2Cdo/148/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G. D., bývajúcej v O. a 2/ G. D., bývajúceho v O., obaja právne zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r.o., so sídlom v Novej Bystrici 850, proti žalovaným 1/ G. D., bývajúcemu v O. a 2/ U. D., bývajúcej v O., obaja právne zastúpení advokátskou kanceláriou A3, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Partizánska 25, o určenie vlastníckeho p r áv a k nehnuteľnosti, vedenom n a Okresnom s ú d e Čad c a p o d sp. zn. 4C/295/2012, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 16. januára 2019 sp. zn. 7Co/295/2018, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z o 16. januára 2019 sp. zn. 7Co/295/2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Čadca (ďalej ako „súd prvej inštancie“) domáhali určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa na parc. CKN 98/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 165 m2, zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. O., patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov a to každému v rozsahu 1/2.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 28. júna 2018 č. k. 4C/295/2012-495 žalobu žalobcov proti žalovaným na určenie, že nehnuteľnosť - parcela CKN 98/2 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 165 m2, zapísaná na LV č. XXXX k. ú. O., patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov a to každému v rozsahu 1/2 zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaní spornú parcelu nadobudli na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania z 15. augusta 1990. Žalovaní teda nadobudli vlastnícke právo podľa § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“) rozhodnutím štátneho orgánu. Sporným však bolo tvrdenie žalobcov, že žalobcovia disponovali predmetom vlastníckeho práva na základe ústnej darovacej zmluvy a teda, že predmetom sporu bolo posúdenie, či ústna darovacia zmluva je platným právnym úkonom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že žalobcovia žiadnym zo svojich dôkazov nepreukázali, že došlo k uzavretiu ústnej darovacej zmluvy a teda nepreukázali, ž e ústna darovacia zmluva n a spornú nehnuteľnosť bola uzavretá. Uviedol, že ústna darovacia zmluva nanehnuteľnosť je neplatným právnym úkonom pre rozpor s kogentným ustanovením § 39 OZ v spojení s § 46 ods. 1, ods. 2 OZ a § 628 ods. 1, ods. 2 OZ, v zmysle ktorých darovacia zmluva, predmetom ktorej je darovanie nehnuteľnosti musí byť písomná, a to pod sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zároveň podotkol, že vydržaním sa nezaoberal, pretože zmenu žaloby zo dňa 28. júna 2018 okrem ústnej darovacej zmluvy aj o titul nadobudnutia vydržaním nepripustil. Súd prvej inštancie tak z uvedených dôvodov žalobu žalobcov zamietol ako nedôvodnú.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. januára 2019 sp. zn. 7Co/295/2018 potvrdil rozsudok s údu prvej inštancie a žalovaným priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva z dôvodu, že vlastníctvo k pozemku nadobudli na základe podmienok vyplývajúcich z § 143 OZ a neskôr na pojednávaní konanom dňa 28. júna 2018 aj na základe vydržania, pričom skutkové tvrdenia žalobcov, na základe ktorých odvodzovali nadobudnutie vlastníckeho práva, sa v priebehu konania nemenili. Napriek tomu, že súd prvej inštancie poukazoval na koncentráciu konania a na riadne vymedzenie uplatneného nároku žalobcami podanou žalobou mal za zrejmé, že k obidvom možným uvádzaným právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo možné zaujať právny záver. Konštatoval, že nebolo možné vyvodiť, že žalobcovia na základe ústneho darovania mohli nadobudnúť vlastnícke právo v roku 1990 podľa vtedy platných právnych predpisov a teda, že ak právny úkon nebol urobený spôsobom a v predpísanej forme, považuje sa za absolútne neplatný. Rovnako mal za to, že na základe skutkových tvrdení nebolo možné vyvodiť ani záver, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo vydržaním, pretože z okolností prejednávanej veci takýto predpoklad nemožno vyvodiť. V tejto súvislosti zároveň uviedol, že pokiaľ žalobcovia sporný pozemok nadobudli na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania bývalým finančným odborom v C. (ďalej ako „ONV“) muselo byť stranám zrejmé, že prevod vlastníctva bolo možné vykonať písomnou zmluvou, ktorá do 31. decembra 1991 podliehala registrácii bývalému štátnemu notárstvu. Vzhľadom na uvedené, pri posudzovaní podmienok dobromyseľnosti v nadobudnutí vlastníckeho práva na základe vydržania čo do oprávnenosti držby, odvolací súd konštatoval, že nemohli byť dobromyseľní a vlastnícke právo uvedeným originárnym spôsobom nadobudnúť nemohli.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnili poukazom na § 420 písm. f) CSP a na § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP uviedli, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým postupom, že odvolací súd zaujal iný právny názor ako súd prvej inštancie. Kým odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním, tak súd prvej inštancie sa vydržaním vôbec nezaoberal. A teda odvolací súd daný spor posúdil inak ako súd prvej inštancie a z toho dôvodu mal zmenu právneho posúdenia stranám vopred oznámiť, čo neurobil. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedli, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke „či mohla predmetná ústna darovacia zmluva (resp. neexistencia písomnej darovacej zmluvy) teda ako neplatný právny úkon založiť dobromyseľnosť a či sa vlastníctvo k predmetnému pozemku mohlo v zmysle § 134 ods. 1 OZ nadobudnúť vydržaním“. Zároveň poukázali aj na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 117/94, sp. zn. 4 Cdo 287/2006 a sp. zn. 4 Obo 42/2012 ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 79/06-12. Zároveň uviedli, že pre posúdenie uvedenej otázky alternatívne poukazujú aj na § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“ alebo ako „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je dôvodné.

6. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalokonanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 6.1. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“).

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

8. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

9. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a) prípustný predmet, b) lehota n a podanie dovolania, c ) náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). 9.1. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne v ustanoveniach § 420 a ž § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.

10. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali vadu konania spočívajúcu v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom sa k záverom odvolacieho súdu nemali možnosť vyjadriť, pretože odvolací súd nepostupoval v súlade s § 382 CSP.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporurealizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

13. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a j e p r e rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

14. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.

15. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018).

16. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu dovolateľov a jeho obsahu vyplýva, že súd prvej inštancie otázku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním k spornému pozemku vôbec neriešil, čo vyplýva aj priamo zo samotného odôvodnenia rozhodnutia. Naopak z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že ten sa pri riešení daného sporu zameral na posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním, čo vyplýva aj z bodu 6, 9 a 12 rozhodnutia odvolacieho súdu. Toto právne posúdenie, ktoré odvolací súd považoval pre rozhodnutie za určujúce, ale súd prvej inštancie neposudzoval a tak je zrejmé, že v prejednávanej veci odvolací súd posúdil otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku odlišne od súdu prvej inštancie.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené má dovolací súd za to, že odvolací súd založil predmetný spor na iných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie, pričom tieto iné právne závery boli pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Dovolací súd preto pristúpil k šetreniu, či zo strany odvolacieho súdu došlo k splneniu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Dospel k záveru, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval, túto povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho dovolatelia v danej procesnej situácii nemali možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací s ú d napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.

18. Keďže v okolnostiach preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vo vzťahu k namietanej tzv. prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje znaky namietaného nesprávneho procesného postupu vyplývajúceho z § 420 písm. f) CSP, dovolací súd sa námietkami vyplývajúcimi z § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP ďalej nezaoberal.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd v zmysle § 449 a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajskéhosúdu v Žiline zo 16. januára 2019 sp. zn. 7Co/295/2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.