2 Cdo 153/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B. N., bývajúceho v N., 2/ D. N., bývajúcej v K., zastúpených JUDr. A. P., advokátkou vo Z., 3/ A. J.,
bývajúcej v B., 4/ P. N., bývajúceho v K., 5/ A. B., bývajúcej v R., 6/ K. N., bývajúceho
v R., zastúpených JUDr. A. P., advokátkou vo Z., proti odporcom I/ N., so sídlom vo Z.,
zastúpenému spoločnosťou U. so sídlom vo Z., v mene a na účet ktorej koná advokát Mgr. M. H., II/ Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Dobrovičova 12, o náhradu škody za znehodnotenie nehnuteľností, vedenej na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 10 C 182/2003, o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/, 5/ a 6/ proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. septembra 2009 sp. zn. 16 Co 187/2009,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 3. septembra 2009 sp. zn. 16 Co 187/2009 a rozsudok Okresného súdu
Zvolen zo 17. decembra 2008 č.k. 10 C 182/2003-436 v jeho zamietajúcej časti a vo výroku
o trovách konania a vec vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia (2/, 3/, 4/, právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa 2/ (Z. N.) sa
svojím návrhom proti odporcom (pôvodnému odporcovi Ústavu pre výchovu a vzdelávanie
pracovníkov lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky) domáhali náhrady za
znehodnotenie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území K., parcely – stavby
a trvalé porasty KN č. X., č. PK č. X. vo výmere X. m2, dom č. X. (kaštieľ), KN č. X., č. PK
č. X. vo výmere X. m2 (kaplnka) a KN č. X., č. PK č. X. vo výmere X. m2 (znehodnotenie sa
týkalo drevárne, trvalých porastov a ekologickej devastácie), ku ktorým im bolo rozhodnutím
P. z 8. februára 1995 č. V. podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení zmien a doplnkov (ďalej len zákon) priznané (ako pôvodným vlastníkom) vlastnícke právo (k dohode o vydaní
nehnuteľností nedošlo) vo výške určenej znaleckým dokazovaním.
Okresný súd Zvolen (medzitýmnym) rozsudkom z 21. septembra 2007 č.k.
10 C 182/2003-342 vyslovil, že návrh navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ je voči odporcovi I/
dôvodný v celom rozsahu, voči odporcovi II/ je nedôvodný v celom rozsahu a návrh
navrhovateľov 3/, 4/ je voči odporcom I/, II/ nedôvodný s tým, že po jeho právoplatnosti
rozhodne o výške uplatneného nároku. Napriek právnej kvalifikácii uplatneného nároku
účastníkmi konania predmetnú vec právne posúdil podľa § 420 Občianskeho zákonníka.
Dospel k záveru, že navrhovateľom vzniklo právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba
(právny predchodca odporcu I/) spôsobila porušením povinnosti zabezpečiť ochranu
predmetných nehnuteľností pred ich znehodnotením. Poukázal na to, že existencia škody je
vymedzená aj v zápisnici, na základe ktorej malo dôjsť k odovzdaniu nehnuteľností, ale
z dôvodu ich znehodnotenia k prevzatiu nedošlo. Škoda existovala v čase, keď sa právny
predchodca odporcu I/ snažil odovzdať nehnuteľnosti vlastníkom (navrhovateľom), aj
v neskoršom období, keď znalkyňa K. vyhodnotila ich stav za značne znehodnotený.
Zavinenie právneho predchodcu odporcu I/ na takomto stave je dané vedomou
nedbanlivosťou (nehnuteľnosti opustil a nezabezpečil starostlivosť ako riadny hospodár).
Teda boli splnené všetky predpoklady jeho zodpovednosti za takto vzniknutú škodu. Keďže
nehnuteľnosti, ktorých znehodnotenie je predmetom konania, po smrti (pôvodného)
navrhovateľa 2/ nadobudla titulom dedičstva (z navrhovateľov 2/, 3/, 4/) len navrhovateľka 2/ vyslovil, že návrh navrhovateľov 3/, 4/ je voči odporcovi I/ nedôvodný. Práva a povinnosti
z pôvodného odporcu prešli (po jeho zániku) len na odporcu I/, preto odporca II/ nie je
pasívne legitimovaným v danom konaní a návrh navrhovateľov (1/, 2/, 5/, 6/) nie je voči nemu
dôvodný.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu I/ uznesením z 13. marca 2008
sp. zn. 16 Co 8/2008 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (pokiaľ
vyslovil, že návrh navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ je voči odporcovi I/ dôvodný) v celom rozsahu
zrušil a vec mu (v rozsahu zrušenia) vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že navrhovatelia
nepreukázali rozsah škody vzniknutej im znehodnotením predmetných nehnuteľností
a prvostupňový súd ani nerozčlenil jednotlivé obdobia znehodnotenia u každej
z nehnuteľností, vydaných navrhovateľom. Preto rozhodol v rozpore so zákonom. Odvolací
súd poukázal na to, že návrh, v ktorom navrhovatelia neuviedli výšku uplatňovanej náhrady za znehodnotenie nehnuteľností, bol podaný dňa 19.2.1997. Až po výzve súdu podaním
doručeným 18.3.1997 predbežne určili náhradu na 7 000 000 Sk (232 357,43 €), pričom opravu a doplnenie návrhu formuloval navrhovateľ 1/ (rozšíril aj dôvod uplatneného nároku
podľa zákona), ktorý v priebehu konania zobral návrh v sume 5 000 000 Sk (165 969,59 €)
späť. Navrhovatelia 5/, 6/ doplnili návrh podaním zo 4.9.2003 tak, že špecifikovali výšku
nároku na 1 080 000 Sk (35 849,43 €) pre každého z nich (odvolali aj plnomocenstvo udelené
na ich zastupovanie navrhovateľovi 1/). Odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, že sa (pri
posúdení nároku podľa Občianskeho zákonníka) nevysporiadal ani s námietkou premlčania
vznesenou odporcom I/.
Okresný súd vo Zvolene (v poradí druhým) rozsudkom zo 17. decembra 2008 č.k.
10 C 182/2003-436 konanie sčasti 5 000 000 Sk (165 969,59 €) s príslušenstvom voči
navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ zastavil. Návrh voči navrhovateľom 1/, 2/, 5/, 6/ v základe
a uplatnenej výške voči odporcom I/, II/ a navrhovateľov 3/, 4/ v uplatnenej výške voči
odporcom I/, II/ zamietol. Navrhovateľom 1/ až 6/ uložil povinnosť nahradiť odporcovi I/
trovy konania vo výške 97 414,70 Sk (3 233,58 €) na účet právneho zástupcu do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi II/ náhradu trov konania voči navrhovateľom 1/ až 6/
nepriznal. V odôvodnení uviedol, že po oboznámení sa so spisom Okresného súdu Zvolen
vedeným pod sp. zn. 6 C 9/1999 (v ktorom navrhovatelia uplatňovali nájomné za predmetné
nehnuteľnosti od 15.3.1995 do ich vydania) zistil, že rozsudok v ňom vydaný, nezakladá
dôvod na zastavenie daného konania pre res iudicata (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Pri uplatnenej
náhrade za znehodnotenie nehnuteľností dospel k záveru o jej prekludovaní vo vzťahu
k pasívne legitimovanému odporcovi I/, lebo v lehote 6 mesiacov nebol nárok uplatnený
podľa zákona. Ďalej sa zaoberal uplatnenou náhradou škody vo výške 2 000 000 Sk (66 387,84 €), podielovo každým navrhovateľom vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €)
s príslušenstvom nad sumu 1 162 470 Sk (38 586,94 €) a dospel k záveru, že námietka
premlčania vznesená odporcom I/ je dôvodná (§ 106 Občianskeho zákonníka), pretože
navrhovatelia v pôvodnom návrhu (podanom 19.2.1997) neuviedli výšku náhrady a túto
špecifikovali až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby (§ 106 Občianskeho zákonníka).
Preto návrh zamietol a v späťvzatej časti zastavil (§ 96 ods. 1 O.s.p.). Ďalej uviedol, že
medzitýmnym rozsudkom sa nerozhoduje na základe návrhu účastníkov, rozhoduje sa ním
o základe uplatneného nároku, preto (návrh) navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ v základe
a v uplatnenej výške voči odporcom I/, II/ zamietol v celom rozsahu. Nakoľko výroky z medzitýmneho rozsudku o nedôvodnosti nároku v základe navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ voči
odporcovi II/ v celom rozsahu a navrhovateľov 3/, 4/ voči odporcom I/, II/ v celom rozsahu
nadobudli právoplatnosť, súd vo vzťahu k nim rozhodol o nároku v uplatnenej výške tak, že
nárok navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ (v uplatnenej výške) voči odporcovi II/ a nárok
navrhovateľov 3/, 4/ voči odporcom I/, II/ zamietol v celom rozsahu. Odporca II/ bol
navrhovateľmi nesprávne označený, lebo nebol pasívne legitimovaným v konaní. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľov rozsudkom z 3. septembra
2009 sp. zn. 16 Co 187/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že
návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ voči odporcom I/ aj II/ zamietol a vo výroku
o trovách prvostupňového konania zmenil tak, že navrhovateľom uložil povinnosť nahradiť
odporcovi I/ trovy prvostupňového konania v sume 3 233,57 € v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. Odporcovi I/ voči
navrhovateľom 3/, 4/ a odporcovi II/ voči navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ náhradu trov
konania nepriznal. Navrhovateľom 1/, 2/, 5/, 6/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi I/ trovy
odvolacieho konania v sume 666,25 € do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Rozsudok
prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorý je zhodný s výrokom rozsudku vyhláseného
na pojednávaní (17.12.2008) zmenil iba preformulovaním jeho nejasného a nezrozumiteľného
výroku, v podstate ho teda potvrdil. Uviedol, že navrhovatelia si náhradu za znehodnotenie
uplatňovali k trom parcelám a to stavbe domu č. X. – kaštieľu a kaplnke vo výmere X. m2,
k parcele č. KN X. vo výmere X. m2, ku ktorej uvádzali, že znehodnotenie sa týka drevárne,
trvalých porastov a jej, iba ekologickej, devastácie. Rozhodnutím P. z 8. februára 1995 č. V.
bolo určené, že im patrí náhrada podľa § 14 ods. 3 a 5 zákona, za znehodnotenie kaštieľa a kaplnky. O náhrade za znehodnotenie drevárne, trvalých porastov a ekologickej devastácii
k parcele č. X. vo výmere X. m2, kat. územie K. rozhodnuté nebolo. Navrhovateľom (aj
pôvodnému navrhovateľovi 2/) bola priznaná náhrada za znehodnotenie vydaných
nehnuteľností podľa § 14 ods. 3 zákona a to každému v sume 60 000 Sk (1 991,64 €)
s príslušenstvom, ktorá im aj bola (v priebehu daného konania) vyplatená. Vo vzťahu
k parcele č. X. navrhovatelia neuplatnili nárok včas a voči správnemu subjektu, t.j. voči
Slovenskému pozemkovému fondu (§ 17 ods. 1 zákona). Preto súd prvého stupňa správne
rozhodol, keď návrh v tejto časti z dôvodu preklúzie zamietol. Po tom, čo navrhovateľom
bola vyplatená náhrada za znehodnotenie kaštieľa a kaplnky (podľa § 14 ods. 3 zákona) zmenili právny titul a náhradu za znehodnotenie uplatňovali podľa § 27 ods. 2, 3 zákona a to
napriek právnemu názoru vyslovenému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1999 sp. zn. 2 Cdo 20/1999 (toto ustanovenie upravuje vzťah medzi vlastníkom
a nájomcom). V danom prípade navrhovatelia žiadnym osobitným spôsobom
nešpecifikovali k akému znehodnoteniu predmetných dvoch nehnuteľností došlo nad rámec
bežného opotrebenia v čase od 16.3.1995 do 31.1.1996. Výšku náhrady, ktorú uplatňovali
titulom znehodnotenia do návrhu neuviedli, doplnili ju až na základe výzvy súdu
v uvedenom rozsahu. Navrhovateľom bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
právoplatne ku dňu 15.3.1995. Škodu však vyčíslili až podaním z 18.3.1997 a to pôvodne
v uplatnenej sume 7 000 000 Sk (232 357,43 €). Pokiaľ by potom nárok uplatňovali titulom
náhrady škody vzniknutej poškodením kaštieľa a kaplnky za čas účinnosti zákona ku dňu,
kedy im bolo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam právoplatne priznané, t.j. do
15.3.1995, uplatnili nárok po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, pretože podľa § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Navrhovatelia boli opakovane
odporcom I/ vyzývaní na prevzatie nehnuteľností. O stave nehnuteľností ku dňu priznania
vlastníckeho práva mali náležitú vedomosť, vedeli teda o škode, aká na nehnuteľnostiach ku
dňu priznania im vlastníckeho práva vznikla. Preto neobstojí ich tvrdenie, že o škode sa
dozvedeli až 6.9.1995. Podľa § 5 ods. 3 zákona vedeli aj o tom, že za škodu by mal
zodpovedať právny predchodca odporcu I/. Pokiaľ potom vyčíslili škodu až podaním z 18.3.1997, urobili tak po uplynutí zákonnej subjektívnej premlčacej doby. Na podanie
z 19.2.1997, v ktorom škodu nevyčíslili, teda ani neuplatnili, nebolo možné prihliadnuť.
Odvolací súd zdôraznil, že už v zrušujúcom uznesení (predchádzajúceho rozsudku
prvostupňového súdu) bolo jednoznačne špecifikované, z akých dôvodov je nárok
navrhovateľov premlčaný. Vzhľadom na to, že navrhovatelia 3/, 4/ vstúpili do daného
konania ako univerzálni sukcesori po smrti pôvodného navrhovateľa 2/ a preberateľkou
dedičstva sa stala navrhovateľka 2/ (manželka poručiteľa) uložil povinnosť nahradiť trovy
prvostupňového konania odporcovi I/ len tejto dedičke. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ voči
odporcom I/, II/ zamietol a rozhodol o povinnosti navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ nahradiť odporcovi I/ trovy prvostupňového konania a odvolacieho konania podali dovolanie
navrhovatelia 1/, 2/, 5/, 6/. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého
stupňa) zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a uložiť odporcovi I/ nahradiť
im trovy dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a c/
O.s.p. Namietali, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedli,
že návrhom doručeným súdu 19.2.1997 si uplatňovali svoje nároky voči odporcom v zmysle
§ 27 ods. 2 a 3, § 24 ods. 4 v nadväznosti na § 15 ods. 1 až 3 a 5 zákona a teda svoj nárok
na náhradu škody za znehodnotenie nehnuteľností si uplatnili včas v súlade s § 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka, vo vzťahu k ustanoveniu § 27 ods. 2 a 3 zákona ich nárok
nezanikol. Poukázali aj na skutočnosť, že nájom nehnuteľností podľa zákona povinnou
osobou v čase uplatnenia nároku na náhradu škody trval a povinná osoba sa mala
o nehnuteľnosti starať so starostlivosťou riadneho hospodára. Rozhodnutie súdu (krajského aj
okresného), ktorým návrh zamietol preto považovali za nesprávne.
Odporca I/ navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242 ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu (v dovolaním napadnutej časti) treba zrušiť.
V prejednávanej veci je dovolaním navrhovateľov 1/, 2/ 5/, 6/ napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Z porovnania rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu je zrejmé, že napriek
použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd v skutočnosti potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (čo napokon konštatoval aj v dôvodoch svojho rozhodnutia) v napadnutej časti vo veci samej a zmenil ho len vo výroku o trovách prvostupňového
konania. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmeňujúci výrok rozsudku súdu prvého
stupňa odvolacím súdom považovať iba taký výrok rozsudku, ktorým odvolací súd vecne
zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej. V porovnaní s výrokom rozsudku
prvostupňového súdu musí ísť o iné, rozdielne rozsudky vo veci samej (pozri R 12/1994).
Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim nie je formálne hľadisko, t.j. ako odvolací súd označil
výrok svojho rozhodnutia, ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania oboch výrokov je
vyššie uvedená odlišnosť.
Pokiaľ sa teda týka rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti, ktorým bol
v skutočnosti potvrdený zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej nejde
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 1 O.s.p., ale o potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd
v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací
súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namietal alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ proti rozsudku podľa § 238
O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. dovolatelia síce nenamietali, ale po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru o existencii vady konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že postupom súdov bola odňatá možnosť účastníkom konať
pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné
práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania
jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť
konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej
jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného
rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva
účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. 331/04, II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (pozri I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý)
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (pozri III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k jeho výroku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis
c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07).
Podľa § 155 ods. 1 O.s.p. obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej
nerozhoduje samostatne.
Podľa § 157 ods. 1 O.s.p. v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách V mene
Slovenskej republiky uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné
označenie účastníkov konania a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach
odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto
vyhlásenia.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ustanovenie § 157 ods. 1 O.s.p. definuje, aké formálne náležitosti musí obsahovať
rozsudok. Žiadna z nich nie je samoúčelná, ale plní dôležitú funkciu. Nedôslednosť
obsahových náležitostí môže mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia (okrem jeho
nevykonateľnosti).
Výrokom rozsudku súd v sporovom konaní vyjadruje svoje kladné alebo záporné
stanovisko k dôvodnosti návrhu na začatie konania. Preto každý výrok rozsudku musí byť
presný a konkrétny do takej miery, aby z neho bolo zrejmé buď aká povinnosť, komu a v prospech koho bola uložená alebo naopak kým uplatnený nárok, v akom rozsahu a voči
komu bol zamietnutý.
Výrok rozsudku súdu prvého stupňa (v jeho zamietajúcej časti) uvedeným
požiadavkám nezodpovedá. Jeho nejasná, nezrozumiteľná, nekonkrétna a zmätočná
formulácia nevyjadruje vyriešenie otázky, ktorá mala byť predmetom rozhodnutia. Vo vzťahu
k tomuto výroku ani odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nezodpovedá požiadavkám
jednoznačnosti, zrozumiteľnosti i preskúmateľnosti kladené na obsahové náležitosti
písomného odôvodnenia rozhodnutí vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Absentuje
skutkový a právny základ, z ktorého prvostupňový súd vychádzal vo vzťahu nielen k rozsahu
uplatneného nároku, ale aj ktorými navrhovateľmi a ku ktorým konkrétnym nehnuteľnostiam.
V odôvodnení svojho rozsudku sa jasným, zrozumiteľným spôsobom nevysporiadal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Naopak jeho skutkové závery sú nezrozumiteľné a z neho vyplývajúce
právne závery bez citácie a výkladu aplikovaných právnych noriem vo vzťahu
ku konkrétnym okolnostiam danej veci zmätočné.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
V odôvodnení rozhodnutia bolo nevyhnutné vyložiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedli
k záveru aj o prekludovaní a premlčaní nároku. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o uvedené
okolnosti konkretizácie rozsahu a právnej kvalifikácie uplatňovaného nároku vedúce k záveru
o preklúzii a premlčaniu uplatneného nároku, dovolací súd zdôrazňuje, že účastník konania je
vždy povinný v návrhu uviesť skutkové tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoj nárok a označiť
dôkazy (§ 79 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p.). Ak návrh trpí nedostatkom označenia
konkrétnych skutkových tvrdení vo vzťahu k uplatnenému nároku, prípadne ich skutkové
tvrdenia nie sú úplné alebo sú nejasné, je súd povinný skôr, než pristúpi k vecnému
prerokovaniu veci tento nedostatok odstrániť postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Len
odstránenie uvedených nedostatkov je predpokladom spravodlivého procesu, v ktorom súd
zabezpečuje právo na súdnu ochranu porušeným alebo ohrozeným právam a je viazaný
návrhom. Právnou kvalifikáciou uvedenou v návrhu nie je pritom viazaný.
Ak je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný ako celok (čo je daný prípad),
musí odvolací súd takéto rozhodnutie zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v inom prípade
(pokiaľ dôjde k jeho potvrdeniu – v danom prípade došlo k potvrdeniu takého rozhodnutia, i keď formálne označeného ako zmeňujúce rozhodnutie) konanie zaťažil vadou v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nielen až z výroku rozsudku odvolacieho súdu sa účastníci konania totiž
dozvedeli, ako rozhodol súd prvého stupňa, ale aj z jeho odôvodnenia sa dozvedeli o dôvode
zamietnutia návrhu. Týmto postupom odvolacieho súdu, ktorý nahradil nepreskúmateľné
rozhodnutie súdu prvého stupňa (v jeho výroku aj odôvodnení), odňal účastníkom konania
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo im uprel právo argumentovať proti
spôsobu rozhodnutia a jeho dôvodom v rámci odvolacieho konania.
Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkom konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), je dovolanie proti nemu
nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto
procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu, ako aj rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania ako aj dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová