2 Cdo 148/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., so sídlom v K., proti povinnej K. M.,

bývajúcej   v   K.,   o   vymoženie   27,97   € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bardejov pod sp. zn. 4 Er 664/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 27. septembra 2011 sp. zn. 20 CoE 32/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov uznesením zo 14. marca 2011 č.k. 4 Er 664/2010-19 zamietol

žiadosť súdnej exekútorky JUDr. E. B. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod  

sp. zn. Ex X. na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 308/2009. Rozhodnutie odôvodnil   vyslovením   záveru  

o   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   nachádzajúcej   sa   v   poistnej zmluve  

zo   17.   januára   2007   (vo   všeobecných   poistných   podmienkach   XV).   Poukázal na

ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 3 Smernice rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, 2, 4

Občianskeho zákonníka a tiež na judikatúru Európskeho súdneho dvora a konštatoval, že

predmetnou rozhodcovskou doložkou dochádza reálne k narušeniu smernicou sledovanej

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená  

od počiatku sledovala koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov

zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde. Uviedol, že rozhodcovská doložka

je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj Smernice rady 93/13/EHS a zároveň aj v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. septembra 2011  

sp. zn. 20 CoE 32/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

§ 219 O.s.p. potvrdil. Poukázal na to, že v zmysle § 45 ods. 1, 2 ZRK je exekučný súd plne

oprávnený vykonávať formálne, ako aj materiálne preskúmavanie exekučného titulu

a podrobiť tento titul skúmaniu, či neprichádza do úvahy zastavenie exekučného konania

z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. najmä či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež v zmysle  

§ 45 ods. 2 ZRK, je zakotvené oprávnenie exekučného súdu zastaviť výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky

podľa ods. 1 písm.b/ alebo c/. Materiálne preskúmavanie exekučného titulu má v sebe aj

oprávnenie preskúmavať jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorú účastníci medzi sebou uzavreli

a v tomto zmysle súd prvého stupňa správne konštatoval, že ide o zmluvu spotrebiteľskú,

ktorej ustanovenia spotrebiteľ mohol osobitne dojednať, pričom exekučným titulom je

rozhodnutie – Rozhodcovský rozsudok Arbitrážny súd Košice. Správne konštatoval súd

prvého stupňa, že po preskúmaní zmluvy, ktorá bola podkladom pre predmetný exekučný

titul, t.j. Rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu je možné konštatovať, že

táto zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v podobe rozhodcovskej doložky.

Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm.r/  

za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto

okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv

uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007

len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a   teda charakter

neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú

podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské

konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov

prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo

dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník   s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal

sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené

medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez

ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Vo vzťahu  

k   námietke ohľadom individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky odvolací súd

poznamenal, že táto odvolacia námietka oprávnenej je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že

rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV.

časti – Rozhodcovské konanie. Hoci za Všeobecnými poistnými podmienkami nasleduje

Ďalšie zmluvné dojednanie týkajúce sa prejavenia vôle zo strany účastníkov zmluvy riešiť

spory v rozhodcovskom konaní. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany

spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú

klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Ďalej odvolací súd uviedol, že inštitút

individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka

nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol

schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou

zmluvou (čl. 3 ods. 2). Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim

súdnej kontroly neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia“. Bez

pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred

nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech   spotrebiteľa.   Ide o podmienku,   ktorú   odvolací   súd   s   poukazom  

na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 22. januára 2007,

považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť

dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm.a/ a f/ O.s.p. a dôvodnosť dovolania ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Podľa

názoru oprávnenej Exekučný poriadok ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo

európskeho práva neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky, a preto nemôže vysloviť ani jej neplatnosť. Uviedla, že exekučný súd

nie je súdom konajúcim vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku, a teda nemá ani

oprávnenie preskúmať arbitrážny rozsudok z hľadísk uvedených v § 40 a nasl. zákona

o rozhodcovskom konaní, a nemá teda právomoc skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy,

resp. rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora

o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Mala za to, že skúmanie (ne)platnosti

rozhodcovskej   zmluvy,   resp.   doložky   v   exekučnom   konaní,   nemá   žiadnu   oporu

v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením pojednávania

jej   súdy   odňali   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom   a   tiež   k   tomu,   prečo

rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve

považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku. I keď sa

v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Taktiež mala  

za to, že exekučný súd pochybil, keď napriek právnemu zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo

preukázané plnomocenstvom, nedoručil rozhodnutie odvolacieho súdu právnemu zástupcovi

oprávnenej, ale priamo oprávnenej. Doručenie rozhodnutia účastníkovi, ktorý má zástupcu pre

celé konanie, nevyvoláva účinky doručenia. Podľa názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili

ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého

sú oprávnené zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení

dovolania dovolateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce

porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.  

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm.a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1

a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver  

o   prípustnosti   dovolania   v   zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm.b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm.a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm.a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom  

i   smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a   že bez zákonom zvereného   oprávnenia   v   exekučnom   konaní   skúmali   prijateľnosť,   či   neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady

v zmysle § 237 písm.a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm.a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm.a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm.f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až  

§ 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania  

a   tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm.f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti,   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom   súdov   nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda  

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa

totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad zamietnutia   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 5 Cdo 100/2012, 2 Cdo 5/2012,  

3 Cdo 146/2011, 3 Cdo 167/2011, 3 Cdo 122/2011 a 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery

považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa

predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup  

za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že exekučný súd pochybil, keď napriek

právnemu zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo preukázané plnomocenstvom, nedoručil

rozhodnutie odvolacieho súdu právnemu zástupcovi oprávnenej, ale priamo oprávnenej,

v dôsledku čoho nenastali účinky doručenia.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa doručoval uznesenie

odvolacieho súdu najskôr priamo oprávnenej (doručené 23. decembra 2011), i keď ju

v konaní zastupovala ako právny zástupca Advokátska kancelária JUDr. D. B.

s plnomocenstvom pre celé konanie. Tento postup súdu nebol správny, lebo v súlade s § 49

ods. 1 O.s.p. malo byť predmetné rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi oprávnenej.

Doručenie uznesenia oprávnenej nemalo účinky riadneho doručenia. K doručeniu uznesenia

odvolacieho súdu došlo až jeho doručením právnemu zástupcovi oprávnenej dňa 23. marca 2012.

I keď bolo uznesenie odvolacieho súdu najskôr doručované spôsobom, ktorý nie je

v súlade so zákonom, nemala táto nesprávnosť postupu súdu za následok odňatie možnosti

oprávnenej konať pred súdom – nebola jej tým znemožnená realizácia žiadneho procesného

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania. Až doručenie uznesenia právnemu

zástupcovi   oprávnenej   vyvolalo   procesnoprávne   účinky   tak   z hľadiska   právoplatnosti

a vykonateľnosti rozhodnutia, ako aj z hľadiska možnosti oprávnenej napadnúť ho dovolaním.

Oprávnenou vytýkaná vada v doručovaní, k náprave ktorej došlo riadnym doručením, nemá  

v danom prípade znaky (a ani negatívne dopady na realizáciu procesných oprávnení), ktoré

má vada konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu  

a   spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu  

(I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a   tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m.m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je  

v   rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu  

(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované  

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani   c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili  

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júna 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová