2 Cdo 159/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   navrhovateľa   P.   H., bývajúceho   v   H.,   zastúpeného   Mgr.   M.   L., advokátom v H., proti odporkyni M. H.,

bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. A. M., advokátkou v H., o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 12 C 8/2007, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 9. marca 2011 sp.zn.  

18 Co 123/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 29. januára 2009 č.k. 12 C 8/2007-99 (v poradí

prvým) rozhodol tak, že z majetku patriaceho do BSM účastníkov konania prikázal  

do výlučného vlastníctva odporkyne mrazničku, automatickú práčku, kuchyňu, sedaciu

súpravu, členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu č. K.X.. Do výlučného vlastníctva

navrhovateľa prikázal televízny prijímač zn. Funai, videorekordér zn. Funai a   mikrovlnnú

rúru zn. LG. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel sumu

12 023,73 € v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň navrhovateľa

a odporkyňu zaviazal zaplatiť na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné každého po

71,36 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na

náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania   dospel   súd   k   záveru,   že

hodnota   všetkých   hnuteľných   vecí   patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva

účastníkov konania spolu s hodnotou členského podielu k družstevnému bytu predstavovala

sumu 662 000 Sk. Podľa úvahy, že každému z účastníkov patrí rovnaký podiel by

navrhovateľovi patrila suma 331 000 Sk, no od tejto sumy súd odpočítal hodnotu hnuteľných vecí, t.j. 6 000 Sk (tieto súd prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa), teda

navrhovateľovi by patrila suma 325 000 Sk. Súd však prihliadol na to, že účastníci konania

mali aj spoločné záväzky vo výške 105 624 Sk, z ktorých na jedného pripadá podiel   52 812 Sk (105 624 : 2 = 52 812). Keďže bolo preukázané, že navrhovateľ sám zaplatil sumu

90 539 Sk, z titulu rovného podielu mu potom patrí náhrada od odporkyne vo výške 37 727

Sk. Z uvedených dôvodov súd k sume 325 000 Sk pripočítal aj sumu 37 727 Sk a dospel

k záveru, že odporkyňa, ktorej pripadli do výlučného vlastníctva uvedené hnuteľné   veci  

a členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu, je povinná zaplatiť navrhovateľovi

celkovú sumu 368 227 Sk (12 023,73 €).

Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne uznesením z 15. februára 2010 sp.zn.  

2 Co 72/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa

názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd nevyporiadal so všetkými okolnosťami

podstatnými pre rozhodnutie vo veci, s otázkou vrátenia finančných prostriedkov odporkyne

zo spoločného majetku, o ktorých vrátenie žiadala. Uložil súdu prvého stupňa zistiť, akú

skutočnú   výšku   finančných   prostriedkov   vynaložila   odporkyňa   z   vlastného   majetku  

na spoločný majetok.

Okresný súd Humenné (v poradí druhým) rozsudkom z 8. júla 2010 č.k. 12 C 8/2007-

147 rozhodol tak, že z majetku patriaceho do BSM účastníkov konania prikázal do výlučného

vlastníctva odporkyne mrazničku, automatickú práčku, kuchyňu, sedaciu súpravu, členský podiel   k   3-izbovému   družstevnému   bytu   č. X.. Do výlučného vlastníctva navrhovateľa

prikázal televízny prijímač zn. Funai, videorekordér zn. Funai a   mikrovlnnú rúru zn. LG.

Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel sumu 9 899,32 € v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň navrhovateľa a odporkyňu zaviazal

zaplatiť na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné každého po 73,51 € v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Dospel k   záveru, že účastníci konania počas manželstva nadobudli do

bezpodielového spoluvlastníctva hnuteľné veci v hodnote 42 000 Sk, hodnota ktorých bola

určená dohodou účastníkov. S výnimkou televízneho prijímača, videorekordéra a mikrovlnnej

rúry v hodnote 6 000 Sk, ktoré boli prikázané do výlučného vlastníctva navrhovateľa, ostatné

hnuteľné veci boli prikázané do výlučného vlastníctva odporkyne. Ďalej súd zistil, že

účastníci konania počas manželstva nadobudli aj trojizbový družstevný byt č. X. s   tým, že

právo spoločného nájmu k tomuto bytu bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 10 C 213/2004-28 zo dňa 15. decembra 2004 s tým, že výlučnou nájomníčkou a členkou

bytového družstva sa stala odporkyňa. Účastníci konania nenamietali skutočnosť, že aj tento

byt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva, avšak odporkyňa žiadala ponížiť hodnotu

členského   podielu   k   tomuto   bytu   s   poukázaním   na   skutočnosť,   že   odporkyňa   pred

uzavretím manželstva nadobudla samotná dvojizbový družstevný byt a   až po uzavretí

manželstva došlo k výmene, na základe ktorej účastníci konania dostali, resp. nadobudli

trojizbový byt. Tak ako to vyplynulo z dokazovania bolo preukázané, že odporkyňa pred

uzavretím manželstva nadobudla 2-izbový družstevný byt na ulici K.,   pričom   počas

manželstva   s   navrhovateľom   dohodou o prevode členských práv a povinností zo dňa  

14. mája 1992 nadobudli od M. Ž. a D. Ž. 3-izbový družstevný byt na ulici K.. V konaní bolo

preukázané, že za tento 3-izbový byt účastníci konania vyplatili prevádzateľom, teda

manželom Ž. sumu 80 000 Sk a to tým spôsobom, že prvýkrát im vyplatili sumu 40 000 Sk

a až neskôr po tom, čo odporkyňa previedla svoj 2-izbový byt bola manželom Ž. doplatená

zvyšná suma 40 000 Sk. Tvrdenie navrhovateľa, že prvá splátka vo výške 40 000 Sk bola

vyplatená z jeho vlastných finančných prostriedkov pochádzajúcich z mládežníckeho sporenia

nebolo ničím preukázané a toto sa teraz vzhľadom na odstup času ani preukázať nedá, a preto

súd vychádzal z toho, že účastníci konania vyplatili manželom Ž. prvých 40 000 Sk zo

spoločných finančných prostriedkov a zvyšných 40 000 Sk doplatili po tom, čo odporkyňa

previedla svoj 2-izbový družstevný byt. Z týchto dôvodov teda súd dospel k záveru, že

odporkyňa vynaložila na spoločný majetok, t.j. na zabezpečenie 3-izbového družstevného

bytu vlastné finančné prostriedky vo výške 70 000 Sk, čo nakoniec bolo potvrdené aj   v   konaní sp.zn.   10 C 213/2004,   kedy   navrhovateľ   túto   skutočnosť nenamietal a preto

odporkyňa má právo na vrátenie týchto finančných prostriedkov, ktoré vynaložila  

na obstaranie 3-izbového družstevného bytu. V danej veci súd mal aj za preukázané,

že účastníci konania počas manželstva mali mladomanželskú pôžičku s tým, že zostatok tejto

pôžičky ku dňu rozvodu predstavoval 14 085 Sk a túto pôžičku po rozvode vyplatila

odporkyňa. Ďalej bolo preukázané, že účastníci konania dostali počas manželstva aj úver  

zo S. s tým, že po rozvode manželstva zostatok úveru vo výške 90 539 Sk uhradil sám

odporca. Okrem týchto záväzkov odporkyňa preukázala, že po rozvode manželstva zaplatila

namiesto navrhovateľa sumu 1 000 Sk z   titulu jeho ručenia. V prejednávanej veci súd teda

dospel k záveru, že hodnota všetkých hnuteľných vecí spoločne s hodnotou členského podielu

k družstevnému bytu predstavovala sumu 662 000 Sk. Podľa zásady, že každému

z účastníkov patrí rovnaký podiel by potom navrhovateľovi patrila za jeho podiel suma 331 000 Sk, avšak súd od tejto sumy odpočítal hodnotu 6 000 Sk, t.j. hodnotu hnuteľných

vecí, a tak by navrhovateľovi patrila suma z titulu jeho podielu vo výške 325 000 Sk. Súd

však prihliadol na to, že účastníci konania mali spoločne aj záväzky vo výške 105 624 Sk s tým, že podiel na jedného takto predstavuje 52 812 Sk (105 624 : 2 = 52 812 Sk). Keďže

však bolo preukázané, že navrhovateľ zaplatil sám sumu 90 539 Sk, z titulu rovného podielu

mu potom patrí náhrada od odporkyne vo výške 37 727 Sk. Z týchto dôvodov súd teda

pripočítal k sume 325 000 Sk aj sumu 37 727 Sk a dospel k záveru, že navrhovateľovi má

odporkyňa zaplatiť celkovú sumu 368 227 Sk. Od tejto sumy však súd odpočítal hodnotu

vlastných finančných prostriedkov odporkyne, ktorá má právo na ich vrátenie vo výške

70 000 Sk, čo predstavuje 2 323,57 € a tak súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi

sumu 9 899,32 € na vyrovnanie jeho podielu (368 227 – 70 000 = 298 227 Sk = 9 899,32 €).

O trovách štátu súd rozhodol podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. a o trovách konania podľa

ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Prešove (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom z 9. marca 2011

sp.zn. 18 Co 123/2010 na odvolanie navrhovateľa a odporkyne rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a rozhodol, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal  

na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vyhodnotil jednotlivé zistenia a vec

správne právne posúdil. Súd poukázal na ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely

oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo,

čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného

majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. V predmetnej veci bolo zistené, že odporkyňa

pred uzavretím manželstva vlastnila dvojizbový byt, ktorý bol jej výlučným vlastníctvom.

Počas trvania manželstva tento byt predala a prostriedky získané z odpredaja bytu použila  

na   zakúpenie   trojizbového   bytu,   ktorý   nadobudla   spoločne   s   navrhovateľom  

do bezpodielového spoluvlastníctva. Nemožno súhlasiť s jej názorom, že pri vyporiadaní

nemal súd prvého stupňa prihliadnuť iba na výšku takto vynaložených prostriedkov z jej

vlastného majetku na spoločný majetok, ale na mieru jej pričinenia na zakúpení trojizbového

bytu, ktorú vyčíslila vo výške 87,50 % v pomere k súčasnej cene trojizbového bytu, ktorý bol

pojatý do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ustanovenie § 150 Občianskeho

zákonníka je v tomto smere jednoznačné. Odporkyňa má v zmysle tohto ustanovenia právo

iba na vrátenie tých finančných prostriedkov, ktoré použila z oddeleného, vlastného majetku na spoločný majetok. Pokiaľ súd prvého stupňa v konečnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prihliadol iba na výšku vynaložených prostriedkov odporkyňou  

na spoločnú vec vo výške 70 000 Sk, postupoval správne. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok

navrhovateľa, odvolací súd ich považoval za neopodstatnené. S tvrdením navrhovateľa, že aj

on vynaložil vlastné prostriedky vo výške 40 000 Sk na obstaranie spoločného trojizbového

bytu sa súd prvého stupňa náležite vyporiadal a túto skutočnosť v odôvodnení rozsudku aj

zdôvodnil. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je sporovým

konaním, v ktorom každá strana musí svoje tvrdenia aj dokázať. Navrhovateľ ničím

nepreukázal, že by do spoločnej veci (trojizbového bytu) vložil vlastné prostriedky z tzv.

mládežníckeho sporenia. Nepredložil o tejto skutočnosti žiaden dôkaz. Naopak v konaní  

10 C 213/2004 nenamietal tvrdenie odporkyne, že vynaložila na kúpu trojizbového bytu

vlastné finančné prostriedky vo výške 70 000 Sk. O trovách konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Žiadala ho zrušiť

spolu s rozsudkom prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými súd zaviazal odporkyňu

zaplatiť navrhovateľovi za jeho zaniknutý podiel v družstve sumu 9 899,32 € a vo výroku,

ktorým súd zaviazal odporkyňu zaplatiť na trovách štátu na účet prvostupňového súdu 73,51 €

a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci

súdom (§ 241 ods. 1 písm.c/ O.s.p. – správne má byť § 241 ods. 2 písm.c/ – pozn.

dovolacieho súdu). Poukázala na to, že v inom konaní vedenom na Okresnom súde

v Humennom pod sp.zn. 10 C 213/2004 bolo určené, že navrhovateľka (v tomto konaní

odporkyňa) sa stala výlučnou nájomníčkou a členkou bytového družstva a odporca (v tomto

konaní navrhovateľ) bol povinný sa z bytu vysťahovať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu. Odporkyňa zabezpečila primeranú bytovú náhradu, no navrhovateľ ju bezdôvodne

odmietol, čím mu zaniklo právo na samostatnú bytovú náhradu, ale aj právo na vyporiadanie

všeobecnej ceny členského podielu v bytovom družstve s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Vyporiadaním trhovej ceny členského podielu k 3-izbovému bytu by

došlo k bezdôvodnému obohateniu. Touto dôležitou okolnosťou sa však nezaoberal ani

prvostupňový súd a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil.

Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

v ktorom sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 O.s.p.). Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci nerozhodoval a preto

ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov je zrejmé, že

dovolanie odporkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len  

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o   nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení   dovolací   súd   nezistil   a   dovolateľka   ju   ani

nenamietala.

Pokiaľ odporkyňa namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) je treba uviesť, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ako síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenie odporkyne

bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), odporkyňou

vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by

posúdenie, či dovolací súd (ne)použil správny právny predpis a   či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej

veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne

v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd navrhovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, pretože mu tieto trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová