2 Cdo 146/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   navrhovateľa   Ľ.   O., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E. H., advokátkou v B., proti odporkyni Ing. E. O.,

bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. A. S., advokátkou v B., o zrušenie práva spoločného

nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9 C 5/2004, o dovolaní

odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2010 sp. zn.   4 Co 125/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Co 125/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 6. decembra 2005 č.k. 9 C 5/04-70 návrh,

ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia práva spoločného nájmu dvojizbového

družstevného bytu č. X. nachádzajúceho sa v B., v objekte č. X., súp. číslo X., zamietol

a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na to, že odporkyňa nadobudla právo

na uzavretie zmluvy o nájme   predmetného (družstevného) bytu pred uzavretím manželstva

s navrhovateľom (na základe rozhodnutia o pridelení bytu z 28. februára 1992) dospel

k záveru, že účastníkom (uzavretím manželstva 17. júla 1993) vznikol spoločný nájom

k tomuto bytu, ale nevzniklo im aj spoločné členstvo v družstve. Preto právo spoločného

nájmu   bytu   zaniklo   rozvodom   manželstva účastníkov a právo užívať byt zostalo tomu  

z manželov, ktorý nadobudol právo   nájmu bytu pred jeho uzavretím, teda odporkyni.

O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl

v okolnostiach danej veci, v príčinách rozvodu manželstva účastníkov konania

a v majetkových, sociálnych a osobných pomeroch   navrhovateľa, starajúceho sa o maloleté

deti pochádzajúce z manželstva s odporkyňou.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 30. mája 2007   sp. zn. 4 Co 50/06 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zrušil právo spoločného nájmu

dvojizbového bytu č. X., nachádzajúceho sa v objekte č. X. súp. číslo X. na P. a za výlučného

nájomcu bytu určil navrhovateľa. Odporkyni uložil povinnosť vypratať byt do 30 dní od

zabezpečenia náhradného bytu navrhovateľom a zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov

konania 14 089 Sk (467,67 €) k rukám jeho   právnej   zástupkyne   do   3   dní.   Uviedol,   že

právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu a právo nájmu bytu vzniká

časovo   odlišne,   pretože   vznik   práva na uzavretie zmluvy o nájme bytu je viazaný na

okamih, kedy člen družstva na výzvu   družstva a v lehote ním určenej zaplatí celý členský

podiel, pričom vznik spoločného členstva   manželov v družstve a vznik spoločného nájmu

družstevného bytu, je viazaný na uzavretie nájomnej zmluvy. V danom prípade nebol členský

podiel družstevného bytu zaplatený naraz (jednou sumou), ale postupne. Po výzve družstva zo

7. februára 1992 bola zaplatená suma   180 800 Sk (5 977,56 €) a 30. júna 1993 (po výzve

z 18. mája 1993) suma 49 590 Sk (1 646,09 €), t.j. pred uzavretím manželstva účastníkov

(bolo uzavreté 17. júla 1993). Doplatok členského podielu v sume 35 980 Sk (1 194,32

€) bol zaplatený (po výzve z 22. decembra 1994) už počas manželstva účastníkov, preto až

týmto dňom vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme (družstevného) bytu a následne právo

spoločného nájmu bytu   a   spoločné   členstvo   manželov   v   družstve.   Nebol   preto   ani

správny   právny   názor prvostupňového súdu, podľa ktorého právo na uzavretie zmluvy o nájme bytu vzniklo odporkyni ešte pred uzavretím manželstva na základe rozhodnutia

o pridelení družstevného bytu z 28. februára 1992, lebo celý členský podiel bol zaplatený až

po uzavretí manželstva účastníkov (bez ohľadu na to, z akých finančných prostriedkov). Dňa

13. januára 1995 bola uzavretá nájomná zmluva, na základe ktorej účastníkom vznikol

spoločný nájom   predmetného družstevného bytu, ale aj spoločné členstvo manželov v družstve (§ 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri určení, ktorý z účastníkov bude ďalším

(výlučným) nájomcom bytu, odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 705 ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Poukázal   na to, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV   z 30. októbra 2000, právoplatným 19. januára 2001, v konaní vedenom

pod č.k. 5 C 10/00-33 a maloleté deti pochádzajúce z manželstva (I. a M.) boli zverené

do výchovy a starostlivosti navrhovateľa a odporkyni bola uložená povinnosť platiť výživné.

Potom za prioritné považoval hľadisko záujmu maloletých detí na zabezpečení ich bytových

pomerov   s   otcom.   Prihliadol   (na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa)   aj   na   stanovisko

prenajímateľa (S.S.), že členom družstva a ďalším nájomcom bytu má byť ten z rozvedených manželov, ktorému boli po rozvode zverené maloleté deti. Pri určení bytovej náhrady (pre

odporkyňu) prihliadol na zásluhovosť o získanie družstevného bytu odporkyňou, ktorá bola

členkou družstva ešte pred uzavretím manželstva a podieľala sa na splatení členského podielu

vo väčšej jeho časti (§ 712 ods. 6 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa

224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporkyne uznesením z 26. februára

2009 sp. zn. 2 Cdo 233/2007 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

z dôvodu, že konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a spočívajúcou

v nepreskúmateľnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) rozsudkom z 24. februára 2010 sp. zn.  

4 Co 125/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zrušil právo spoločného nájmu

dvojizbového bytu č. X. nachádzajúceho sa v objekte č. X., súpisné číslo X. na P. a za

výlučného nájomcu bytu určil navrhovateľa. Odporkyni uložil povinnosť byt vypratať po

zabezpečení náhradného bytu navrhovateľom   do 30 dní a navrhovateľovi zaplatiť náhradu

trov konania v sume 644,75 € k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní. S právnym

záverom prvostupňového súdu sa nestotožnil. Uviedol, že základným predpokladom pre

zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi je existencia spoločného nájmu bytu.

V súvislosti so vznikom práva nájmu družstevného bytu   manželmi sa rozlišuje právo na

pridelenie družstevného bytu a právo na uzavretie nájomnej zmluvy, ktoré vznikajú časove

odlišne, pričom vznik práva na uzavretie zmluvy o nájme je viazaný na okamih, kedy člen

družstva na výzvu družstva v určenej lehote zaplatí celý členský podiel a vznik spoločného

členstva manželov v družstve a vznik spoločného nájmu družstevného bytu je potom viazaný na uzavretie zmluvy o nájme bytu. Členovi družstva   splatením členského podielu vznikne

právo na uzavretie zmluvy o nájme bytu. Na vznik tohto práva sa teda vyžaduje splnenie

dvoch podmienok, ktorými sú členstvo v družstve a splatenie členského podielu. V danej veci

zo skutkových zistení súdom prvého stupňa je zrejmé, že odporkyňa sa stala členkou družstva

pred uzavretím manželstva a pred uzavretím manželstva bolo vydané aj rozhodnutie

o pridelení bytu (28. februára 1992), že členský podiel bol zaplatený postupne v uvedených

sumách, pričom jeho doplatok (35 980 Sk – 1 194,32 €) bol zaplatený až po uzavretí

manželstva. Týmto okamihom vzniklo aj právo na uzavretie zmluvy o nájme predmetného

družstevného bytu a následne aj právo spoločného nájmu bytu manželmi a spoločné členstvo manželov v družstve. Nebol preto správny právny záver prvostupňového súdu,

že právo na uzavretie zmluvy o nájme vzniklo odporkyni ešte pred uzavretím manželstva na

základe rozhodnutia o pridelení družstevného bytu, lebo celý členský podiel bol zaplatený

až počas manželstva a až jeho zaplatením (doplatením) vzniklo   právo na uzavretie zmluvy

o nájme konkrétneho bytu. Dňom uzavretia zmluvy o nájme bytu (13. januára 1995) vzniklo

účastníkom právo spoločného nájmu bytu a súčasne im vzniklo aj spoločné členstvo

v družstve (§ 703 Občianskeho zákonníka). Rozhodujúcou skutočnosťou pritom bolo, že

zmluvu o nájme bytu uzavreli účastníci počas manželstva a v čase, keď spolu trvalo žili. Pri

určení ďalšieho nájomcu bytu a bytovej náhrady zohľadnil zásluhovosť o získanie bytu,

záujmy maloletých detí, zverených do starostlivosti navrhovateľa a stanovisko prenajímateľa.

O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení   s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151

ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že postupom krajského

súdu, spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení svojho rozhodnutia, jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci a inú

vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.). Uviedla, že právne závery odvolacieho súdu nemajú oporu v zákone, ani stanovách

Stavebného bytového družstva. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, z akých právnych

predpisov a z akých konkrétnych ustanovení zákona súd vychádzal pri zaujatí jeho právneho

názoru, z ktorého dôvodu považovala jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a zmätočné.

Odvolací súd nevyhodnotil všetky skutkové a právne skutočnosti dôležité pre správne   a spravodlivé rozhodnutie vo veci, tak ako mu to ukladá zákon a rozhodol na základe

nedostatočného vyhodnotenia skutočností ňou uvádzaných. Poukázala na to, že právo  

na uzavretie zmluvy o nájme bytu treba vykladať podľa toho, v ktorom období vzniklo.

V roku 1992 ako členka S., zaradená do poradovníka na prideľovanie bytov, na výzvu

družstva (zo 7.2.1992) zaplatila členský podiel vo výške a lehote určenej družstvom, čím

v zmysle čl. 18 stanov družstva získala právo na pridelenie konkrétne určeného bytu do

osobného užívania (dvojizbového v lokalite D.). Po úhrade členského podielu jej bol

rozhodnutím o pridelení bytu pridelený predmetný byt, čím jej vzniklo právo na uzavretie

zmluvy o nájme pred uzavretím manželstva s navrhovateľom. Rozhodnutie o dobe splatnosti

a výške členských podielov bolo pritom vo výlučnej právomoci orgánov družstva. Výšku členského podielu určovalo družstvo pred zahájením stavby podľa predpisov o financovaní

družstevnej bytovej výstavby, kedy mu bola známa výška rozpočtovaných nákladov s tým, že

definitívna výška bude stanovená po dokončení stavby, keď bude známa výška skutočných

nákladov. Doba splatnosti členského podielu sa riadila ekonomickou potrebou družstva

vyplývajúcou z doby zahájenia financovania výstavby družstevného objektu. K vzniku práva

na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu   zákonná   úprava   v   roku   1992   pritom

nepožadovala,   ani   stanovy   družstva   neurčovali podmienku, že musí byť splatený celý

členský podiel. V tomto smere poukázala na znenie samotnej zmluvy o nájme družstevného

bytu a na to, že S. rešpektovalo, že   len jej vzniklo (pred uzavretím manželstva) právo na

uzavretie zmluvy o nájme bytu a preto   návrh na uzavretie zmluvy adresovalo len jej, ako

výlučnej členke družstva. Navrhovateľ predložil súdu listinu – zmluvu o nájme bytu zmenenú

bez jej vedomia a súhlasu, v ktorej družstvo formou úradnej opravy dopísalo, že vzniklo

spoločné členstvo manželov v družstve. Táto protizákonne zmenená zmluva nebola súdom

nijako vyhodnotená, i keď z nej odvolací súd vychádzal. Vzhľadom na uvedené považovala

rozhodnutie o určení ďalšieho nájomcu bytu a   o   bytovej   náhrade   za   predčasné   a

nesprávne.   Preto   namietala   aj   stanovisko prenajímateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu

považovala za nezákonné aj z dôvodu, že pri rozhodovaní o zrušení spoločného nájmu

nerozhodoval o vyporiadaní členského podielu. Na záver zdôraznila, že len jej ako členke

vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme na základe rozhodnutia o pridelení družstevného bytu, t.j. ešte pred uzavretím manželstva   a preto účastníkom vznikol len spoločný nájom

bytu, ale nevzniklo im aj spoločné členstvo v družstve.

Navrhovateľ navrhol dovolanie v celom rozsahu zamietnuť. V plnom rozsahu sa

stotožnil s právnym názorom krajského súdu. Trval na tom, že až úhradou doplatku členského podielu   (počas   manželstva)   došlo   k zaplateniu   členského   podielu,   ako   rozhodujúceho

okamihu pre vznik práva na uzavretie nájomnej zmluvy – a až v dôsledku tohto práva potom

tiež za trvania manželstva mohla odporkyňa s S. dňa 13. januára 1995 uzatvoriť zmluvu

o nájme bytu. Poukázal na okolnosti zosúladenia zmluvy o nájme bytu S. s platnými

právnymi predpismi úradnou opravou z 12. apríla 2001 vyznačenou zmenou (doplnenie)

priezviska odporkyne a zapísanie jeho mena a priezviska (čl. 2 bod 1) v kontexte vzniku

spoločného nájmu bytu manželmi, ako aj vzniku spoločného členstva manželov v družstve.

Preto námietky odporkyne v tomto smere nepovažoval za pravdivé, lebo protizákonného postupu sa dopustila sama odporkyňa tým, že zatajila pri podpisovaní zmluvy o nájme bytu

skutočnosť, že nájom družstevného bytu vzniká obom manželom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že

dovolanie odporkyne je dôvodné.

Podľa § 242 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

zo závažných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, čo konanie v tejto veci nie je

postihnuté vadou konania, podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol nesprávne obsadený senát, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

dovolateľka nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, že odporkyňa namietala, že postupom odvolacieho súdu,

spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení jeho právnych záverov (odvolací súd nepodal

jasný a zrozumiteľný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podradil skutkový stav), jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na to považovala  

jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a zmätočné, z ktorého dôvodu je postihnuté tzv. inou

vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.). Nesúhlasila ani s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého až zaplatením

celého členského podielu (jeho doplatku) vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme bytu  

a jej uzavretím počas manželstva vzniklo manželom spoločné členstvo v družstve (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký

procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. (ako v danej veci) odvolací súd nahrádza

svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať

úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí odvolací súd podať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom  

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný

a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako

ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podradil skutkový stav. Takéto odôvodnenie

právnych záverov je osobitne nevyhnutné vtedy, keď odvolací súd mení rozsudok súdu

prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. z dôvodu, že nepovažuje za správne právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa (čo je daný prípad), teda vtedy, keď súd prvého stupňa podľa jeho

názoru nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa, z ktorého ale vyvodil iný právny záver ako súd prvého

stupňa. V porovnaní s ním, vychádzajúc z iného právneho názoru týkajúceho sa okamihu vzniku práva na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, dospel k právnemu záveru, že

účastníkom (ako bývalým manželom) vzniklo nielen právo spoločného nájmu predmetného

(družstevného) bytu, ktorá skutočnosť ani nebola v konaní sporná, ale vzniklo im aj spoločné

členstvo v družstve.

Súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že právo na uzavretie zmluvy

o nájme predmetného družstevného bytu nadobudla odporkyňa pred uzavretím manželstva

s odporcom rozhodnutím o pridelení družstevného bytu z 28. februára 1992. Preto uzavretím

manželstva vzniklo účastníkom právo spoločného nájmu bytu, ale nevzniklo im aj spoločného

členstvo v družstve a po rozvode manželstva právo spoločného nájmu zaniklo a právo užívať

byt zostalo len odporkyni. V porovnaní s ním odvolací súd vychádzal z právneho názoru, že

až zaplatením celého členského podielu vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme bytu.

Uzavretím zmluvy o nájme družstevného bytu počas manželstva, keď účastníci spolu žili, im

vzniklo nielen právo spoločného nájmu, ale aj spoločné členstvo v družstve. Teda uzavrel, že

rozvodom právo spoločného nájmu bytu účastníkov nezaniklo a keďže sa o ďalšom nájme

nedohodli, musel rozhodnúť súd.  

Je dôvodná námietka odporkyne, že odvolací súd pri takomto právnom závere

(odlišnom od právneho záveru súdu prvého stupňa) nepodal zrozumiteľný a jasný výklad,  

z akých právnych predpisov vychádzal a ako ich interpretoval, keď vznik práva na uzavretie  

zmluvy o nájme bytu odvodzoval od zaplatenia celého členského podielu (nie z rozhodnutia

o pridelení družstevného bytu ako súd prvého stupňa). Takýto právny záver, vedúci napokon  

k záveru o dôvodnosti návrhu, preto zostal bez adekvátneho vysvetlenia a odôvodnenia,

ktorým postupom odvolací súd odňal odporkyni možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), teda možnosť argumentovať proti nemu pri podaní (mimoriadneho) opravného

prostriedku. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť súčasne aj dostatočným

podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.  

Podstatná časť dovolacích námietok sa však týkala nesprávnosti právneho posúdenia

veci, na ktorom spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Podľa § 704 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa niektorý z manželov stal nájomcom

bytu pred uzavretím manželstva vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím

manželstva.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia to isté platí, ak vzniklo pred uzavretím manželstva

niektorému z manželov právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu.

Podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy

o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva,

zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom, právo užívať byt zostane tomu z manželov,

ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred rozvodom manželstva.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon spája s rozvodom manželstva zánik práva

spoločného nájmu družstevného bytu len v prípade, keď právo na uzavretie zmluvy o nájme

družstevného bytu nadobudol jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva.

Aktívna   legitimácia   niektorého   z   rozvedených   manželov   domáhať   sa   zrušenia   práva

spoločného nájmu družstevného bytu závisí od vyriešenia otázky, kedy bolo nadobudnuté

právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu a je daná len vtedy, ak toto právo bolo

nadobudnuté za trvania manželstva.

Otázku, kedy bolo nadobudnuté právo na uzavretie zmluvy o nájme predmetného

družstevného bytu vyriešil odvolací súd inak ako súd prvého stupňa, na základe čoho dospel vo veci aj k právnemu záveru odlišnému od právneho záveru súdu prvého stupňa.

V súvislosti so vznikom práva nájmu družstevného bytu (aj z hľadiska právnej úpravy

platnej a účinnej v čase jeho vzniku), treba rozlišovať právo na pridelenie družstevného bytu

a právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu. Tieto práva vznikajú v rôznych

časových úsekoch, ako konštatoval aj odvolací súd. Právo na pridelenie konkrétne určeného

(družstevného) bytu bolo podľa stanov S., platných a účinných od 26. apríla 1991 do 31.

decembra 1992, viazané (po zaradení člena družstva do poradovníka) na zaplatenie členského

podielu. Pokiaľ by člen družstva na výzvu nezaplatil riadne a včas členský podiel, právo na

pridelenie družstevného bytu by mu nevzniklo (čl. 10 ods. 2 stanov), pričom rozhodnutie

o   dobe   splatnosti   a   výške   členského   podielu   bolo vo výhradnej právomoci orgánov družstva (čl. 17 ods. 3 stanov). Výška členského podielu, k zaplateniu ktorého bol člen

vyzvaný, mohla byť len výškou predbežnou, pretože konečnú výšku členského podielu, t.j.

jeho vyúčtovanie, bolo možné určiť podľa skutočných nákladov vynaložených na výstavbu

konkrétneho objektu. Odporkyni bol rozhodnutím o pridelení družstevného bytu  

z 28. februára 1992 pridelený predmetný byt po tom, čo na výzvu družstva (zo 7. februára

1992   a   z   18. mája 1993)   zaplatila   členský   podiel   v   sume   180 800   Sk (5 977,56 €)

a v sume 49 590 Sk (1 646,09 €). Z toho vyplýva, že družstvo považovalo   podmienku

pridelenia bytu spočívajúcu v uhradení členského podielu za splnenú, lebo podľa čl. 18 písm.

e/ stanov člen družstva má právo na pridelenie konkrétne určeného bytu, ak na výzvu družstva

zaplatí členský podiel v lehote stanovenej družstvom. Na základe tohto rozhodnutia (podľa  

čl. 37 ods. 2 písm. a/ Stanov S. účinných od 1. januára 1993 členovi vznikne právo na

uzavretie zmluvy o   nájme na základe rozhodnutia   predstavenstva o pridelení družstevného

bytu) vzniklo odporkyni právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu (ako je to aj

výslovne uvedené v rozhodnutí) pred uzavretím manželstva (17. júla 1993), ktoré právo

podlieha princípom ochrany už nadobudnutého práva. K vzniku práva na uzavretie zmluvy

o nájme družstevného bytu tak zákonná úprava platná a účinná od 1. januára 1992

nepožadovala a ani stanovy platné a účinné v uvedenom období   neurčovali podmienku na

vznik tohto práva splatenie aj doplatku členského podielu (známom až   po   konečnom

odúčtovaní   konkrétneho   objektu).   Napokon   zo   zmluvy   o   nájme   bytu uzavretej  

13. januára 1995 na základe rozhodnutia o pridelení bytu z 28. februára 1992 (bod 5) vyplýva,

že člen – nájomca sa zaväzuje uhradiť doplatok na členský podiel vo výške   a   v   lehote

určenej   Predstavenstvom   S.,   na   základe   konečnej   faktúry   a   konečného odúčtovania objektu. A až na základe takejto faktúry Predstavenstvo S. vyzvalo odporkyňu na zaplatenie

doplatku členského podielu v sume 35 980 Sk – 1 194,32 € (v lehote do 13. januára 1995).

Preto uzavretím zmluvy o nájme predmetného družstevného bytu z 13. januára 1995 (počas

manželstva) účastníkom vzniklo právo spoločného nájmu   predmetného bytu, ale nevzniklo

im aj spoločné členstvo v družstve. Pre vznik spoločného členstva je rozhodný okamih

nadobudnutia práva na uzavretie zmluvy o nájme bytu (pred 1.1.1992 dohody o osobnom

užívaní bytu), nie okamih zaplatenia doplatku členského podielu. Spoločné členstvo

v družstve s právom spoločného nájmu predmetného bytu by účastníkom vzniklo len vtedy,

ak by odporkyni vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu za trvania

manželstva, k čomu v danej veci nedošlo. Pokiaľ odvolací súd odvodzoval vznik spoločného

členstva účastníkov v družstve (so spoločným nájmom bytu) len z okamihu zaplatenia doplatku členského podielu, nevyriešil otázku, kedy nadobudla odporkyňa právo na uzavretie zmluvy   o   nájme   družstevného   bytu,   správne.   Následne   aj   otázku   aktívnej legitimácie

navrhovateľa domáhať sa zrušenia práva spoločného nájmu predmetného bytu po rozvode

manželstva účastníkov.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.) s tým, že právnym názorom

vysloveným v tomto rozhodnutí je súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, viazaný (§ 243d

ods. 1 prvá veta O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2012

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová