2Cdo/12/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ I. S., narodeného XX. Z. XXXX, zomrelého X. S. XXXX, 2/ Ľ.U. S., narodeného XX. Z. XXXX, G., Y. XXX/XX, 3/ Y. C., narodenej XX. Z. XXXX, G., I.. M.. Š.U. XXXX/., 4/ I. S., narodenej XX. I. XXXX, D. XX, 5/ N. S.É., narodeného XX. I. XXXX, D. XX, 6/ D.Z. S.Z., narodeného XX. N. XXXX, R. T. U., H. XX/XX, 7/ Y. R., narodenej X. B. XXXX, R. XXX, žalobcovia 2/ až 7/ zastúpení advokátskou kanceláriou Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, Bratislava., IČO: 47 255 706, proti žalovaným 1/ Z. R.Y., narodenej XX. N. XXXX, G.Č., G.B. XXX/X, 2/ I. H., narodenej X. N. XXXX, G., C. XXXX/XX, 3/ Z. H., narodenému X. Z. XXXX, U., Y. XXXX/XX, 4/ I. H., narodenému XX. B. XXXX, U., Y. XXXX/X, žalovaní 1/ až 4/ zastúpení advokátom JUDr. Tomášom Jánošíkom, Trebišov, Hviezdoslavova 1018, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 12C/62/2009, o dovolaní žalovaných 1/ až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018 sp.zn. 11Co/11/2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2018 sp. zn. 11Co/11/2017 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 15. apríla 2016, č. k. 12C/62/2009 - 549 vo výroku I. určil, že parcela č. XXX/X zastavaná plocha 789 m2, k. ú. G., uvedená v Geometrickom pláne V.. I. Q., X.., č. 12C/62/2009 - 6/2010 zo dňa 14. júna 2010 a overeného dňa 28. júla 2010 pod číslom G1 231/10 vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. XXX/X zapísanej vo vložke č. XXX k.ú. Y., patrí do dedičstva po nebohej Z. S., rod. H., nar. XX. Q. XXXX a zomrelej XX. B. XXXX. Vo výroku II. rozhodol, že o trovách konania účastníkov súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 12. decembra 2018 sp. zn. 11Co/11/2017 vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a vo výroku II. náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal. Odvolací súd sa so skutkovými i právnymizávermi súdu prvej inštancie plne stotožnil, konštatoval, že dôvody rozsudku sú správne a zákonu zodpovedajúce. 2.1. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že listina označená ako Darovacia zmluva musela byť vyhotovená a súdu predložená na rozhodnutie o zmenách v zápisoch vlastníckych vzťahov k spornému pozemku, najneskôr v roku 1946. Toto zistenie považoval súd prvej inštancie za rozhodujúce pre posúdenie toho, podľa ktorej právnej úpravy má súd rozhodnúť o návrhu žalobcov na určenie, že v čase smrti bola Z. S., rod. H. vlastníčkou sporného pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že v rozhodujúcom období platil tzv. intabulačný princíp, v zmysle ktorého právotvorný (konštitutívny) účinok mal vklad do pozemkovej knihy. Ustanovením § 111 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka bol s účinnosťou od 1. januára 1951 intabulačný systém prelomený a zápis do pozemkovej knihy mal už len deklaratórny charakter. Z obsahu spisu je zrejmé, že na základe návrhu neb. Z. S., rod. H., podaného 24. septembra 1946 na Okresnom súde v Sečovciach, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky tohto súdu na kópii predmetného návrhu (č. l. 6, 7, 52 a nasl. spisu), došlo pod č.d. XXX/XXXX k vyhoveniu jej návrhu a k zápisu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mpč. XXX/X do Pozemkovej knihy vo vložke č. XXX na základe darovacej zmluvy zo 6. decembra 1945. Odvolací súd konštatoval, že pravdivosť skutočností, zachytených v darovacej zmluve, medzi inými tiež autentickosť podpisu darcu, sa žalovaným nepodarilo dostatočne presvedčivo spochybniť. 2.2. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že pokiaľ by Z. H. nenadobudla vlastníctvo do roku 1951 zápisom do pozemkovej knihy, v každom prípade nadobudla toto vlastníctvo vydržaním, pretože od roku 1951 mala najmenej po dobu 10 rokov uvedený pozemok v nepretržitej oprávnenej a nerušenej držbe. Žalovaný 4/ priznal, že jeho otec mal vedomosť o tom, že sporný pozemok užíva jeho sestra a takisto mal vedomosť o tom, že nechcel od sestry žiadne peniaze za užívanie tohto pozemku. Podobne pôvodný žalovaný 2/ na pojednávaní prehlásil, že Z. S., sestru jeho otca, poznal veľmi dobre, ona skutočne by nebola schopná za žiadnych okolností podviesť svojho brata tak, aby od neho získala takým spôsobom pozemok, ktorý by mu patril (zápisnica o pojednávaní z 30. apríla 2010 na č. l. 133 a nasl. spisu). Pravdivosti tohto tvrdenia nasvedčujú aj výsledky ďalšieho dokazovania, z ktorých vyplynulo, že darca, N. H., dovolil obdarovanej Z. S., predmetný pozemok už v roku 1946 oplotiť, ktorú skutočnosť tvrdil žalobca 1/ na pojednávaní, pričom prítomní žalovaní pravdivosť uvedeného tvrdenia nijako nenamietali (zápisnica o pojednávaní zo 7. októbra 2011 na č. l. 330 a nasl. spisu). Preto odvolací súd odvolacie námietky žalovaných, že právnu predchodkyňu žalobcov v pokojnom užívaní spornej nehnuteľnosti rušili v r. 1968, keď medzi nimi došlo k nezhodám, teda po 22 rokoch od doby, kedy obdarovaná vstúpila do držby a pozemok so súhlasom darcu oplotila, nepovažoval za relevantné. 2.3. Odvolací súd zdôraznil, že žalobcovia právom poukázali na vyjadrenie Katastrálneho úradu v Košiciach č. PO 650/2009/AF19 zo 17. apríla 2009 (č. l. 9 spisu), z ktorého vyplýva, že zápis vlastníckeho práva k spornému pozemku na liste vlastníctva žalovaných 1/ až 4/ je dôsledkom pochybenia na strane správy katastra pri obnove katastrálneho operátu pod položkou zmeny XXX/XX, a najmä súdneho komisára N.. Z. S., nakoľko prešetrením zápisu na liste vlastníctva č. XXX, XXX a XXXX bolo zistené, že pozemky evidované v registri C katastra nehnuteľnosti s parcelou č. XXX/X a XXX/X nemali byť predmetom dedičského konania po poručiteľovi N. H., nakoľko pôvodná pozemnoknižná parc. č. XXX/X (pôvodne evidovaná vo vložke č. XXX k.ú. Y.) bola na základe darovacej zmluvy zo dňa 6. decembra 1945 odpísaná do vložky č. XXX. K uvedenej vložke č. XXX bola vyhotovená identifikácia pre potreby dedičského konania D 2369/95, pričom chybou v písaní sa do identifikácie pojala mpč. XXX/X, ktorá už bola v tom čase odpísaná do vložky č. XXX. Túto skutočnosť si nevšimol ani notár pri prejednávaní dedičstva.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 4/ dovolanie, ktoré spísal a podpísal sám (č. l. 798-799 spisu).

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu následne podali prostredníctvom právneho zástupcu dovolanie žalovaní 1/ až 4/ (ďalej aj „dovolatelia“). Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že sa odvolací súd, ani súd prvej inštancie nevysporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré žalovaní opakovane v konaní namietali. Podľa dovolateľov súdy nižšej inštancie opomenuli riešiťzákonnú procesnú podmienku pri určovacej žalobe a to, či žalobcovia mali na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem. Ďalej dovolatelia namietali, že súd znalecký posudok z odboru písmoznalectvo

- odvetvie ručné písmo vyhodnotil len ako listinný dôkaz a nie ako súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP. S poukazom na závery znaleckého posudku dovolatelia žiadajú tiež zodpovedať otázky, „ako môže podvodné konanie neznámej osoby vyvolať právne účinky platnej právnej zmluvy, z akých skutkových okolností a dôkazov uzavrel, že sa žalovaným nepodarilo dostatočne presvedčivo spochybniť darovaciu zmluvu a naopak, prečo uveril žalobcom, ktorý na preskúmanie správnosti záverov znalca ani len navrhli dokazovanie znaleckým ústavom alebo iným znalcom? Prečo kontrolný znalecký posudok nenariadil okresný súd a prečo sa odvolací súd s jeho postupom napokon stotožnil? Prečo súd aktivitu žalovaných, ktorí vo veci podávali trestné oznámenia na políciu a prokuratúru pre podozrenie spáchania trestného činu falšovania darovacej zmluvy, ako aj pozmeňovania verejnej listiny (odpis parcely č. XXX/X do) novovytvorenej vložky v prospech matky žalobcov celkom ignoroval a nevyčkal na záver o tejto predbežnej otázke? Nemali konajúce súdy povinnosť tieto závažné skutočnosti oznámiť ex offo, aby sa orgány činné v trestnom konaní nezbavovali povinnosti rozhodovať o veci s odkazom na to, že sa jedná o predmetom občianskoprávny vzťah? Prečo súd uprednostnil v hodnotení listinných dôkazov, konkrétne dôkazy, a to: znalecký posudok č. 3/2011 a vyjadrenie Katastrálneho úradu v Košiciach č. PO 650/2009/AF19 zo dňa 17.4.2009 tak, že pre rozhodovanie bol smerodajný práve tento list katastrálneho úradu, v ktorom bolo ustálené, že sporné pozemky „nemali byť“ dedičského konania po poručiteľovi N. H., že túto skutočnosť si „nevšimol“ ani súdny komisár - notár pri prejednávaní dedičstva? Prečo sa odvolací súd stotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie v tom smere, že matka žalobcov a oni sami spornú parcelu viac ako 60 rokov nerušene užívali, keď žalobca v 1. rade v rámci účastníckej výpovede povedal, že matkin brat N. H. v roku 1946 dovolil oplotiť plot, t.j. v čase, kedy matka žalobcov už mala byť na základe darovacej zmluvy vlastníčkou parcely? Prečo sa súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ak matka žalobcov nenadobudla vlastnícke právo titulom daru, tak bezpochyby nadobudla pozemok vydržaním, pretože od roku 1951 mala najmenej po dobu 10 rokov sporný pozemok v nepretržitej a oprávnenej držbe?“ Súd sa podľa dovolateľov nevysporiadal ani s tvrdením žalovaných, že pozemok mal v nepretržitej držbe vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, ktorý v roku 1968 mienil pozemok darovať svojej manželke, a teda s vecou nakladal ako s vlastnou. Pokiaľ by konajúce súdy postupovali zákonne, dospeli by podľa dovolateľov k úplne iným skutkovým zisteniam, ktoré by znamenali opačné rozhodnutie vo veci. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, za relevantnú právnu otázku riešenú odvolacím súdom dovolatelia považovali otázku, či sa má ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka aplikovať tým spôsobom, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v minulosti, nemôže vlastník evidovaný na liste vlastníctva nadobudnúť následne taktiež vlastnícke právo vydržaním? Uviedli, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí síce predmetnú otázku priamo nezodpovedal, s ohľadom na výsledok konania je však zrejmé, že prijal záver o tom, že ak počas konania sa preukáže, že osoba nadobudla vlastnícke právo vydržaním, tak osoba evidovaná ako vlastník v katastri nehnuteľností nemôže následne nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalovaní nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve z roku 1979. Žaloba bola podaná na súde v roku 2009. Po celé obdobie 30 rokov bolo vlastnícke právo evidované v prospech žalovaných, preto majú dovolatelia za to, že aj v ich prípade možno uvažovať o tom, že predmetný pozemok vydržali. Na základe uvedených skutočností dovolatelia žiadali, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň navrhovali, aby dovolací súd odložil právoplatnosť, eventuálne vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.

5. Žalobcovia 2/ až 7/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného 1/ až 4/ navrhovali, aby ho dovolací súd odmietol, nakoľko bolo podané oneskorene. Vo vzťahu k dovolaniu žalovaného 4/ namietali, že dovolanie nebolo spísané advokátom a nemá ani náležitosti podľa § 428 CSP, preto ho taktiež žiadali odmietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), v súvislosti s dovolaním žalovaných 1/ až 4/ zo dňa 7. júna 2019 dospel k záveru, že toto dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolorozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP. Predmetné dovolanie možno totiž považovať za oneskorene podané iba vo vzťahu k žalovanej 2/, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie doručené dňa 21. februára 2019 a žalovanému 4/, ktorý si rozsudok odvolacieho súdu prevzal 25. februára 2019. V prípade žalovanej 1/ a žalovaného 3/, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu doručené (na základe pokynu dovolacieho súdu) až dňa 2. decembra 2022, je potrebné objektívnu podmienku prípustnosti dovolania v podobe jeho včasného podania považovať za splnenú. 6.1. Dovolací súd následne skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, čo je jeho povinnosťou vyplývajúcou priamo z ustanovenia § 161 ods. 1 s použitím § 438 CSP. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby mohol súd autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Existencia a splnenie procesných podmienok je predpokladom poskytnutia súdnej ochrany ohrozeným alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu článku 1 CSP. Súd je povinný zisťovať ich existenciu a splnenie v každom štádiu konania, teda aj v štádiu konania dovolacieho.

7. Podľa § 161 ods. 1 a 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

8. Jednou z podmienok konania je procesná subjektivita strany konania, ktorú má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 61 CSP). Nedostatok procesnej subjektivity je dôvodom zastavenia konania (§ 62 CSP), ak však strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať (§ 63 ods. 1 CSP). V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve (§ 63 ods. 2 CSP). Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve (§ 63 ods. 3 CSP).

9. Korelátom procesného pojmu procesná subjektivita je hmotnoprávny pojem právna subjektivita /spôsobilosť na práva a povinnosti/ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár Praha: C. H. Beck, 2016, str. 223). Procesnú subjektivitu má subjekt, ktorý disponuje spôsobilosťou na práva a povinnosti. Fyzická osoba nadobúda spôsobilosť na práva a povinnosti narodením (spôsobilosť na práva a povinnosti má aj nasciturus pod podmienkou, že sa narodí živý) a stráca ju svojou smrťou. Nedostatok procesnej subjektivity je spravidla neodstrániteľnou vadou konania. Treba ale zvažovať, či strana nemá procesnú subjektivitu od začiatku konania, alebo ju stratila v priebehu konania. Ak strana nedisponuje procesnou subjektivitou v čase začatia konania, ide o neodstrániteľnú vadu konania, ktorej následkom je jeho obligatórne zastavenie. Ak dôjde k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby počas konania, súd konanie zastaví, alebo v konaní (najmä ak ide o majetkový spor, ktorého legálnu definíciu zákonná úprava neobsahuje) pokračuje s dedičmi fyzickej osoby, prípadne s tými, na ktorých prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide. Ustanovenie § 63 ods. 1 CSP treba vykladať ako objektívnu možnosť či nemožnosť v konaní pokračovať (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 227). Uznesenie o pokračovaní v majetkovom spore vydá súd podľa § 63 ods. 2 CSP bezodkladne po skončení konania o dedičstve, avšak vo výnimočných prípadoch môže v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve (§ 63 ods. 3 CSP).

10. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že žalobca 1/ I. S. zomrel dňa X. S. XXXX, t. j. v priebehu odvolacieho konania, ktorú skutočnosť však odvolací súd nezohľadnil a v spore rozhodol rozsudkom z 12. decembra 2018. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca 1/ v čase rozhodovania odvolacieho súdu procesnou subjektivitou nedisponoval. Pokiaľ odvolací súd považoval za stranu sporu žalobcu 1/, vykazuje jeho postup a rozhodnutie znaky procesnej vady konania, na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ. Uvedená vada zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale tiež jeho opodstatnenosť.

11. Nakoľko odvolací súd konal so žalobcom 1/, ktorý však nebol nositeľom procesnej subjektivity (ani spôsobilosti na právne úkony), dovolací súd v zmysle § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec za účelom odstránenia uvedeného procesného pochybenia mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

12. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia dovolacích námietok žalovaných.

13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.