ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci žalobcu: P. Q., bytom F. XXX, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 4, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SVS-OVS2-2015/023507/TBF zo dňa 14. augusta 2015, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/228/2015-62 zo dňa 31. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i e t a.
III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 6S/228/2015-62 zo dňa 31. mája 2018 podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného (pôvodne Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) č. SVS-OVS2-2015/023507/TBF zo dňa 14. augusta 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vydané v prvom stupni č. OÚ-ZA-OOP1-2014/027552/HRI, OU-ZA-OOP1- 2015/003317 zo dňa 12. júna 2015 o zamietnutí návrhu žalobcu na obnovu konania v ktorom bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca sa uvedeného priestupku dopustil tým, že úmyselne narušil občianske spolunažívanie hrubým správaním a drobným ublížením na zdraví, keď dňa 26. januára 2013 v čase okolo 19:15 hod. v byte na A. ul. č. XXX/X v O. A. P. fyzicky napadol Y. L., a to tak, že do nej sotil, následkom čoho spadla na zem a utrpela pomliaždenie pravého ramena, pravej hrudnej steny a pravého bedrového kĺbu a oblasť záhlavia, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 50 Eur a povinnosť uhradiť trovy konania štátu vo výške 16 Eur.Prvostupňové rozhodnutie vo veci nadobudlo právoplatnosť v spojení s potvrdzujúcim druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 09. decembra 2013.
2. Žalobca sa podaním zo dňa 26. augusta 2014 domáhal povolenia obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku z dôvodu existencie nového dôkazu (svedka). K návrhu pripojil čestné vyhlásenie svedka U. F. týkajúceho sa okolností skutku, za ktorý bola v priestupkovom konaní uložená sankcia.
3. Napadnutým rozhodnutím právneho predchodcu žalovaného (Ministerstvo vnútra SR) č. j. SVS- OVS2-2015/023507/TBF zo dňa 14.8.2015 bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov č. j. OÚ-ZA-OOP1-2014/027552/HRI, OU-ZA-OOP1- 2015/003317 zo dňa 12.6.2015 o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že predloženým čestným vyhlásením svedka F. nebolo preukázané, že by vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci priestupku a nemohli a v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka, čo je základná podmienka pre povolenie obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku.
4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutí vo veci obnovy konania z dôvodov nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutí oboch stupňov správnych orgánov rozhodujúcich vo veci obnovy konania, vyhodnocovanie svedeckej výpovede už v konaní o povolenie obnovy konania a spôsobu jeho vyhodnotenia, namietal zákonnosť právoplatného rozhodnutia o sankcii za priestupok.
5. Krajský súd žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku poukázal na okolnosti konania vo veci uloženia sankcie za priestupok, obnovy ktorého sa žalobca domáha a skonštatoval, že aj keď boli pre obnovu konania splnené formálne podmienky (formálne obsahové náležitosti návrhu) a návrh na obnovu bol podaný včas, nevyplývajú z návrhu na obnovu konania žiadne také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať objektívne podstatný vplyv na právoplatne skončené rozhodnutie o priestupku a ktoré sa nemohli v pôvodnom priestupkovom konaní uplatniť bez zavinenia žalobcu.
6. Krajský súd mal za to, že žalobcom uvádzaný dôvod obnovy konania, existencia svedka, ktorý bol prítomný incidentu vzniknutého medzi žalobcom a poškodenou a predloženie jeho písomného svedectva, nie je možné považovať za taký nový dôkaz, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie, ktorým bol žalobca právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupku za súčasného splnenia podmienky, že by sa tento dôkaz nemohol v pôvodnom konaní uplatniť bez zavinenia žalobcu, ktorý tvrdil, že o existencii svedka sa dozvedel až po skončení priestupkového konania.
7. Zastával názor, že žalovaný (a aj prvostupňový správny orgán) náležite posúdil návrh na obnovu konania z hľadiska vyhodnotenia predloženého dôkazu - čestného vyhlásenia svedka U. F. a svoj názor na tento predložený dôkaz aj v preskúmavaných rozhodnutiach oba správne orgány náležite vysvetlili. Stotožnil sa aj s ich záverom, že svedok U. F. v čase spáchania skutku (poškodenia zdravia Y. L. žalobcom) celkom zrejme nemohol vidieť priebeh incidentu, t. j. či k zraneniam poškodenej v rozsahu poškodení opísaných v lekárskom vyjadrení z 4. apríla 2013 a odbornom vyjadrení znalca z 22. mája 2013 došlo v dôsledku fyzického napadnutia poškodenej žalobcom, alebo si tieto poškodenia mohla poškodená spôsobiť iným spôsobom. Výpoveď svedka, podaná po cca jeden a pol roka po udalosti, pričom svedok len opísal stav pred incidentom (vstup žalobcu do bytu) a bezprostredne po ňom (vybehnutie poškodenej a žalobcu z bytu), bez toho, aby svojimi zmyslami mohol priamo sledovať incident odohrávajúci sa za zatvorenými dverami nie je relevantná. Predložená svedecká výpoveď podľa krajského súdu nebola bez ďalšieho spôsobilá preukázať tvrdenie žalobcu, že žalobca nemohol fyzicky napadnúť poškodenú počas jeho krátkeho pobytu v byte tak ako to bolo zistené v priestupkovom konaní. Krajskému súdu sa tiež javil ako nanajvýš nedôveryhodný časový odstup incidentu (26. januára 2013) a času, kedy sa žalobca mal o existencii svedka dozvedieť (9. júna 2014) a mal za to, že skutočnosti opísané svedkom v jeho čestnom vyhlásení nepodávajú žiadny bližší obraz o priebehu incidentu odohrávajúcom sa v susednom byte za zatvorenými dverami, ktorý svedok sledoval len cez „kukátko“ dverí svojho bytu.
8. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žaloba v rozsahu podaných námietok dôvodná nie je, žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán riadne posúdili návrh žalobcu na obnovu konania, v primeranom rozsahu zistili skutkový stav veci a obe preskúmavané rozhodnutia boli aj zodpovedajúcim spôsobom odôvodnene. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu krajský súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP.
10. Uviedol, že medzi zložky práva na spravodlivý proces patrí okrem iného aj zákaz svojvôle, zákaz prekvapivých rozhodnutí, právo na vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Zastával názor, že svojvôľa pri rozhodovaní krajského súdu, ako aj správnych orgánov, spočívala v ich argumentácii, že vplyv dôkazu (predložené čestné vyhlásenie) nebol takého významu, aby mohol privodiť zmenu rozhodnutí vydaných v priestupkovom konaní, že predložená svedecká výpoveď nebola bez ďalšieho spôsobilá preukázať, že žalobca nemohol fyzicky napadnúť poškodenú počas jeho krátkeho pobytu v byte a že skutočnosti opísané svedkom v jeho čestnom vyhlásení nepodávajú žiadny bližší obraz o priebehu incidentu odohrávajúceho sa v susednom byte za zatvorenými dverami, ktorý svedok sledoval len cez kukátko dverí svojho bytu. Žalobca v tejto súvislosti namietal správnosť záveru správnych orgánov a súdu, ktorým bola spochybnená hodnovernosť svedka F..
11. Poukázal na to, že už v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov spočívajúcu najmä v tom, že správny orgán prvého stupňa vyhodnocoval čestné vyhlásenie podané svedkom spôsobom ako by malo byť vyhodnocované až v prípadnom obnovenom konaní a dokonca sa zaoberal aj hodnovernosťou svedka. Zdôraznil, že výpoveď svedka mala byť skúmaná iba z hľadiska toho, či je možné, aby mala podstatný vplyv na pôvodné rozhodnutie. Zastával názor, že podstatný vplyv na rozhodnutie by svedecká výpoveď mala, keďže pokiaľ by bol svedok známy už v prvotnom správnom konaní, určite by bol správnym orgánom vypočutý. Mal za to, že hodnovernosť dotknutého svedka bola spochybňovaná bez žiadneho objektívneho dôvodu, a to aj zo strany krajského súdu. Prípadná hodnovernosť svedka sa má podľa žalobcu posudzovať až v obnovenom konaní, kde je svedok poučený o jeho povinnosti vypovedať pravdu a vyjadrí sa k jeho vzťahu ku stranám a k predmetu prejednávanej veci, z čoho môže prípadná nedôveryhodnosť vyplynúť. Tieto skutočnosti sa však neskúmajú v konaní o povolenie obnovy konania.
12. Dôvodil, že z ničoho nevyplýva skutočnosť, že incident sa mal odohrať za zatvorenými dverami. Podľa žalobcu táto skutočnosť nebola preukázaná. Na tomto mieste poukázal na rozpor medzi záverom druhostupňového správneho orgánu v konaní o povolenie obnovy a krajského súdu v tom, či sa mal incident odohrávať za zatvorenými alebo otvorenými dverami. Podľa žalobcu preto skutkový stav nebol v tomto smere ustálený. Navyše sa v konaní nepreukazovala ani poloha bytu svedka F. vo vzťahu k (vtedy) bytu žalobcu v nadväznosti na argumentáciu druhostupňového správneho orgánu o technickej nemožnosti vidieť do otvoreného bytu. U. F. vo svojom čestnom vyhlásení nič o skutočnosti, či dvere do bytu boli zatvorené alebo otvorené neuviedol. Práve preto podľa žalobcu čestné vyhlásenie U. F. malo byť dôkazom, na podklade ktorého malo byť konanie obnovené a v tomto konaní mal byť vypočutý. Skutočnosti uvedené v dotknutom čestnom vyhlásení majú zjavný význam pre vyhodnotenie skutkového stavu. Žalobca poukázal na to, že svedka udalosti zistil náhodným spôsobom. Tento svedok sa podľa žalobcu vie vyjadriť minimálne k časovým súvislostiam skutku, z ktorého spáchania bol žalobca uznaný za vinného. Poukázal na to, že počas priestupkového konania o tomto svedkovi nevedel a opak preukázaný nebol.
13. Podľa žalobcu sú časové súvislosti dôležité pre posúdenie skutočnosti, či mohlo dôjsť ku skutku tak, ako ho popisovala Y. L., ako jediný vypočutý svedok a zároveň poškodený. Poukázal na to, že svedokF. videl, ako žalobca dňa 26. januára 2013 prišiel odovzdať syna, pričom dvere mu otvorila bývalá svokra Y. L.. Videl ako žalobca vošiel do bytu, pričom už po 1-2 sekundách mala Y. L. vybehnúť z bytu s tým, že ju mal žalobca napadnúť. Žalobca mal za to, že ak Y. L. vybehla z bytu v priebehu 1-2 sekúnd po tom, ako žalobca do bytu vstúpil, je fyzicky nemožné, aby ju napadol, aby podľa jej slov upadla do bezvedomia a utrpela zranenia, ktoré jej mal žalobca spôsobiť. Podľa žalobcu motívom výpovede Y. L. bola skutočnosť, že polícia v tom čase riešila marenie výkonu úradného rozhodnutia súdu zo strany bývalej manželky žalobcu a jej matky (Y. L.) vo veci starostlivosti o maloletého syna. Zdôraznil, že z čestného vyhlásenia svedka F. vyplýva práve to, že tento svedok a Y. L. sa rozchádzajú v časových súvislostiach. Zastával preto názor, že v správnom konaní bolo potrebné ich výpovede konfrontovať, odstrániť v nich rozpory a vyhodnocovať vo vzájomných súvislostiach s poukazom na zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo.
14. Ďalej žalobca poukázal na to, že už v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí o priestupku spočívajúcu v tom, že ich podkladom je jedno odborné vyjadrenie, ktoré bolo vypracované s odstupom 5 mesiacov od spáchania skutku. Podľa žalobcu je predmetné odborné vyjadrenie nedostatočné a nie je z neho zrejmé, čo bolo jeho podkladom, t. j. na základe akých informácií a skutočností dospel znalec k takému odbornému vyjadreniu. Žalobca namietal, že krajský súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal, čím svoje rozhodnutie postihol vadou nedostatočného odôvodnenia.
15. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
16. Osobitným návrhom žiadal priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti podľa § 447 ods. 1 SSP, čo odôvodnil hrozbou závažnej ujmy spočívajúcej v tom, že pred Okresným súdom Žilina je pod sp. zn. 4C/108/2014 vedené konanie, ktorým sa Y. L. domáha náhrady škody na zdraví v sume 885,50 Eur s príslušenstvom v súvislosti so spáchaným priestupkom, z ktorého bol žalobca uznaný vinným a konania o ktorom sa týka jeho návrh na obnovu konania. Uvedené konanie pred okresným súdom bolo prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde v tejto veci. Žalobca mal za to, že závažná ujma mu hrozí právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a to v zaplatení značne vysokého nároku na náhradu škody.
17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na to, že svedok F. nebol priamym svedkom incidentu a vyhotovenie a zohľadnenie obsahu odborného vyjadrenia v priestupkovom konaní bolo vykonané v súlade so zákonom.
18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí správnych orgánov vo veci povolenia obnovy konania o priestupku, za spáchanie ktorého bol žalobca právoplatne uznaný za vinného.
20. Podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.
21. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.
22. Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaníuplatniť bez zavinenia účastníka konania.
23. Podľa § 63 ods. 1 Správneho poriadku obnovu konania povolí na návrh účastníka konania alebo nariadi správny orgán, ktorý vo veci rozhodol v poslednom stupni.
24. K posudzovaniu prípustnosti povolenia obnovy konania sa vyjadroval najvyšší súd napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžo/53/2015 zo dňa 22. júna 2017, v zmysle ktorého povinnosťou správneho orgánu, ktorému zákon zveruje právomoc na konanie, je aj v konaní a rozhodovaní o návrhu na obnovu konania vychádzať zo základných zásad materiálneho štátu, medzi ktoré patrí aj zásada právnej istoty. Jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Aj v správnom práve zásadne platí princíp „rei iudicatae“, ktorý znamená, že o právoplatne rozhodnutej veci nemožno znova rozhodovať, majúc na zreteli nielen tzv. formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované v teórii ako mimoriadne opravné prostriedky (obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania), ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia, spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.
25. Z ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku vyplýva, že ak sa má obnova konania povoliť, dodatočne musia vyjsť najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, pričom musí ísť o také dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a navyše sa nemohli v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť buď vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo preto, lebo síce mal vedomosť o týchto skutočnostiach, avšak nemohol ich uplatniť bez svojho zavinenia. Novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ak by tieto skutočnosti vznikli až po právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia, nemohli by byť dôvodom na obnovu konania. Za nové skutočnosti alebo dôkazy na účely obnovy konania nemožno považovať také skutočnosti alebo dôkazy, o ktorých účastník v čase pôvodného konania vedel, ale z akéhokoľvek dôvodu ich neuplatnil. V každom prípade je potrebná existencia objektívneho dôvodu, ktorý znemožnil účastníkovi konania uplatniť konkrétnu skutočnosť alebo dôkaz v príslušnom správnom konaní (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/8/2015 zo dňa 20. januára 2016). Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku účastník konania je povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe. Dôvodom na obnovu konania je teda len situácia, keď účastník konania skutočnosť alebo dôkaz nepoznal (napr. nevedel o existencii dôkazu), alebo bez jeho viny sa nemohol vykonať.
26. Zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že žalobca bol rozhodnutím vtedajšieho Obvodného úradu Žilina č. ObÚ-ZA-OVVS3/A/2013/14189-4/1132/2BD zo dňa 11. júla 2013, ktoré v spojení s rozhodnutím žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2013/000127/HRI zo dňa 09. decembra 2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 12. decembra 2013, uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, a to na skutkovom základe opísanom v bode 1. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Návrh na obnovu konania vo veci priestupku žalobca odôvodnil existenciou nových skutočností a dôkazov podľa § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o priestupku. Novým dôkazom má byť výpoveď, resp. čestné vyhlásenie svedka U. F., o ktorom žalobca v pôvodnom konaní nemal mať vedomosť a ktoré mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie správneho orgánu v pôvodnom konaní. K návrhu na obnovu konania žalobca čestné vyhlásenie uvedeného svedka zo dňa 9. júna 2014 priložil. V tomto čestnom prehlásení svedok F. okrem iného uvádza, že čestné vyhlásenie podáva na základe žiadosti žalobcu, ktorý ho dňa 09. júna 2014 oslovil s tým, či nebol svedkom predmetných udalostí. K samotným okolnostiam okrem iného uviedol: „...Behom asi desiatich sekúnd vyšiel z bytu aj P. X.. Ja som na chvíľku otvoril dvere, aj ďalšie dve susedky, ktoré reagovali na klopanie. P. X. som povedal, aby sa na to vykašľal, už bol aj tak nechápajúc na odchode...“
27. Podmienky uvedené v § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku, existencia ktorých spôsobuje dôvod na obnovu správneho konania, musia byť splnené kumulatívne. To znamená, že sa musí jednať o také nové dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie v pôvodnom konaní a nemohli sa v pôvodnom konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Z citovaného obsahu čestného vyhlásenia svedka U. F., založeného v administratívnom spise vyplýva, že v čase incidentu (resp. po jeho skončení) komunikoval so žalobcom. Je teda evidentné, že sa nejedná o nového svedka ani o novozistenú skutočnosť o jeho pozorovaní okolností incidentu. Evidentne teda žalobca mohol uvedeného svedka osloviť už v pôvodnom priestupkovom konaní a navrhnúť jeho výsluch resp. žiadať zohľadniť pri rozhodovaní správnych orgánov vo veci priestupku jeho vyjadrenie. Treba zdôrazniť, že žalobca mal možnosť ako účastník priestupkového konania navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Žalobca v konaní o obnove nepreukázal, že dotknutého svedka nemohol osloviť z objektívnych dôvodov, resp., že mu tento svedok nemohol byť známy už v čase pôvodného konania. Ak v tejto súvislosti žalobca nevyužil zákonnú možnosť navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy v pôvodnom správnom konaní (napr. výpoveď, resp. čestné vyhlásenie uvedeného svedka), tento svoj postup nemôže zhojiť celkom zjavne účelovým návrhom na obnovu konania.
28. Správne orgány oboch stupňov v konaní postupovali náležite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistili skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia i náležite odôvodnili vyporiadajúc sa s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania vo veci návrhu na obnovu konania a v konaní sa nedopustili takej vady, ku ktorej by musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti a ktorá by mala za následok nezákonnosť ich rozhodnutia. Podstatná pre tento záver je skutočnosť, že správne orgány pri svojom rozhodovaní vo veci návrhu na obnovu konania vychádzali správne z toho, že v konaní žalobca nepreukázal, že by mal k dispozícii novú skutočnosť alebo dôkaz, ktoré sa nemohli v konaní priestupkovom konaní uplatniť bez zavinenia žalobcu. Z uvedených dôvodov krajský súd postupoval správne, keď na základe tejto argumentácie žalobu zamietol.
29. Pokiaľ žalobca namietal záver správnych orgánov a krajského súdu, ktorým spochybňovali vierohodnosť uvedeného svedka, a teda, že jeho výpoveď by nemohla pre žalobcu privodiť zmenu rozhodnutí vydaných v pôvodnom priestupkovom konaní, tak vzhľadom na nesplnenie jednej zo základných kumulatívnych podmienok pre povolenie obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ Správneho poriadku sa touto otázkou krajský súd ani nemusel zaoberať. Krajský súd správne uzavrel, že predloženie písomného svedectva svedka F. nie je možné považovať za taký nový dôkaz, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie v pôvodnom priestupkovom konaní a zároveň, že by sa tento dôkaz nemohol v pôvodnom konaní uplatniť bez zavinenia žalobcu. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke smerujúcej proti odbornému vyjadreniu, ktoré bolo podkladom rozhodnutia v pôvodnom priestupkovom konaní, ani s touto námietkou sa krajský súd nebol povinný vysporadúvať, nakoľko predmetné odborné vyjadrenie nebolo podkladom napadnutých rozhodnutí správnych orgánov v konaní o povolenie obnovy. Kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok je preto nutné považovať za zákonný a taktiež dostatočne odôvodnený.
30. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti je kľúčovým pojmom „hrozba závažnej ujmy“, ktorej preukázanie dopadá na ťarchu žalobcu, ktorý podal návrh. Hrozba závažnej ujmy ako jeden z materiálnych znakov (okrem nej aj súlad s verejným záujmom) je ťažiskom celého tohto „čiastkového konania“ a od jej preukázania závisí, či kasačný súd prizná kasačnej sťažnosti odkladný účinok, alebo návrh zamietne. Hrozba závažnej ujmy musí byť navyše priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť, tiež nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Musí ísť teda o hrozbu závažnej ujmy na subjektívnych právach žalujúcej fyzickej osoby, právnickej osoby, ďalšieho účastníka konania, osoby zúčastnenej na konaní (§ 442 SSP), alebo v prípade podania návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaným orgánom verejnej správy, o hrozbu závažnej ujmy spojenú s nastolením nezákonného stavu. Kritérium závažnosti predstavuje najširšie vyjadrenie pre sťažovateľa neželaného stavu, ktorý by v dôsledku trvania účinkov rozsudku krajskéhosúdu priamo hrozí, alebo už nastal. Vznik ujmy musí byť v príčinnej súvislosti s výkonom, či iným právnym následkom plynúcim z rozhodnutia krajského súdu, ktorého zrušenia sa navrhovateľ kasačnou sťažnosťou domáha.
31. Základným zmyslom priznania odkladného účinku nie je všeobecne aplikovateľné oddialenie účinku právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale ide o mimoriadny nástroj na zabránenie stavu, kedy by v dôsledku okamžitého výkonu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy bola konkrétnym, zásadným a nezvratným spôsobom negatívne ovplyvnená možnosť faktického výkonu hospodárskej činnosti konkrétneho subjektu alebo ohrozená samotná jeho existencia (pozri rozhodnutie Krajského súdu v Brne sp. zn. 62Af 42/2011 zo dňa 03.08.2011.) 32. Najvyšší súd pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti aj vzhľadom na rozhodnutie vo veci samej dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže v dôsledku rozhodnutia krajského súdu v danej veci by žalobcovi nemohla vzniknúť nedôvodná závažná ujma. Žalobca naviac ani nepreukázal, že by mu v dôsledku rozsudku krajského súdu priamo hrozila závažná ujma, na čom nič nemení ani vedené súdne konanie vo veci náhrady škody na zdraví (viď bod 13 tohto rozhodnutia). Najvyšší súd preto s poukazom na § 447 ods. 2 veta posledná SSP v spojení s § 188 SSP návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamietol.
33. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP a contrario k § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože žalobca nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu obsiahnutého v ust. § 168 SSP.
34. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.