2 Cdo 133/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. Ž., bývajúceho v D., zastúpeného JUDr. B. K., advokátom vo V., proti žalovaným 1/ B. T., so sídlom v P., 2/ J. P.,

bývajúcej v K., obaja zastúpení JUDr. T. S., advokátom v K., o náhradu škody  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 C 150/2008,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. februára 2011 sp. zn.  

1 Co 127/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania v sume  

93,06 € na účet JUDr. T. S. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 21. júla 2010 č.k. 11 C 150/2008-187

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným spoločne  

a nerozdielne zaplatiť mu (po zmene žaloby) 1 608,71 € s 8,5 %-ným ročným úrokom  

z omeškania od 1. mája 2008 zo sumy 1 276,77 € do zaplatenia a zo sumy 331,94 €  

od tretieho dňa po doručení rozšírenej žaloby. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

žalovanému 1/ a žalovanej 2/ trovy konania 3 045,51 € na účet JUDr. T. S. a to do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania

51,87 € na účet Okresného súdu Vranov nad Topľou do troch dní od právoplatnosti. V konaní

bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou 2/ bola uzavretá 29. júna 2007 kúpna

zmluva na kúpu motorového vozidla značky R., rok výroby 2003, evidenčné číslo: K., na

základe ktorej sa žalovaná 2/ zaviazala odovzdať predmet kúpy žalobcovi a ten sa zaviazal zaplatiť predávajúcej (žalovaná 2/) dohodnutú kúpnu cenu. Kúpna zmluva obsahuje chybné

zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je však nepochybné, podľa jej obsahu, že ide  

o kúpnu zmluvu na ojazdené motorové vozidlo. Zmluva neobsahovala označenie zástupcu, t.j.

žalovaného 1/, ktorý zmluvu za predávajúcu uzavrel a podpísal. To, že žalovaný 1/ bol

splnomocnený na uzavretie tejto kúpnej zmluvy vyplýva z predloženej zmluvy  

o sprostredkovaní a udeleného plnomocenstva od žalovanej 2/ z 26. februára 2007. Zmluva

bola teda riadne uzavretá a je platná. O zastúpení žalobca preukázateľne vedel. Po uzavretí

kúpnej zmluvy sa vyskytla na predmete kúpy vada (vada turbodúchadla). Z toho dôvodu si

žalobca u žalovanej 2/ uplatnil zľavu z kúpnej ceny a náhradu škody za ďalšie skryté vady

vozidla. Na túto kúpnu zmluvu sa vzťahuje § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý presne

upravuje nároky z vád pri kúpnej zmluve, pričom ide o špeciálne ustanovenie, podľa ktorého

ak dodatočne vyjde najavo vada, na ktorú predávajúci kupujúceho neupozornil, má kupujúci

právo na primeranú zľavu z dojednanej ceny zodpovedajúcu povahe a rozsahu vady, ak ide  

o vadu, ktorá vec robí neupotrebiteľnou, má tiež právo od zmluvy odstúpiť. Podľa § 597

Občianskeho zákonníka, ide o objektívnu zodpovednosť, v zmysle ktorej zodpovedá

predávajúci za vady, ktoré mala vec v čase predaja alebo ak vec predaja vykazovala vadu  

v čase uzavretia zmluvy, bez zreteľa na to, či o nej predávajúci vedel alebo nie. Čiže

rozhodujúcou skutočnosťou je to, či predmet kúpy v čase uzavretia kúpnej zmluvy vykazoval

vadu, ktorú tvrdí žalobca bez ohľadu na to, či o nej predávajúci vedel alebo nie. Je

nepochybné, že predmet kúpy – motorové vozidlo v čase predaja vadu, na základe ktorej si

žalobca uplatnil u predávajúceho zľavu z kúpnej ceny a náhradu škody nevykazovalo, čo

vyplýva z podaného znaleckého posudku F. K., ako aj z jeho výsluchu. Predmetom predaja

bolo ojazdené motorové vozidlo, táto vada sa vyskytla v dôsledku jeho ďalšieho používania  

a opotrebenia a mohla sa vyskytnúť hocikedy pred predajom, po predaji alebo vôbec (podľa

vyjadrenia znalca). V konaní bolo nepochybne preukázané, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy

sa na predmete kúpy nevyskytovala táto vada, nemôže preto za ňu niesť zodpovednosť  

v zmysle citovaných ustanovení žalovaná 2/ a tiež žalovaný 1/ ako sprostredkovateľ tejto

zmluvy. Pokiaľ ide o uplatnenie nákladov na odťah, ktoré žalobca kvalifikoval ako škodu, súd

na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že

neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik tejto zodpovednosti. Ostatný nárok  

(10 000 Sk) bol uplatnený   po zákonom stanovenej lehote (§ 599 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Navyše pokiaľ ide o žalovaného 1/, tento predaj len sprostredkoval a preto nie je

v spore pasívne legitimovaný. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. februára 2011 sp. zn.  

1 Co 127/2010 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej a vo výroku o trovách

štátu. Zároveň zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že k vade turbodúchadla došlo až počas

užívania motorového vozidla žalobcom. Táto okolnosť nepochybne vyplýva predovšetkým

zo znaleckého posudku znalca. Správna je preto aplikácia § 597 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, a to z toho dôvodu, že žalovaná 2/ ako zodpovedný subjekt nesie zodpovednosť

za vady, na ktoré kupujúceho (žalobcu) neupozornila pri uzatváraní kúpnej zmluvy.

Vyvodenie zodpovednosti voči žalovanej 2/ v zmysle § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka  

za predmetnú vadu turbodúchadla motorového vozidla by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by

motorové vozidlo R. malo vadné turbodúchadlo už v čase predaja (v čase uzavretia kúpnej

zmluvy). Súd prvého stupňa správne uzavrel, že vytknutie vád a uplatnenie práv

vyplývajúcich   zo   zodpovednosti   za   vady   pokiaľ   ide   o   vadu   turbodúchadla   nie   je

dôvodné, aj keď bolo uplatnené v zákonom stanovenej lehote. Ďalšie nároky týkajúce sa

skrytých vád a nároky súvisiace s úhradou nevyhnutných nákladov vzniknutých v súvislosti

s uplatnením práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady však neboli uplatnené v zákonom

stanovenej lehote (§ 599 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie preto podľa § 219

O.s.p. vo veci samej a v časti náhrady trov štátu ako vecne správne potvrdil. Vo výroku

o trovách konania rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   žalobca   dovolanie   v   časti   potvrdenia

zamietajúceho výroku prvostupňového rozsudku. Navrhol v napadnutej časti zrušiť rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval  

z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez

toho, aby vykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej poukázal

na to, že prvostupňový súd ako aj odvolací súd sa nevyporiadal s tvrdeniami žalobcu o jeho

práve ako kupujúceho a o povinnosti predávajúceho pri realizácii predaja auta cestou majiteľa

autobazáru ako podnikateľa. Namietal porušenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Navyše

došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci z hľadiska predvídateľnosti práva.  

V konaní bolo nesporne preukázané, že dodatočne vyšla najavo vada, na ktorú predávajúca

kupujúceho neupozornila. Zodpovednosť za vady má objektívnu povahu. Vada sa prejavila

a bola oznámená v zákonom určenej lehote. O tejto vade žalovaní vedeli, lebo po reklamácii

ponúkali žalobcovi iné opotrebované turbodúchadlo za 20 000 Sk. Odmietli vykonať opravu

na svoje náklady. Zo strany súdov ide o pomýlenú interpretáciu predpísanej technológie pre opravu veci. Súdy sa nevysporiadali so skutočnosťou, že žalovaná 2/ konala v rozpore s § 31

ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Súd   vyhodnotil   veci   jednostranne   v   prospech   tvrdení

žalovaných.  

Žalovaní 1/, 2/ navrhli dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať im náhradu trov

dovolacieho konania spolu v sume 93,06 € (46,53 € pre žalovaného 1/, 46,53 € pre žalovanú

2/).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože  

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok v časti, v ktorej

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom vo výroku svojho

rozhodnutia nevyslovil prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4,  

a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre

odvolací súd záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238  

ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)

skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Žalobca vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nezistil

ani dovolací súd.

Žalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Pokiaľ žalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania a v nevykonaní dokazovania

pred odvolacím súdom, ktoré navrhol, treba uviesť, že podľa § 156 ods. 1 O.s.p., rozsudok sa

vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej

republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní  

a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku  

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

V zmysle § 214 ods. 1, 2 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O.s.p. bez nariadenia

pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. verejne vyhlásil, pričom oznámenie

o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 19. januára 2011

(rozhodnutie bolo vyhlásené 16. februára 2011 o 9.30 hod.). Odvolací súd neopakoval a ani

nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení

na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, že by

išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách

nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa  

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP

nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím

senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla

pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce

sa územného celku, sídliska a pod.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,

že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že

takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka  

a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré  

z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci

aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,

ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie

žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,  

resp. nedostatočne odôvodnený (§ 237 písm. f/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí  

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka  

na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj na to,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní  

(II. ÚS 78/05). Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania  

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).  

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nezistil,

preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj

nesprávne hodnotenie dôkazov – dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak aj súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v zmysle

§ 241 ods. 2 O.s.p. (viď tiež R 42/1993).

Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť  

z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom

zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1  

písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu  

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142  

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania, ktorá

spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu z 19. mája

2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov   za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento spoločný úkon

právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 a po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky  

vo výške 35,69 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky

(t.j. 7,41 €)] po pripočítaní 20 % DPH predstavuje sumu 51,72 € (pre každého žalovaného),

pri zastupovaní 2 osôb sumu 103,44 €. Keďže žalovaní 1/, 2/ si náhradu trov dovolacieho

konania uplatnili len v sume 93,06 €, dovolací súd im nemohol priznať viac, ako žiadali.

Náhradu trov konania je žalobca povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaných 1/,

2/ (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

  JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová