2 Cdo 155/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., so sídlom v K., proti   žalovanej J. J., bývajúcej v K., o zaplatenie 221,47 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 45 C 41/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo 16. mája 2013 sp. zn. 4 Co 205/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 13. apríla 2010 č. k. 45 C 41/2008-137 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 221,47 € spolu s poplatkom z omeškania vo výške  

2,5 promile denne zo sumy 221,47 € za každý deň omeškania najmenej 25 Sk za každý

aj začatý mesiac omeškania od 26.6.2007 do 31.12.2008 a vo výške 1 promile denne zo sumy

221,47 € za každý deň omeškania najmenej však 0,83 € za každý aj začatý mesiac omeškania

od 1.1.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 60,39 € všetko do 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku. Štátu náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že

v danom prípade nebolo sporné, že žalovaná v predmetnom období bola nájomníčkou bytu,

ktorého správu vykonával právny predchodca žalobcu, pričom uhrádzala nájomné spolu  

so zálohovými platbami za služby spojené s nájmom bytu. Nakoľko od 1.3.2006 došlo  

k   zmene správcu, žalobca (jeho právny predchodca) vyhotovil vyúčtovanie zálohových

platieb za obdobie, počas ktorého ešte vykonával správu, t. j. od 1.1.2006 do 28.2.2006, kde

vyčíslil jednotlivé položky, a to nedoplatky, preplatky. Vzhľadom na námietky žalovanej

týkajúce sa správnosti vyúčtovania súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom

z odboru energetiky, odvetvie vykurovanie za účelom preskúmania správnosti vyúčtovania

nákladov na dodávku tepla a elektrickej energie. Okresný súd v plnej miere poukázal na obsah a závery znaleckého posudku v spojitosti s doplnkom znaleckého posudku, v ktorom sa znalec

podrobne vysporiadal s jednotlivými námietkami žalovanej. Ďalej uviedol, že z uvedeného

posudku jednoznačne vyplynulo žalobcove správne vyčíslenie nákladov na vykurovanie  

a ohrev teplej vody a rovnako správne aj vychádzal z platných právnych predpisov

a účtovných dokladov. Znalec vyčíslil nedoplatok v sume vyššej ako žiadal zaplatiť žalobca.

Súd sa s názorom znalca o správnosti výpočtu a správne použitej metodike účtovania

nákladov stotožnil a poukázal aj na stanovisko znalca zo dňa 30.3.2010, v ktorom sa

vysporiadal s pripomienkami žalovanej. Súd poukázal na skutočnosť, že žalovaná ničím

nepreukázala svoje tvrdenia o odbere elektrickej energie inou firmou a neuniesla tak dôkazné

bremeno. Návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého

posudku súd nevyhovel, nakoľko mal za to, že s jednotlivými jej námietkami sa znalec

dostatočne vysporiadal, resp. neboli takého charakteru, aby odôvodňovali vypracovanie

nového – kontrolného znaleckého posudku, ktorý by bol značne finančne náročný, čím by sa

neprimerane zvyšovali náklady konania. Vypracovanie kontrolného znaleckého posudku by

bolo aj v rozpore so zásadou hospodárnosti a neprimerane by predlžovalo stav právnej

neistoty na strane oboch účastníkov konania. Na základe uvedeného okresný súd zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 221,47 €. Žalovanú zaviazal uhradiť aj poplatok z   omeškania,   a   to   na   základe   skutočnosti,   že   sa   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa  

do omeškania dostala 26.6.2007. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 16. mája 2013 sp. zn. 4 Co 205/2010

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe o zaplatenie istiny

vyhovené a vo výroku o trovách štátu. Druhým výrokom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o povinnosti zaplatiť príslušenstvo pohľadávky tak, že žalovaná je povinná spolu  

s istinou zaplatiť žalobcovi 8,5 % úrok z omeškania zo sumy 221,47 € od 28.9.2007.

Posledným výrokom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania  

vo vzťahu medzi účastníkmi a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uviedol, že preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo  

a   dospel   k   záveru,   že   je   z   hľadiska   odvolacích   dôvodov   vecne   správny.   Vzhľadom  

na skutočnosť, že ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho

stavu veci poukázal na zistenia súdu prvého stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil.

Na doplnenie odôvodnenia rozsudku prvého stupňa uviedol, že neobstojí odvolacia námietka

žalovanej, že žalobcom určený spôsob výpočtu dodaného tepla (odobrený v znaleckom posudku súdom ustanoveným znalcom) do bytu žalovanej je nesprávny a znalec mal pristúpiť

k výpočtu spotrebovaného tepla odhadom – porovnaním so spotrebou za predchádzajúce

zúčtovacie obdobia a určiť tak pravdepodobné množstvo tepla dodaného do jej bytu  

za obdobie mesiacov január a február 2006 a to z dôvodu, že znalec v závere znaleckého

posudku potvrdil, že žalobca použil správnu metodiku výpočtu a dospel k správnym

výsledkom, pričom vzal do úvahy údaje o množstve dodaného tepla do bytového domu. Ďalej

uviedol, že sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej spočívajúcej v jej tvrdení o nesprávnom

určení nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu na osvetlenie spoločných priestorov

v bytovom dome, pretože žalobca pri stanovení celkových rozúčtovaných nákladov vychádzal

z faktúr o dodávke elektrickej energie a táto bola dokonca vyššia ako žalobcom účtovaná

spotreba.   Žalovaná   v   konaní   žiadnym   spôsobom   nepreukázala   tvrdenia   o   vadnosti

elektromeru, prípadne o odcudzení elektrickej energie treťou osobou. Obdobne pri ďalšej

namietanej   položke – vyúčtovanie   nákladov   spojených   s   prevádzkou   výťahov   žalobca

vychádzal zo skutočne vynaložených nákladov, rozpočítaných medzi jednotlivých nájomcov

bytov, preto ani v tejto časti nepovažoval námietku žalovanej za opodstatnenú. Za dôvodnú

uznal námietku žalovanej týkajúcu sa súdom priznaného príslušenstva pohľadávky vo forme poplatku z omeškania keď uviedol, že neprichádza do úvahy platenie poplatku z omeškania,

ale vzhľadom na čas vzniku jej omeškania s plnením dlhu je povinná žalobcovi zaplatiť z priznanej istiny úrok z omeškania od 28.9.2007.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vytýkala odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal nezákonným postupom žalobcov, a to tým, že

žalobca jej so spätným dátumom zvýšil nájomné. Poukázala na skutočnosť, že počas celého

konania tvrdila, že výška doplatku je neoprávnená a nereálna a samotné vyúčtovanie nespĺňa

náležitosti úradného listu. Ďalej namietala súdu, že si nevyžiadal od žalobcu vyúčtovanie  

za 3 – roky spätne a tiež od nej alebo od nového správcu za tri, štyri roky dopredu. V konaní

navrhovala kontrolné znalecké dokazovanie, čo tiež súd nevykonal, a tento fakt mal  

za   následok   nesprávne   rozhodnutie   súdu   vo   veci   a   rovnako   rozhodnutie   vychádza  

zo skutkového stavu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ďalej uviedla, že

odôvodnenie rozsudku považuje za nezrozumiteľné.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalovaná v dovolaní neuvádza žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by mali za následok opodstatnenosť dovolania a navrhol, aby

dovolací súd dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúca podmienku

právnického vzdelania (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom  

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,  

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len  

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Dňa 19. decembra 2007, kedy bola žaloba podaná na Okresnom súde Košice II,  

bola minimálna mzda podľa § 2 ods. 1 písm.b/ zákona č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde

268,87 € (8 100 Sk) a jej trojnásobok teda predstavoval sumu 806,61 €. Žalobná suma  

221,47 €   teda   neprevyšuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   v   deň   podania   žaloby  

na prvostupňovom súde. Dovolanie žalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. nie je teda

prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1   O.s.p.) skúmať vždy,   či  

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou  

z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná namietala nezrozumiteľnosť odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací

súd túto vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. nezistil.

Pokiaľ žalovaná namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;

obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2

O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane  

(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové  

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj

dovolacieho   súdu),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania  

(IV. ÚS 350/2009).

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)  

a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny

(svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, čo platí aj pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok

odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z obsahu dovolania možno ďalej vyvodiť, že žalovaná namietala nevykonanie ňou

navrhnutých dôkazov.

K tejto námietke žalovanej najvyšší súd uvádza, že nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom  

(R č. 37/1993, č. 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Zo spisového

materiálu je však zrejmé, že konajúce súdy si v danom prípade zabezpečili dôkazne široký

podklad, na základe ktorého následne rozhodli a zároveň s jednotlivými námietkami žalovanej

sa riadne vysporiadal znalec v tzv. doplnkovom znaleckom posudku, z ktorého konajúci súd

tiež vychádzal. Vzhľadom na uvedené aj túto námietku žalovanej vyhodnotil dovolací súd ako

nedôvodnú.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2015

  JUDr. Martin Vladik, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová