Najvyšší súd
2 Cdo 139/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne 1/ J. P., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. I. Š., advokátom vo S., 2/ Z., so sídlom v B., proti žalovanej E., so
sídlom v K., zastúpenej JUDr. R. P., advokátom v K., o primerané zadosťučinenie
a o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 11 C 10/2011, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn. 16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn.
16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 v časti, v ktorej odvolanie žalovanej voči rozsudku
Okresného súdu Prešov z 8. júna 2011 č.k. 11 C 10/2011-44 odmietol a súvisiaci výrok
o trovách odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn.
16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov
z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. júna 2011 č.k. 11 C 10/2011-44 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ primerané finančné zadosťučinenie 3 000,-- € do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej zároveň uložil povinnosť zdržať sa voči
spotrebiteľom zo zmluvných vzťahov zasielania zásielok označených ako „Upomienka“
otvorenými listami a v obálkach s vonkajším označením „Upomienka“. Ďalej uložil žalovanej povinnosť zdržať sa vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov tým, že spotrebiteľov
navštevujú proti ich vôli osoby v mene žalovanej v obydlí spotrebiteľov. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania 308,33 € na účet právneho zástupcu
žalobkyne 1/ do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vyslovil, že ostatní účastníci nemajú
nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 114 ods. 3 a 5, § 153b
ods. 3, § 157 ods. 4 O.s.p. Mal za to, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky
na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že v zmysle zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ide o vzťah medzi spotrebiteľom
(žalobkyňou 1/) a podnikateľom (žalovanou), ktorý poskytol službu v zmysle § 2 tohto
zákona. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Okresný súd Prešov uznesením z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 zamietol návrh
žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre
zmeškanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že relevantným dôvodom pre zrušenie rozsudku pre
zmeškanie v zmysle § 114 ods. 6 O.s.p. je len ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý žalovaná
zmeškala lehotu na vyjadrenie podľa § 114 ods. 3 O.s.p. Súd považoval doručenie spornej
zásielky (žaloba s prílohami a uznesenie obsahujúce výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p.)
za účinné dňom 1. februára 2011. Žalovaná zásielku riadne prevzala, o čom svedčí podpis
na poštovej doručenke. V tejto súvislosti poukázal súd na § 45 ods. 2 O.s.p. Zo spornej
doručenky jasne vyplýva, že žalovanej bola doručená aj žaloba. Súd tvrdenie žalovanej, že
zásielka neobsahovala žalobu (preto sa k nej nemohla vyjadriť), pokladal za účelové.
V prípade, ak by jej žaloba nebola doručená, ale len uznesenie, ktoré obsahovalo výzvu na vyjadrenie sa k žalobe pod následkom možnosti vyhlásenia rozsudku pre zmeškanie,
žalovaná by na to nepochybne upozornila. Toto však počas 4 mesiacov neurobila.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej uznesením z 28. novembra 2011 sp. zn.
16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 odvolanie proti rozsudku odmietol. Náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uznesenie okresného súdu (o zamietnutí návrhu
žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre
zmeškanie) potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd uznesením z 27. januára 2011 vyzval žalovanú (okrem iného), aby sa v lehote 15 dní od doručenia
uznesenia písomne vyjadrila k žalobe a oznámila, či nárok uznáva. Zároveň bola poučená
v zmysle § 114 ods. 5 O.s.p., že v prípade, ak bez vážneho dôvodu nesplní túto povinnosť,
môže súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalovanej bola doručená žaloba s prílohami a uznesením 1. februára 2011.
Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. Predmetná doručenka potvrdzujúca toto konštatovanie je
súčasťou spisového materiálu a nachádza sa pri č.l. 28 spisu. Odvolací súd mal za to, že
v danej veci boli splnené podmienky na vydane rozhodnutia pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.).
V takomto prípade odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 202 ods. 1 O.s.p. nie je
prípustné a preto odvolací súd odvolanie odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Keďže odvolaním bolo napadnuté aj uznesenie okresného súdu, ktorým rozhodol o návrhu
žalovanej na zrušenie rozsudku a na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia,
odvolací súd preskúmal toto uznesenie v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. Zistil, že súd prvého
stupňa rozhodol správne a jeho rozhodnutie má oporu v zistenom skutkovom stave,
na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Uznesenie vzhľadom na uvedené ako vecne správne
potvrdil (§ 219 O.s.p.).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spolu s uznesením
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala
z § 237 písm. f/ O.s.p. Túto vadu vidí dovolateľka v nesprávnom zistení skutkového stavu
veci, ktorého následkom bolo nesprávne právne posúdenie. Hoci jej bola doručená výzva
na vyjadrenie, zásielka neobsahovala žalobu, ale len prílohy, takže sa nemohla kvalifikovane
vyjadriť. Uviedla, že žalovaná nikdy nespochybňovala doručenie poštovej zásielky, ani údaje
na doručenke, ktorej prevzatie potvrdila podpisom, ale obsah zásielky sa nezhodoval
so súdom uvádzaným stavom, t.j. neobsahovala návrh na začatie konania. Skutočnosť, že
návrh bol súčasťou predmetnej zásielky musí preukázať súd a nie žalovaná, ktorá nemôže
preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorá nenastala.
Žalobkyňa 1/ sa k dovolaniu žalovanej písomne vyjadrila a navrhla dovolanie ako
neprípustné odmietnuť.
Žalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie je
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). V zmysle
§ 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Pretože dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov vyššie uvedených uznesení (a to aj v jeho odmietajúcej časti ako aj
v potvrdzujúcej časti), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať
vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Žalovaná vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
dovolací súd zistil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a to
v jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa.
I. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 202 ods. 1 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému
na základe uznania alebo vzdania sa nároku a proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov
odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia,
alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
V danej veci odvolací súd skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa pokiaľ
ide o vydanie rozsudku pre zmeškanie, resp. splnenie podmienok na jeho vydanie.
Dostatočným spôsobom taktiež odôvodnil, prečo považoval tieto podmienky za splnené. Je
potrebné však uviesť, že odvolací súd sa opomenul vysporiadať s námietkou žalovanej
uvedenou v jej odvolaní, pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, z ktorého
dôvodu žalovaná rovnako vyvodzovala prípustnosť svojho odvolania voči rozsudku pre
zmeškanie (viď č.l. 49 spisu). Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako sa s touto
námietkou vysporiadal, resp. možno konštatovať, že sa s ňou žiadnym spôsobom
nevysporiadal.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je
logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia ako aj preukázať jeho správnosť.
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Vzhľadom
na uvedené sa dovolací súd už ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní v tejto časti
nezaoberal.
I. V časti dovolania smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre zmeškanie dovolací súd
uvádza nasledovné.
K námietke žalovanej ohľadne ne/správne zisteného skutkového stavu možno uviesť,
že podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 242
ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov,
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Pokiaľ ide o právne posúdenie predmetnej veci dovolací súd dodáva, že právne
posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. Právnym posudzovaním totiž súd nemôže založiť
žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v ustanovení § 237 O.s.p. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací
dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Z uvedených dôvodov
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie
žalovanej v tejto časti procesne neprípustné (vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
zistená nebola).
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu
v časti, v ktorej odvolanie žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Prešov z 8. júna 2011 č.k.
11 C 10/2011-44 odmietol a súvisiaci výrok o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu
v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolanie žalovanej proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 ako neprípustné podľa § 218 ods. l písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová