2 Cdo 144/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : A. M., bývajúca v N., t.č. M., zastúpená JUDr. L. H., advokátom v N., proti žalovanému : L. A.,
bývajúci S., o náhradu investícií spoluvlastníka, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV
pod sp.zn. 20 C 169/2001, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 12. apríla 2011 sp.zn. 7 Co 92/2010
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. novembra 2009 č.k. 20 C 169/2001-165
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2 886,80 € v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. V časti o zaplatenie 22 031 € konanie zastavil. Uložil žalovanému zaplatiť
žalobkyni do rúk právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 916,60 € v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd konštatoval, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor
žalobkyne tým, že táto investovala do nehnuteľnosti za účelom jej zveľadenia, pričom išlo
o nevyhnutné investície a takýmto spôsobom zveľadila aj podiel žalovaného, čím prišlo
zo strany žalovaného k jeho obohateniu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia
vychádzal zo skutočnosti, že celkovo bolo vložených investícií v sume 173 935 Sk, pričom
polovica predstavuje 86 957,50 Sk, t.j. 2 886,80 €, čo predstavuje polovicu podielu
žalovaného na nehnuteľnosti. K námietke premlčania uviedol, že žalobkyňa si nárok uplatnila
v zákonnej dvojročnej premlčacej lehote, keď návrh bol podaný dňa 6.12.2001 a prvá faktúra,
ktorá bola vystavená žalobkyni je s dátumom dňa 22.12.1999.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 12. apríla 2011 č.k.
7 Co 92/2010-187 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Uložil žalovanému zaplatiť
žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 305,28 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku na účet jej právneho zástupcu. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil
odvolacie námietky žalovaného ako nepreukázané a uviedol, že ide o rovnakú obranu ako
žalovaný uplatnil už v prvostupňovom konaní. S touto obranou sa náležite vyporiadal súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Žalovaný síce spochybnil vierohodnosť predložených
listinných dôkazov, ktorými žalobkyňa preukazovala vykonanie prác, sám však nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že by sa faktúry vzťahovali k opravám na inej nehnuteľnosti ako je
predmet tohto sporu. Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalovaného, že predmetom tohto
konania musia byť bývalí a súčasní vlastníci nehnuteľnosti. Spoluvlastníci nehnuteľnosti
tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo len v konaniach podľa § 91 ods. 2 O.s.p., v ktorých
ide o určenie takých práv a povinností, ktoré sa týkajú všetkých spoluvlastníkov.
V prejednávanej veci ide o žalobu o plnenie, ktorú si uplatnil jeden zo spoluvlastníkov voči
druhému na zaplatenie alikvotnej čiastky vložených investícií. Takýto nárok môže uplatniť
ktorýkoľvek spoluvlastník voči inému bez toho, aby sa tým dotkol práv a povinností
ostatných spoluvlastníkov. Žalovaný taktiež nepredložil žiadny písomný dôkaz, ktorý by mal
preukazovať, že spornú nehnuteľnosť prevzali v dobrom stave a hneď ju aj začali
prevádzkovať. Ako nedôvodnú posúdil aj odvolaciu námietku v súvislosti s tvrdením
žalovaného, že ako spoluvlastník mal nárok aj na podiel zo zisku a náhrady za užívanie
nehnuteľnosti. Žalovaný v spore neuplatnil vzájomný návrh a neurobil ani započítací prejav
vo vzťahu k žalovanej pohľadávke; jeho nároky sú predmetom iných súdnych konaní.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal
dovolanie žalovaný a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a uložil mu,
aby vo veci ďalej konal a rozhodol. Namietal, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa bez toho, že by bol zistil skutočný stav, pretože nevykonal všetky prístupné dôkazy.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že toto považuje
za nezákonné, neprípustné a nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané
vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania
preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.
Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov
nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší
súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samé osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová