UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne W. I., nar. XX. L. XXXX, bývajúcej v H., R. I. XXX/XX, zastúpenej W.. W. A. ml., advokátkou so sídlom v H., S. XXX, proti žalovanému W. I., nar. XX. W.F. XXXX, bývajúcemu v H., L. č. XXX, zastúpenému advokátskou kanceláriou T. T. M. s.r.o., so sídlom v S. S., I. XXA, Y.: XX XXX XXX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 12C/83/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. júna 2020 sp. zn. 12Co/11/2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. júna 2020 sp. zn. 12Co/11/2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo 06. septembra 2018 č. k. 12C/83/2014-414 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej aj „BSM") strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci a to obývaciu stenu v zostatkovej hodnote 350 eur, sedaciu súpravu v zostatkovej hodnote 300 eur, kuchynský stôl a 4 stoličky v zostatkovej hodnote 270 eur, nábytok v detskej izbe v zostatkovej hodnote 260 eur, 2 kusy postele v detskej izbe v zostatkovej hodnote 170 eur, práčku v zostatkovej hodnote 300 eur, manželskú posteľ v zostatkovej hodnote 270 eur (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov sumu vo výške 15 163 eur do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (tretí výrok). 1.1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 19.05.2014 domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k 9P/40/2013 zo dňa 09.07.2013, právoplatným dňa 27.08.2013 s tým, že hodnota aktív majetku predstavovala sumu 104 650,56 eura, ktorá pozostávala z hodnoty rodinného domu s prislúchajúcim pozemkom stanovená znaleckým posudkom č. XX/XXXX znalcom Y.. B. S. vo výške 102 730,56 eura. Ďalej žiadala vyporiadať hnuteľné veci v celkovej hodnote 1 920 eur. Záväzok vzniknutý z titulu hypotekárneho úveru na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.06.2005 od E. stavebnej sporiteľne, a. s. vo výške 640 000 Sk so zostatkovou hodnotou ku dňu 15.07.2013 boljednorazovým vkladom žalovaným vo výške 9 129,32 eura splatený, preto ku dňu zániku manželstva neexistoval a nepatrí do masy BSM. Poukázala na nehnuteľnosť v kat. území L. dom so súp. č. XXX nadobudnutý počas trvania manželstva, vzhľadom na stavebné povolenie vydané na stavbu po uzatvorení manželstva dňa 24.06.2005 a kolaudačné rozhodnutie zo dňa 13.02.2012, preto patrí do BSM, ako aj pozemky C-KN č. XXX/X - záhrady, o výmere 856 m2, C-KN č. XXX/X - zastavené plochy a nádvoria, o výmere 116 m2, C-KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 84 m2 a to napriek nadobúdaciemu titulu pozemkov, ktorým bola Darovacia zmluva zo dňa 22.10.2004, pričom reálne išlo o kúpu predmetných pozemkov za sumu 97 000 Sk. Čistá hodnota majetku tak predstavovala sumu 109 920 eur (rodinný dom + pozemky + hnuteľné veci), ktorý majetok navrhla prikázať do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou ju vyplatiť titulom vyporiadania sumou 54 960 eur. 1.2. Súd prvej inštancie za preukázané považoval, že do BSM patria tie hnuteľné veci, ktoré sú uvedené vo výroku rozsudku, ktoré neboli stranami sporu sporné, ako ani ich zostatkové hodnoty, či užívanie. Pretože tieto hnuteľné veci po rozvode manželstva zostali v užívaní žalovaného v rodinnom dome, všetky prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v zostatkovej hodnote vo výške 1 920 eur. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti, a to rodinný dom nachádzajúci sa v kat. úz. L. zapísaný na LV č. XXX s príslušnými pozemkami, v súčasnosti je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom na jeho výstavbu neboli použité výlučné prostriedky žalovaného, ale aj prostriedky plynúce z BSM, preto aj predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM. Tvrdeniam žalovaného o použití úveru z E., a. s., vo výške 640 000 SK (21 245 eur) výlučne na chod domácnosti vzhľadom na jeho výšku, ako aj dobu poskytnutia, neuveril, preto konštatoval, že na výstavbu rodinného domu neboli použité len výlučné prostriedky žalovaného, ale aj prostriedky plynúce z BSM. Hodnota nehnuteľnosti medzi stranami sporu nebola sporná, pretože súhlasili s jeho ohodnotením v zmysle znaleckého posudku s hodnotou domu vo výške 102 625,32 eura, ktorú vzal do úvahy pri vyporiadaní. Pokiaľ ide o pozemky parc. č. XXX/X, X, X získané žalovaným Darovacou zmluvou zo dňa 22.10.2004 od darcu B., dospel k záveru, že patria do výlučného vlastníctva žalovaného vzhľadom na nadobúdací titul, ako aj s poukazom na výpoveď svedka B. - prevodcu, ktorý potvrdil bezodplatné darovanie predmetných pozemkov žalovanému. Pri vyporiadaní zohľadnil s poukazom na § 150 OZ finančné prostriedky vynaložené žalovaným na spoločný majetok vo výške 27 000 eur získané žalovaným za predaj nehnuteľnosti, ktorú skutočnosť mal preukázané prehlásením brata žalovaného, ako aj výpisom z jeho účtu. Tiež zohľadnil sumu 40 479,44 eura, ktorá bola vyplatená žalovanému z titulu bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj,,SSÚ"), ktoré sumy žalovaný vynaložil zo svojho na spoločný majetok, pričom s výstavbou rodinného domu strany sporu pokračovali aj v období po roku 2010 až do roku 2013, preto boli použité na výstavbu rodinného domu a to napriek tvrdeniu žalobkyne o obývateľnosti domu už v roku 2010, keď zároveň tvrdila, že so stavbou domu pokračovali až do roku 2013, a to terénnymi úpravami pozemku. Žalobkyňa ohľadne použitia týchto prostriedkov na chod domácnosti, resp. na iné účely neuniesla dôkazné bremeno, nepredložila žiaden dôkaz, a preto okresný súd uveril tvrdeniam žalovaného o použití týchto prostriedkov na stavbu nehnuteľnosti. Nemal preukázané tvrdenia žalobkyne o použití sumy 15 000 eur žalovaným získaným z dedičstva z predaja rodinného domu po rodičoch na kúpu motorového vozidla značky BMW a nie na stavbu rodinného domu, čo bolo spochybnené prehlásením B. B., ktorý vyplatil žalovanému sumu 17 000 eur ako protihodnotu za zničené motorové vozidlo v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 15.04.2010, čo potvrdilo tvrdenie žalovaného o použití týchto prostriedkov na kúpu motorového vozidla značky BMW. Spoločný záväzok strán sporu z úveru poskytnutého E. O., a. s. vo výške 640 000 Sk, splatený jednorazovým vkladom počas trvania BSM dňa 15.07.2013 vo výške 9 129,32 eura nemal za sporný, ale zároveň neuveril tvrdeniam žalovaného o splatení predmetného úveru z pôžičky od B. pretože v období splatenia úveru boli žalovanému vyplatené titulom bolestného a SSÚ suma 11 535 eur dňa 23.02.2013 a suma 1 422,92 eura dňa 16.07.2013, pričom žalovaný nepreukázal, na aký účel tieto sumy použil. Rovnako nemal za preukázané tvrdenia žalovaného ani svedka B. o vrátení požičaných prostriedkov v období rokov 2008 až 2010, niekedy v roku 2016 vo výške 14 200 eur, pretože vzhľadom na dispozíciu žalovaného väčším obnosom finančných prostriedkov boli tieto tvrdenia spochybnené. Preto nezohľadnil žalovaným uvádzanú pôžičku vo výške 14 200 eur, ani jeho tvrdeniam o použití tejto sumy na majetok patriaci do BSM. Pokiaľ ide o splatenie úveru spoločnosti E. O. O., a. s. žalovaným, mal za to, že táto suma bola použitá zo žalovaného výlučných prostriedkov na majetok BSM. Do masy BSM započítal aj sumu 6 000 eur použitú žalobkyňou na kúpu bytu do jej výlučného vlastníctva na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 28.02.2014, ako prvú časť kúpnejceny, keď neuveril tvrdeniam žalobkyne, ako aj svedka W. W. (strýka žalobkyne) o požičaní tejto sumy žalobkyni, vzhľadom na majetkové pomery vypočutého svedka W. W.. Pri vyporiadaní prihliadol na sumu 500 eur na podiel žalobkyne, ktoré pochádzali z prostriedkov BSM, ktorú sumu získala žalobkyňa z titulu vyplateného daňového bonusu a použila ju pre svojho brata B. W. na ním realizovanú kúpu motorového vozidla značky Škoda Felícia. Ďalej zohľadnil zostatok na účte žalobkyne ku dňu zániku manželstva vo výške 239 eur. Predmetom vyporiadania preto boli hnuteľné veci v hodnote 1 920 eur prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, nehnuteľný majetok, a to rodinný dom so súpisným č.. v kat. úz. L., ktorý neprikázal do výlučného vlastníctva niektorej zo strán sporu, nakoľko predmetná nehnuteľnosť je už v súčasnosti v katastri nehnuteľností zapísaná na žalovaného. Zohľadnil skutočnosť, že na jej nadobudnutie boli použité prostriedky patriace z BSM a hodnota nehnuteľnosti bola 102 625,32 eura. U žalobkyne zohľadnil ohľadne aktív sumu 6 000 eur ako peňažné prostriedky získané z BSM na kúpu bytu do jej výlučného vlastníctva, ďalej sumu 500 eur z titulu vyplatenej kúpnej ceny za osobné motorové vozidlo značky Škoda Felícia ako sumu patriacu do BSM a tiež zostatok na účte žalobkyne vo výške 239,73 eura. Celkovú hodnotu aktív vyčíslil sumou 111 285,05 eura (hnuteľné veci v hodnote 1 920 eur + nehnuteľný majetok v hodnote 102 625,32 eura + úspory žalobkyne vo výške 6 000 eur + úspory žalobkyne vo výške kúpnej ceny motorového vozidla vo výške 500 eur + vklad žalobkyne na účte vo výške 239,73 eura), od ktorej sumy odrátal sumu vynaloženú žalovaným zo svojho výlučného majetku na spoločný majetok patriaci do BSM vo výške 67 479,44 eura (27 000 eur + 40 479,44 eura) a dospel k čistej hodnote aktív vo výške 43 805,61 eura). Zo sumy vyplateného bolestného a SSÚ vo výške 67 479,44 eura zohľadnil skutočnosť, že z týchto prostriedkov žalovaný vyplatil zostatok úveru spoločnosti E. a. s., dňa 15.07.2013 vo výške 9 129,32 eura. Z čistej hodnoty majetku patriaceho do BSM vo výške 43 910,85 eura, vzhľadom na polovicu patriacu každému z bývalých manželov by prislúchal každému z nich ideálny podiel vo výške 21 902,80 eura. Žalobkyňa nedostala z BSM žiadnu hnuteľnú či nehnuteľnú vec, ale dostala zo spoločného majetku na jej výlučný sumu 6 739,73 eura, ktorú odpočítal od ideálneho podielu, t. j. od sumy 21 902,80 eura - 6 739,73 eura = 15 163,07 eura, po zaokrúhlení 15 163 eur, ktorú sumu uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu v lehote 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pretože stanovenú lehotu považoval za primeranú na splnenie danej povinnosti.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolania žalobkyne a žalovaného, rozsudkom z 25. júna 2020 sp. zn. 12Co/11/2019 rozhodol tak, že: „I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto : Súd vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že Do výlučného vlastníctva žalovaného prikazuje:
- Obývaciu stenu v zostatkovej hodnote 350,- Eur
- Sedaciu súpravu v zostatkovej hodnote 300,-Eur
- Kuchynský stôl a 4 kusy stoličky v zostatkovej hodnote 270,- Eur
- Nábytok v detskej izbe v zostatkovej hodnote 260,- Eur
- 2 kusy postele v detskej izbe v zostatkovej hodnote 170,- Eur
- Práčku v zostatkovej hodnote 300,- Eur
- Manželskú posteľ v zostatkovej hodnote 270,- Eur hnuteľné veci spolu v hodnote 1.920,- Eur.
II. Do výlučného vlastníctva žalobkyne prikazuje zostatok na účte v SLSP a. s. č. účtu XXXXXXXXXX v sume v sume 239,73 Eur.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov sumu vo výške 47.589,135 Eur do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 74 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške." 2.1. Odvolací súd vo veci zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi a to rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9P/40/2013, znaleckým posudkom č. XX/XXXX, potvrdením E. O.., LV č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, kolaudačným rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX, Darovacou zmluvou zo dňa 22.10.2004, čestným vyhlásením zo dňa 12.02.2016, Kúpnou a Darovacou zmluvou zo dňa 03.05.2010, vyjadrením k žiadosti od spoločnosti E., a.s., správou spoločnosti A., a. s., Kúpnouzmluvou zo dňa 28.08.2013, výpisom o vklade v hotovosti zo dňa 12.07.2013, Darovacou zmluvou zo dňa 10.08.2016, Zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa XX.XX.XXXX, prehlásením L. L. zo dňa 22.05.2017, zápisnicami o pojednávaniach zo dňa 06.06.2017, zo dňa 19.09.2017, zo dňa 30.01.2018, prehláseniami zo dňa 18.09.2017, čestným prehlásením zo dňa 18.09.2017, Kúpnou zmluvou zo dňa 19.05.2013. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania na pojednávaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci riadne zistil skutkový stav, avšak nesprávne postupoval pri zistení aktív, nesprávne tiež zohľadnil vnosy žalovaného pochádzajúce z jeho výlučných prostriedkov do spoločného majetku ako aj použitie finančných prostriedkov žalobkyňou na jej výlučný majetok a následne dospel k nesprávnemu výpočtu podielu, ktorý každému z manželov titulom BSM patrí. 2.2. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie o vnose sumy 67 479,44 eura žalovaným z jeho výlučného majetku na spoločný majetok, ktorú sumu nadobudol jednak titulom výplaty z rodičovského domu od brata vo výške 27 000 eur a ďalej vo výške 40 479,44 eura titulom bolestného, SSÚ či ďalšej náhrady škody na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou dňa 15. 04. 2010, nakoľko žalovaný aj v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, lebo nepreukázal kedy, aké sumy a na aké práce boli tieto finančné prostriedky, majúce charakter výlučných finančných prostriedkov žalovaného, použité na stavbu rodinného domu. Aj odvolací súd poukázal na samotnú výpoveď žalovaného (na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX - na č. l. XXX spisu), v ktorej nepotvrdil, že celá suma finančných prostriedkov mala byť použitá na stavbu rodinného domu, pretože uvádzal, že niečo splatil na úver, ďalej vrátil kamarátom, niečo do domu, avšak bez bližšej konkretizácie. Nakoľko v uvedenom smere niesol žalovaný dôkazné bremeno o použití výlučných finančných prostriedkov do spoločného majetku, majúc zato, že jeho tvrdenia nepotvrdzujú započítanie vnosu sumy 67 479,44 eura do stavby rodinného domu, nebol správny záver prvoinštančného súdu, ktorý odrátal z aktív BSM túto sumu, a tak dospel k nesprávnemu záveru o výške čistej hodnoty aktív BSM. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku žalobkyne ohľadne započítania sumy 6 000 eur do masy BSM, ktorú sumu mala žalobkyňa použiť na kúpu bytu do jej výlučného vlastníctva po rozvode manželstva na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 28.02.2014, pričom uvedenú sumu mala získať prostredníctvom pôžičky od príbuzného W. W., odvolací súd ju považuje za dôvodnú a nestotožňuje sa so záverom okresného súdu o započítaní tejto sumy do masy BSM. Pokiaľ okresný súd považoval výpoveď svedka W. W. za nevieryhodnú s poukazom na jeho majetkové pomery, odhliadnuc od uvedeného, treba prihliadnuť na skutočnosť, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že žalobkyňa uvedenú sumu 6 000 eur použila zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM. Zároveň dodal, že s predmetnou sumou na kúpu bytu žalobkyňa disponovala viac ako 7 mesiacov po rozvode manželstva, ktorá skutočnosť rovnako nepotvrdzuje argument o tom, že ide o prostriedky patriace z BSM, nakoľko nebolo preukázané, že by ich vybrala zo spoločného účtu so žalovaným alebo, že išlo o finančné prostriedky získané stranami sporu počas manželstva. K započítaniu sumy 500 eur na podiel žalobkyne pri vyporiadaní masy BSM, ktorá bola tiež jednou z odvolacích námietok žalobkyne, odvolací súd dodáva, že aj v tejto otázke sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že i keď uvedenú sumu žalobkyňa požičala svojmu bratovi B. W. na zakúpenie vozidla, ktorého je nesporne vlastníkom, z výpovede uvedeného svedka vyplynulo, že suma bola žalobkyni ihneď vrátená, teda ešte počas manželstva. Preto možno dospieť k záveru, že bola spotrebovaná a nešlo o nevyrovnanú pohľadávku, ktorej existencia nebola preukázaná ku dňu zániku manželstva, preto nebolo správne ju vyporiadavať. Odvolaciu námietku žalobkyne o zaradení pozemkov parc. č. XXX/X, 2, X do masy S. vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú, majúc za to, že z výsledkov dokazovania prvoinštančný súd vyvodil správny záver o tom, že pozemky nadobudol žalovaný na základe Darovacej zmluvy, v dôsledku čoho nepatria do BSM a s touto spornou skutočnosťou sa správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 35. V konaní nebolo sporné prikázanie hnuteľných vecí žalovanému. K aktívam je potrebné zaradiť aj finančné zostatky na účte žalobkyne v sume 239,73 eura v SLSP a. s., č. XXXXXXXXXX, ako aj hodnotu nehnuteľnosti rodinného domu so súp. č. XXX v kat. území L., zapísaného na LV č. XXXX v sume XXX 625,32 eura, ktorý však nie je potrebné vo výrokovej časti prikázať do výlučného vlastníctva, tej ktorej strán sporu, nakoľko rodinný dom je zapísaný vo výlučnom vlastníctve žalovaného, vzhľadom na ním realizované prevody predmetnej nehnuteľnosti ihneď po rozvode manželstva a následný spätný prevod na neho z B. R. v roku 2016. Celkovo potom aktíva predstavujú sumu 104 785,05 eura. Z takto zistenej hodnoty BSM potom každému manželovi patrí rovnaký podiel, t.j. suma XX 392,525 eura. Žalovanému v rámci aktív zostal rodinný dom v hodnote 102 625,32 eura, hnuteľné veci v hodnote 1920 eur, takže získal aktíva v celkovej sume 104 545,32 eura. Žalobkyňa v rámci aktív získala zostatok na účte v SLSP a.s. č. XXXXXXXXXX v sume 239,73 eura. V konaní bolo správne zistené jedno pasívum a to zostatok úveru voči E. sD. s. vo výške 9 129,32 eura, ktorý žalovaný vyplatil krátko pred rozvodom manželstva dňa 15.07.2013, preto túto sumu je potrebné zohľadniť v jeho prospech v rámci celkového vyporiadania. S ohľadom na uvedené sa potom o sumu 4 564,66 eura (polovica zo sumy 9 129,32 eura) znižuje podiel žalobkyne tak, že predstavuje sumu 47 589,135 eura a tiež aj o sumu zostatku na účte 239,73 eura. Podiel žalovaného sa o rovnakú sumu zvyšuje a to na 56 957,185 eura (52 392,525 eura + 4 564,66 eura). Súd prvej inštancie nesprávne posúdil niektoré skutočnosti o vynaložení výlučných prostriedkov žalovaného na spoločný majetok patriaci do BSM vo výške 27 000 eur a sumy 40 479,44 eura a tiež žalobkyne (suma 6 000 eur a sumy 500 eur) a tak dospel k nesprávnej výške vyrovnacieho podielu žalobkyne. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. V zásade došlo predovšetkým k zmene vo výške vyrovnacieho podielu, ktorý je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v sume 47 589,135 eura a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a tiež k vyporiadaniu zostatku na účte žalobkyne. 2.3. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu a neúspechu v spore v rozsahu 74 %. Strany sporu sa prakticky zhodli na hnuteľných veciach, nezhodli sa však na všetkých aktívach a to sumy 6 000 eur, ktorá nepatrí so masy BSM, ani suma 500 eur, v tejto časti bola žalobkyňa neúspešná ako aj ohľadne hodnoty nehnuteľnosti, keď žiada zohľadniť aj hodnotu pozemkov, ktoré však do BSM nepatria. Odvolací súd konštatoval len čiastočný úspech žalobkyne vzhľadom na ňou požadovanú výšku finančného vyporiadania a sumu, ktorá jej bola priznaná titulom finančného vyporiadania. Požadovala sumu 54 960 eur, bola jej priznaná suma 47 589,135 eura (úspech mala 87 %
- 13 % neúspech = 74 % ).
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Dovolateľ je názoru, že vada zmätočnosti spočíva v tom, že nakoľko zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podmienené zopakovaním dokazovania procesným postupom podľa § 384 ods. 1 CSP, odvolací súd nedostatočným rozsahom zopakovania dokazovania - iba prečítaním listín a bez zopakovania výsluchu svedkov, resp. strán sporu, na obsahu výpovedi ktorých súd prvej inštancie založil právne posúdenie veci - aplikoval chybný procesný postup, výsledkom ktorého je nečakané, prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu bez možnosti dovolateľa uplatniť patriace mu procesné práva proti chybnému procesnému postup a bez možnosti argumentovať proti prekvapivému rozhodnutiu. Pokiaľ ustanovenie § 384 CSP umožňuje v odvolacom konaní zopakovať dokazovanie listinnými dôkazmi ich prečítaním, pri výsluchoch svedkov to nie je možné, vyžaduje sa ich osobný výsluch odvolacím súdom (R 19/1966, R 64/1966, R 92/1968). Taktiež oba súdy neposkytli v procese voľného hodnotenia dôkazov absolútne žiadnu odpoveď a vysvetlenie ohľadom sumy 2 000 eur získanej dovolateľom zo zárobkov v čase pred uzavretím manželstva a použitých na výstavbu domu, ktorú dovolateľ žiadal refundovať voči mase BSM a rovnako neposkytli absolútne žiadnu odpoveď, či vysvetlenie vo vzťahu k svedeckej výpovedi svedka A. I. ohľadom poskytovania pôžičiek dovolateľovi počas trvania manželstva. V závislom výroku o náhrade trov konania odvolací súd rozhodol zmeňujúcim verdiktom o ich priznaní v prospech žalobkyne napriek tomu, že žalobkyňa sa náhrady trov právneho zastúpenia v odvolaní výslovne vzdala, domáhala sa len priznania náhrady súdneho poplatku. Týmto súhrne došlo k odňatiu dovolateľovi patriacich procesných oprávnení v takej miere, že vo výsledku došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.2. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnej interpretácii právnej otázky refundácie zo spoločného majetku do oddeleného majetku a z oddeleného majetku do spoločného majetku manželov pri vyporiadaní BSM v zmysle ustanovenia § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka. Súvisiacou právnou otázkou je otázka procesnoprávneho charakteru, a to zopakovanie dokazovania odvolacím súdom podľa § 384 ods. 1 CSP v prípade výsluchov svedkov vypočutých súdom prvej inštancie. Súvisiacou právnou otázkou je tiež otázka priznania trov právneho zastúpenia (§ 255 CSP) odvolacím súdom v prípade, že sa ich úspešný účastník vzdal v odvolaní. Prípustnosť dovolania pri interpretácii nastolenej právnej otázky refundácie zo spoločného do oddeleného majetku manželov pri vyporiadaní BSM v zmysle ustanovenia § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka je založená odklonom od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu podľa stanovísk R 42/1972, R 57/1970 a podľa rozhodnutí NS SR 3Cdo/330/2006, 6MCdo/10/2011, 1MCdo/12/2011, 8Cdo/180/2014. V prípade refundačného nároku jedného z manželov na náhradu nákladov vynaložených z oddeleného majetku do spoločného majetku sa jedná o odklon podľa stanovísk R 104/1967, R 27/1979 a podľa rozhodnutí NS SR 7Cdo/288/2013, 3Cdo/117/2012, 6Cdo/56/2017. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3.3. V zmysle § 444 ods. 1 CSP podal žalovaný návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12Co/11/2019-514 zo dňa 25.06.2020 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 12C/83/2014-412 zo dňa 06.09.2018. Žalobkyňa dlhodobo žije a pracuje v Nemecku, kde má i svoj zdroj príjmu. V prípade, že by bola nútená pod vplyvom dovolacieho rozhodnutia vrátiť čo i len časť vyporiadacieho podielu v sume 47 589,135 eura, eventuálne vymáhanie vrátenia značnej sumy formou cezhraničnej exekúcie na území Nemecka môže pre dovolateľa znamenať ťažko napraviteľnú ujmu s relevantnými znakmi dôvodu hodného osobitného zreteľa. Nehnuteľný majetok - byt na LV č. XXXX. k. ú. H. nadobudnutý žalobkyňou sčasti z prostriedkov BSM je zaťažený záložným právom v prospech Prima banky Slovensko, a.s., čo rovnako signalizuje problematické vymáhanie vrátenia zaplateného vyporiadacieho podielu. I v tejto súvislosti by sa mohlo jednať o nenapraviteľnú majetkovú ujmu na strane dovolateľa.
4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že podané dovolanie žalovaného absolútne nespĺňa zákonné požiadavky na to, aby naň mohlo byť nazerané ako na riadne uplatnený mimoriadny opravný prostriedok. Podľa názoru žalobkyne odvolací súd dostatočne zopakoval dokazovanie a je postačujúce, že výpovede svedkov boli pred odvolacím súdom len prečítané, čo nenamietal ani samotný žalovaný na pojednávaní, ani jeho právny zástupca. Po zopakovaní dokazovania na pojednávaní pred odvolacím súdom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci riadne zistil skutkový stav, avšak nesprávne postupoval pri zistení aktív, nesprávne tiež zohľadnil vnosy žalovaného pochádzajúce z jeho výlučných prostriedkov do spoločného majetku ako aj použitie finančných prostriedkov žalobkyňou na jej výlučný majetok a následne dospel k nesprávnemu výpočtu podielu, ktorý každému z manželov titulom BSM patrí. Žalobkyňa má za to, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady a dodržané všetky zákonné postupy, a teda považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za zákonné a v žiadnom prípade nie za prekvapivé. V písomnom odvolaní je riadne uplatnený návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, a preto má za to, že odvolací súd vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobkyni správne priznal náhradu trov jednak prvostupňového a jednak odvolacieho konania a tiež aj vo Vyjadrení žalobkyne zo dňa 15.11.2018 je uplatnená požiadavka na priznanie náhrady trov odvolacieho konania. Pokiaľ dovolateľ vytýka nejaké nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre zmeňujúce rozhodnutie, prípadne nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, nie je dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania a zakladajúcim prípustnosť dovolania nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe v danom prípade tiež nedošlo. Žalobkyňa navrhuje, aby dovolací súd dovolanie zamietol ako nedôvodné a má za to, že podané dovolanie je procesne neprípustné, a teda sú splnené zákonné podmienky aj pre rozhodnutie o odmietnutí dovolania podľa § 447 písm. c) CSP v spojení s § 447 písm. f) CSP. Žalobkyňa tiež navrhuje, aby dovolací súd priznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 4.1. Žalobkyňa má za to, že pokiaľ by súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia, nebude tak vyvážená ujma oboch strán, pretože ona na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie čakala od roku 2014 a tiež nemala garantované, či v roku 2020 bude mať z čoho žalovaný vyplatiť to, čoho sa žalobkyňa úspešne domáhala od roku 2014. Vyhovením návrhu na odklad vykonateľnosti dôjde k vážnemu zásahu do právnej istoty žalobkyne, nakoľko by tým došlo k ochrane povinného subjektu na základe jeho obáv, že by mohol mať zhoršenú vymožiteľnosť jeho prípadnej pohľadávky voči žalobkyni, ak by žalobkyňa mala vrátiť čo i len časť vyporiadavacieho podielu pod vplyvom rozhodnutia o dovolaní. Uplatnenými argumentmi dovolateľ v podstate sám preukazuje, že žalobkyňa má majetkovú bonitu, je riadne zamestnaná a má majetok, a teda má za to, že len obavy dovolateľa, že by teoreticky mohlo dôjsťk ujme v jeho majetkovej sfére, nemôžu byť považované za dôvody hodné osobitného zreteľa tak ako ustanovuje § 444 CSP. Žalobkyňa má za to, že nie sú splnené podmienky pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 CSP, a preto navrhuje, aby tomuto návrhu na odklad vykonateľnosti nebolo vyhovené.
5. Podľa § 444 ods. 1 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
6. V súvislosti s posúdením návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa § 444 ods. 1 CSP, vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, najvyšší súd považoval v danom štádiu konania návrh za bezpredmetný, a v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 2Cdo/91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/165/95).
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné, a to z nasledujúcich dôvodov:
8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
12. Žalovaný vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Ním tvrdená vada zmätočnosti sa mala prejavovať v tom, že odvolací súd bez toho, aby riadne zopakoval dokazovanie, dospel na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie k iným skutkovým záverom, v dôsledku čoho nemohol vykonávať jemu patriace procesné práva.
13. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.
14. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové", to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (rovnako viď aj sp. zn. 3Obdo/40/2017).
15. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
1 6. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP).
17. Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
18. Od počiatku bolo v judikatúre opakovane zdôrazňované, že ak sa chce odvolací súd odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe dokazovania výsluchom svedkov, musí tieto dôkazy vykonané predtým bezprostredne súdom prvej inštancie opakovať. Ak by tak neurobil, chýbali by mu náležité podklady na vyhodnotenie týchto dôkazov, založené napríklad na ich priamom vnímaní. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že ak odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov. 18.1. Aby sa teda odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení, ktoré súd prvej inštancie čerpal z výpovedí strán alebo svedkov, ktorí boli prvoinštančným súdom vypočutí na pojednávaní, musí dôkazy priamo vykonané súdom prvej inštancie opakovať, prípadne doplniť. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov (pozri BARICOVÁ, Jana. § 384 [Dokazovanie na odvolacom súde]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022).
19. K otázke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie existuje ajustálená judikatúra.
20. Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené, pretože v zásade je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. V prípade pochybností o jeho správnosti má možnosť dospieť k iným skutkovým záverom, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tak, že opakoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie alebo vykonal nové dôkazy. Podmienenie zmeny skutkových záverov ustálených súdom prvej inštancie opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva z požiadavky rešpektovať zásadu priamosti a ústnosti civilného konania, ktorá má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvej inštancie. Zásada priamosti je dôležitá nielen pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových zistení súdu prvej inštancie. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je uvedená zásada oproti konaniu pred súdom prvej inštancie ešte sprísnená, pričom pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní pôvodného dôkazu (sp. zn. 4Cdo/98/2017).
21. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu zo 7. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/131/2009). 2 1. 1. Povinnosť zopakovať v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danom spore, vyjadruje aj Nález Ústavného súdu SR z 09. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 506/2013, podľa ktorého „odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred prvostupňovým súdom." 21.2. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov (viď aj sp. zn. 2Obdo/33/2017).
2 2. V prípade zmeny prvoinštančného rozsudku súvisiacej s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva, dovolací súd vychádzal predovšetkým z ustanovenia § 384 ods. 1 CSP. Najvyšší súd v podobných súvislostiach stabilne zastáva názor, že je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať (pozri sp. zn. 7Cdo/83/2018). 22.1. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové závery ako súd prvej inštancie, a zároveň rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, bez toho, aby vo veci vykonal (zopakoval) v potrebnom rozsahu dokazovanie, t. j. odvolací súd vykonal dokazovanie iba prečítaním listín a bez zopakovania výsluchu svedkov, resp. strán sporu. Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného sporového konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dospel v podstate iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie.
23. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom, je v zásade porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (m. m. I. ÚS 26/94).
24. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") vyplýva, že odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru odvolacieho súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav (sp. zn. II. ÚS 387/2010, II. ÚS 400/2009, II. ÚS 506/2009, II. ÚS 506/2013).
25. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 384 ods. 1 CSP, a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako prvoinštančný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo jeho zopakovania v odvolacom konaní, čím znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolací súd mal preto za preukázané, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
26. Na margo dovolací súd poznamenáva, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, a to aj v súvislosti s vysvetlením ohľadom sumy 2 000 eur získanej dovolateľom zo zárobkov v čase pred uzavretím manželstva a použitých na výstavbu domu, ktorú dovolateľ žiadal refundovať voči mase BSM. Taktiež by sa mal vysporiadať aj s námietkou žalovaného ohľadom priznania náhrady trov konania, nakoľko žalobkyňa navrhovala v texte svojho odvolania z 19. septembra 2018 (č. l. 441) len priznanie náhrady súdneho poplatku (str. 10 odvolania).
27. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015).
28. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).
29. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd v zmysle § 449 a § 450 CSP zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. júna 2020 sp. zn. 12Co/11/2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
30. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd postupom podľa § 453 ods. 3 CSP.
31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.