2 Cdo 124/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : L. I., bývajúca v B., zastúpená JUDr. J. H., advokátom v B., proti žalovaným : 1/ U., 2/ R. R.,

bývajúci v B., zastúpený JUDr. V. K., advokátom v B., o zaplatenie 7 942,71 € s prísl.,

vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   sp. zn. 11   C   136/2003,   o   dovolaní

žalobkyne   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   z 18. decembra 2012 sp. zn.   14 Co 538/2012

t a k t o :

Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2012 sp. zn.  

14 Co 538/2012 a opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2013 sp. zn.  

14 Co 538/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 29. júla 2009 č. k. 11 C 136/2003-220 návrh

voči žalovanej 1/ zamietol, žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobkyni 3 812,50 € a úroky  

z   omeškania vo výške 13 % od 10.7.2003 do zaplatenia, úroky z omeškania nad 13 %

zamietol, návrh vo zvyšku sumy 4 227,34 € a úrokov z omeškania 17,6 % od 23.6.2002  

do 10.7.2003 zamietol. Vyslovil, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania

vo výške 44,81 €, žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania vo výške  

44,81 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa a žalovaný 2/ nemajú

právo na náhradu trov konania.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že škodu na motorovom vozidle spôsobil

žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu a táto okolnosť bola objektívne zistená v trestnom konaní.

Ako vyplýva z poistných podmienok žalovanej 1/, poistenie motorových vozidiel sa

nevzťahuje na škodu, ktorá síce vznikla pri vedení motorového vozidla, ktorú však vodič

spôsobil na poistenej veci následkom požitia alkoholu alebo iných návykových látok. Z textu poistných podmienok vyplýva, že osoba vodiča nemusí byť totožná s osobou poisteného, čo je

nesporné aj z formulácie čl. 4 ods. 2 „pokiaľ poistený zveril vedenie motorového vozidla

osobe“, žalovaná 1/ teda postupovala v súlade s poistnými podmienkami, ktoré tvorili prílohu

k poistnej zmluve, a z obsahu ktorých sa mala a mohla žalobkyňa oboznámiť. Za škodu

zodpovedá žalovaný 2/, ktorý ju spôsobil haváriou vozidla v dôsledku nezvládnutia vedenia

motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Prihliadol aj na ustanovenie § 441 Občianskeho

zákonníka o zodpovednosti poškodeného za vznik škody. V tomto konkrétnom prípade bolo

preukázané, že kľúče od motorového vozidla odovzdal tretím osobám vrátane žalovaného 2/

syn žalobkyne a synovia žalobkyne, v tom čase maloletí, umožnili zobrať vozidlo z garáže.

Ich konanie malo teda podstatný vplyv na vznik škody, avšak vzhľadom na ich vek za ich

konanie ako aj následky takéhoto konania zodpovedá zákonný zástupca, v danom prípade

žalobkyňa. Teda ustálil, že 52 % škody znáša žalobkyňa a 48 % znáša žalovaný 2/. Žalobkyňa

žiadala náhradu škody vo výške 7 942,71 € a keďže žalovaný 2/ bol zaviazaný na zaplatenie

škody 3 812,50 €, súd vo zvyšku návrh zamietol. O povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť

žalobkyni úroky z omeškania rozhodol podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 517  

ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95, keď žalovaný 2/ sa dostal

do omeškania s plnením peňažného dlhu dňa 10.7.2003 v dôsledku výzvy žalobkyne. Úroky z omeškania v tom čase vzhľadom na dvojnásobok diskontnej sadzby NBS mali výšku 13 %.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne ako aj žalovaného 2/ rozsudkom  

(v poradí druhým, prvý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2012  

sp. zn. 2 Cdo 156/2011) z 18. decembra 2012 č. k. 14 Co 538/2012-332 rozsudok súdu prvého

stupňa v zamietajúcich častiach potvrdil. V časti, ktorou bol žalovaný 2/ zaviazaný zaplatiť

žalobkyni 3 812,50 € aj s príslušenstvom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh

žalobkyne zamietol. Vyslovil, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej 1/ trovy

prvostupňového konania vo výške 44,81 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu

trov odvolacieho konania žalovanej 1/ nepriznal. Ďalej uložil žalobkyni zaplatiť  

žalovanému 2/ na účet jeho právneho zástupcu trovy prvostupňového aj odvolacieho konania

vo výške 1 699,80 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že predmetom odvolacieho konania

je čiastka 7 942,70 € s 13 % úrokom z omeškania od 10.7.2003 až do zaplatenia tak, ako bola

ustálená v pôvodnom odvolacom konaní po nepripustení rozšírenia petitu žaloby na návrh

žalobkyne. Ide o zvyšok škody, ktorá žalobkyni nebola uhradená plnením poisťovne. Vzniknutá škoda predstavuje celkovú sumu 17 040,89 €, z ktorej žalovaná 1/ uhradila ako

zálohu na poistné plnenie čiastku 9 294,30 €.

Odvolací súd v odôvodnení ďalej uviedol, že v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

opätovne vyhodnotil výsledky dokazovania, pričom vychádzal zo svojich záverov  

v pôvodnom odvolacom konaní pokiaľ ide o mieru spoluzavinenia účastníkov konania  

na vzniku škody, ktorú ani účastníci v obnovenom konaní nenamietali. Je nesporné, že

z celkovej škody 17 040,89 € uhradila žalobkyni žalovaná 1/ čiastku 9 294,30 € z titulu

zálohy na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla zo dňa

21.6.1999. Je nesporné aj to, že žalovaná 1/ ako poisťovateľ plnila žalobkyni za škodcu

(žalovaného 2/), ktorý škodu zavinil a je povinný plniť žalobkyni z titulu zodpovednosti  

za spôsobenú škodu, pričom žalovaná 1/ má voči nemu nárok na regresné plnenie v celkovej

výške podľa § 827 OZ. Miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní medzi

účastníkmi ustálená tak, že žalobkyňa zodpovedá za vznik škody do výšky 52 %, čo

zodpovedá sume 8 861,26 € a žalovaní 1/, 2/ spoločne do výške 48 %, čo zodpovedá sume

8 179,63 €. Keďže žalovaná 1/ už plnila žalobkyni 9 294,30 €, uhradila jej o 433,04 € viac

ako je určená miera spoluzodpovednosti žalovaných. Z takto ustáleného skutkového stavu

vyplýva, že pohľadávka žalobkyne voči obom žalovaným z   titulu ich miery

spoluzodpovednosti za náhradu škody zanikla jej uhradením. Z uvedených dôvodov rozsudok

prvostupňového súdu v zamietajúcich častiach voči žalovaným podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil a vo zvyšnej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého

prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a v zmeňujúcej časti ustanovením

§ 238 ods. 1 O.s.p., dôvodnosť odôvodňovala ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/, teda,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Mala za to, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj

v zamietajúcich častiach, pričom svoj výrok sformuloval ako potvrdzujúci, ale v tejto časti

posúdil okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne od súdu prvého stupňa.

Namietala, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, aké ustanovenia

právneho predpisu, či poistných podmienok, aplikoval. Závery súdu sú preto zároveň

nepreskúmateľné a abstraktné, nakoľko ani nemožno dôvodiť, aký právny predpis alebo aké

ustanovenie poistných podmienok súd aplikoval voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne

a aj jednotlivo. Opakovane nesprávne vyhodnotil tituly zodpovednosti u oboch žalovaných a aj ich prípadnú mieru spoluzodpovednosti. Považuje za nesprávny záver odvolacieho súdu,

ktorým aplikoval mieru spoluzavinenia žalobkyne aj na vzťah medzi žalobkyňou  

a   žalovanou 1/, teda že aplikoval mieru spoluzavinenia zisťovanú výhradne pri otázke

náhrady škody aj na vzťah vyplývajúci z nároku na poistné plnenie. Je nemysliteľné, aby

žalovaná 1/ zodpovedala za vzniknutú škodu titulom náhrady škody a to navyše ešte  

v   pomere spoluzodpovednosti vo vzťahu k žalobkyni. V prípade žalovanej 1/ sa jedná

jednoznačne o plnenie z titulu uzatvorenej poistnej zmluvy (havarijného poistenia), čo nie je

možné zameniť za titul náhrady škody zo zodpovednosti za škodu (ako je to u žalovaného 2/).

Odvolací súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (viď str. 7) výslovne uvádza, že

miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní ustálená tak, že „žalovaní 1/, 2/

spoločne do výšky 48 %“. „Z takto ustáleného skutkového stavu vyplýva, že pohľadávka

žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody

zanikla jej uhradením“. Navyše žalovaná 1/ počas niekoľkoročného súdneho konania ani raz

nepoukázala na možnú mieru spoluzodpovednosti žalobkyne ako poistenej, práve naopak,

žalovaná 1/   sa   snažila   využiť   vylúčenie   z   poistných   podmienok   práve   v   dôsledku

protiprávneho konania žalovaného 2/. Z celého konania na prvom stupni je zrejmé, že sa jednalo o ustanovenie pomeru miery spoluzodpovednosti práve vo vzťahu k žalovanému 2/.

Má za to, že odvolací súd nesprávne aplikoval tento pomer aj k žalovanej 1/, ktorá paradoxne

takúto možnosť počas celého konania nevyužila, ani sa na ňu neodvolávala. Prvýkrát tak

učinila až v konaní po rozhodnutí dovolacieho súdu, kedy však poukazovala na čl. 16  

bod 1 Všeobecných poistných podmienok, ktorý však v poistných podmienkach neexistuje

(poistné podmienky obsahujú 13 článkov) a iný článok poistných podmienok takúto možnosť

ani nepripúšťa. S touto skutočnosťou sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia žiadnym

spôsobom nevysporiadal. V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia došlo aj

k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p., prípadne

k tomu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením z 19. marca 2013 č. k. 14 Co 538/2012-342 Krajský súd v Bratislave

opravil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 538/2012-332 zo dňa 18. decembra

2012 v časti výroku trov konania, kde za sumu 1 699,80 uviedol menovú jednotku a to euro.

Žalovaná 1/ navrhla dovolanie žalobkyne zamietnuť.

Žalovaný 2/ taktiež navrhol dovolanie žalobkyne zamietnuť a priznať mu trovy

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

(§ 236 a nasl. O.s.p.), týka sa to potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu v zamietavých

častiach, a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.), týka sa to zmeňujúceho výroku odvolacieho súdu, preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti ako aj v jeho zmeňujúcej časti a dospel k záveru,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je treba zrušiť.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ až d/ O.s.p. Ak

nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením

veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať

vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú

povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V   danom   prípade   dovolaním   žalobkyne   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok

odvolacieho súdu (výrok odvolacieho súdu, ktorý v zamietajúcich častiach rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdzuje) ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd síce v prejednávanej veci rozhodoval,

ale nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3

O.s.p. (procesne) prípustné (jedná sa o potvrdzujúci výrok v zamietajúcich častiach).

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné (do potvrdzujúceho výroku v zamietajúcich častiach), len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia  

§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie

proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne

posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) týka sa to výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh

žalobkyne zamietol.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p., môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľka v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté práve takouto vadou

založenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46

ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť

a nevyporiadanie sa so všetkými jej odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými

v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.

Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   v   sebe   zahŕňajú   aj   právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť   konania  

a   odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho

a   spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;

podobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko

z 29.apríla 1993, Séria A č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2

O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a   odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/208, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože

prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok  

(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu

a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(IV. ÚS 350/2009).

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a   presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)

v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Dovolací súd po preskúmaní danej veci zistil, že okresný súd žalobu voči žalovanej 1/

zamietol, pretože dospel k záveru, že na prejednávaný prípad sa vzťahuje výluka z poistenia

podľa čl. 4 bod 2 Poistných podmienok poistenia motorových vozidiel, podľa ktorého sa

poistenie nevzťahuje na škodu, ktorú vodič spôsobil následkom požitia alkoholu alebo iných

návykových látok, alebo pokiaľ poistenec zveril vedenie poisteného motorového vozidla

osobe, ktorá bola v tom čase pod vplyvom týchto látok. Uzavrel, že za škodu zodpovedá

žalovaný 2/, ktorý ju spôsobil haváriou vozidla a tohto aj zaviazal na úradu predmetnej škody,

keď prihliadol na zodpovednosť poškodeného, ktorú určil tak, že žalobkyňa znáša 52 % škody

a žalovaný 2/ 48 %.

Krajský súd rozsudok prvostupňového súdu v zamietavých častiach potvrdil. V časti, ktorou

bol žalovaný 2/ zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3 812,50 € aj s príslušenstvom zmenil tak, že

návrh žalobkyne zamietol. Opätovne vyhodnotil výsledky dokazovania, pričom vychádzal   zo svojich záverov v pôvodnom odvolacom konaní pokiaľ ide o mieru spoluzavinenia

účastníkov konania na vzniku škody, ktorú ani účastníci v obnovenom konaní nenamietali.

Mal za to, že z celkovej škody 17 040,89 € uhradila žalobkyni žalovaná 1/ čiastku 9 294,30 €

titulom zálohy na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla  

zo dňa 21.6.1999. Žalovaná 1/ ako poisťovateľ plnil žalobkyni za škodcu (žalovaného 2/),

ktorý škodu zavinil a je povinný plniť žalobkyni z titulu zodpovednosti za spôsobenú škodu,

pričom žalovaná 1/ má voči nemu nárok na regresné plnenie v celej výške podľa § 827 OZ.

Miera spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní medzi účastníkmi ustálená tak, že

žalobkyňa zodpovedá za vznik škody do výšky 52 %, čo zodpovedá sume 8 861,26 €

a žalovaní 1/, 2/ spoločne do výšky 48 %, čo zodpovedá sume 8 179,63 €. Keďže žalovaná 1/

už   plnila   žalobkyni   9 294,30   €   uhradila   jej   o   433,04 €   viac   ako   je   určená   miera

spoluzodpovednosti žalovaných. Z takto ustáleného skutkového stavu vyvodil, že pohľadávka

žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody

zanikla jej uhradením.

Dovolací súd už v prechádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zdôraznil, že nároky voči

žalovanej 1/ a žalovanému 2/ majú odlišnú povahu plnenia – keď nárok voči žalovanej 1/ je

nárokom voči poisťovateľovi titulom uzavretej poistnej zmluvy, t. j. nárokom na poistné

plnenie a nárok voči žalovanému 2/ je nárokom na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, aké ustanovenia právneho

predpisu, či poistných podmienok aplikoval vo vzťahu k žalovanej 1/, keď sa obmedzil iba  

na konštatovanie, že žalovaná 1/ uhradila žalobkyni čiastku 9 294,30 € titulom zálohy  

na poistné plnenie zo zmluvy o poistení poškodeného motorového vozidla zo dňa 21.6.1999.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti je nepreskúmateľné a rozporuplné so závermi

súdu prvého stupňa o výluke z poistenia.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľné aj   v   otázke   miery   spoluzavinenia

účastníkov konania, keď odvolací súd nevysvetlil, prečo aplikoval mieru spoluzavinenia

žalobkyne aj na vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou 1/, ktorá otázka bola zisťovaná

výhradne pri otázke náhrady škody, keď zo záverov odvolacieho súdu vyplýva, že miera

spoluzavinenia účastníkov konania bola v konaní ustálená tak, že žalovaní 1/, 2/ spoločne  

do výšky 48 % a z takto ustáleného skutkového stavu vyplýva, že pohľadávka žalobkyne voči obom žalovaným z titulu ich miery spoluzodpovednosti za náhradu škody zanikla jej

uhradením. Z celého konania na prvom stupni je zrejmé, že sa jednalo o stanovenie pomeru miery   spoluzodpovednosti   práve   len   vo   vzťahu   k   žalovanému 2/.   Ostáva   aj   nejasné  

a neodôvodnené stanovenie miery spoluzodpovednosti medzi žalobkyňou a žalovaným 2/.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku

je logicky, vnútorne, kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.

Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní

rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť

preskúmateľné.

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu

zrušil v spojení s uznesením odvolacieho súdu, ktoré s rozsudkom súvisí a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti,

ani ďalšími dôvodmi dovolania.

V   novom   rozhodnutí   rozhodne   súd   znova   aj   o   trovách   pôvodného   konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2015

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová