2 Cdo 15/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnému P. B.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 331,94 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Partizánske pod sp. zn. 2 Er 23/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012 sp. zn. 2 CoE 255/2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Oprávnená podala 13. januára 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 331,94 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je

k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM

SÚDOM zriadeným pri R. so sídlom v Bratislave z 15. apríla 2011, sp. zn. I.. Súdny exekútor

následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Partizánske uznesením z 1. marca 2012 č.k. 2 Er 23/2012-19 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. V odôvodnení vychádzal zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 písm. r/,  

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka ako aj z ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť pre rozpor

exekučného titulu so zákonom. Rozhodcovský súd v danom prípade rozhodoval na základe

rozhodcovskej doložky, ktorá nebola osobitne dojednaná a je súčasťou zmluvy o úvere

uzavretou medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinným. Dojednaná rozhodcovská

doložka má charakter výhradnej doložky a dlžník, tak nemá právo obrátiť sa svojím sporom

na všeobecný súd. Dlžník zároveň nemal možnosť rozhodcovskú doložku ovplyvniť, pretože

je súčasťou formulára zmluvy o úvere, vopred pripraveného veriteľom. Predmetnú doložku

považoval za absolútne nevyváženú a preto nekalú.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 18. októbra 2012

sp. zn. 2 CoE 255/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1  

O.s.p. Uviedol, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho

posúdenia otázky rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli

8.10.2008, je v korelácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nezistil žiadny

právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie pri posudzovaní doložky. Zákaz

neprimeranosti pri rozhodcovskej doložke je potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá

zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané

tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových

zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom

finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu  

zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje,

poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené

opravné prostriedky. Takto dojednanú rozhodcovskú doložku je potrebné považovať  

za neprimeranú. Záverom uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský

rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie

a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré neskôr doplnila.

Dôvodnosť dovolania odvodila z ustanovení § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (rozhodlo sa  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). V doplnení dovolania

oprávnená poukázala na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., z ktorého vyvodzovala prípustnosť

svojho dovolania. Mala za to, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským

rozsudkom. Považovala za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, a zmluvu, na základe ktorej bol vydaný,

nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol

podľa zákona potrebný. Namietala, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2

ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je

rozhodcovským rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“.

Uviedla, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej

inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný

súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť

rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej   pohľadávky   v   exekučnom   konaní,   nakoľko   súd   vyslovil   bez   zákonného   dôvodu

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné.  

Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich

rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS, vo vzťahu k rozhodcovským

doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá  

na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Ďalej namietala, že

zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva,

a preto nie je namieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom  

do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si svojich práv, ak žiadnym

spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok, považovala za absurdné, aby

túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, že ak povinný svoju vôľu prejavil podpisom

zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojím konaním zasiahol do práv oprávnenej ako aj

povinného slobodne prejaviť svoju vôľu. Napadla aj právne závery súdov nižších stupňov  

o neprijateľnosti podmienky, za ktorú považovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov

o rozhodcovskej doložke uvedenej v zmluve o úvere. Vyslovila názor, že rozhodcovská

doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému

konaniu, nie je v zmysle smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého

stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej

námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel

opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

  Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3

O.s.p. Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade,

že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto

ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy

použitie § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a   že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka  

tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde  

zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď

poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

  Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva  

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

proti povinnému P. B., bývajúcemu v P., o vymoženie 331,94 € s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 2 Er 23/2012, na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R. z 15. apríla

2011, sp. zn. I., nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie

nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu

na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). Aj v tomto prípade z určujúceho – obsahového

– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v   súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o   rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži  

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné

podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 10.2. Obchodných

podmienok pre úver. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.  

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť

svoje práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala možnosť

podať   kvalifikované   odvolanie   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   v   dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito

odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že

pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme

vo vzťahu k exekučnému titulu).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom

na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V   dovolacom   konaní   úspešnému   povinnému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu

však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. decembra 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová