.c/ – pozn.
dovolacieho súdu). Poukázala na to, že v inom konaní vedenom na Okresnom súde
v Humennom pod sp.zn. 10 C 213/2004 bolo určené, že navrhovateľka (v tomto konaní
odporkyňa) sa stala výlučnou nájomníčkou a členkou bytového družstva a odporca (v tomto
konaní navrhovateľ) bol povinný sa z bytu vysťahovať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu. Odporkyňa zabezpečila primeranú bytovú náhradu, no navrhovateľ ju bezdôvodne
odmietol, čím mu zaniklo právo na samostatnú bytovú náhradu, ale aj právo na vyporiadanie
všeobecnej ceny členského podielu v bytovom družstve s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Vyporiadaním trhovej ceny členského podielu k 3-izbovému bytu by
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Touto dôležitou okolnosťou sa však nezaoberal ani
prvostupňový súd a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil.
Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.). Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci nerozhodoval a preto
ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov je zrejmé, že
dovolanie odporkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil a dovolateľka ju ani
nenamietala.
Pokiaľ odporkyňa namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) je treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ako síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenie odporkyne
bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), odporkyňou
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či dovolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej
veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd navrhovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože mu tieto trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová