2Cdo/130/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého F. Q., nar. N., zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, dieťa rodičov: matky O. U.., bývajúcej v W., zastúpenej JUDr. Petrom Belicom, advokátom, so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 36 a otca O. Q., bývajúceho v W., zastúpeného JUDr. Martinom Olosom, advokátom, so sídlom v Rajeckých Tepliciach, ul. Karola Kašjaka 1, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému F. Q., vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12P/23/2017, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 26. februára 2019 sp. zn. 27CoP/9/2019, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prievidza (ďalej ako „súd prvej inštancie“) po zrušení a vrátení veci Krajským súdom v Trenčíne (ďalej ako „odvolací súd“) ostatným rozsudkom z 8. novembra 2018 č. k. 12P/23/2017-1002 rozhodol tak, že nedoplatok na výživnom na maloletého F. Q. za obdobie od 8. februára 2017 do vyhlásenia tohto rozhodnutia vo výške 2 376,56 eur je otec povinný zaplatiť spolu s bežným výživným, plateným k rukám matky, mesačne vždy vopred, najneskôr do posledného dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca, v 100 eur mesačných splátkach, počnúc mesiacom december 2018 až do úplného zaplatenia dlžnej sumy, pod následkom straty výhody splátok a zročnosti celej sumy, v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne a včas, a taktiež rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň opravným uznesením zo 16. decembra 2018 č. k. 12P/23/2017-1003 súd prvej inštancie upravil výrok I. tak, že nedoplatok na výživnom na maloletého F. Q. za obdobie od 8. februára 2017 do vyhlásenia tohto rozhodnutia vo výške 2 376,56 eur je otec povinný zaplatiť spolu s bežným výživným, plateným k rukám matky, mesačne vždy vopred, najneskôr do 20. dňa kalendárneho mesiaca, v 100 eur mesačných splátkach, počnúc mesiacom december 2018 až do úplného zaplatenia dlžnej sumy, pod následkom straty výhody splátok a zročnosti celej sumy, v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne a včas. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že vzhľadom naskutočnosť, že súd určil otcovi jeho vyživovaciu povinnosť za obdobie od 8. februára 2017 do 22. mája 2017 vo výške 150 eur, otcovi vznikol za toto obdobie nedoplatok na výživnom v celkovej výške 518,95 eur (suma 112,50 eur za obdobie od 8. februára 2017 do 28. februára 2017, suma 150 eur za každý z mesiacov marec a apríl 2017 a suma 106,45 eur za obdobie od 1. mája 2017 do 22. mája 2017), za obdobie od 23. mája 2017 do 31. augusta 2017 vo výške 350 eur mesačne, otcovi vznikol za toto obdobie nedoplatok na výživnom v celkovej výške 1 151,61 eur (suma 101,61 eur za obdobie od 23. mája 2017 do 31. mája 2017 a za každý z mesiacov jún, júl a august 2017 suma 350 eur) a za obdobie od 1. septembra 2017 do 30. novembra 2018 suma 3 000 eur (suma 200 eur za každý z mesiacov september 2017 až november 2018). Spolu tak mal otec na výživu svojho maloletého syna za vyššie uvedené obdobie zaplatiť spolu sumu 4 670,56 eur. Ďalej uviedol, že z dôvodu, že zo sumy 4 670,56 eur titulom nedoplatku na výživnom za vyššie uvedené obdobie zaplatil otec na výživu maloletého spolu sumu 2 100 eur, rozdiel, sumu 2 570,56 eur (4 670,56 eur - 2 100 eur), uložil súd otcovi z titulu nedoplatku na výživnom na maloletého syna zaplatiť. Rovnako konštatoval, že sumu 2 570,56 eur na žiadosť otca umožnil súd otcovi zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach. Vychádzajúc aj z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení svojho predchádzajúceho zrušovacieho rozhodnutia konštatoval, že nedoplatok na výživnom môže súd povoliť zaplatiť v mesačných splátkach len vo výnimočných prípadoch a tak, že tento bude uhradený do 3 rokov, súd sa nestotožnil s návrhom otca zaplatiť nedoplatok na výživnom maloletému F. v 40 eur mesačných splátkach. Súd prvej inštancie zároveň doplnil, že v konaní bolo okrem iného zistené aj to, že otec v posudzovanom období bol jednak jediným konateľom a spoločníkom viacerých prosperujúcich obchodných spoločností, vlastniacich tiež nezanedbateľný kapitál a vlastnil (tiež doposiaľ vlastní), na rozdiel od matky, nehnuteľný majetok nie zanedbateľnej hodnoty, pričom až doposiaľ okrem mal. F. žiadnu inú vyživovaciu povinnosť nemá. Už len tieto zistenia, nad rámec toho, že nespochybňoval tvrdenie matky, že počas spolužitia podstatnou mierou financoval potreby nielen mal. dieťaťa, ale aj životné náklady matky (ktorá v tom čase nepracovala a jej jediným príjmom bol len rodičovský príspevok), indikuje jednoznačne v prospech dôvodnosti záveru, že jeho reálne príjmy (s prihliadnutím tiež na výšku splátok úveru, či financovanie nákladov na apartmán v Z., ktorý okrem neho užívali bez toho, aby sa na nákladoch podieľali tiež jeho príbuzní) nezodpovedajú jeho životným nákladom, teda musia byť ďaleko vyššie (nielen otcom tvrdený mesačný príjem 376 eur). Vychádzajúc tak z pomerov na strane otca, považoval súd prvej inštancie za primerané a spravodlivé uložiť otcovi povinnosť zaplatiť nedoplatok na výživnom v 100 eur mesačných splátkach, s tým, že pri splátkach v takejto výške bude výživné uhradené do 2 rokov, pričom s prihliadnutím na súčasný príjem matky, ktorá je zamestnaná, nebude pri splátkach zameškaného výživného nijako ohrozené zabezpečenie štandardných základných potrieb maloletého F.. 2. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali odvolanie matka a otec maloletého. Krajský súd v Trenčíne (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom z 26. februára 2019 sp. zn. 27CoP/9/2019 vo výroku I. rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti vyčíslenia nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 8. februára 2017 do vyhlásenia rozhodnutia (t. j. do 8. novembra 2018) vo výške 2 576,56 eur a v časti určenia výšky splátky zročného výživného (100 eur mesačne) s povinnosťou otca toto splácať spolu s bežným výživným počnúc mesiacom december 2018 potvrdil a v časti lehoty splatnosti jednotlivých splátok zmenil tak, že otec je povinný splátky zročného výživného poukazovať k rukám matky spolu s bežným výživným, vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo výroku II. rozhodol tak, že opravné uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vo výroku III. rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uviedol, že z obsahu podaných odvolaní, matka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku, vyčíslenú výšku nedoplatku, splatnosť, spoločne s otcom namietala výšku splátky nedoplatku, pričom matka žiadala vyššiu a otec nižšiu a zároveň obaja namietali vecnú správnosť po rozsudku vydaného opravného uznesenia, pričom otec zároveň namietal, že neboli splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie. K predmetným námietkam odvolací súd uviedol, že preskúmaním rozhodujúcich skutočností nevzhliadol dôvodnosť námietok v o vzťahu k vyčísleniu nedoplatku na zameškanom zročnom výživnom, k výške súdom prvej inštancie stanovenej splátky zročného výživného ani k stanoveniu počiatku jeho splácania, na strane druhej priznal relevanciu odvolaniu matky, pokiaľ ide o časovú splatnosť splátok výživného a súčasne ako dôvodné vyhodnotil odvolanie otca vzťahujúce s a k vydanému opravnému uzneseniu. Odvolací súd dôvodil, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetkyrozhodujúce okolnosti a tieto dostačujúco a správne vyhodnotil a jeho rozhodnutie aj čo do povolenia vyčíslenia nedoplatkov na výživnom splatiť v splátkach vo výške 100 eur je správne. Vychádzajúc z osobných, majetkových a finančných pomerov otca je určená výška splátky plne súladnou a nebol ani odvolacím súdom zistený žiaden udržateľný dôvod, pre ktorý by táto splátka mala byť nižšou tak, ako to požadoval odvolaním otec. K obdobiu troch rokov, do ktorých je možné maximálne splátky výživného rozložiť, odvolací súd uviedol, že tým má na mysli maximálne časové ohraničenie, v rámci ktorého je možné sa pohybovať, prioritne je však potrebné preferovať takú výšku splátok, prostredníctvom ktorých bude dlh vyrovnaný čo najskôr. Odvolací súd konštatoval, že je plne pravdivým, že otec nielen mohol, ale bola to jeho povinnosť vytvoriť si vzhľadom na jeho možnosti a zistenú životnú úroveň také rezervy, aby zameškané výživné uhradil čo najskôr, najlepšie jednorazovo a pokiaľ tak neurobil, ide to na ťarchu jeho zodpovednosti nielen zákonnej, ale tiež morálnej, pretože si bol v rozhodnom období vedomý nepriaznivých finančných pomerov na strane matky spojeným s faktom, že zabezpečenie potrieb dieťaťa bolo možné zo strany matky len za cenu osobných obetí vo vzťahu k jej vlastným potrebám. Vo vzťahu k námietke matky, ktorá napadla tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej námietky, súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom daného sporu. Odvolací súd ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že určená lehota splatnosti jednotlivých splátok zročného výživného, ktoré má otec povinnosť platiť spolu s bežným výživným, s určeným termínom jeho splatnosti koliduje, z dôvodu jeho zosúladenia rozsudok v časti splatnosti jednotlivých splátok zročného výživného zmenil. Vo vzťahu k opravnému uzneseniu odvolací súd konštatoval, že uvedený nedostatok mal snahu napraviť aj súd prvej inštancie, avšak uvedený inštitút neslúži na nápravu vecných nedostatkov a tak odvolací súd opravné uznesenie za použitia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, pretože v tejto časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec maloletého F. (ďalej ako „dovolateľ“) dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f) CSP uviedol, že odvolací súd radikálnym spôsobom zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a na 41 stranách vyslovil úplne iné skutkové a právne zistenia a závery, ako súd prvej inštancie, čo vyústilo do zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie. Konštatoval, že aj napriek značnej kvantite odôvodnenia, ktoré je vo veciach výživného ojedinelé, je však rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne. Odvolací súd napriek rozsahu odôvodnenia vyslovil iba samé domnienky, možnosti, nejasnosti či úvahy. Uviedol, že odvolací súd nevyslovil, neustálil a nezistil, aké reálne príjmy m á dovolateľ dosahovať, pokiaľ dovolateľom deklarované príjmy považoval za nehodnoverné. Dôvodil, že odvolací súd je v mimosporovom konaní viazaný vyšetrovacou zásadou a je povinný zistiť skutočný stav veci, čomu deklaruje aj fakt, že v odvolacom konaní je možné predkladať nové dôkazy a uplatňovať odvolacie dôvody. Za danej situácie mal podľa názoru odvolateľa odvolací súd vykonať odvolacie pojednávanie a takto doplniť dokazovanie. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke „tzv. negatívnej dôkaznej teórie“. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené a to týchto otázok: 1. „vplyvu prechodnej pracovnej neschopnosti povinného rodiča trvajúcej dlhší čas na rozsah vyživovacej povinnosti tohto rodiča k maloletému dieťaťu počas obdobia prechodnej pracovnej neschopnosti rodiča trvajúcej dlhší čas“, 2. „existencie povinnosti povinného rodiča vytvoriť si finančnú rezervu za účelom úhrady budúceho výživného počas budúcej pracovnej neschopnosti povinného rodiča trvajúcej dlhší čas“, 3. „rozsahu povinnosti povinného rodiča na úhradu neštandardných a nehospodárnych nákladov na maloleté dieťa v rámci určeného výživného“. Zároveň navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. K uvedenému dovolaniu sa vyjadrila matka maloletého. Uviedla, že dovolanie otca je v celom rozsahu nedôvodné a žiada, aby dovolací súd dovolanie odmietol. 5. Podľa § 2 ods. l CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpokladyprípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. 7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.1. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. 10. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a) prípustný predmet, b) lehota n a podanie dovolania, c ) náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). 10.1. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 a ž § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie. 11. Dovolateľ v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f) CSP namietal, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je aj napriek jeho rozsiahlosti arbitrárne, konštatoval, že odvolací súd radikálne zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tým, že vyslovil úplne iné skutkové a právne zistenia.

12. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne.

13. V súvislosti s námietkou, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a arbitrárne, dovolací súd v tomto smere odkazuje n a stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu praxpoužiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“

14. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

15. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

16. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, čím tak dovolací súd má za to, že konanie nebolo postihnuté vadou podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Dovolací súd vo vzťahu k námietkam dovolateľa uvádza, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí neodchýlil, resp. nezmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale práve naopak svojím rozhodnutím vykonal nápravu formálnej chyby, ktorej sa dopustil súd prvej inštancie, ohľadom splatnosti splátok výživného. Vo vzťahu k námietke dovolateľa, že odvolací súd nenariadil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania dovolací súd konštatuje, že odvolací súd už v predmetnom spore rozsudkom z 27. septembra 2018 č. k. 27Cop/43/2018-917 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čím tak aj súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a teda odvolací súd už nemal za potrebné nariaďovať pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, s čím sa stotožňuje aj dovolací súd. Dovolací súd tak uvádza, že v prejednávanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci. V tomto prípade ich preto nie je potrebné opakovať, keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, takýto postup bol plne v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke ajodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

18. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke „tzv. negatívnej dôkaznej teórie“.

19. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

20. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže ale najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s t ý m an i vyhľadávať všetky ( d o úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP.

21. K dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd uvádza, že v danom prípade dovolateľ v dovolaní uviedol všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v konaní o úpravu práv a povinností k maloletému pred prvoinštančným a odvolacím súdom, avšak dovolateľ nekonkretizoval dovolaciu otázku spôsobom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 písm. a) CSP ako aj neoznačil konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, v ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zaujal iný právny názor, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd v rozhodnutiach a preto má dovolací súd za to, že v danom prípade dovolateľ nevymedzil dovolaciu otázku spôsobom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené a to od otázok 1. „vplyvu prechodnej pracovnej neschopnosti povinného rodiča trvajúcej dlhší čas na rozsah vyživovacej povinnosti tohto rodiča k maloletému dieťaťu počas obdobia prechodnej pracovnej neschopnosti rodiča trvajúcej dlhší čas“, 2. „existencie povinnosti povinného rodiča vytvoriť si finančnú rezervu za účelom úhrady budúceho výživného počas budúcej pracovnej neschopnosti povinného rodiča trvajúcej dlhší čas“, 3. „rozsahu povinnosti povinného rodiča na úhradu neštandardných a nehospodárnych nákladov na maloleté dieťa v rámci určeného výživného“.

23. Dovolací súd uvádza, že pre dovolacie dôvody vyplývajúce z § 421 ods. 1 CSP je charakteristické, že pre dovolanie má tak mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

24. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená vdovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd.

25. Dovolací súd poznamenáva, že s i plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ b y s a pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah, zostáva naďalej nejednoznačné alebo nejasné v tom, že z neho nemožno usúdiť, že sa v danom prípade jedná o právne otázky, tak ako je uvedené v bode 22. V prípade otázok riešených podľa dovolateľa odvolacím súdom nesprávne musí ísť predovšetkým o otázky právne a pri takomto nazeraní na problém síce dovolateľovi nešlo vyčítať, že by sa o sformulovanie podľa neho dosiaľ dovolacím súdom neriešených otázok nepokúsil, avšak dovolací súd má za to, že takto dovolateľom formulované otázky nemajú charakter otázky právnej a preto dovolací súd uzavrel, že takto vymedzené dovolacie otázky nezodpovedajú kritériu vyplývajúceho z § 421 ods. 1 CSP.

26. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania otca nevyplýva z § 420 písm. f) CSP a nevyplýva ani z § 421 písm. a) a písm. b) CSP. Vzhľadom na to dovolací súd dovolanie dovolateľa odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP.

27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.