2 Cdo 144/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : A. M., bývajúca v N., t.č. M., zastúpená JUDr. L. H., advokátom v N., proti žalovanému : L. A.,

bývajúci S., o náhradu investícií spoluvlastníka, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV

pod sp.zn. 20 C 169/2001, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 12. apríla 2011 sp.zn. 7 Co 92/2010

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. novembra 2009 č.k. 20 C 169/2001-165

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2 886,80 € v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. V   časti o   zaplatenie 22 031 €   konanie   zastavil.   Uložil   žalovanému   zaplatiť

žalobkyni do rúk právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 916,60 € v lehote 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd konštatoval, že

vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor

žalobkyne tým, že táto investovala do nehnuteľnosti za účelom jej zveľadenia, pričom išlo

o nevyhnutné investície a takýmto spôsobom zveľadila aj podiel žalovaného, čím prišlo  

zo   strany   žalovaného   k jeho   obohateniu.   Pri určení   výšky   bezdôvodného   obohatenia

vychádzal zo skutočnosti, že celkovo bolo vložených investícií v sume 173 935 Sk, pričom

polovica predstavuje 86 957,50 Sk, t.j. 2 886,80 €, čo predstavuje polovicu podielu

žalovaného na nehnuteľnosti. K námietke premlčania uviedol, že žalobkyňa si nárok uplatnila

v zákonnej dvojročnej premlčacej lehote, keď návrh bol podaný dňa 6.12.2001 a prvá faktúra,

ktorá bola vystavená žalobkyni je s dátumom dňa 22.12.1999.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 12. apríla 2011 č.k.  

7 Co 92/2010-187 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Uložil žalovanému zaplatiť

žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 305,28 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku na účet jej právneho zástupcu. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil

odvolacie námietky žalovaného ako nepreukázané a uviedol, že ide o rovnakú obranu ako

žalovaný uplatnil už v prvostupňovom konaní. S touto obranou sa náležite vyporiadal súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Žalovaný síce spochybnil vierohodnosť predložených

listinných dôkazov, ktorými žalobkyňa preukazovala vykonanie prác, sám však nepredložil

žiaden dôkaz o tom, že by sa faktúry vzťahovali k opravám na inej nehnuteľnosti ako je

predmet tohto sporu. Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalovaného, že predmetom tohto

konania musia byť bývalí a súčasní vlastníci nehnuteľnosti. Spoluvlastníci nehnuteľnosti

tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo len v konaniach podľa § 91 ods. 2 O.s.p., v ktorých

ide   o   určenie   takých   práv a   povinností,   ktoré   sa   týkajú   všetkých   spoluvlastníkov.

V prejednávanej veci ide o žalobu o plnenie, ktorú si uplatnil jeden zo spoluvlastníkov voči

druhému na zaplatenie alikvotnej čiastky vložených investícií. Takýto nárok môže uplatniť

ktorýkoľvek spoluvlastník voči inému bez toho, aby sa tým dotkol práv a povinností

ostatných spoluvlastníkov. Žalovaný taktiež nepredložil žiadny písomný dôkaz, ktorý by mal

preukazovať, že spornú nehnuteľnosť prevzali v dobrom stave a hneď ju aj začali

prevádzkovať. Ako nedôvodnú posúdil aj odvolaciu námietku v súvislosti s tvrdením

žalovaného, že ako spoluvlastník mal nárok aj na podiel zo zisku a náhrady za užívanie

nehnuteľnosti. Žalovaný v spore neuplatnil vzájomný návrh a neurobil ani započítací prejav

vo vzťahu k žalovanej pohľadávke; jeho nároky sú predmetom iných súdnych konaní.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal

dovolanie žalovaný a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a uložil mu,

aby vo veci ďalej konal a rozhodol. Namietal, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa bez toho, že by bol zistil skutočný stav, pretože nevykonal všetky prístupné dôkazy.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že toto považuje  

za nezákonné, neprípustné a nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1

O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania   (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému

takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané  

vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania

preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.

Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší

súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to, že

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samé osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241  

ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretože nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2012

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová