Najvyšší súd  

2 Cdo 139/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne 1/ J. P., bývajúcej v P., zastúpenej   JUDr.   I.   Š.,   advokátom vo S., 2/ Z., so sídlom v B., proti žalovanej E., so

sídlom v K., zastúpenej JUDr. R. P., advokátom v K., o primerané zadosťučinenie  

a o kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 11 C 10/2011, o dovolaní žalovanej   proti   uzneseniu   Krajského   súdu  

v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn. 16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011, takto

r o z h o d o l :

Z   r   u   š   u   j   e   uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn.  

16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 v časti, v ktorej odvolanie žalovanej voči rozsudku

Okresného súdu Prešov z 8. júna 2011 č.k. 11 C 10/2011-44 odmietol a súvisiaci výrok

o trovách odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2011 sp. zn.  

16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov

z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. júna 2011 č.k. 11 C 10/2011-44 uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ primerané finančné zadosťučinenie 3 000,-- € do troch dní  

od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej zároveň uložil povinnosť zdržať sa voči

spotrebiteľom zo zmluvných vzťahov zasielania zásielok označených ako „Upomienka“

otvorenými listami a v obálkach s vonkajším označením „Upomienka“. Ďalej uložil žalovanej povinnosť zdržať sa vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov tým, že spotrebiteľov

navštevujú proti ich vôli osoby v mene žalovanej v obydlí spotrebiteľov. Žalovanej uložil

povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania 308,33 € na účet právneho zástupcu  

žalobkyne 1/ do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vyslovil, že ostatní účastníci nemajú

nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 114 ods. 3 a 5, § 153b

ods. 3, § 157 ods. 4 O.s.p. Mal za to, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky  

na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že v zmysle zákona  

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady  

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ide o vzťah medzi spotrebiteľom

(žalobkyňou 1/) a podnikateľom (žalovanou), ktorý poskytol službu v zmysle § 2 tohto

zákona. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd Prešov uznesením z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 zamietol návrh

žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre

zmeškanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že relevantným dôvodom pre zrušenie rozsudku pre

zmeškanie v zmysle § 114 ods. 6 O.s.p. je len ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý žalovaná

zmeškala lehotu na vyjadrenie podľa § 114 ods. 3 O.s.p. Súd považoval doručenie spornej

zásielky (žaloba s prílohami a uznesenie obsahujúce výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p.)  

za účinné dňom 1. februára 2011. Žalovaná zásielku riadne prevzala, o čom svedčí podpis  

na poštovej doručenke. V tejto súvislosti poukázal súd na § 45 ods. 2 O.s.p. Zo spornej

doručenky jasne vyplýva, že žalovanej bola doručená aj žaloba. Súd tvrdenie žalovanej, že

zásielka neobsahovala žalobu (preto sa k nej nemohla vyjadriť), pokladal za účelové.  

V prípade, ak by jej žaloba nebola doručená, ale len uznesenie, ktoré obsahovalo výzvu   na vyjadrenie sa k žalobe pod následkom možnosti vyhlásenia rozsudku pre zmeškanie,

žalovaná by na to nepochybne upozornila. Toto však počas 4 mesiacov neurobila.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej uznesením z 28. novembra 2011 sp. zn.

16 Co 106/2011, 16 Co 107/2011 odvolanie proti rozsudku odmietol. Náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uznesenie okresného súdu (o zamietnutí návrhu

žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre

zmeškanie) potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd uznesením   z 27. januára 2011 vyzval žalovanú (okrem iného), aby sa v lehote 15 dní od doručenia

uznesenia písomne vyjadrila k žalobe a oznámila, či nárok uznáva. Zároveň bola poučená  

v zmysle § 114 ods. 5 O.s.p., že v prípade, ak bez vážneho dôvodu nesplní túto povinnosť,

môže súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Z obsahu spisu

vyplýva, že žalovanej bola doručená žaloba s prílohami a uznesením 1. februára 2011.

Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. Predmetná doručenka potvrdzujúca toto konštatovanie je

súčasťou spisového materiálu a nachádza sa pri č.l. 28 spisu. Odvolací súd mal za to, že

v danej veci boli splnené podmienky na vydane rozhodnutia pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.).  

V takomto prípade odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 202 ods. 1 O.s.p. nie je

prípustné a preto odvolací súd odvolanie odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). O trovách

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Keďže odvolaním bolo napadnuté aj uznesenie okresného súdu, ktorým rozhodol o návrhu

žalovanej na zrušenie rozsudku a na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia,

odvolací súd preskúmal toto uznesenie v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. Zistil, že súd prvého

stupňa rozhodol správne a jeho rozhodnutie má oporu v zistenom skutkovom stave,  

na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Uznesenie vzhľadom na uvedené ako vecne správne

potvrdil (§ 219 O.s.p.).

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla

uznesenie odvolacieho súdu zrušiť ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spolu s uznesením

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala  

z § 237 písm. f/ O.s.p. Túto vadu vidí dovolateľka v nesprávnom zistení skutkového stavu

veci, ktorého následkom bolo nesprávne právne posúdenie. Hoci jej bola doručená výzva  

na vyjadrenie, zásielka neobsahovala žalobu, ale len prílohy, takže sa nemohla kvalifikovane

vyjadriť. Uviedla, že žalovaná nikdy nespochybňovala doručenie poštovej zásielky, ani údaje

na doručenke, ktorej prevzatie potvrdila podpisom, ale obsah zásielky sa nezhodoval  

so súdom uvádzaným stavom, t.j. neobsahovala návrh na začatie konania. Skutočnosť, že

návrh bol súčasťou predmetnej zásielky musí preukázať súd a nie žalovaná, ktorá nemôže

preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorá nenastala.

Žalobkyňa 1/ sa k dovolaniu žalovanej písomne vyjadrila a navrhla dovolanie ako

neprípustné odmietnuť.

Žalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená

advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie je

prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). V zmysle  

§ 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Pretože dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý  

zo   znakov   vyššie   uvedených   uznesení   (a   to   aj   v   jeho   odmietajúcej   časti   ako   aj  

v potvrdzujúcej časti), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok

dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 nepripúšťa.  

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať

vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil

ani dovolací súd.

Žalovaná vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

dovolací súd zistil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a to

v jeho časti, v ktorej odmietol odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa.

I. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva  

na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 202 ods. 1 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému  

na základe uznania alebo vzdania sa nároku a proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov

odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia,

alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

V danej veci odvolací súd skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa pokiaľ

ide   o   vydanie   rozsudku   pre   zmeškanie,   resp.   splnenie   podmienok   na   jeho   vydanie.

Dostatočným spôsobom taktiež odôvodnil, prečo považoval tieto podmienky za splnené. Je

potrebné však uviesť, že odvolací súd sa opomenul vysporiadať s námietkou žalovanej

uvedenou v jej odvolaní, pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, z ktorého

dôvodu žalovaná rovnako vyvodzovala prípustnosť svojho odvolania voči rozsudku pre

zmeškanie (viď č.l. 49 spisu). Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako sa s touto

námietkou   vysporiadal,   resp.   možno   konštatovať,   že   sa   s   ňou   žiadnym   spôsobom

nevysporiadal.

Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je

logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia ako aj preukázať jeho správnosť.

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Vzhľadom  

na uvedené sa dovolací súd už ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní v tejto časti

nezaoberal.

I. V   časti   dovolania   smerujúceho   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia a na zrušenie rozsudku pre zmeškanie dovolací súd

uvádza nasledovné.

K námietke žalovanej ohľadne ne/správne zisteného skutkového stavu možno uviesť,

že podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 242  

ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov,

ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Pokiaľ ide o právne posúdenie predmetnej veci dovolací súd dodáva, že právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. Právnym posudzovaním totiž súd nemôže založiť

žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v ustanovení § 237 O.s.p. Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací

dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania  

v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Z uvedených dôvodov

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie

žalovanej v tejto časti procesne neprípustné (vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

zistená nebola).

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu

v časti, v ktorej odvolanie žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Prešov z 8. júna 2011 č.k.

11 C 10/2011-44 odmietol a súvisiaci výrok o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu

v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolanie žalovanej proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov   z 11. júla 2011 č.k. 11 C 10/2011-58 ako neprípustné podľa § 218 ods. l písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júna 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová