2 Cdo 149/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., zastúpenej spoločnosťou J., so sídlom v B., proti povinnému O. C., bývajúcemu v B.,
zastúpenému JUDr. D. Š., advokátkou v B., o vymoženie 390 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2 Er 1755/2009, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2011 sp. zn. 1 CoE 510/2011,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 30. mája 2011 č.k. 2 Er 1755/2009-196
exekúciu voči povinnému zastavil po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá poistná zmluva, ide
o zmluvu spotrebiteľskú a vzhľadom na túto skutočnosť aplikoval na daný právny vzťah
právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa. Okresný súd vychádzajúc aj z ustanovení
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla
1993 a právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v Občianskom zákonníku zistil, že
rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul
znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Bod 1, XV. časti Všeobecných poistných podmienok k poistnej zmluve výslovne zakotvuje pre
všetky vzájomné spory právomoc rozhodcovského súdu. Už túto skutočnosť je podľa názoru
súdu prvého stupňa potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech
spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ si osobitne nevyjednal rozhodcovskú doložku a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V danom
prípade exekučný súd nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie rozhodcovskej doložky
v zmluve je v rozpore aj s neskoršie prijatým ustanovením § 53 ods. 4 písmeno r/
Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka ako aj s príslušnými ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS
a zároveň je v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. októbra
2011 sp. zn. 1 CoE 510/2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným
súdom ani v jednej z odvolateľkou namietaných okolností. Poukázal na to, že okresný súd
správne považoval danú zmluvu za spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia
okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Z obsahu spisu nevyplýva, že by rozhodcovská doložka bola
individuálne vyjednaná so spotrebiteľom, tak ako to v odvolaní tvrdí oprávnená a keďže ho
núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je v neprospech spotrebiteľa. Spravidla spor
vyvolá dodávateľ, lebo je to práve on, ktorý sa snaží získať exekučný titul. Ďalej odvolací súd
poznamenal, že z rozhodovacej praxe súdu je zrejmé poznanie, že aj v prípade alternatívnej
doložky pre riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv, žalobcovia v postavení dodávateľov
riešia spory zásadne v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Záverom uviedol, že
námietka oprávnenej, že exekučný súd aplikoval na posudzovaný prípad ustanovenie
právnych predpisov (§ 53 ods. 4 písm. r/ zákona č. 40/1964 Zb. a zákon č. 250/2007 Z.z.), ktoré v čase vzniku poistného vzťahu medzi oprávnenou a povinným neboli účinné, neobstojí,
pretože uvedené ustanovenie použil exekučný súd len podporne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237
písm. a/ a f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že
ani okresný a ani krajský súd jasne neuviedol, v čom bola rozhodcovská doložka medzi
oprávnenou a povinným chybná do takej miery, že by odôvodňovala takýto zásah do práva
oprávnenej na vykonanie exekúcie. Uznesenie odvolacieho súdu nepovažuje dovolateľka
za riadne odôvodnené, keď odvolací súd len poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Naviac považuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa
nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami. Ďalej uviedla, že súdy rozhodli vo veci,
ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú
správnosť rozhodnutia označeného za exekučný titul. Podľa ustálenej súdnej praxe
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v prípade ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenej
v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide o vadu
konania spočívajúcu v odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. Ďalej poukázala na to,
že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie
rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1
O.s.p. nariadiť pojednávanie. Súdy nedali oprávnenej možnosť zúčastniť sa dokazovania.
Zároveň uviedla, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej
doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností
každého jednotlivého prípadu, ktoré môžu spôsobiť, že procesné postavenie spotrebiteľa
môže byť v hrubom nepomere k procesnému postaveniu dodávateľa. Poukázala na to, že súdy
navyše vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to najmä v otázkach
exekučného prieskumu vykonávaného súdom v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ďalej
individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a jej (ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku).
Procesným úkonom z 30. júla 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej dovolaní.
Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2012
sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala veci sp. zn.
6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bola prijatá na ďalšie konanie. Podľa
dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky význam aj
pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje prerušenie dovolacieho
konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný návrh
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal
na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací
súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal
z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom
na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný
súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti.
Pritom Ústavný súd Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia
funkciu všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn.
I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného
aplikačného pravidla. Navyše, Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne
obdobnej veci tej istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012
(ktoré sa zmieňuje aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn.
6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 264/2012.
Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Oprávnená v dovolaní ďalej namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až
§ 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej
a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.
Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ
oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Dovolací súd ďalej skúmal, či postupom súdov v danej veci (keď súd prvého stupňa
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia nezamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ale konanie zastavil podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní) nebola oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné
oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie
dostalo, teda či týmto postupom nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p.
V prejednávanej právnej veci tým, že súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie
podľa § 42 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. uznesením, proti ktorému je prípustné
odvolanie, ktoré aj bolo podané a vec bola prejednaná odvolacím súdom, bola zachovaná
zásada dvojinštančnosti konania. Účastníci neboli ukrátení na svojich procesných právach
v porovnaní so situáciou, ak by súd postupoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 3, 4
Exekučného poriadku, pretože proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je síce prípustné odvolanie, no proti uzneseniu o následnom zastavení
exekučného konania (po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola žiadosť zamietnutá),
odvolanie prípustné nie je.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by oprávnenej nejakým
závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv
priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k oprávnenej nedošlo postupom súdov
k odňatiu možnosti pred ním konať, týmto postupom nedošlo ani k porušeniu zásady
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, že v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová