2 Cdo 124/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : L. I., bývajúca v B., zastúpená JUDr. J. H., advokátom v B., proti žalovaným : 1/ U., 2/ R. R.,
bývajúci v B., zastúpený JUDr. V. K., advokátom v B., o zaplatenie 7 942,71 € s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11 C 136/2003, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2012 sp. zn. 14 Co 538/2012
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2012 sp. zn.
14 Co 538/2012 a opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2013 sp. zn.
14 Co 538/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 29. júla 2009 č. k. 11 C 136/2003-220 návrh
voči žalovanej 1/ zamietol, žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobkyni 3 812,50 € a úroky
z omeškania vo výške 13 % od 10.7.2003 do zaplatenia, úroky z omeškania nad 13 %
zamietol, návrh vo zvyšku sumy 4 227,34 € a úrokov z omeškania 17,6 % od 23.6.2002
do 10.7.2003 zamietol. Vyslovil, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania
vo výške 44,81 €, žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania vo výške
44,81 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa a žalovaný 2/ nemajú
právo na náhradu trov konania.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že škodu na motorovom vozidle spôsobil
žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu a táto okolnosť bola objektívne zistená v trestnom konaní.
Ako vyplýva z poistných podmienok žalovanej 1/, poistenie motorových vozidiel sa
nevzťahuje na škodu, ktorá síce vznikla pri vedení motorového vozidla, ktorú však vodič
spôsobil na poistenej veci následkom požitia alkoholu alebo iných návykových látok. Z textu poistných podmienok vyplýva, že osoba vodiča nemusí byť totožná s osobou poisteného, čo je
nesporné aj z formulácie čl. 4 ods. 2 „pokiaľ poistený zveril vedenie motorového vozidla
osobe“, žalovaná 1/ teda postupovala v súlade s poistnými podmienkami, ktoré tvorili prílohu
k poistnej zmluve, a z obsahu ktorých sa mala a mohla žalobkyňa oboznámiť. Za škodu
zodpovedá žalovaný 2/, ktorý ju spôsobil haváriou vozidla v dôsledku nezvládnutia vedenia
motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Prihliadol aj na ustanovenie § 441 Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti poškodeného za vznik škody. V tomto konkrétnom prípade bolo
preukázané, že kľúče od motorového vozidla odovzdal tretím osobám vrátane žalovaného 2/
syn žalobkyne a synovia žalobkyne, v tom čase maloletí, umožnili zobrať vozidlo z garáže.
Ich konanie malo teda podstatný vplyv na vznik škody, avšak vzhľadom na ich vek za ich
konanie ako aj následky takéhoto konania zodpovedá zákonný zástupca, v danom prípade
žalobkyňa. Teda ustálil, že 52 % škody znáša žalobkyňa a 48 % znáša žalovaný 2/. Žalobkyňa
žiadala náhradu škody vo výške 7 942,71 € a keďže žalovaný 2/ bol zaviazaný na zaplatenie
škody 3 812,50 €, súd vo zvyšku návrh zamietol. O povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť
žalobkyni úroky z omeškania rozhodol podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95, keď žalovaný 2/ sa dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu dňa 10.7.2003 v dôsledku výzvy žalobkyne. Úroky z omeškania v tom čase vzhľadom na dvojnásobok diskontnej sadzby NBS mali výšku 13 %.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne ako aj žalovaného 2/ rozsudkom
(v poradí druhým, prvý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2012
sp. zn. 2 Cdo 156/2011) z 18. decembra 2012 č. k. 14 Co 538/2012-332 rozsudok súdu prvého
stupňa v zamietajúcich častiach potvrdil. V časti, ktorou bol žalovaný 2/ zaviazaný zaplatiť
žalobkyni 3 812,50 € aj s príslušenstvom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh
žalobkyne zamietol. Vyslovil, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej 1/ trovy
prvostupňového konania vo výške 44,81 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu
trov odvolacieho konania žalovanej 1/ nepriznal. Ďalej uložil žalobkyni zaplatiť
žalovanému 2/ na účet jeho právneho zástupcu trovy prvostupňového aj odvolacieho konania
vo výške 1 699,80 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že predmetom odvolacieho konania
je čiastka 7 942,70 € s 13 % úrokom z omeškania od 10.7.2003 až do zaplatenia tak, ako bola
ustálená v pôvodnom odvolacom konaní po nepripustení rozšírenia petitu žaloby na návrh
žalobkyne. Ide o zvyšok škody, ktorá žalobkyni nebola uhradená plnením poisťovne. Vzniknutá škoda predstavuje celkovú sumu 17 040,89 €, z ktorej žalovaná 1/ uhradila ako
zálohu na poistné plnenie čiastku 9 294,30 €.
Odvolací súd v odôvodnení ďalej uviedol, že v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
opätovne vyhodnotil výsledky dokazovania, pričom vychádzal zo svojich záverov
v pôvodnom odvolacom konaní pokiaľ ide o mieru spoluzavinenia účastníkov konania
na vzniku škody, ktorú ani účastníci v obnovenom konaní nenamietali. Je nesporné, že
z celkovej škody 17 040,89 € uhradila žalobkyni žalovaná 1/ čiastku 9 294,30 € z titulu
zálohy na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla zo dňa
21.6.1999. Je nesporné aj to, že žalovaná 1/ ako poisťovateľ plnila žalobkyni za škodcu
(žalovaného 2/), ktorý škodu zavinil a je povinný plniť žalobkyni z titulu zodpovednosti
za spôsobenú škodu, pričom žalovaná 1/ má voči nemu nárok na regresné plnenie v celkovej
výške podľa § 827 OZ. Miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní medzi
účastníkmi ustálená tak, že žalobkyňa zodpovedá za vznik škody do výšky 52 %, čo
zodpovedá sume 8 861,26 € a žalovaní 1/, 2/ spoločne do výške 48 %, čo zodpovedá sume
8 179,63 €. Keďže žalovaná 1/ už plnila žalobkyni 9 294,30 €, uhradila jej o 433,04 € viac
ako je určená miera spoluzodpovednosti žalovaných. Z takto ustáleného skutkového stavu
vyplýva, že pohľadávka žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery
spoluzodpovednosti za náhradu škody zanikla jej uhradením. Z uvedených dôvodov rozsudok
prvostupňového súdu v zamietajúcich častiach voči žalovaným podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil a vo zvyšnej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého
prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a v zmeňujúcej časti ustanovením
§ 238 ods. 1 O.s.p., dôvodnosť odôvodňovala ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/, teda,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Mala za to, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj
v zamietajúcich častiach, pričom svoj výrok sformuloval ako potvrdzujúci, ale v tejto časti
posúdil okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne od súdu prvého stupňa.
Namietala, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, aké ustanovenia
právneho predpisu, či poistných podmienok, aplikoval. Závery súdu sú preto zároveň
nepreskúmateľné a abstraktné, nakoľko ani nemožno dôvodiť, aký právny predpis alebo aké
ustanovenie poistných podmienok súd aplikoval voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne
a aj jednotlivo. Opakovane nesprávne vyhodnotil tituly zodpovednosti u oboch žalovaných a aj ich prípadnú mieru spoluzodpovednosti. Považuje za nesprávny záver odvolacieho súdu,
ktorým aplikoval mieru spoluzavinenia žalobkyne aj na vzťah medzi žalobkyňou
a žalovanou 1/, teda že aplikoval mieru spoluzavinenia zisťovanú výhradne pri otázke
náhrady škody aj na vzťah vyplývajúci z nároku na poistné plnenie. Je nemysliteľné, aby
žalovaná 1/ zodpovedala za vzniknutú škodu titulom náhrady škody a to navyše ešte
v pomere spoluzodpovednosti vo vzťahu k žalobkyni. V prípade žalovanej 1/ sa jedná
jednoznačne o plnenie z titulu uzatvorenej poistnej zmluvy (havarijného poistenia), čo nie je
možné zameniť za titul náhrady škody zo zodpovednosti za škodu (ako je to u žalovaného 2/).
Odvolací súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (viď str. 7) výslovne uvádza, že
miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní ustálená tak, že „žalovaní 1/, 2/
spoločne do výšky 48 %“. „Z takto ustáleného skutkového stavu vyplýva, že pohľadávka
žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody
zanikla jej uhradením“. Navyše žalovaná 1/ počas niekoľkoročného súdneho konania ani raz
nepoukázala na možnú mieru spoluzodpovednosti žalobkyne ako poistenej, práve naopak,
žalovaná 1/ sa snažila využiť vylúčenie z poistných podmienok práve v dôsledku
protiprávneho konania žalovaného 2/. Z celého konania na prvom stupni je zrejmé, že sa jednalo o ustanovenie pomeru miery spoluzodpovednosti práve vo vzťahu k žalovanému 2/.
Má za to, že odvolací súd nesprávne aplikoval tento pomer aj k žalovanej 1/, ktorá paradoxne
takúto možnosť počas celého konania nevyužila, ani sa na ňu neodvolávala. Prvýkrát tak
učinila až v konaní po rozhodnutí dovolacieho súdu, kedy však poukazovala na čl. 16
bod 1 Všeobecných poistných podmienok, ktorý však v poistných podmienkach neexistuje
(poistné podmienky obsahujú 13 článkov) a iný článok poistných podmienok takúto možnosť
ani nepripúšťa. S touto skutočnosťou sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevysporiadal. V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia došlo aj
k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p., prípadne
k tomu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesením z 19. marca 2013 č. k. 14 Co 538/2012-342 Krajský súd v Bratislave
opravil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 538/2012-332 zo dňa 18. decembra
2012 v časti výroku trov konania, kde za sumu 1 699,80 uviedol menovú jednotku a to euro.
Žalovaná 1/ navrhla dovolanie žalobkyne zamietnuť.
Žalovaný 2/ taktiež navrhol dovolanie žalobkyne zamietnuť a priznať mu trovy
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
(§ 236 a nasl. O.s.p.), týka sa to potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu v zamietavých
častiach, a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), týka sa to zmeňujúceho výroku odvolacieho súdu, preskúmal rozsudok
odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti ako aj v jeho zmeňujúcej časti a dospel k záveru,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je treba zrušiť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ až d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú
povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu (výrok odvolacieho súdu, ktorý v zamietajúcich častiach rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdzuje) ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd síce v prejednávanej veci rozhodoval,
ale nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší
súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3
O.s.p. (procesne) prípustné (jedná sa o potvrdzujúci výrok v zamietajúcich častiach).
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné (do potvrdzujúceho výroku v zamietajúcich častiach), len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie
proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) týka sa to výroku
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh
žalobkyne zamietol.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p., môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľka v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté práve takouto vadou
založenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jej odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
podobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29.apríla 1993, Séria A č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/208, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Dovolací súd po preskúmaní danej veci zistil, že okresný súd žalobu voči žalovanej 1/
zamietol, pretože dospel k záveru, že na prejednávaný prípad sa vzťahuje výluka z poistenia
podľa čl. 4 bod 2 Poistných podmienok poistenia motorových vozidiel, podľa ktorého sa
poistenie nevzťahuje na škodu, ktorú vodič spôsobil následkom požitia alkoholu alebo iných
návykových látok, alebo pokiaľ poistenec zveril vedenie poisteného motorového vozidla
osobe, ktorá bola v tom čase pod vplyvom týchto látok. Uzavrel, že za škodu zodpovedá
žalovaný 2/, ktorý ju spôsobil haváriou vozidla a tohto aj zaviazal na úradu predmetnej škody,
keď prihliadol na zodpovednosť poškodeného, ktorú určil tak, že žalobkyňa znáša 52 % škody
a žalovaný 2/ 48 %.
Krajský súd rozsudok prvostupňového súdu v zamietavých častiach potvrdil. V časti, ktorou
bol žalovaný 2/ zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3 812,50 € aj s príslušenstvom zmenil tak, že
návrh žalobkyne zamietol. Opätovne vyhodnotil výsledky dokazovania, pričom vychádzal zo svojich záverov v pôvodnom odvolacom konaní pokiaľ ide o mieru spoluzavinenia
účastníkov konania na vzniku škody, ktorú ani účastníci v obnovenom konaní nenamietali.
Mal za to, že z celkovej škody 17 040,89 € uhradila žalobkyni žalovaná 1/ čiastku 9 294,30 €
titulom zálohy na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla
zo dňa 21.6.1999. Žalovaná 1/ ako poisťovateľ plnil žalobkyni za škodcu (žalovaného 2/),
ktorý škodu zavinil a je povinný plniť žalobkyni z titulu zodpovednosti za spôsobenú škodu,
pričom žalovaná 1/ má voči nemu nárok na regresné plnenie v celej výške podľa § 827 OZ.
Miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní medzi účastníkmi ustálená tak, že
žalobkyňa zodpovedá za vznik škody do výšky 52 %, čo zodpovedá sume 8 861,26 €
a žalovaní 1/, 2/ spoločne do výšky 48 %, čo zodpovedá sume 8 179,63 €. Keďže žalovaná 1/
už plnila žalobkyni 9 294,30 € uhradila jej o 433,04 € viac ako je určená miera
spoluzodpovednosti žalovaných. Z takto ustáleného skutkového stavu vyvodil, že pohľadávka
žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody
zanikla jej uhradením.
Dovolací súd už v prechádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zdôraznil, že nároky voči
žalovanej 1/ a žalovanému 2/ majú odlišnú povahu plnenia – keď nárok voči žalovanej 1/ je
nárokom voči poisťovateľovi titulom uzavretej poistnej zmluvy, t. j. nárokom na poistné
plnenie a nárok voči žalovanému 2/ je nárokom na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, aké ustanovenia právneho
predpisu, či poistných podmienok aplikoval vo vzťahu k žalovanej 1/, keď sa obmedzil iba
na konštatovanie, že žalovaná 1/ uhradila žalobkyni čiastku 9 294,30 € titulom zálohy
na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla zo dňa 21.6.1999.
Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti je nepreskúmateľné a rozporuplné so závermi
súdu prvého stupňa o výluke z poistenia.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné aj v otázke miery spoluzavinenia
účastníkov konania, keď odvolací súd nevysvetlil, prečo aplikoval mieru spoluzavinenia
žalobkyne aj na vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou 1/, ktorá otázka bola zisťovaná
výhradne pri otázke náhrady škody, keď zo záverov odvolacieho súdu vyplýva, že miera
spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní ustálená tak, že žalovaní 1/, 2/ spoločne
do výšky 48 % a z takto ustáleného skutkového stavu vyplýva, že pohľadávka žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody zanikla jej
uhradením. Z celého konania na prvom stupni je zrejmé, že sa jednalo o stanovenie pomeru miery spoluzodpovednosti práve len vo vzťahu k žalovanému 2/. Ostáva aj nejasné
a neodôvodnené stanovenie miery spoluzodpovednosti medzi žalobkyňou a žalovaným 2/.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku
je logicky, vnútorne, kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.
Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní
rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť
preskúmateľné.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu
zrušil v spojení s uznesením odvolacieho súdu, ktoré s rozsudkom súvisí a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti,
ani ďalšími dôvodmi dovolania.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová