2 Cdo 122/2010

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej

veci žalobcu : J. N., bývajúci v K., zastúpený JUDr.   M.   H.,   advokátom   v   K.,   proti

žalovaným : 1/ T., so sídlom v K., zastúpená JUDr. M. V., advokátom v K., 2/ M., 3/ T., so

sídlom v K., zastúpená JUDr. J. S., advokátom v K., o úpravu vzťahov k neoprávnenej

stavbe, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15 C 289/1994, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. novembra 2009 sp.zn. 1 Co 346/2008

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 3. júna 2008 č.k. 15 C 289/1994-595 zriadil časovo

neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobkyne, ako vlastníčky pozemku pôvodne

zapísaného v pozemnoknižnej vložke X., katastrálne územie K., parc. č. X. o výmere  

X. m2, ktorému zodpovedá právo vlastníka stavby k tribúne súp. č. X., na ktorom je táto

postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. X. o výmere X. m2, ktorý

svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. X. o výmere X. m2, sociálnej budove súp.

č. X., na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel X.

o výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. X. o výmere

X. m2, ktoré diely sú vyznačené v geometrickom pláne, ako súčasti znaleckého posudku

M. H., znalca z odboru geodézia a kartografia, č. posudku X. v znení doplnku č. 4, overeného Správou katastra K. zo dňa 21.11.2007, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.

Uložil žalovanému 3/ zaplatiť žalobkyni sumu 120 404,-- Sk do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ zamietol.

Zamietol taktiež žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ v celom rozsahu. Vyslovil, že

o trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že vykonaným dokazovaním má za preukázané, že

žalovaní 1/, 2/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku žalobkyne a preto voči nim žalobu

zamietol. V otázke zriadenia vecného bremena vychádzal zo skutočnosti, že spomínané

vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru K. z roku 1984 pre výstavbu

tenisového areálu T. je právne neúčinné. V správnom konaní boli ako jeho účastníci

v rozhodnutí z 20.2.1984 uvedení vlastníci vyvlastňovaných pozemkov podľa údajov

pozemkovej knihy. Takto bola v rozhodnutí uvedená aj žalobkyňa a právna predchodkyňa

žalobkyne M. B., rod. V.. M. B., rod. V. však zomrela X.. Vyvlastňovacie rozhodnutie ako

individuálny právny akt správneho orgánu (údajne doručované vyvesením na úradnej tabuli

Obvodného národného výboru K.), ktoré žalobkyni nebolo doručené, nie je právne účinné.

Pokiaľ ide o otázku, že žalobkyňa mohla svoje právo na ochranu jej vlastníctva uplatniť

v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. resp. 503/2003 Z.z., k tomu uviedol, že

Pozemkový úrad v K. žalobkyni tejto otázke nevyhovel. Naviac, ochrana vlastníctva

prostredníctvom ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka je ochranou, ktorú možno

uplatniť bez obmedzenia času. Vlastnícke právo je absolútne a nepremlčateľné. Ochrana

prostredníctvom reštitučného nároku je vždy zákonom časovo limitovaná a viazaná na

splnenie zákonných podmienok. Žaloba bola podaná na súd ako na ochranu vlastníckych práv

žalobkyne ako vlastníčky pozemku. Podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa táto ochrana

mohla poskytnúť vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby do vlastníctva žalobkyne

alebo zriadením vecného bremena. Posledným riešením, ktoré ponúka § 135c Občianskeho

zákonníka je zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby za finančnú náhradu.

Stavba je neoprávnená, lebo bola postavená na cudzom pozemku, teda na pozemku iného ako

vlastníka stavby. Toto konštatovanie   vyplýva   z   predchádzajúceho   hodnotenia   súdu,   že

vyvlastnenie pozemku, na ktorom stojí stavba je právne neúčinné. Tejto požiadavke vyhovuje

len rozsah nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne definovaných ako stavba, ako sú uvedené

vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobe nie je možné vyhovieť na základe posudzovanej

žaloby. Ostatné parcely uvedené v posudku H. nemajú charakter nehnuteľností podľa § 119

Občianskeho zákonníka. Preto vo vzťahu k žalovanému 3/ vo zvyšku žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/, 3/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom  

z 19. novembra 2009 č.k. 1 Co 346/2008-690 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom

výroku   zmenil tak,   že   žalobu zamietol.   Potvrdil   rozsudok   v   zamietavých   výrokoch. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal

z nesprávneho skutkového zistenia, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou parcely  

KN – X.C. katastrálne územie K., v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a navyše pri

rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho predpisu § 135c Občianskeho zákonníka.  

Z   výpisu listu vlastníctva č. X. je zrejmé, že ako vlastník parcely KN – X.C. katastrálneho

územia K. je v katastri nehnuteľností uvedený žalovaný 2/. V prejednávanej veci z obsahu

spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcu M. N. k parcele

č. X. nepochybne došlo formou faktickej okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného

povolenia zo dňa 26.10.1977 vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na

parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa

20.2.1984 došlo k jej vyvlastneniu. Vzhľadom na to, že k odňatiu vlastníckeho práva

žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom období, t.j. v čase od 25.2.1948 do 1.1.1990, mohla

žalobkyňa uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Preto nesprávny

je záver súdu prvého stupňa, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát

a vlastnícke právo žalobkyne zostalo zachované. Žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade

K. dňa 6.4.1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. X. a č. X.. Ak by žalobkyňa

bola   v reštitučnom   konaní   úspešná   až dňom právoplatnosti   rozhodnutia pozemkového

úradu o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti, by ako oprávnená osoba nadobudla

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, resp. na základe rozhodnutia, ktorým by súd uložil

povinnej osobe vydať nehnuteľnosť. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa

2.6.2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ

nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. V tejto súvislosti nesprávny je aj záver

súdu prvého stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobkyni ochranu jej vlastníckeho práva

prostredníctvom reštitučného konania. Oprávnená osoba totiž v prípade takého postupu

pozemkového úradu mohla svoj nárok uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa

mohla a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu

zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok

na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobkyňa sa preto nemôže

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo

žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou parcely

KN – X.C., z ktorej odstránenia sa domáhala neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak

teda žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k spornej parcele, nemožno jej poskytnúť

ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia

rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Vzhľadom na to, že žalobca nie je v konaní

aktívne legitimovaný, sú dané žalovanými uvádzané odvolacie dôvody, lebo súd prvého

stupňa vedený nesprávnym právnym názorom dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že

žalobca je vlastníkom spornej parcely, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne posúdil.

Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok vo

vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a zamietavý výrok podľa § 219 O.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním vo výrokoch, v ktorých

odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a žalobu zamietol, a ktorým potvrdil

rozsudok v zamietavých výrokoch. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

v celom rozsahu ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením zrušil a vec

vrátil na prejednanie prvostupňovému súdu. Dôvodom pre tento procesný postup je

skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.

Jednotlivé výroky obsiahnuté v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu sú vzájomne

prepojené a na sebe závislé (Žalobca sa domáhal časovo neobmedzeného vecného bremena  

za odplatu na celý pozemok, prvostupňový súd mu však vyhovel iba v časti. Odvolací súd

žalobu v celom rozsahu zamietol, ale z úplne iného právneho dôvodu.). Aj keď odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti, kde žalobe bolo vyhovené a v zvyšnej

časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, má za to, že sú tu dôvody na podanie dovolania

podľa § 238 ods. 1 O.s.p. a vydanie rozhodnutia v zmysle § 243b ods. 2 a 3 O.s.p. Uviedol, že

nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv. reštitučných zákonov.

Nikdy totiž neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch.

Keďže vyvlastňovacia vyhláška bola absolútne neplatná, a teda nemala ani žiadne právne

účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych predchodcov súčasných

žalobcov nikdy nezaniklo. Jediný problém je skutočnosť, že ako vlastník pozemku je

v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva mal posúdiť súd

v konaní ako predbežnú. Podľa jeho názoru nikto z nich nie je a nikdy nebol oprávnenou

osobou, pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Za plnenie bez právneho dôvodu je podľa názoru žalobcu možné považovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod

neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je podľa jeho názoru takým

plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých

chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej právne účinky nikdy nenastali.

Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z právneho a skutkového stavu, ktorý bol známy v roku

1994 a preto by mal dovolací súd vždy posudzovať jeho postup (a snahu domôcť sa svojich

práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod  

na zamietnutie, dôvod ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom.

Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ide o zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba

zamietnutá a potvrdzujúci výrok v zamietavých častiach, kde sa žiada uviesť, že taktiež ide

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu aj keď formálne je tento výrok označený ako

potvrdzujúci, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu  

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa M. N. (počas odvolacieho konania dňa X.

zomrela a jej právnym nástupcom sa stal jej syn J. N., terajší žalobca) v konaní uplatňovala

nárok na úpravu práv k neoprávnenej stavbe a to zriadeniu vecného bremena v prospech

žalovaných k nehnuteľnostiam postaveným na parcele KN – X.C. katastrálne územie K. za

náhradu v sume 690 345,-- Sk. Uplatňovala tak nároky z tzv. neoprávnenej stavby (§ 135c

Občianskeho zákonníka).

Z výpisu listu vlastníctva č. X. je zrejmé, že ako vlastník parcely KN – X.C.

katastrálne   územie   K.   je   v   katastri   nehnuteľností   vedený   žalovaný   2/.   V   zmysle

ustanovenia § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. sú údaje katastra (medzi ktoré patrí aj údaj

o právach) k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností  

(§ 7 písm.c/) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa svoje

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vyvodzovala z neúčinného rozhodnutia bývalého

Obvodného národného výboru zo dňa 20.2.1984, ktorým okrem iného malo dôjsť k vyvlastneniu parcely č. X. v prospech Československého štátu, ku ktorej podielovou

spoluvlastníčkou bola v podiele X. so svojou matkou M. B. v podiele X.. Z doplnku

k znaleckému posudku znalca H. vyplýva, že pôvodnej pozemnoknižnej parcele X.

zodpovedajú parcely X., X. katastrálne územie K.. Z dokazovania vykonaného v konaní pred

súdom prvého stupňa vyplynulo, že vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele X. na základe

vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudol štát a následne na základe zákona č. 138/1991 Zb.

žalovaný 2/.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej

predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. X. nepochybne došlo formou faktickej okupácie zo

strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26.10.1977 vydaného bývalým

Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila výstavba tenisových

kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20.2.1984 došlo k jej vyvlastneniu. K odňatiu

vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom období, t.j. v čase od

25.2.1948 do 1.1.1990, teda pôvodná žalobkyňa mohla uplatniť ochranu vlastníckeho práva

podľa reštitučných predpisov. Pôvodná žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade K. dňa

6.4.1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. X. a č. X.. Zo správy Obvodného

pozemkového úradu K. zo dňa 2.6.2009 je zrejmé, že o reštitučnom nároku pôvodnej

žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo rozhodnuté z dôvodu

nezdokladovania nároku. Keďže pôvodná žalobkyňa sa mohla a aj sa domáhala ochrany

vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol

daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa

všeobecných právnych predpisov. Nemôže sa preto domáhať ochrany svojho vlastníckeho

práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva

podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákona.

Možno teda uzavrieť, že vlastnícke právo k pôvodnej pozemnoknižnej parcele  

č. X. katastrálne územie K. v rozhodnom období prešlo na štát formou faktickej okupácie,

pričom k reštitúcii nedošlo (aj keď pôvodná žalobkyňa reštitučný nárok uplatnila; o tom

doposiaľ nebolo rozhodnuté pre nezdokladovanie nároku) preto žalobca v konaní

nepreukázal, že je vlastníkom parcely KN – X.C., z ktorej sa domáha odstránenia neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak teda žalobca v konaní nepreukázal vlastníctvo k spornej parcele, nemožno mu poskytnúť ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku.

Odvolací súd preto vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho

rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenie. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho

súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené (ani

dovolateľom tvrdené), že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou  

v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovaným 1/ až 3/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2011

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová