2 Cdo 122/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej
veci žalobcu : J. N., bývajúci v K., zastúpený JUDr. M. H., advokátom v K., proti
žalovaným : 1/ T., so sídlom v K., zastúpená JUDr. M. V., advokátom v K., 2/ M., 3/ T., so
sídlom v K., zastúpená JUDr. J. S., advokátom v K., o úpravu vzťahov k neoprávnenej
stavbe, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15 C 289/1994, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. novembra 2009 sp.zn. 1 Co 346/2008
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaným 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 3. júna 2008 č.k. 15 C 289/1994-595 zriadil časovo
neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobkyne, ako vlastníčky pozemku pôvodne
zapísaného v pozemnoknižnej vložke X., katastrálne územie K., parc. č. X. o výmere
X. m2, ktorému zodpovedá právo vlastníka stavby k tribúne súp. č. X., na ktorom je táto
postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. X. o výmere X. m2, ktorý
svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. X. o výmere X. m2, sociálnej budove súp.
č. X., na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel X.
o výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. X. o výmere
X. m2, ktoré diely sú vyznačené v geometrickom pláne, ako súčasti znaleckého posudku
M. H., znalca z odboru geodézia a kartografia, č. posudku X. v znení doplnku č. 4, overeného Správou katastra K. zo dňa 21.11.2007, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.
Uložil žalovanému 3/ zaplatiť žalobkyni sumu 120 404,-- Sk do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ zamietol.
Zamietol taktiež žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ v celom rozsahu. Vyslovil, že
o trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že vykonaným dokazovaním má za preukázané, že
žalovaní 1/, 2/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku žalobkyne a preto voči nim žalobu
zamietol. V otázke zriadenia vecného bremena vychádzal zo skutočnosti, že spomínané
vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru K. z roku 1984 pre výstavbu
tenisového areálu T. je právne neúčinné. V správnom konaní boli ako jeho účastníci
v rozhodnutí z 20.2.1984 uvedení vlastníci vyvlastňovaných pozemkov podľa údajov
pozemkovej knihy. Takto bola v rozhodnutí uvedená aj žalobkyňa a právna predchodkyňa
žalobkyne M. B., rod. V.. M. B., rod. V. však zomrela X.. Vyvlastňovacie rozhodnutie ako
individuálny právny akt správneho orgánu (údajne doručované vyvesením na úradnej tabuli
Obvodného národného výboru K.), ktoré žalobkyni nebolo doručené, nie je právne účinné.
Pokiaľ ide o otázku, že žalobkyňa mohla svoje právo na ochranu jej vlastníctva uplatniť
v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. resp. 503/2003 Z.z., k tomu uviedol, že
Pozemkový úrad v K. žalobkyni tejto otázke nevyhovel. Naviac, ochrana vlastníctva
prostredníctvom ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka je ochranou, ktorú možno
uplatniť bez obmedzenia času. Vlastnícke právo je absolútne a nepremlčateľné. Ochrana
prostredníctvom reštitučného nároku je vždy zákonom časovo limitovaná a viazaná na
splnenie zákonných podmienok. Žaloba bola podaná na súd ako na ochranu vlastníckych práv
žalobkyne ako vlastníčky pozemku. Podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa táto ochrana
mohla poskytnúť vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby do vlastníctva žalobkyne
alebo zriadením vecného bremena. Posledným riešením, ktoré ponúka § 135c Občianskeho
zákonníka je zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby za finančnú náhradu.
Stavba je neoprávnená, lebo bola postavená na cudzom pozemku, teda na pozemku iného ako
vlastníka stavby. Toto konštatovanie vyplýva z predchádzajúceho hodnotenia súdu, že
vyvlastnenie pozemku, na ktorom stojí stavba je právne neúčinné. Tejto požiadavke vyhovuje
len rozsah nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne definovaných ako stavba, ako sú uvedené
vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobe nie je možné vyhovieť na základe posudzovanej
žaloby. Ostatné parcely uvedené v posudku H. nemajú charakter nehnuteľností podľa § 119
Občianskeho zákonníka. Preto vo vzťahu k žalovanému 3/ vo zvyšku žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/, 3/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 19. novembra 2009 č.k. 1 Co 346/2008-690 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom
výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok v zamietavých výrokoch. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal
z nesprávneho skutkového zistenia, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou parcely
KN – X.C. katastrálne územie K., v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a navyše pri
rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho predpisu § 135c Občianskeho zákonníka.
Z výpisu listu vlastníctva č. X. je zrejmé, že ako vlastník parcely KN – X.C. katastrálneho
územia K. je v katastri nehnuteľností uvedený žalovaný 2/. V prejednávanej veci z obsahu
spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcu M. N. k parcele
č. X. nepochybne došlo formou faktickej okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného
povolenia zo dňa 26.10.1977 vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na
parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa
20.2.1984 došlo k jej vyvlastneniu. Vzhľadom na to, že k odňatiu vlastníckeho práva
žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom období, t.j. v čase od 25.2.1948 do 1.1.1990, mohla
žalobkyňa uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Preto nesprávny
je záver súdu prvého stupňa, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát
a vlastnícke právo žalobkyne zostalo zachované. Žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade
K. dňa 6.4.1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. X. a č. X.. Ak by žalobkyňa
bola v reštitučnom konaní úspešná až dňom právoplatnosti rozhodnutia pozemkového
úradu o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti, by ako oprávnená osoba nadobudla
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, resp. na základe rozhodnutia, ktorým by súd uložil
povinnej osobe vydať nehnuteľnosť. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa
2.6.2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ
nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. V tejto súvislosti nesprávny je aj záver
súdu prvého stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobkyni ochranu jej vlastníckeho práva
prostredníctvom reštitučného konania. Oprávnená osoba totiž v prípade takého postupu
pozemkového úradu mohla svoj nárok uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa
mohla a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu
zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok
na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobkyňa sa preto nemôže
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo
žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou parcely
KN – X.C., z ktorej odstránenia sa domáhala neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak
teda žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k spornej parcele, nemožno jej poskytnúť
ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia
rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Vzhľadom na to, že žalobca nie je v konaní
aktívne legitimovaný, sú dané žalovanými uvádzané odvolacie dôvody, lebo súd prvého
stupňa vedený nesprávnym právnym názorom dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že
žalobca je vlastníkom spornej parcely, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne posúdil.
Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok vo
vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a zamietavý výrok podľa § 219 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním vo výrokoch, v ktorých
odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a žalobu zamietol, a ktorým potvrdil
rozsudok v zamietavých výrokoch. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v celom rozsahu ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením zrušil a vec
vrátil na prejednanie prvostupňovému súdu. Dôvodom pre tento procesný postup je
skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
Jednotlivé výroky obsiahnuté v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu sú vzájomne
prepojené a na sebe závislé (Žalobca sa domáhal časovo neobmedzeného vecného bremena
za odplatu na celý pozemok, prvostupňový súd mu však vyhovel iba v časti. Odvolací súd
žalobu v celom rozsahu zamietol, ale z úplne iného právneho dôvodu.). Aj keď odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti, kde žalobe bolo vyhovené a v zvyšnej
časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, má za to, že sú tu dôvody na podanie dovolania
podľa § 238 ods. 1 O.s.p. a vydanie rozhodnutia v zmysle § 243b ods. 2 a 3 O.s.p. Uviedol, že
nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv. reštitučných zákonov.
Nikdy totiž neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch.
Keďže vyvlastňovacia vyhláška bola absolútne neplatná, a teda nemala ani žiadne právne
účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych predchodcov súčasných
žalobcov nikdy nezaniklo. Jediný problém je skutočnosť, že ako vlastník pozemku je
v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva mal posúdiť súd
v konaní ako predbežnú. Podľa jeho názoru nikto z nich nie je a nikdy nebol oprávnenou
osobou, pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Za plnenie bez právneho dôvodu je podľa názoru žalobcu možné považovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod
neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je podľa jeho názoru takým
plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých
chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej právne účinky nikdy nenastali.
Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z právneho a skutkového stavu, ktorý bol známy v roku
1994 a preto by mal dovolací súd vždy posudzovať jeho postup (a snahu domôcť sa svojich
práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod
na zamietnutie, dôvod ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom.
Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ide o zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba
zamietnutá a potvrdzujúci výrok v zamietavých častiach, kde sa žiada uviesť, že taktiež ide
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu aj keď formálne je tento výrok označený ako
potvrdzujúci, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa M. N. (počas odvolacieho konania dňa X.
zomrela a jej právnym nástupcom sa stal jej syn J. N., terajší žalobca) v konaní uplatňovala
nárok na úpravu práv k neoprávnenej stavbe a to zriadeniu vecného bremena v prospech
žalovaných k nehnuteľnostiam postaveným na parcele KN – X.C. katastrálne územie K. za
náhradu v sume 690 345,-- Sk. Uplatňovala tak nároky z tzv. neoprávnenej stavby (§ 135c
Občianskeho zákonníka).
Z výpisu listu vlastníctva č. X. je zrejmé, že ako vlastník parcely KN – X.C.
katastrálne územie K. je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný 2/. V zmysle
ustanovenia § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. sú údaje katastra (medzi ktoré patrí aj údaj
o právach) k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností
(§ 7 písm.c/) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.
Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa svoje
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vyvodzovala z neúčinného rozhodnutia bývalého
Obvodného národného výboru zo dňa 20.2.1984, ktorým okrem iného malo dôjsť k vyvlastneniu parcely č. X. v prospech Československého štátu, ku ktorej podielovou
spoluvlastníčkou bola v podiele X. so svojou matkou M. B. v podiele X.. Z doplnku
k znaleckému posudku znalca H. vyplýva, že pôvodnej pozemnoknižnej parcele X.
zodpovedajú parcely X., X. katastrálne územie K.. Z dokazovania vykonaného v konaní pred
súdom prvého stupňa vyplynulo, že vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele X. na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudol štát a následne na základe zákona č. 138/1991 Zb.
žalovaný 2/.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej
predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. X. nepochybne došlo formou faktickej okupácie zo
strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26.10.1977 vydaného bývalým
Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba tenisových
kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20.2.1984 došlo k jej vyvlastneniu. K odňatiu
vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom období, t.j. v čase od
25.2.1948 do 1.1.1990, teda pôvodná žalobkyňa mohla uplatniť ochranu vlastníckeho práva
podľa reštitučných predpisov. Pôvodná žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade K. dňa
6.4.1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. X. a č. X.. Zo správy Obvodného
pozemkového úradu K. zo dňa 2.6.2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku pôvodnej
žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo rozhodnuté z dôvodu
nezdokladovania nároku. Keďže pôvodná žalobkyňa sa mohla a aj sa domáhala ochrany
vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol
daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa
všeobecných právnych predpisov. Nemôže sa preto domáhať ochrany svojho vlastníckeho
práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva
podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona.
Možno teda uzavrieť, že vlastnícke právo k pôvodnej pozemnoknižnej parcele
č. X. katastrálne územie K. v rozhodnom období prešlo na štát formou faktickej okupácie,
pričom k reštitúcii nedošlo (aj keď pôvodná žalobkyňa reštitučný nárok uplatnila; o tom
doposiaľ nebolo rozhodnuté pre nezdokladovanie nároku) preto žalobca v konaní
nepreukázal, že je vlastníkom parcely KN – X.C., z ktorej sa domáha odstránenia neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak teda žalobca v konaní nepreukázal vlastníctvo k spornej parcele, nemožno mu poskytnúť ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku.
Odvolací súd preto vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho
rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenie. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho
súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené (ani
dovolateľom tvrdené), že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou
v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ až 3/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová