2 Cdo 141/2011

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozef Kolcuna v právnej veci žalobkyne H. F., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. J. B., advokátom v Ž., proti žalovaným 1/ B. T.,

bývajúcemu v B., 2/ E. M. T., bývajúcej v B., obom zastúpeným JUDr. P. D., advokátom

v B., o určenie hranice nehnuteľností a vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom

súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 10 C 1093/2000, o dovolaní žalobkyne a žalovaných 1/, 2/

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2011 sp.zn. 12 Co 297/2010,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaných 1/, 2/ proti časti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, z a m i e t a .

Dovolanie žalobkyne proti časti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom podaným na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa pôvodne L. F. (manžel

žalobkyne) a spol. domáhali voči žalovaným určenia hranice medzi parcelami, ktoré boli

pôvodne v pozemkovej knihe označené ako parc. č. X. a č. X. k. ú. B. a zároveň sa domáhali

vydania zabratej plochy z dôvodu, že žalovaní 1/, 2/ neuznávajú hranicu medzi

nehnuteľnosťami, ktorá je v prírode poznateľná a jej užívanie nebolo nikdy sporné.

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 4. marca 2004 č.k. 10 C 1093/00-147  

(v poradí prvým) návrh zamietol, pretože v konaní nebolo preukázané, aby došlo k porušeniu

vlastníckych práv na strane účastníkov konania, nebolo preukázané, aby jeden alebo druhý

zabral pôdu u jednotlivých parciel a občianske právo nepozná špecifickú žalobu o určenie

hraníc medzi susednými pozemkami, pretože špeciálny inštitút na tento účel je katastrálne

konanie. Vec nepatrí do právomoci súdu ale do právomoci príslušného okresného úradu

odboru správy katastra.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcov uznesením z 27. januára 2005

sp.zn. 17 Co 392/04 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že okresný súd nebol dôsledný, pretože hneď po podaní návrhu mal trvať  

na tom, aby žalobcovia predložili súdu minimálne laický náčrtok situácie na mieste samom  

s   vyznačením   nimi   tvrdenej   hranice,   prípadne   lomových   bodov   a   vyznačením   časti

nehnuteľnosti, ktoré žalovaní neprávom užívajú. Tieto okolnosti mal okresný súd najneskôr

na ohliadke na mieste samom vyhotovením náčrtku z tohto procesného úkonu účastníkmi

konania odsúhlasiť, zaznačiť a   tak pristúpiť k   nariadeniu znaleckého dokazovania.

Z podaného znaleckého posudku vyplýva, že na mapové podklady, ktoré mohol znalec použiť

nemožno nahliadať ako na celkom spoľahlivé, najmä s prihliadnutím na tvrdenie žalobcov

a potvrdenie svedkami, že medzi spornými nehnuteľnosťami bola v prírode poznateľná a aj  

v priebehu súdneho sporu identifikovaná hranica, ktorá bola rešpektovaná užívateľmi

nehnuteľnosti od 30-tych rokov minulého storočia. Znalec mal v znaleckom posudku  

na požiadanie súdu po takomto procesnom priebehu zodpovedať v geometrickom pláne  

a/ spojnica ktorých   bodov   v   geometrickom   náčrtku   vyznačuje   hranicu   z   mapových

podkladov, b/ spojnica ktorých bodov vyznačuje hranicu zistenú v prírode a identifikovanú

poznateľnými bodmi (kríky, spílené stromy, staré ploty a pod.), aby mohol žalobcov vyzvať

na úplne presné znenie petitu podaného návrhu. Uložil súdu prvého stupňa vyzvať znalca, aby

v geometrickom náčrtku geometrického plánu presne označil ešte chýbajúce body v priebehu

vyznačenej hranice medzi spornými nehnuteľnosťami označenými červenou farbou  

a   bodkočiarkovaným priebehom, pretože hranica vyznačená červenou farbou by mala

prebiehať v bodoch 1, 9, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8   a   záverečný   bod   v   označení   chýba

a bodkočiarkovaná hranica by mala prebiehať bodmi, ktoré označené v náčrtku nie sú.

Z geometrického náčrtku musí byť zrejmé, ktoré plochy prináležia podľa novej identifikácie

pôvodnej pozemnoknižnej parcele X. a ktoré X.. Zároveň sa znalec vyjadrí, či červená hranica predstavuje   hranicu   v   prírode   zameranú   podľa   skutočného   užívania   a   aká   je   jej

charakteristika. Na základe takto doplneného vyjadrenia alebo výsluchu znalca vyzve súd

žalobcov, aby presne špecifikovali podaný návrh a potom sa rozhodne, či priebeh hranice

vyrieši   ako   predbežnú   otázku   a   uloží   povinnosť   žalovaným   presne   označené   časti

nehnuteľnosti vydať, alebo na základe vydržania v súlade s ustanovením § 134 a nasl.

Občianskeho   zákonníka,   určí   priebeh   hranice   a   prípadný   návrh   na   vypratanie   časti

nehnuteľnosti zamietne.

Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 10. októbra 2007 č.k. 10 C 1093/00-268

(v poradí druhým) návrh zamietol, náhradu trov konania žalovaným nepriznal. Zároveň

zaviazal žalobcu zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom trovy konania v sume

14 719,-- Sk preddavkované zo štátnych prostriedkov, do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia. Dôvodom zamietnutia návrhu je to, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska presnej špecifikácie petitu, jeho návrh je

neúplný, v plnom rozsahu neodôvodnený a neopodstatnený.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu a žalovaných rozsudkom  

zo 4. decembra 2008 sp.zn. 12 Co 15/08 (v poradí prvým) zmenil rozsudok okresného súdu

tak, že určil hranice medzi nehnuteľnosťami účastníkov nachádzajúcimi sa v k. ú. B., a to

parc. č. KN X., KN X. a parc. č. X. prebiehajúcu v bodoch 4, 5, 6, 7, 8 tak, ako sú vyznačené

na geometrickom pláne č. X. vyhotoveného Ing. P. K., dňa 8.8.2003 potvrdeného Správou katastra v Ž. dňa 3.12.2003 pod č. X. s tým, že tento geometrický plán je neoddeliteľnou

súčasťou rozhodnutia. Súd žalobu vo zvyšku zamietol. Zdôraznil, že až na pojednávaní na

odvolacom súde 3. apríla 2008 žalobca špecifikoval petit návrhu. Nehnuteľnosti, o ktoré ide v tomto konaní patrili žalobcovi L. F. a žalovaným 1/, 2/. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

žalovaným 1/ a 2/ trovy konania 61 562,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia

advokátovi JUDr. P. D. so sídlom v B. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,   že   o   trovách

konania   rozhodol   v   zmysle   ustanovenia   §   150   O.s.p.,   no   toto rozhodnutie sa netýka

výroku rozhodnutia okresného súdu o povinnosti žalobcu nahradiť trovy konania štátu,

pretože tento výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý.

Na základe dovolania žalovaných 1/, 2/ dovolací súd uznesením z 29. júla 2010 sp.zn.

2 Cdo 117/2009 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom bola závažná procesná vada (nerozhodnutie v celom rozsahu o odvolaní žalobcu),

na základe ktorej bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. februára 2011 sp.zn. 12 Co 297/2010

(v poradí druhým) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol,

zmenil tak, že určil vlastnícku hranicu medzi pozemkami žalobkyne – parcela registra „X.“

číslo X. a parcela registra „X.“ číslo X. a pozemkom žalovaných – parcela registra „X.“ číslo

X., zapísanými v katastri nehnuteľností v katastrálnom území B., obec H., tak, že táto je

určená lomovými bodmi 4-5-6-7-8 vyznačenými geometrickým plánom znalca Ing. P. K.

číslo X. vyhotoveného   dňa   8.8.2003,   autorizačne   overeného   dňa   11.8.2003   a   úradne

overeného Správou katastra v Ž. dňa 3.12.2003 pod číslom X.. V časti, v ktorej sa žalobou

žiadalo určiť, že hranica medzi pozemkami strán je vedená lomovými bodmi číslo 9 až 4  

(9-10-11-2-3-12-4) a žiadali vydať novovytvorené parcely číslo X. a X., odvolací súd žalobu

zamietol.   V   časti,   v   ktorej   okresný   súd   nepriznal   žalovaným   1/   a   2/   trovy

prvostupňového   konania,   potvrdil.   V   časti,   v   ktorej   okresný   súd   uložil   právnemu

predchodcovi žalobkyne L. F. povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 14 719,-- Sk

(488,58 €), zmenil tak, že žalobkyni H. F. uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania

v sume 244,29 € a žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v sume 244,29 €, všetkých do

troch dní. Zároveň žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania za

obdobie od 26.11.2007 do 4.12.2008 nepriznal. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť

žalovaným trovy odvolacieho konania za obdobie od 11.12.2007 do 4.12.2008 v sume 2 043,48 € (61 562,-- Sk) a to do rúk ich právneho zástupcu JUDr. P. D.,   do   troch   dní.

Žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov dovolacieho konania a odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu.

Žalobca špecifikoval návrh až na pojednávaní pred odvolacím súdom 3. apríla 2008 a žiadal,

aby bola určená hranica pozemku medzi pôvodnými pozemnoknižnými parcelami X. a X.

v   zmysle   geometrického   plánu   vyhotoveného 11. augusta 2003 a overeného 3. decembra

2000 a to bodmi 2 až 9 tohto plánu, čo tvorí hranicu medzi parcelami KN X., X. a X.. Takto

žiadal vydať nehnuteľnosť označenú v uvedenom geometrickom pláne ako parcela č. X. po

celej dĺžke v priebehu hranice a parcelu č. X.. Odvolací súd uviedol, že práve nedostatočné

špecifikovanie predmetu sporu bolo podstatnou námietkou žalovaných v podanom odvolaní,

no nepochybne obom stranám od počiatku bolo zrejmé, čoho sa vlastne žalobca domáha.

Nepochybne boli medzi zúčastnenými stranami spory o priebehu hranice, čo viedlo žalobcu k podaniu návrhu v administratívnom konaní. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého

stupňa, a to nielen z vyjadrenia znalca, ale aj samotných účastníkov o priebehu hranice v bodoch označených na geometrickom pláne číslicami 4, 5, 6, 7, 8, ktorý je daný situovaním

v teréne terénovými nerovnosťami, spôsobom úžitku nehnuteľnosti, resp. spôsobom ich

čiastočným využívania, ale predovšetkým aj z výsluchu svedkov G., Z., Č., B. bolo

odvolaciemu súdu zrejmé, že ustálená mapová hranica medzi nehnuteľnosťami v týchto

bodoch je správna, iný stav priebehu hranice nebol tvrdený, ani preukázaný, ani spochybnený,

preto návrhu v tomto rozsahu vyhovel. Určil, že hranica medzi nehnuteľnosťami X., X.

a X. prebieha práve v bodoch od 4 až 8. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia priebehu hranice

v bodoch 2 až 4 a bodom 9, odvolací súd zistil, tak ako to konštatoval aj znalec, že žalobca

nebol schopný priamo v prírode identifikovať priebeh užívacej hranice, odvolával sa na

dlhodobý skutočný užívací stav, ale zároveň aj sám potvrdil, že priebeh hranice v bodoch 9, 2

bol založený len na úžitku,   ktorý bol podložený nájomnou   zmluvou   s   predchádzajúcim

vlastníkom   nehnuteľnosti   KN   X.,   a   to evanjelického cirkevného zboru. Z dokazovania

vykonaného okresným súdom vyplynulo, že žalobca rešpektoval nájomný vzťah s uvedeným

vlastníkom, platil nájomné a nikdy nemohol byť v domnení, že mu nehnuteľnosť práve

v miestach, ktoré z geometrického plánu vyplývajú a majú označenie parc. KN X. vlastnícky

patrí, pretože nemohol byť dobromyseľný. Vzhľadom na to, že spojnici bodov 2 až 4 nebolo

z tvrdení žalobcu možné zistiť, aký je skutočný užívací priebeh hranice, či korešponduje

s mapovým priebehom určeným znalcom v geometrickom pláne, či žalovaní niečo žalobcovi

zaberajú, alebo nie, pretože medzi nimi dochádza a dochádzalo k vzájomnému slovnému

obviňovaniu, odvolací súd nemohol uznať, že by žalobca uniesol povinnosť tvrdenia v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p., tak ako neuniesol z toho dôvodu ani dôkazné bremeno

v zmysle toho istého zákonného ustanovenia. Skutočnosť, že mapová hranica neprechádza

presne na hranici označovanej žalobcom ako „živý plot“ z liesok pri tolerancii vyjadrenej

znalcom v rozsahu 1 až 2 metre nemôže byť zanedbateľný rozdiel. S ohľadom na tieto

okolnosti odvolací súd návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia priebehu hranice v bodoch

9, 2 a 4 zamietol práve pre nedostatok jasných tvrdení a neuneseniu dôkazného bremena

o tom, kadiaľ podľa jeho názoru hranica medzi spornými   nehnuteľnosťami   prebieha.

Odvolací   súd   musel   ustáliť,   že   žalobca   z   hľadiska splnenia predpokladov vzniku

vlastníckeho práva vydržaním v súlade s ustanovením § 134 Občianskeho   zákonníka

neuspel, pretože o ich naplnení neuniesol dôkazné bremeno. Zamietnutie návrhu sa týka

aj vydania nehnuteľnosti, ktorú žalobca špecifikoval ako parc. č. X., pretože nebolo preukázané, že by mu ju niekto zaberal, neoprávnene užíval. Nebolo to tvrdené, ani

dokazované. Zamietnutie návrhu sa týka aj vydania parc. KN X. s poukazom na neunesenie

dôkazného bremena o vzniku vlastníckeho práva vydržaním. Odvolací súd, tak ako v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a vrátení veci na ďalšie konanie, znovu

prízvukoval, že nebolo možné odoprieť žalobcovi prístup k spravodlivosti odôvodnením

nedostatku právomoci súdu, pretože bol na súdne konanie odkázaný v administratívnom

konaní a súd sa vecou samou musel zaoberať. Je pravdou, že žalobca ako dátum vyhotovenia

geometrického plánu uviedol deň 11.8.2003 (ide o deň autorizácie) a nie deň 8.8.2003 a ako

orgán, ktorý plán úradne overil označil Správu katastra B., hoci správne má ísť o Správu

katastra Ž.. Tieto pochybenia sú len lapsusmi v prejave (nie je pritom vylúčené, že ku chybe

došlo už pri protokolácii sudkyňou), pretože je spoľahlivo isté, že ide o geometrický plán

znalca Ing. P. K. číslo X. (č.l. 434, príloha č. 1 spisu). Z geometrického plánu ako aj

z vyjadrení znalca v spise (č.l. 86-91+106, 257-258, 331-333 spisu) nesporne vyplýva, že pre

určenie vlastníckej hranice medzi spornými pozemkami nemožno použiť pozemkovoknižnú

mapu (ide o tzv. krokársku) a preto dôvodne vychádzal z katastrálnej mapy bývalého katastra.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že v prírode „sa žiadne pozostatky užívacej hranice

nenachádzajú“. V súdenej veci ide o vlastnícky spor medzi účastníkmi, preto priebeh hranice

sa musí určiť súdom a súd ju určil na základe presvedčivého znaleckého posudku. Hranicu

správa katastra nehnuteľností môže vytýčiť len vtedy, ak existujú platné a nesporné mapové podklady, čo v tomto prípade nie je dané. Priebeh vlastníckej hranice preto neurčilo

rozhodnutie bývalého katastrálneho úradu Okresného úradu v Ž.. Mýlia sa žalovaní, ak tvrdia,

že súd rozhodol o niečom úplne inom ako sa žiada v petite žaloby, lebo rozhodol o tom, čo

žalobca vymedzil ako predmet sporu. Odvolací súd vo výroku spresnil, že ide o určenie

vlastníckej hranice, lomové body a čím boli zamerané. Zároveň odvolací súd potvrdil výrok

rozsudku okresného súdu č.k. 10 C 1093/2000-268 zo dňa 10. októbra 2007, ktorým nepriznal

žalovaným náhradu trov prvostupňového konania. Tejto otázke sa venoval už odvolací

súd   v   rozsudku   č.k. 12 Co 15/2008-336 zo dňa 4. decembra 2008 (strana 6 rozsudku)

a vysvetlil, prečo ich nemožno priznať (pre ich nevyčíslenie v zákonnej lehote). V konaní

vznikli štátu trovy konania v sume 488,58 € (14 719,-- Sk). Tieto majú podľa zákona platiť

účastníci podľa „výsledkov konania“ (§ 148 ods. 1 O.s.p.), pokiaľ „u nich nie sú predpoklady

pre oslobodenie od súdnych poplatkov“. Podľa výsledku konania treba mať za to, že žaloba

bola sčasti úspešná a sčasti neúspešná, teda trovy konania štátu musia platiť obe strany sporu.

Žalobkyňa je   preto   povinná   zaplatiť   244,29 €   (polovicu)   a   žalovaní   druhú   polovicu (244,29 €). Na žalovaných sa v tomto prípade nevzťahuje zákaz reformácie in peius, lebo o náhrade trov konania, ktoré platil štát za účastníkov, súd rozhoduje bez návrhu. Uloženú

povinnosť treba splniť do troch dní od doručenia tohto rozsudku, pričom okresný súd oznámi

účastníkom potrebné platobné údaje. Odvolací súd z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu

Žiar nad Hronom číslo 12 D 682/2009 z 9. novembra 2009 (č.l. 397-398 spisu) zistil, že

u žalobkyne nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (čistá hodnota

dedičstva bola určená sumou 68 676,-- €). Žalobkyni sa nepriznala náhrada trov

prvostupňového konania a odvolacieho konania za obdobie od 26.11.2007 (podanie

odvolania) do 4.12.2008 (vyhlásenie rozsudku č.k. 12 Co 15/2008-336), keď už v tomto

rozsudku sa uviedlo, prečo náhrada nepatrí jej právnemu predchodcovi (strana 5 posledný

odsek, strana 6). Navyše, žalobca mal v konaní len čiastočný úspech (§ 142 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd musel uložiť žalobkyni nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania za

obdobie od 11.12.2007 (podanie odvolania) do 4.12.2008 (vyhlásenie rozsudku č.k.  

12 Co 15/2008-336) v sume 2 043,48 € (61 562,-- Sk), lebo dovolanie proti uvedenému

rozsudku podali len žalovaní, pričom tu platí príkaz reformácie in peius, lebo o náhrade trov

konania medzi stranami sporu súd rozhoduje len na návrh. Povinnosť treba splniť do troch dní

od doručenia tohto rozsudku. V dovolacom   konaní a následnom odvolacom konaní mali

strany sporu len čiastočný úspech. Na dovolanie žalovaných bol síce zrušený rozsudok č.k.  

12 Co 15/2008-336 zo 4. decembra 2008, ale vo veci samej nové rozhodnutie nie je v ich

prospech. Žalobkyňa (jej právny predchodca) mali úspech len ohľadom časti trov konania,

ktoré vznikli štátu. Potom v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. platí, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobkyňa (právna nástupkyňa

pôvodného žalobcu, ktorý zomrel) ako aj žalovaní 1/, 2/. Žalobkyňa dôvodnosť dovolania

vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. Poukázala na to, že znalec

v znaleckom posudku určil priebeh hranice medzi nehnuteľnosťami po celej ich dĺžke, a to aj

v bodoch 1, 2, 3, 9, 10, 11, 12. Touto časťou hranice sa súd nezaoberal, aj keď podstatou

celého sporu je zasahovanie žalovaných do parciel patriacich žalobkyni práve v tejto časti

pozemku, kde si žalovaní dokonca vybudovali prístupovú cestu cez pozemky žalobkyne.

Dôkazy, ktoré predložila súdu žalobkyňa však súd nesprávne vyhodnotil a na základe toho

nesprávne rozhodol. Žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu

a určil hranicu aj v bodoch 1, 2, 3, 9, 10, 11 a 12 určených geometrickým plánom znalca   č. X. zo dňa 8.8.2003 a zároveň určil, že vlastníčkou novovytvorených KN parciel č. X., X. a X. k. ú. B. je žalobkyňa a vlastníkmi parciel č. X., X. a X. k. ú. B. sú žalovaní.

Žalovaní 1/, 2/ prípustnosť dovolania odvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.  

a   navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa

z 10.10.2007. Žalovaní 1/, 2/ v dovolaní napádali samotný postup, konanie a závery pri

podaní znaleckého posudku znalcom Ing. P. K. a to nedostatkami a pochybeniami jednak zo

strany súdov, ako aj samotného znalca. Žalujúca strana bola v celom konaní pasívna a súd ju

neustále vyzýval k upresneniu petitu. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd rozhodol

o niečom úplne inom, ako sa žalobkyňa domáhala a   poukázal na rozdielne údaje, ktoré

špecifikujú geometrický plán, ktorý je súčasťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Namietali, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, čím sú splnené podmienky

dovolania podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. a žiadali, aby dovolací súd

rozsudok krajského súdu zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných 1/, 2/ uviedla, že ich dovolanie je

účelové a skutočnosti v ňom uvedené sú ničím nepreukázateľné.

Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátmi,

skúmal najskôr, čo tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti časti rozhodnutia, proti

ktorému nie je prípustné a dovolanie žalovaných 1/, 2/ smerujúce proti časti rozhodnutia je

prípustné, no nie je dôvodné.

Dovolací súd posudzoval dovolania účastníkov podľa ich obsahu. Dovolanie

žalobkyne je podané proti tej časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej bola žaloba

zamietnutá, teda v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa (napadnutý dovolaním)

potvrdený odvolacím súdom.

V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil   od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.s.p.,   ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Žalobkyňa existenciu procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto

povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť

z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobkyne v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení

s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

Dovolaním žalovaných 1/, 2/ je napadnutá tá časť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel (posudzujúc dovolanie podľa obsahu) z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. Poukazujúc na vyššie

uvedené ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie žalovaných 1/, 2/ proti napadnutej časti

rozsudku je prípustné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolatelia namietajú postup súdneho znalca pri vyhotovení znaleckého

posudku, pri upravení petitu návrhu, formálne nedostatky pri formulácii petitu návrhu ako aj

nepresnosti pri označení geometrického plánu. Pokiaľ sa týka návrhu vo veci samej je

nepochybné, že dovolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, ktorý bol spresnený v priebehu

konania. Súd z tohto návrhu vychádzal, jeho rozsahom bol viazaný.

Podľa § 153 ods. 1, 2 O.s.p. súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Súd môže prekročiť

návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo

začať bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu

medzi účastníkmi.

Poukazujúc na vyššie uvedené zákonné ustanovenie je nepochybné, že odvolací súd

rozhodol o návrhu žalobcu, petit ktorého bol v priebehu konania upresnený. Súd z tohto

návrhu vychádzal a jeho rozsahom bol viazaný. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, o aký geometrický plán sa rozsudok odvolacieho súdu opiera a ak došlo k určitým zrejmým

nesprávnostiam (omylom) pri jeho označení, odvolací súd to v rozsudku napravil.

Dovolatelia taktiež namietali hodnotenie dôkazov odvolacieho súdu. V zmysle § 132

O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania

v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné podľa § 241 ods. 2 písm.a/ až c/

O.s.p. Dovolací súd nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

– na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) potrebné pre

posúdenie oprávnenosti žaloby (v časti) o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, z ktorých

vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre

rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver, že dovolaním

napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu je vecne správna. Odvolací súd správne neodoprel

žalobcovi prístup k spravodlivosti s tým, že vo veci je daná právomoc súdu. Zákon  

č. 173/2004 Z.z. o   zmene katastrálneho zákona bol novelizovaný katastrálny zákon  

č. 162/1995 Z.z. tak, že ustanovenia katastrálneho zákona o určení priebehu hranice

pozemkov   správou   katastra   v administratívnom   konaní   boli   zrušené.   Dôvodom   bola skutočnosť, že väčšina konaní o určenie priebehu hranice pozemkov sa končila pred súdom,

pretože v praxi sa ukázalo, že väčšina prípadov sa v merite veci neukončí na správnom

orgáne, v skutočnosti ide o susedské spory, ktorých riešenie patrí do pôsobnosti súdov.

V zmysle ustanovenia § 80 písm.c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť,

aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem. Žalobkyňou uplatnený návrh na začatie konania je návrhom

v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. Za tejto situácie bol nárok žalobkyne

uplatnený v tomto konaní čiastočne oprávnený.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených

dovolacích dôvodov zo strany žalovaných 1/, 2/ správny. Pretože nebolo zistené, aby

rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou

konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ktorá mohla masť za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovaných 1/, 2/ ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní nebola úspešná žalobkyňa a taktiež neboli úspešní žalovaní 1/,

2/, preto dovolací súd poukazujúc na pomer úspechu a neúspechu vo veci v zmysle

ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.

rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov dovolacieho konania právo.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. novembra 2011  

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová