2 Cdo 103/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. N., bývajúcej v Ž.,

zastúpenej JUDr. L. P., advokátom v Ž., proti odporcovi JUDr. G. N., bývajúcemu v Ž.,

o rozvod manželstva, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 16 C 361/2007, o dovolaní

odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2008 sp.zn. 6 Co 199/2008, takto

  r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Účastníci nemajú právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Žilina rozsudkom z 27. februára 2008 č.k. 16 C 361/2007-33 manželstvo

účastníkov uzavreté X., zapísané v knihe manželstiev bývalého M. ročník X., na strane X.,

pod por. č. X. rozviedol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že manželstvo účastníkov je hlboko

a trvalo rozvrátené a neplní základné spoločenské funkcie. Účastníci síce spolu bývajú, ale

navzájom nekomunikujú, nehospodária spoločne a intímne sa nestýkajú (viac ako X. rokov).

Ako príčinu rozvratu vyhodnotil správanie   sa odporcu voči navrhovateľke. O trovách

konania rozhodol podľa § 144 O.s.p.

  Krajský súd v Žiline uznesením z 30. júna 2008 sp.zn. 6 Co 199/2008 odvolanie odporcu

ako oneskorene podané odmietol. Uviedol, že prvý pokus o doručenie rozsudku odporcovi

bol vykonaný 26.3.2008, druhý pokus 27.3.2008, kedy bola zásielka s rozsudkom uložená  

na pošte a za deň jeho doručenia sa považuje 30.3.2008 (§ 47 ods. 2 O.s.p.). Lehota   na podanie odvolania potom uplynula 14.4.2008 (pondelok) a odporca ho podal  

až 11.6.2008 ( osobne na súde ), teda po uplynutí zákonnej 15- dňovej lehoty (§ 204 ods. 1

veta prvá O.s.p.).

  Proti tomuto uzneseniu podal dovolanie odporca namietajúc nedoručenie mu rozsudku

súdu prvého stupňa, keď nedostal zo strany poštovej doručovateľky ani upovedomenie o jeho

opakovanom doručení v náhradnom termíne a pojednávanie v jeho neprítomnosti napriek

tomu, že sa ospravedlnil z dôvodu, že ako uchádzač o zamestnanie sa zúčastnil výberových

konaní i mimo územia Slovenskej republiky. Žiadal rozsudok odvolacieho, ako  

aj prvostupňového súdu, zrušiť a návrh na rozvod manželstva zamietnuť.

  Navrhovateľka navrhla dovolanie odmietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania

v súlade s predloženou špecifikáciou, pretože je neprípustné, podané oneskorene a odporcovi

postupom súdov neboli odopreté žiadne práva.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241

ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V predmetnej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie súdu vydané v konaní o rozvod

manželstva. I keď nesmeruje proti rozsudku (ale uzneseniu) odvolacieho súdu, treba uviesť,

že podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie   proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné  

vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dôvod takejto právnej úpravy prípustnosti

dovolania v uvedených veciach (medzi ktoré patrí aj konanie o rozvod manželstva)  

je jednoznačný - je ním osobitný význam ústavného princípu právnej istoty v statusových

veciach (čl. 1 ods. 1, čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky).

  Uvedený ústavný princíp právnej istoty bol aj v danom konaní určujúci z hľadiska

prípustnosti dovolania odporcu proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd

odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).

  Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravuje § 239  

O.s.p. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie

odporcu, nemá znaky uznesení, ktoré možno napadnúť dovolaním, prípustnosť podaného

dovolania preto z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

  Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť

prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník

namieta alebo nie) sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa  

§ 237 O.s.p.

  V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania,   hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) sa v náleze z 1.7.2009 sp.zn.  

II. ÚS 398/08 z ústavnoprávnych aspektov vyjadril aj k otázke prípustnosti dovolania podľa  

§ 237 O.s.p. smerujúceho proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Poukázal na to,

že v prípade takéhoto rozsudku je pri obnove konania (t.j. inom mimoriadnom opravnom

prostriedku) zreteľne vyjadrený úmysel zákonodarcu akcentovať ústavný princíp právnej

istoty (§ 229 ods. 1 O.s.p.). Sama skutočnosť, že tento princíp nie je výslovne vyjadrený

v právnej úprave prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo

rozvedené, bez ďalšieho neznamená, že by dovolanie bolo z dôvodov daných v ustanovení  

§ 237 O.s.p. prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo manželstvo

rozvedené. Zohľadniac uvedený ústavný princíp vyslovil ústavný súd právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené, nezakladá

ani procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.

  Otázkou prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. smerujúceho proti rozsudku, ktorým

bolo manželstvo rozvedené, sa už zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

v odôvodnení uznesenia zo 17.6.2005 sp.zn. 2 Cdo 128/2005 (viď R 59/2005) uviedol, že

rozhodnutím o rozvode manželstva sa mení osobný stav účastníkov, ktorý pôsobí nielen voči

tretím osobám, ale aj voči súdom (§ 159 ods. 2 O.s.p.). V nadväznosti na to treba znenie § 237

O.s.p. vykladať nie doslovne (tak, že dovolaním možno v prípade výskytu niektorej z týchto

vád napadnúť skutočne každé rozhodnutie odvolacieho súdu), ale tak, že procesná vada

v zmysle tohto ustanovenia nezakladá prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti rozsudku,

ktorým bolo rozvedené manželstvo. Tento právny záver bol v tomto rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky odôvodnený aj požiadavkou, aby sa rozhodnutia, ktorými bolo

manželstvo rozvedené, nevytvorila situácia nezlučiteľná so stavom, ktorý sa medzitým mohol

vytvoriť (dovolací súd na ilustráciu poukázal jednak na právne problémy vyplývajúce

z možnosti, že medzičasom došlo k uzavretiu nového manželstva, jednak na právne problémy

vyplývajúce z prípadného uplatnenia zákonných domnienok otcovstva).

  Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v prejednávanej veci stotožňuje s uvedenými

závermi ústavného súdu a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zohľadniac tie isté

východiská ako v prípade dovolania proti rozsudku súdu, ktorým bolo manželstvo rozvedené,

dospel dovolací k záveru, že v prípade dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu

odmietajúceho odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené treba pri kolízii

dvoch základných ústavných princípov (práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a zásady právnej istoty ako súčasti právneho štátu v zmysle

čl. 1 ods. 1 ústavy) priznať prednosť zásade právnej istoty. Vyjadrením a dôsledkom

nadradenosti tejto zásady je v uvedených prípadoch záver, že ani prípadné procesné vady

konania uvedené v § 237 O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu odmietajúceho odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa tak ako uzavrel

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 18.2.2010 sp.zn. 3 Cdo 247/2009,

od ktorého záveru nemá dôvod sa dovolací súd v danej veci odkloniť.

  So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie odporcu odmietol podľa § 243b ods. 5  

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

  O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 144 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júla 2010

JUDr. Martin Vladik,v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová