2 Cdo 141/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozef Kolcuna v právnej veci žalobkyne H. F., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. J. B., advokátom v Ž., proti žalovaným 1/ B. T.,
bývajúcemu v B., 2/ E. M. T., bývajúcej v B., obom zastúpeným JUDr. P. D., advokátom
v B., o určenie hranice nehnuteľností a vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 10 C 1093/2000, o dovolaní žalobkyne a žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2011 sp.zn. 12 Co 297/2010,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaných 1/, 2/ proti časti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, z a m i e t a .
Dovolanie žalobkyne proti časti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, o d m i e t a.
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom podaným na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa pôvodne L. F. (manžel
žalobkyne) a spol. domáhali voči žalovaným určenia hranice medzi parcelami, ktoré boli
pôvodne v pozemkovej knihe označené ako parc. č. X. a č. X. k. ú. B. a zároveň sa domáhali
vydania zabratej plochy z dôvodu, že žalovaní 1/, 2/ neuznávajú hranicu medzi
nehnuteľnosťami, ktorá je v prírode poznateľná a jej užívanie nebolo nikdy sporné.
Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 4. marca 2004 č.k. 10 C 1093/00-147
(v poradí prvým) návrh zamietol, pretože v konaní nebolo preukázané, aby došlo k porušeniu
vlastníckych práv na strane účastníkov konania, nebolo preukázané, aby jeden alebo druhý
zabral pôdu u jednotlivých parciel a občianske právo nepozná špecifickú žalobu o určenie
hraníc medzi susednými pozemkami, pretože špeciálny inštitút na tento účel je katastrálne
konanie. Vec nepatrí do právomoci súdu ale do právomoci príslušného okresného úradu
odboru správy katastra.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcov uznesením z 27. januára 2005
sp.zn. 17 Co 392/04 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Poukázal na to, že okresný súd nebol dôsledný, pretože hneď po podaní návrhu mal trvať
na tom, aby žalobcovia predložili súdu minimálne laický náčrtok situácie na mieste samom
s vyznačením nimi tvrdenej hranice, prípadne lomových bodov a vyznačením časti
nehnuteľnosti, ktoré žalovaní neprávom užívajú. Tieto okolnosti mal okresný súd najneskôr
na ohliadke na mieste samom vyhotovením náčrtku z tohto procesného úkonu účastníkmi
konania odsúhlasiť, zaznačiť a tak pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania.
Z podaného znaleckého posudku vyplýva, že na mapové podklady, ktoré mohol znalec použiť
nemožno nahliadať ako na celkom spoľahlivé, najmä s prihliadnutím na tvrdenie žalobcov
a potvrdenie svedkami, že medzi spornými nehnuteľnosťami bola v prírode poznateľná a aj
v priebehu súdneho sporu identifikovaná hranica, ktorá bola rešpektovaná užívateľmi
nehnuteľnosti od 30-tych rokov minulého storočia. Znalec mal v znaleckom posudku
na požiadanie súdu po takomto procesnom priebehu zodpovedať v geometrickom pláne
a/ spojnica ktorých bodov v geometrickom náčrtku vyznačuje hranicu z mapových
podkladov, b/ spojnica ktorých bodov vyznačuje hranicu zistenú v prírode a identifikovanú
poznateľnými bodmi (kríky, spílené stromy, staré ploty a pod.), aby mohol žalobcov vyzvať
na úplne presné znenie petitu podaného návrhu. Uložil súdu prvého stupňa vyzvať znalca, aby
v geometrickom náčrtku geometrického plánu presne označil ešte chýbajúce body v priebehu
vyznačenej hranice medzi spornými nehnuteľnosťami označenými červenou farbou
a bodkočiarkovaným priebehom, pretože hranica vyznačená červenou farbou by mala
prebiehať v bodoch 1, 9, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 a záverečný bod v označení chýba
a bodkočiarkovaná hranica by mala prebiehať bodmi, ktoré označené v náčrtku nie sú.
Z geometrického náčrtku musí byť zrejmé, ktoré plochy prináležia podľa novej identifikácie
pôvodnej pozemnoknižnej parcele X. a ktoré X.. Zároveň sa znalec vyjadrí, či červená hranica predstavuje hranicu v prírode zameranú podľa skutočného užívania a aká je jej
charakteristika. Na základe takto doplneného vyjadrenia alebo výsluchu znalca vyzve súd
žalobcov, aby presne špecifikovali podaný návrh a potom sa rozhodne, či priebeh hranice
vyrieši ako predbežnú otázku a uloží povinnosť žalovaným presne označené časti
nehnuteľnosti vydať, alebo na základe vydržania v súlade s ustanovením § 134 a nasl.
Občianskeho zákonníka, určí priebeh hranice a prípadný návrh na vypratanie časti
nehnuteľnosti zamietne.
Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom z 10. októbra 2007 č.k. 10 C 1093/00-268
(v poradí druhým) návrh zamietol, náhradu trov konania žalovaným nepriznal. Zároveň
zaviazal žalobcu zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom trovy konania v sume
14 719,-- Sk preddavkované zo štátnych prostriedkov, do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia. Dôvodom zamietnutia návrhu je to, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska presnej špecifikácie petitu, jeho návrh je
neúplný, v plnom rozsahu neodôvodnený a neopodstatnený.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu a žalovaných rozsudkom
zo 4. decembra 2008 sp.zn. 12 Co 15/08 (v poradí prvým) zmenil rozsudok okresného súdu
tak, že určil hranice medzi nehnuteľnosťami účastníkov nachádzajúcimi sa v k. ú. B., a to
parc. č. KN X., KN X. a parc. č. X. prebiehajúcu v bodoch 4, 5, 6, 7, 8 tak, ako sú vyznačené
na geometrickom pláne č. X. vyhotoveného Ing. P. K., dňa 8.8.2003 potvrdeného Správou katastra v Ž. dňa 3.12.2003 pod č. X. s tým, že tento geometrický plán je neoddeliteľnou
súčasťou rozhodnutia. Súd žalobu vo zvyšku zamietol. Zdôraznil, že až na pojednávaní na
odvolacom súde 3. apríla 2008 žalobca špecifikoval petit návrhu. Nehnuteľnosti, o ktoré ide v tomto konaní patrili žalobcovi L. F. a žalovaným 1/, 2/. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovaným 1/ a 2/ trovy konania 61 562,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
advokátovi JUDr. P. D. so sídlom v B. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že o trovách
konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 150 O.s.p., no toto rozhodnutie sa netýka
výroku rozhodnutia okresného súdu o povinnosti žalobcu nahradiť trovy konania štátu,
pretože tento výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý.
Na základe dovolania žalovaných 1/, 2/ dovolací súd uznesením z 29. júla 2010 sp.zn.
2 Cdo 117/2009 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom bola závažná procesná vada (nerozhodnutie v celom rozsahu o odvolaní žalobcu),
na základe ktorej bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. februára 2011 sp.zn. 12 Co 297/2010
(v poradí druhým) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol,
zmenil tak, že určil vlastnícku hranicu medzi pozemkami žalobkyne – parcela registra „X.“
číslo X. a parcela registra „X.“ číslo X. a pozemkom žalovaných – parcela registra „X.“ číslo
X., zapísanými v katastri nehnuteľností v katastrálnom území B., obec H., tak, že táto je
určená lomovými bodmi 4-5-6-7-8 vyznačenými geometrickým plánom znalca Ing. P. K.
číslo X. vyhotoveného dňa 8.8.2003, autorizačne overeného dňa 11.8.2003 a úradne
overeného Správou katastra v Ž. dňa 3.12.2003 pod číslom X.. V časti, v ktorej sa žalobou
žiadalo určiť, že hranica medzi pozemkami strán je vedená lomovými bodmi číslo 9 až 4
(9-10-11-2-3-12-4) a žiadali vydať novovytvorené parcely číslo X. a X., odvolací súd žalobu
zamietol. V časti, v ktorej okresný súd nepriznal žalovaným 1/ a 2/ trovy
prvostupňového konania, potvrdil. V časti, v ktorej okresný súd uložil právnemu
predchodcovi žalobkyne L. F. povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 14 719,-- Sk
(488,58 €), zmenil tak, že žalobkyni H. F. uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania
v sume 244,29 € a žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v sume 244,29 €, všetkých do
troch dní. Zároveň žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania za
obdobie od 26.11.2007 do 4.12.2008 nepriznal. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť
žalovaným trovy odvolacieho konania za obdobie od 11.12.2007 do 4.12.2008 v sume 2 043,48 € (61 562,-- Sk) a to do rúk ich právneho zástupcu JUDr. P. D., do troch dní.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania a odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu.
Žalobca špecifikoval návrh až na pojednávaní pred odvolacím súdom 3. apríla 2008 a žiadal,
aby bola určená hranica pozemku medzi pôvodnými pozemnoknižnými parcelami X. a X.
v zmysle geometrického plánu vyhotoveného 11. augusta 2003 a overeného 3. decembra
2000 a to bodmi 2 až 9 tohto plánu, čo tvorí hranicu medzi parcelami KN X., X. a X.. Takto
žiadal vydať nehnuteľnosť označenú v uvedenom geometrickom pláne ako parcela č. X. po
celej dĺžke v priebehu hranice a parcelu č. X.. Odvolací súd uviedol, že práve nedostatočné
špecifikovanie predmetu sporu bolo podstatnou námietkou žalovaných v podanom odvolaní,
no nepochybne obom stranám od počiatku bolo zrejmé, čoho sa vlastne žalobca domáha.
Nepochybne boli medzi zúčastnenými stranami spory o priebehu hranice, čo viedlo žalobcu k podaniu návrhu v administratívnom konaní. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého
stupňa, a to nielen z vyjadrenia znalca, ale aj samotných účastníkov o priebehu hranice v bodoch označených na geometrickom pláne číslicami 4, 5, 6, 7, 8, ktorý je daný situovaním
v teréne terénovými nerovnosťami, spôsobom úžitku nehnuteľnosti, resp. spôsobom ich
čiastočným využívania, ale predovšetkým aj z výsluchu svedkov G., Z., Č., B. bolo
odvolaciemu súdu zrejmé, že ustálená mapová hranica medzi nehnuteľnosťami v týchto
bodoch je správna, iný stav priebehu hranice nebol tvrdený, ani preukázaný, ani spochybnený,
preto návrhu v tomto rozsahu vyhovel. Určil, že hranica medzi nehnuteľnosťami X., X.
a X. prebieha práve v bodoch od 4 až 8. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia priebehu hranice
v bodoch 2 až 4 a bodom 9, odvolací súd zistil, tak ako to konštatoval aj znalec, že žalobca
nebol schopný priamo v prírode identifikovať priebeh užívacej hranice, odvolával sa na
dlhodobý skutočný užívací stav, ale zároveň aj sám potvrdil, že priebeh hranice v bodoch 9, 2
bol založený len na úžitku, ktorý bol podložený nájomnou zmluvou s predchádzajúcim
vlastníkom nehnuteľnosti KN X., a to evanjelického cirkevného zboru. Z dokazovania
vykonaného okresným súdom vyplynulo, že žalobca rešpektoval nájomný vzťah s uvedeným
vlastníkom, platil nájomné a nikdy nemohol byť v domnení, že mu nehnuteľnosť práve
v miestach, ktoré z geometrického plánu vyplývajú a majú označenie parc. KN X. vlastnícky
patrí, pretože nemohol byť dobromyseľný. Vzhľadom na to, že spojnici bodov 2 až 4 nebolo
z tvrdení žalobcu možné zistiť, aký je skutočný užívací priebeh hranice, či korešponduje
s mapovým priebehom určeným znalcom v geometrickom pláne, či žalovaní niečo žalobcovi
zaberajú, alebo nie, pretože medzi nimi dochádza a dochádzalo k vzájomnému slovnému
obviňovaniu, odvolací súd nemohol uznať, že by žalobca uniesol povinnosť tvrdenia v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p., tak ako neuniesol z toho dôvodu ani dôkazné bremeno
v zmysle toho istého zákonného ustanovenia. Skutočnosť, že mapová hranica neprechádza
presne na hranici označovanej žalobcom ako „živý plot“ z liesok pri tolerancii vyjadrenej
znalcom v rozsahu 1 až 2 metre nemôže byť zanedbateľný rozdiel. S ohľadom na tieto
okolnosti odvolací súd návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia priebehu hranice v bodoch
9, 2 a 4 zamietol práve pre nedostatok jasných tvrdení a neuneseniu dôkazného bremena
o tom, kadiaľ podľa jeho názoru hranica medzi spornými nehnuteľnosťami prebieha.
Odvolací súd musel ustáliť, že žalobca z hľadiska splnenia predpokladov vzniku
vlastníckeho práva vydržaním v súlade s ustanovením § 134 Občianskeho zákonníka
neuspel, pretože o ich naplnení neuniesol dôkazné bremeno. Zamietnutie návrhu sa týka
aj vydania nehnuteľnosti, ktorú žalobca špecifikoval ako parc. č. X., pretože nebolo preukázané, že by mu ju niekto zaberal, neoprávnene užíval. Nebolo to tvrdené, ani
dokazované. Zamietnutie návrhu sa týka aj vydania parc. KN X. s poukazom na neunesenie
dôkazného bremena o vzniku vlastníckeho práva vydržaním. Odvolací súd, tak ako v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a vrátení veci na ďalšie konanie, znovu
prízvukoval, že nebolo možné odoprieť žalobcovi prístup k spravodlivosti odôvodnením
nedostatku právomoci súdu, pretože bol na súdne konanie odkázaný v administratívnom
konaní a súd sa vecou samou musel zaoberať. Je pravdou, že žalobca ako dátum vyhotovenia
geometrického plánu uviedol deň 11.8.2003 (ide o deň autorizácie) a nie deň 8.8.2003 a ako
orgán, ktorý plán úradne overil označil Správu katastra B., hoci správne má ísť o Správu
katastra Ž.. Tieto pochybenia sú len lapsusmi v prejave (nie je pritom vylúčené, že ku chybe
došlo už pri protokolácii sudkyňou), pretože je spoľahlivo isté, že ide o geometrický plán
znalca Ing. P. K. číslo X. (č.l. 434, príloha č. 1 spisu). Z geometrického plánu ako aj
z vyjadrení znalca v spise (č.l. 86-91+106, 257-258, 331-333 spisu) nesporne vyplýva, že pre
určenie vlastníckej hranice medzi spornými pozemkami nemožno použiť pozemkovoknižnú
mapu (ide o tzv. krokársku) a preto dôvodne vychádzal z katastrálnej mapy bývalého katastra.
Zároveň poukázal na skutočnosť, že v prírode „sa žiadne pozostatky užívacej hranice
nenachádzajú“. V súdenej veci ide o vlastnícky spor medzi účastníkmi, preto priebeh hranice
sa musí určiť súdom a súd ju určil na základe presvedčivého znaleckého posudku. Hranicu
správa katastra nehnuteľností môže vytýčiť len vtedy, ak existujú platné a nesporné mapové podklady, čo v tomto prípade nie je dané. Priebeh vlastníckej hranice preto neurčilo
rozhodnutie bývalého katastrálneho úradu Okresného úradu v Ž.. Mýlia sa žalovaní, ak tvrdia,
že súd rozhodol o niečom úplne inom ako sa žiada v petite žaloby, lebo rozhodol o tom, čo
žalobca vymedzil ako predmet sporu. Odvolací súd vo výroku spresnil, že ide o určenie
vlastníckej hranice, lomové body a čím boli zamerané. Zároveň odvolací súd potvrdil výrok
rozsudku okresného súdu č.k. 10 C 1093/2000-268 zo dňa 10. októbra 2007, ktorým nepriznal
žalovaným náhradu trov prvostupňového konania. Tejto otázke sa venoval už odvolací
súd v rozsudku č.k. 12 Co 15/2008-336 zo dňa 4. decembra 2008 (strana 6 rozsudku)
a vysvetlil, prečo ich nemožno priznať (pre ich nevyčíslenie v zákonnej lehote). V konaní
vznikli štátu trovy konania v sume 488,58 € (14 719,-- Sk). Tieto majú podľa zákona platiť
účastníci podľa „výsledkov konania“ (§ 148 ods. 1 O.s.p.), pokiaľ „u nich nie sú predpoklady
pre oslobodenie od súdnych poplatkov“. Podľa výsledku konania treba mať za to, že žaloba
bola sčasti úspešná a sčasti neúspešná, teda trovy konania štátu musia platiť obe strany sporu.
Žalobkyňa je preto povinná zaplatiť 244,29 € (polovicu) a žalovaní druhú polovicu (244,29 €). Na žalovaných sa v tomto prípade nevzťahuje zákaz reformácie in peius, lebo o náhrade trov konania, ktoré platil štát za účastníkov, súd rozhoduje bez návrhu. Uloženú
povinnosť treba splniť do troch dní od doručenia tohto rozsudku, pričom okresný súd oznámi
účastníkom potrebné platobné údaje. Odvolací súd z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu
Žiar nad Hronom číslo 12 D 682/2009 z 9. novembra 2009 (č.l. 397-398 spisu) zistil, že
u žalobkyne nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (čistá hodnota
dedičstva bola určená sumou 68 676,-- €). Žalobkyni sa nepriznala náhrada trov
prvostupňového konania a odvolacieho konania za obdobie od 26.11.2007 (podanie
odvolania) do 4.12.2008 (vyhlásenie rozsudku č.k. 12 Co 15/2008-336), keď už v tomto
rozsudku sa uviedlo, prečo náhrada nepatrí jej právnemu predchodcovi (strana 5 posledný
odsek, strana 6). Navyše, žalobca mal v konaní len čiastočný úspech (§ 142 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd musel uložiť žalobkyni nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania za
obdobie od 11.12.2007 (podanie odvolania) do 4.12.2008 (vyhlásenie rozsudku č.k.
12 Co 15/2008-336) v sume 2 043,48 € (61 562,-- Sk), lebo dovolanie proti uvedenému
rozsudku podali len žalovaní, pričom tu platí príkaz reformácie in peius, lebo o náhrade trov
konania medzi stranami sporu súd rozhoduje len na návrh. Povinnosť treba splniť do troch dní
od doručenia tohto rozsudku. V dovolacom konaní a následnom odvolacom konaní mali
strany sporu len čiastočný úspech. Na dovolanie žalovaných bol síce zrušený rozsudok č.k.
12 Co 15/2008-336 zo 4. decembra 2008, ale vo veci samej nové rozhodnutie nie je v ich
prospech. Žalobkyňa (jej právny predchodca) mali úspech len ohľadom časti trov konania,
ktoré vznikli štátu. Potom v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. platí, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobkyňa (právna nástupkyňa
pôvodného žalobcu, ktorý zomrel) ako aj žalovaní 1/, 2/. Žalobkyňa dôvodnosť dovolania
vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. Poukázala na to, že znalec
v znaleckom posudku určil priebeh hranice medzi nehnuteľnosťami po celej ich dĺžke, a to aj
v bodoch 1, 2, 3, 9, 10, 11, 12. Touto časťou hranice sa súd nezaoberal, aj keď podstatou
celého sporu je zasahovanie žalovaných do parciel patriacich žalobkyni práve v tejto časti
pozemku, kde si žalovaní dokonca vybudovali prístupovú cestu cez pozemky žalobkyne.
Dôkazy, ktoré predložila súdu žalobkyňa však súd nesprávne vyhodnotil a na základe toho
nesprávne rozhodol. Žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu
a určil hranicu aj v bodoch 1, 2, 3, 9, 10, 11 a 12 určených geometrickým plánom znalca č. X. zo dňa 8.8.2003 a zároveň určil, že vlastníčkou novovytvorených KN parciel č. X., X. a X. k. ú. B. je žalobkyňa a vlastníkmi parciel č. X., X. a X. k. ú. B. sú žalovaní.
Žalovaní 1/, 2/ prípustnosť dovolania odvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
a navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa
z 10.10.2007. Žalovaní 1/, 2/ v dovolaní napádali samotný postup, konanie a závery pri
podaní znaleckého posudku znalcom Ing. P. K. a to nedostatkami a pochybeniami jednak zo
strany súdov, ako aj samotného znalca. Žalujúca strana bola v celom konaní pasívna a súd ju
neustále vyzýval k upresneniu petitu. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd rozhodol
o niečom úplne inom, ako sa žalobkyňa domáhala a poukázal na rozdielne údaje, ktoré
špecifikujú geometrický plán, ktorý je súčasťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Namietali, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, čím sú splnené podmienky
dovolania podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. a žiadali, aby dovolací súd
rozsudok krajského súdu zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných 1/, 2/ uviedla, že ich dovolanie je
účelové a skutočnosti v ňom uvedené sú ničím nepreukázateľné.
Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátmi,
skúmal najskôr, čo tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti časti rozhodnutia, proti
ktorému nie je prípustné a dovolanie žalovaných 1/, 2/ smerujúce proti časti rozhodnutia je
prípustné, no nie je dôvodné.
Dovolací súd posudzoval dovolania účastníkov podľa ich obsahu. Dovolanie
žalobkyne je podané proti tej časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej bola žaloba
zamietnutá, teda v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa (napadnutý dovolaním)
potvrdený odvolacím súdom.
V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3, 4.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Žalobkyňa existenciu procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto
povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
Dovolaním žalovaných 1/, 2/ je napadnutá tá časť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel (posudzujúc dovolanie podľa obsahu) z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p. Poukazujúc na vyššie
uvedené ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie žalovaných 1/, 2/ proti napadnutej časti
rozsudku je prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolatelia namietajú postup súdneho znalca pri vyhotovení znaleckého
posudku, pri upravení petitu návrhu, formálne nedostatky pri formulácii petitu návrhu ako aj
nepresnosti pri označení geometrického plánu. Pokiaľ sa týka návrhu vo veci samej je
nepochybné, že dovolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, ktorý bol spresnený v priebehu
konania. Súd z tohto návrhu vychádzal, jeho rozsahom bol viazaný.
Podľa § 153 ods. 1, 2 O.s.p. súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Súd môže prekročiť
návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo
začať bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu
medzi účastníkmi.
Poukazujúc na vyššie uvedené zákonné ustanovenie je nepochybné, že odvolací súd
rozhodol o návrhu žalobcu, petit ktorého bol v priebehu konania upresnený. Súd z tohto
návrhu vychádzal a jeho rozsahom bol viazaný. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, o aký geometrický plán sa rozsudok odvolacieho súdu opiera a ak došlo k určitým zrejmým
nesprávnostiam (omylom) pri jeho označení, odvolací súd to v rozsudku napravil.
Dovolatelia taktiež namietali hodnotenie dôkazov odvolacieho súdu. V zmysle § 132
O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania
v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné podľa § 241 ods. 2 písm.a/ až c/
O.s.p. Dovolací súd nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
– na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,
in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) potrebné pre
posúdenie oprávnenosti žaloby (v časti) o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, z ktorých
vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre
rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver, že dovolaním
napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu je vecne správna. Odvolací súd správne neodoprel
žalobcovi prístup k spravodlivosti s tým, že vo veci je daná právomoc súdu. Zákon
č. 173/2004 Z.z. o zmene katastrálneho zákona bol novelizovaný katastrálny zákon
č. 162/1995 Z.z. tak, že ustanovenia katastrálneho zákona o určení priebehu hranice
pozemkov správou katastra v administratívnom konaní boli zrušené. Dôvodom bola skutočnosť, že väčšina konaní o určenie priebehu hranice pozemkov sa končila pred súdom,
pretože v praxi sa ukázalo, že väčšina prípadov sa v merite veci neukončí na správnom
orgáne, v skutočnosti ide o susedské spory, ktorých riešenie patrí do pôsobnosti súdov.
V zmysle ustanovenia § 80 písm.c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem. Žalobkyňou uplatnený návrh na začatie konania je návrhom
v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. Za tejto situácie bol nárok žalobkyne
uplatnený v tomto konaní čiastočne oprávnený.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov zo strany žalovaných 1/, 2/ správny. Pretože nebolo zistené, aby
rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou
konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ktorá mohla masť za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovaných 1/, 2/ ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní nebola úspešná žalobkyňa a taktiež neboli úspešní žalovaní 1/,
2/, preto dovolací súd poukazujúc na pomer úspechu a neúspechu vo veci v zmysle
ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov dovolacieho konania právo.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová