2Cdo/147/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu PETRIS - SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Zbehách, Zbehy č. 788, IČO: 44 707 665, zastúpeného JUDr. Zuzanou Bartovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská 25, proti žalovanému J. J., narodeného V. bývajúcemu v Y., zastúpenému JUDr. Pavlom Polakovičom, so sídlom v Bratislave, Detvianska 14, o zaplatenie 22 600 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 39C/223/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2021 sp. zn. 9Co/68/2019, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom z 17. októbra 2018 č. k. 39C/223/2016-218 zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 22 600 eur s úrokom z omeškania 9,05% ročne zo sumy 22 600 eur od 22.12.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, titulom vrátenia kúpnej ceny za motorové vozidlo; a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1. 1. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 9.12.2014 uzatvoril žalobca ako kupujúci, so žalovaným ako predávajúcim, kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol predávajúci zastúpený splnomocnencom - autobazárom P. W., s.r.o. so sídlom v K.. V článku I. kúpnej zmluvy predávajúci vyhlásil, že je výlučným vlastníkom motorového vozidla : „Značka: K. S. T., VIN: J Rok výroby podľa TP: XXXX, Evidenčné číslo: Z Farba: L., Stav tachometra: V. km". V článku II. kúpnej zmluvy bol definovaný predmet zmluvy tak, že ním je predaj motorového vozidla špecifikovaného v článku I. tejto zmluvy vrátane kompletnej výbavy, ktoré predávajúci predáva a kupujúci kupuje do svojho výlučného vlastníctva. Predávajúci sa zviazal predmet zmluvy kupujúcemu predať a kupujúci sa zaviazal zaplatiť zaň kúpnu cenu uvedenú v článku III. zmluvy na 22 600 eur. V článku V. kúpnej zmluvy predávajúci okrem iného vyhlásil, že predmet zmluvy nie je odcudzený, nebol s ním spáchaný trestný čin, nie je predmetom trestného konania a nie je zaťažený ťarchou (čo by mohlo viesť k jeho zabaveniu) a vyhlásil, že v prípade nepravdivosti týchto údajov jekupujúci oprávnený vrátiť predmet zmluvy predávajúcemu. 1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Pokiaľ v súdnom spore žaluje kupujúci predávajúceho o vrátenie kúpnej ceny veci, musí zároveň preukázať, že vec samotnú už predávajúcemu po odstúpení od zmluvy vrátil, alebo v petite žalobného návrhu musí mať vyjadrenú aj svoju povinnosť vydať vec predávajúcemu. V opačnom prípade by totiž v dôsledku vydania súdneho rozhodnutia zaväzujúceho predávajúceho vydať kupujúcemu zaplatenú cenu veci mohol nastať stav, kedy by kupujúci mal v držbe a užívaní aj vec a zároveň by mal vrátené aj peniaze, ktoré za vec zaplatil, čím by bol kupujúci bezdôvodne obohatený. Predávajúci by v takom prípade nemal ani svoju vec, ani kúpnu cenu, ktorú za ňu utŕžil na základe zmluvy, ktorá bola platným odstúpením zrušená. Takéto usporiadanie vzťahov, ktoré by vzniklo po vydaní súdneho rozhodnutia na základe žalobcom formulovaného petitu žalobného návrhu, by preto bolo nespravodlivé, a preto súd žalobu žalobcu zamietol. Zo skutkových okolností posudzovaného sporu pritom vyplýva, že žalobca v prípade krádeže predmetného automobilu podal trestné oznámenie, v trestnej veci vedenej na F. pod ČVS: F.-V. má žalobca procesné postavenie poškodeného a trestné stíhanie doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Ďalšie trestné stíhanie bude začaté pre trestný čin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla podľa § 220 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, nakoľko orgány polície majú dôvodné podozrenie, že doposiaľ nezistená osoba vykonala neoprávnený zásah do zmeny VIN čísla motorového vozidla K. S. EČ: E Nemožno preto do budúcna vylúčiť, že sa policajným orgánom podarí predmetný automobil zaistiť. Keďže je nepochybné, že posledným oprávneným držiteľom predmetného automobilu bol žalobca, budú policajné orgány v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 Tr. por. povinné žalobcovi predmetný automobil vrátiť. Žalobca je tak po platnom odstúpení od kúpnej zmluvy len dočasne neschopný poskytnuté plnenie vrátiť žalovanému. Žalobca mal po podaní žaloby procesnú možnosť navrhnúť prerušenie konania až do dňa, kedy mu bude predmetný automobil vrátený, prípadne až do právoplatného skončenia trestného stíhania vedeného na F.. pod ČVS: L.. Žalobca bol v spore zastúpený advokátom, súd preto vo vzťahu k žalobcovi nemal poučovaciu povinnosť ozrejmiť žalobcovi, ako má v spore procesne postupovať, resp. ako má svoj žalobný petit upraviť, aby bol v spore úspešný (čl. 11 ods. 3 CSP). Za stavu, keď trestné stíhanie vo veci prečinu krádeže stále prebieha a bude prebiehať aj trestné stíhanie vo veci prečinu falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, nemožno do budúcnosti vylúčiť ani ten prípad, že sa policajným orgánom podarí zistiť páchateľa trestného činu, prokurátor na neho podá žalobu a súd ho uzná vinným. O žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody tak v trestnom konaní rozhodne súd rozhodujúci o obžalobe páchateľa buď tak, že obžalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi ako poškodenému cenu predmetného automobilu definovanú v skutkovej vete obžaloby, alebo žalobcu odkáže na civilné sporové konanie. V civilnom spore si následne žalobca bude môcť voči právoplatne odsúdenému páchateľovi uplatniť nárok na zaplatenie peňažnej sumy. Keďže žalobca po podaní žaloby nenavrhol prerušenie konanie do času, kým bude schopný plnenie získané kúpnou zmluvou žalovanému vrátiť a v spore bolo ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku preukázané, že žalobca žalovanému nevrátil plnenie, ktoré od neho pred odstúpením od kúpnej zmluvy dostal, nezostalo súdu nič iné, ako zamietnuť žalobu kupujúceho domáhajúceho sa po platnom odstúpení od zmluvy vrátenia kúpnej ceny bez toho, aby preukázal vrátenie poskytnutého plnenia (§ 351 ods. 2 Obch. zák.) predávajúcemu, uzavrel súd prvej inštancie. K tvrdeniu žalobcu, že synalagmatické plnenie je v danom prípade nemožné, keďže predmetný automobil nemá žiadnu hodnotu a nemôže byť predmetom predaja, resp. tým, že nemôže vrátiť automobil s VIN číslom J keďže patrí inému a nachádza sa vo Švajčiarsku, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné. Ust. § 351 ods. 2 Obch. zák. jasne hovorí o vrátení plnenia, nikto od žalobcu nežiada, aby žalovanému vrátil konkrétny automobil patriaci obchodnej spoločnosti T. s VIN číslom J žalobca má vrátiť plnenie, ktoré od žalovaného dostal pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Doposiaľ vykonané dokazovanie preukázalo, že plnenie žalovaného spočívalo v odovzdaní tovaru - automobilu zn. K., model S., L. pričom, ako sa neskôr zistilo, vadou tohto tovaru bolo to, že mal pozmenené VIN číslo. Ten istý tovar, t. j. predmetný automobil zn. K., model S., čiernej farby, s pozmeneným VIN číslom je teda žalobca povinný žalovanému po odstúpení od zmluvy aj vrátiť. Takýto automobil i keď podľa všetkého pochádza z trestnej činnosti, nemá nulovú hodnotu, ako sa mylne domnieva žalobca. Aj keď predmetný automobil nemožno prihlásiť do evidencie vozidiel v SR, stále z neho možno jednotlivé súčiastky oddeliť a predať ich na trhu náhradných dielov. Žalobcovi, ktorý sa na základe ustanovenia § 446 Obch. zák. nesporne stal vlastníkom predmetného automobilu, nič nebráni v tom, aby v prípade, že sa predmetný automobilznova dostane do sféry jeho dispozície, predmetný automobil rozobral na súčiastky a tieto predal na trhu náhradných dielov. Hodnota predmetného automobilu tak zodpovedá sume, ktorá sa dá po jeho rozobratí na súčiastky utŕžiť na trhu náhradných dielov, keďže aj jednotlivé súčasti hlavnej veci môžu byť samostatne predmetom predaja, ako to je aj v posudzovanom spore. Okrem hlavnej karosérie s pozmeneným VIN číslom, ktorú možno predať len do zberu druhotných surovín, však z predmetného automobilu všetky ostatné súčiastky (kolesá, brzdy, nápravy, motor, prevodovka, sklá, dvere, blatníky, nárazníky, svetlá, elektronika, interiér, výfuková sústava, palivová sústava, atď.) možno legálne predať na trhu náhradných dielov v EÚ a utŕžiť za ne nemalé sumy, celkom určite rádovo tisíce eur, argumentoval súd prvej inštancie.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie žalobcu, po vykonaní dokazovania na nariadenom pojednávaní, rozsudkom zo 16. septembra 2021 sp. zn. 9Co/68/2019 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 22 600 eur s úrokom z omeškania 9,05% ročne zo sumy 22 600 eur od 30.12.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej zamietol; a určil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že ust. § 446 Obch. zák. umožňuje nadobudnúť vlastnícke právo k veci aj od nevlastníka, čo je prelomením zásady nemo plus iuris. Toto ustanovenie zasahuje do ústavnej ochrany vlastníckeho práva a favorizuje dobrú vieru kupujúceho a istotu obchodnoprávnych vzťahov. V súdenej právnej veci bola dňa 9.12.2014 medzi zmluvnými stranami - žalovaným ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim - uzatvorená kúpna zmluva (č.l. 9 a nasl. spisu) podľa § 409 a nasl. Obch. zák., ktorej predmetom bola kúpa motorového vozidla K. VIN : J rok výroby XXXX, evidenčné č.: Z čiernej metalízy (čl. I zmluvy) za kúpnu cenu 22 990 eur (čl. III zmluvy). Keďže predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená v právnom režime Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe predmetného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 9.12.2014) žalobca nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ktoré bolo predmetom zmluvy, v súlade s ust. § 446 Obch. zák., aj v prípade, kedy ho nadobúda od nevlastníka, nakoľko kupujúci vozidlo nadobudol v dobrej viere, že predávajúci je jeho vlastníkom a je oprávnený s predmetom kúpy nakladať. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. Niet pochýb, že zákon v ust. § 446 Obch. zák. prelamuje zásadu nemo plus iuris a teda predstavuje zásah do ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Uvedené ustanovenie spočíva na favorizovaní dobromyseľnosti, dobrej viere kupujúceho ako aj na potrebe istoty v obchodnoprávnych vzťahoch; odvolací súd sa však domnieva, že použitie ust. § 446 Obch. zák. môže dopadať len na právne vzťahy, ktoré sú legálne, nie sú nijako poznamenané nedovoleným (trestným) konaním. Citované ust. § 446 Obch. zák. nemôže slúžiť ako prostriedok práva na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva takých vecí, ktoré boli predmetom trestnej činnosti, ako tomu je v danom prípade (bez ohľadu na to, že zmluvné strany o tom, že predávané vozidlo bolo predmetom trestnej činnosti, nemali žiadnu vedomosť). Dôkazy založené v spisovom materiáli nedovoľujú vyvodiť iný záver, než že motorové vozidlo, ktoré žalobca kúpil od žalovaného pochádza z trestnej činnosti, vrátane falšovania dokladov k uvedenému motorovému vozidlu, či pozmeňovania jeho identifikačných znakov. Takýto záver je podľa názoru nutné vyvodiť zo skutočnosti, že originálne motorové vozidlo opatrené identifikačným znakom VIN č.: J bolo vyrobené pre švajčiarsky trh, pričom vo Švajčiarsku aj bolo toto motorové vozidlo používané, nielen v čase jeho kúpy žalobcom ale ešte aj v období po žalobcovej kúpe, pričom dovtedy územie Švajčiarska neopustilo. Uvedené jednoznačne vyplýva zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, tak ako sú špecifikované v bode 11 odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu. Na tomto závere, t. j. že motorové vozidlo odpredané žalobcovi bolo predmetom trestnej činnosti (boli naň vystavené falošné doklady, jeho skutočné VIN č. musí byť odlišné od - na dokladoch - udávaného VIN č.: J nemení nič tá okolnosť, že žalobcovi odpredané vozidlo malo vystavený doklad o kontrole originality. Odvolací súd zároveň považuje za nesporné, že už žalovaný v čase, kedy on kupoval predmetné motorové vozidlo, nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko už on ho kupoval ako vozidlo s dokladmi, ktoré museli obsahovať sfalšované údaje a s takým VIN číslom, ktoré v skutočnosti predávanému motorovému vozidlu nepatrilo (patrilo motorovému vozidlu, ktoré bolo vyrobené pre švajčiarsky trh a aj bolo po celú dobu užívané vo Švajčiarsku). Žalovaný tak v skutočnosti odpredal žalobcovi jednak iné vozidlo, než ako bolo označené v dokladoch patriacich k predávanému vozidlu, ale predovšetkým v okamihu robenia právneho úkonu uzatvoreniakúpnej zmluvy bol tento právny úkon postihnutý právnou nemožnosťou plnenia zo strany predávajúceho (žalovaného), ktorý - ako nevlastník - nemohol platne na kupujúceho previesť vlastnícke právo k predávanému vozidlu, a to v dôsledku porušenia jednej zo základných zásad súkromného práva, podľa ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon - kúpna zmluva - stal platným právnym úkonom. Podľa odvolacieho súdu ide o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy) podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy potom ako neplatný je nutné vyhodnotiť aj právny úkon odstúpenia žalobcu od predmetnej kúpnej zmluvy, nakoľko podľa súdnej teórie aj ustálenej súdnej praxe odstúpiť možno len od platnej zmluvy (R 22/1976). Avšak bez ohľadu na záver o neplatnosti právneho úkonu žalobcu, ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, právny vzťah zmluvných strán, ktoré uzavreli neplatnú kúpnu zmluvu bolo nutné následne podriadiť pod ust. § 457 Obč. zák., v zmysle ktorého ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Na základe ust. § 457 Obč. zák. teda zmluvným stranám vznikla vzájomná reštitučná povinnosť - povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia. Výrazom tejto vzájomnej reštitučnej povinnosti je požiadavka formulovať žalobný petit na vrátenie plnenia z neplatnej (či zrušenej) zmluvy tak, aby odrážal jeho synalagmatickú povahu, t. j. ako vzájomný záväzok vrátiť si plnenia. Podľa § 575 ods. 1 Obč. zák., ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. V predmetnej právnej veci sa žalobca voči žalovanému domáhal výlučne vrátenia kúpnej ceny, žalobný petit teda synalagmatickú povahu záväzkového vzťahu medzi ním a žalovaným neodrážal, čo bol dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu nemožno v danej veci trvať na splnení vzájomnej reštitučnej povinnosti v zmysle § 457 Obč. zák. Žalobca si za situácie, kedy mu bolo odcudzené motorové vozidlo, svoju povinnosť vydať motorové vozidlo žalovanému splniť nemôže, keďže vozidlo nemá vo svojej moci. Odvolací súd daný stav vyhodnotil ako objektívnu žalobcom nezavinenú nemožnosť plnenia v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák., pretože záväzok žalobcu vrátiť žalovanému motorové vozidlo je fakticky nesplniteľný. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že aplikácia ust. § 575 Obč. zák. je možná iba v prípade, že predávajúci daný tovar kupujúcemu nedodal ešte pred uzatvorením zmluvy. Ustanovenie § 575 Obč. zák. upravuje tzv. dodatočnú nemožnosť plnenia, ku ktorej môže dôjsť až po vzniku záväzkového právneho vzťahu. Zmluvné strany v danom prípade uzatvorili (absolútne) neplatnú kúpnu zmluvu; z dôvodu uzatvorenia neplatnej zmluvy vznikla zmluvným stranám vzájomná reštitučná povinnosť, ktorú však žalobca za seba nie je schopný splniť, keďže motorové vozidlo mu bolo odcudzené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu však nevyvodil správne právne závery ohľadom platnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy a následne ohľadom platnosti právneho úkonu odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy. Nesprávny bol tiež jeho právny záver týkajúci sa otázky možnosti splnenia reštitučnej povinnosti žalobcu, spočívajúcej v povinnosti vydať motorové vozidlo žalovanému. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak ako je uvedené vo výroku rozsudku (§ 388 CSP). Zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) v časti, v ktorej žalobný návrh žalobcu prevyšoval priznaný úrok z omeškania. Žalobca síce požadoval priznanie úrokov z omeškania už od 22.12.2015, avšak v liste (list zo dňa 22. 12. 2015), ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, vyzval žalovaného na vrátenie kúpnej ceny spolu s úrokom z omeškania 9,05% ročne v lehote 7 dní od obdržania tohto listu (č. l. 25 spisu). Na základe odpovede žalovaného (list zo dňa 23.12.2015, č. l. 26 spisu) možno uzavrieť, že po márnom uplynutí 7-dňovej lehoty sa potom žalovaný dostal s plnením do omeškania od 30.12.2015 (teda nie už od 22.12.2015). 2.2. O nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP; žalobca dosiahol v konaní v podstate plný úspech (neúspešný bol len v časti úrokov z omeškania, aj to len sčasti), preto mu priznal nárok na plnú náhradu trov ako prvoinštančného tak aj odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Dovolateľ je názoru, že sa nikde v konaní nepreukázalo, že by zmluvné strany mali v čase uzatvárania kúpnej zmluvy vedomosť o tom, že by vozidlo niekedy bolo predmetom trestnej činnosti a čivozidlo malo vystavené falšované doklady. Odvolací súd v konaní nerešpektoval rozhodnutie R 26/1975 a síce, že zmenou rozsudku súdu prvej inštancie zaviazal žalovaného na vrátenie kúpnej ceny z titulu bezdôvodného obohatenia bez povinnosti vrátenia predmetu zmluvy (motorového vozidla) čo zakladá dôvod dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tiež poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/274/2006, podľa ktorého „dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne ani zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov". Z civilného ani konania na polícii, nebolo preukázané, že motorové vozidlo, ktoré nadobudol žalobca bolo predmetom trestnej činnosti. Preto jeho nadobudnutie žalobcom bolo v súlade so zákonom. Neobstojí ani tvrdenie súdu o tom, že pri odstúpení od zmluvy by nemal žalobca povinnosť na proti plnenie. V súčasnej právnej praxi a to nielen v Slovenskej republike sa uprednostňuje zásada ochrany dobrej viery a zásada dobrej vôle, ktorú strany prejavili pri uzatváraní kúpnej zmluvy. 3.2. Odvolací súd taktiež nerešpektoval rozhodnutie 4Obo/57/2008, kedy sa v bode 26 rozsudku nestotožnil s aplikáciou § 446 Obchodného zákonníka napriek tomu, že nespochybňoval dobromyseľnosť dovolateľa, čo žalovaný považuje porušenie práva na spravodlivý proces, keďže sa odvolací súd nezaoberal dobromyseľnosťou ako predávajúceho, tak kupujúceho a v tejto veci nezopakoval dokazovanie, aby dobromyseľnosť strán vyvrátil a zmluvu vyhlásil za absolútne neplatnú, čím znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čo zakladá dôvodnosť dovolania aj podľa § 420 písm. f) CSP. Z vykonaného dokazovania prvoinštančného súdu je zrejmé, že ako kupujúci tak predávajúci nemali vedomosť o tom, že by mohol byť vlastníkom predmetu zmluvy niekto tretí čo znamená, že ako kupujúci tak predávajúci vlastnícke právo k vozidlu nepochybne nadobudli, čo odvolací súd vôbec nezobral do úvahy. Podľa názoru dovolateľa bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo nepochádza z trestnej činnosti a nikdy nebolo zadržané orgánmi činnými v trestom konaní za účelom jeho vydania tretej osobe. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Žalovaný si uplatňuje trovy konania vo výške trov advokáta. 3.3. Zároveň žalovaný požaduje v zmysle § 444 ods. l CSP o odloženie vykonateľnosti, rozhodnutia z dôvodov hodných osobitného zreteľa, predovšetkým že nemá finančné prostriedky na úhradu úrokov z omeškania ako aj trov a exekúcia by mohla mať nežiadúce následky pre budúcnosť žalovaného či v jeho osobnom živote, ako aj zamestnania nakoľko žalovaný je fyzická osoba starajúca sa o rodinu. Existuje hrozba vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy, nakoľko za predpokladu, že dôjde k vymoženiu celej priznanej pohľadávky žalobcom, žalovaný v prípade úspechu v dovolacom konaní túto pohľadávku už nevymôže späť a zároveň výkonom rozhodnutia bude zmarený význam a účinok preskúmania a rozhodnutia o dovolaní.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že pre daný prípad je najpodstatnejšou okolnosťou to, že motorové vozidlo malo pozmeňované identifikačné údaje. Z uvedeného dôvodu preto nemohlo byť predmetom prevodov vlastníckeho práva, nakoľko vozidlo špecifikované v kúpnej zmluve nebolo ani žalobcovi ani žalovanému ako kupujúcim reálne odovzdané. V dôsledku týchto skutočností je potom namieste aplikácia ust. § 37 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Všetky dôkazy týkajúce sa pôvodu predmetného vozidla jednoznačne preukazujú, že toto vozidlo nie je totožné s dokladmi, ktoré sa k nemu vzťahovali a je preukázané, že na predmetnom vozidle v čase vykonania kontroly originality v Slovenskej republike dňa 5.2.2014 už boli identifikátory predmetného vozidla pozmenené. Taktiež podľa žalobcu neexistuje žiaden dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku a žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú dané. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného v zmysle ust. §447 písm. f) CSP odmietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Ak dovolací súd nevzhliadne dôvody na odmietnutie dovolania, žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Podľa § 444 ods. 1 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 2Cdo/91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/165/95).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je treba odmietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov:

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

1 0. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

13. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

1 6. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

1 7. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia, keď nerešpektoval rozhodnutie 4Obo/57/2008, keďže sa odvolací súd nezaoberal dobromyseľnosťou ako predávajúceho, tak kupujúceho a v tejto veci nezopakoval dokazovanie, aby dobromyseľnosť strán vyvrátil a zmluvu vyhlásil za absolútne neplatnú.

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.Odvolací súd v bode 26. jednoznačne uviedol, že „Niet pochýb, že zákon v ust. § 446 Obch. zák. prelamuje zásadu nemo plus iuris a teda predstavuje zásah do ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Uvedené ustanovenie spočíva na favorizovaní dobromyseľnosti, dobrej viere kupujúceho ako aj na potrebe istoty v obchodnoprávnych vzťahoch; odvolací súd sa však domnieva, že použitie ust. § 446 Obch. zák. môže dopadať len na právne vzťahy, ktoré sú legálne, nie sú nijako poznamenané nedovoleným (trestným) konaním. Citované ust. § 446 Obch. zák. nemôže slúžiť ako prostriedok práva na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva takých vecí, ktoré boli predmetom trestnej činnosti, ako tomu je v danom prípade (bez ohľadu na to, že zmluvné strany o tom, že predávané vozidlo bolo predmetom trestnej činnosti, nemali žiadnu vedomosť)."

19. Odvolací súd dospel k záveru, že už žalovaný v čase, kedy on kupoval predmetné motorové vozidlo, nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko už on ho kupoval ako vozidlo s dokladmi, ktoré museli obsahovať sfalšované údaje a s takým VIN číslom, ktoré v skutočnosti predávanému motorovému vozidlu nepatrilo, keďže originálne motorové vozidlo opatrené identifikačným znakom VIN č.: J bolo vyrobené pre švajčiarsky trh, pričom vo Švajčiarsku aj bolo toto motorové vozidlo používané, nielen v čase jeho kúpy žalobcom, ale ešte aj v období po žalobcovej kúpe, pričom dovtedy územie Švajčiarska neopustilo. Odvolací súd mal za to, že žalovaný tak v skutočnosti odpredal žalobcovi jednak iné vozidlo, než ako bolo označené v dokladoch patriacich k predávanému vozidlu, ale predovšetkým v okamihu robenia právneho úkonu uzatvorenia kúpnej zmluvy bol tento právny úkon postihnutý právnou nemožnosťou plnenia zo strany predávajúceho (žalovaného), ktorý ako nevlastník nemohol platne na kupujúceho previesť vlastnícke právo k predávanému vozidlu, a to v dôsledku porušenia jednej zo základných zásad súkromného práva, podľa ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Odvolací súd konštatoval, že táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon (kúpna zmluva) stal platným právnym úkonom. Podľa odvolacieho súdu ide o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy) podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

20. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

2 1. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutej časti rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Dovolateľ namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Najmä poukazoval na to, že nebolo preukázané, že motorové vozidlo, ktoré nadobudol žalobca bolo predmetom trestnej činnosti. Preto jeho nadobudnutie žalobcom bolo v súlade so zákonom. Odvolací súd sa nezaoberal dobromyseľnosťou ako predávajúceho, tak aj kupujúceho a v tejto vecinezopakoval dokazovanie, aby dobromyseľnosť strán vyvrátil. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ako kupujúci, tak predávajúci nemali vedomosť o tom, že by mohol byť vlastníkom predmetu zmluvy niekto tretí čo znamená, že ako kupujúci tak predávajúci vlastnícke právo k vozidlu nepochybne nadobudli, čo odvolací súd vôbec nezobral do úvahy.

23. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

24. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). 24.1. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

2 5. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 25.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil, že dôkazy založené v spisovom materiáli nedovoľujú vyvodiť iný záver, než že motorové vozidlo, ktoré žalobca kúpil od žalovaného pochádza z trestnej činnosti, vrátane falšovania dokladov k uvedenému motorovému vozidlu, či pozmeňovania jeho identifikačných znakov. Takýto záver bolo podľa názoru odvolacieho súdu nutné vyvodiť zo skutočnosti, že originálne motorové vozidlo opatrené identifikačným znakom VIN č.: J bolo vyrobené pre švajčiarsky trh, pričom vo Švajčiarsku aj bolo toto motorové vozidlo používané, nielen v čase jeho kúpy žalobcom ale ešte aj v období po žalobcovej kúpe, pričom dovtedy územie Švajčiarska neopustilo. Uvedené vyplývalo zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, tak ako sú špecifikované v bode 11 odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu. Na tomto závere, t. j. že motorové vozidlo odpredané žalobcovi bolo predmetom trestnej činnosti (boli naň vystavené falošné doklady, jeho skutočné VIN č. musí byť odlišné od - na dokladoch - udávaného VIN č.: J nemení nič tá okolnosť, že žalobcovi odpredané vozidlo malo vystavený doklad o kontrole originality. 25.2. Čo sa týka dokazovania dobromyseľnosti predávajúceho a kupujúceho, odvolací súd dospel kzáveru, že zákon v ust. § 446 Obch. zák. prelamuje zásadu nemo plus iuris, a teda predstavuje zásah do ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Uvedené ustanovenie spočíva na favorizovaní dobromyseľnosti, dobrej viere kupujúceho ako aj na potrebe istoty v obchodnoprávnych vzťahoch; odvolací súd sa však domnieva, že použitie ust. § 446 Obch. zák. môže dopadať len na právne vzťahy, ktoré sú legálne, nie sú nijako poznamenané nedovoleným (trestným) konaním. Ust. § 446 Obch. zák. nemôže slúžiť ako prostriedok práva na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva takých vecí, ktoré boli predmetom trestnej činnosti, ako tomu je v danom prípade (bez ohľadu na to, že zmluvné strany o tom, že predávané vozidlo bolo predmetom trestnej činnosti, nemali žiadnu vedomosť).

2 6. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutie odvolacieho súdu podrobne uvádza skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, teda takýto postup je v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd riadne skonštatoval, že žalovaný v čase, kedy on kupoval predmetné motorové vozidlo, nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko už on ho kupoval ako vozidlo s dokladmi, ktoré museli obsahovať sfalšované údaje a s takým VIN číslom, ktoré v skutočnosti predávanému motorovému vozidlu nepatrilo (patrilo motorovému vozidlu, ktoré bolo vyrobené pre švajčiarsky trh a aj bolo po celú dobu užívané vo Švajčiarsku). Žalovaný tak v skutočnosti odpredal žalobcovi jednak iné vozidlo, než ako bolo označené v dokladoch patriacich k predávanému vozidlu, ale predovšetkým v okamihu robenia právneho úkonu uzatvorenia kúpnej zmluvy bol tento právny úkon postihnutý právnou nemožnosťou plnenia zo strany predávajúceho (žalovaného), ktorý - ako nevlastník - nemohol platne na kupujúceho previesť vlastnícke právo k predávanému vozidlu, a to v dôsledku porušenia jednej zo základných zásad súkromného práva, podľa ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon - kúpna zmluva - stal platným právnym úkonom.

27. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

2 8. To, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

29. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

30. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3 1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

32. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 32.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

3 3. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

34. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) uviedol vo svojom uznesení I. ÚS 215/2022 k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku (aj keď súčasná judikatúra ústavného súdu uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu - I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Dovolateľ, resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho právneho posúdenie spornej právnej otázky.

3 5. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

36. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a zhľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/ 87/2017, 6Cdo/21/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v I. Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

37. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako aj procesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).

38. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená". Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že prípustnosť dovolania dovolatelia riadne nešpecifikovali, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedli (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedli ako ju riešil odvolací súd ani to, ako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená.

39. Dovolateľ namietal odklon odvolacieho súdu od rozhodnutia R 26/1975 a síce, že zmenou rozsudku súdu prvej inštancie zaviazal žalovaného na vrátenie kúpnej ceny z titulu bezdôvodného obohatenia bez povinnosti vrátenia predmetu zmluvy (motorového vozidla). Ďalej namietal odklon od rozhodnutia NSSR sp. zn. 4Cdo/274/2006, pričom nebolo preukázané, že motorové vozidlo, ktoré nadobudol žalobca bolo predmetom trestnej činnosti.

40. V rámci rozhodnutia R 26/1975 dovolateľ poukazoval na názor, že „nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť.Takejto žalobe by súd mohol vyhovieť len vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení z oboch strán." 40.1. Dovolací súd má za to, že predmetná dovolacia otázka sa teda v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. V danom prípade ale odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu nemožno v danej veci trvať na splnení vzájomnej reštitučnej povinnosti v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Žalobca si za situácie, kedy mu bolo odcudzené motorové vozidlo, svoju povinnosť vydať motorové vozidlo žalovanému splniť nemôže, keďže vozidlo nemá vo svojej moci. Odvolací súd daný stav vyhodnotil ako objektívnu žalobcom nezavinenú nemožnosť plnenia v zmysle § 575 ods. Občianskeho zákonníka, pretože záväzok žalobcu vrátiť žalovanému motorové vozidlo je fakticky nesplniteľný. Podľa odvolacieho súdu išlo o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy) podľa § 37 ods. 2 Obč. zák. Z dôvodu uzatvorenia neplatnej zmluvy teda vznikla zmluvným stranám vzájomná reštitučná povinnosť, ktorú však žalobca za seba nie je schopný splniť, keďže motorové vozidlo mu bolo odcudzené. Preto žalovaným uvedená otázka nie je otázkou rozhodujúcou pre dané konanie, pretože súdy nižších inštancií nezaložili svoje rozhodnutia iba na jej riešení. 40.2. Z uvedeného tak vyplýva, že takto dovolateľom nastolená otázka má v danom prípade povahu akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.

41. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/274/2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere." V danom rozhodnutí sa riešila situácia, kedy právoplatné rozhodnutia daňových orgánov o udelení príklepu vydražiteľovi boli zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydražiteľ, ako nevlastník, nemohol platne previesť vlastnícke právo na iné subjekty. Uvedené rozhodnutie ale nie je možné aplikovať na predmetné konanie, keďže vychádza z úplne odlišných skutkových okolností, nakoľko odvolací súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že motorové vozidlo, ktoré žalobca kúpil od žalovaného, pochádza z trestnej činnosti, vrátane falšovania dokladov k uvedenému motorovému vozidlu, či pozmeňovania jeho identifikačných znakov a vyhodnotil, že ust. § 446 Obchodného zákonníka nemôže slúžiť ako prostriedok práva na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva takých vecí, ktoré boli predmetom trestnej činnosti, ako tomu je v danom prípade, a to bez ohľadu na to, či zmluvné strany boli dobromyseľné.

42. Z uvedených dôvodov preto dovolateľom žiadna vymedzená otázka nespĺňa kritériá vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť ani spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.

43. V danom prípade, odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie nevyjadrili žiadny právny názor, úvahu alebo konštatovanie, ktorými by sa odklonili od právnych záverov vyjadrených v rozhodnutiach najvyššieho súdu R 26/1975 a sp. zn. 4Cdo/274/2006.

44. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného v danej časti odmietol vzmysle § 447 písm. f) CSP.

45. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, a preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. Rovnako dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

46. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

47. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.