UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpenej doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom a konateľom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 8C/295/2012, o dovolaniach žalobkyne proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. augusta 2015 č. k. 2Co/9/2015-125 a z 20. augusta 2015 č. k. 2Co/12/2015-132, takto
rozhodol:
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. augusta 2015 č. k. 2Co/9/2015-125 o d m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. augusta 2015 č. k. 2Co/12/2015-132 o d m i e t a.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
Žalovaná nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolania podala včas strana sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal veci a dospel k záveru, že obe dovolania žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým nie sú dovolania prípustné (§ 447 písm. c) CSP).
2. Vzhľadom k tomu, že obe dovolania boli podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), najvyšší súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktorénastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolaní posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 239 OSP.
3. Na odôvodnenie svojho záveru najvyšší súd v zmysle § 451 ods. 3 CSP stručne uvádza, že ide o dovolania podané žalobkyňou v obdobných veciach, aké už boli v počte aspoň päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skorších dovolaní tej istej dovolateľky, pričom bola v týchto konaniach podrobne riešená aj otázka prípustnosti a dôvodnosti jej dovolaní, a to:
· ohľadne dovolania žalobkyne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o vyrubení súdneho poplatku vo výške 66 eur za vznesenú námietku zaujatosti - porovnaj konania vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 2Cdo/328/2013, 4Cdo/229/2014, 4Cdo/235/2014, 6Cdo/120/2014, 6Cdo/304/2014, 7Cdo/1/2014, 7Cdo/79/2014, 8Cdo/132/2014, 8Cdo/133/2014
· ohľadne dovolania žalobkyne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o vyrubení súdneho poplatku vo výške 20 eur za podané odvolanie vo veci samej - porovnaj konania vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 3Cdo/180/2014, 4Cdo/223/2014, 5Cdo/180/2014, 6Cdo/69/2014, 6Cdo/279/2014, 7Cdo/358/2014, 7Cdo/398/2014, 8Cdo/220/2014, 8Cdo/235/2014
4. Najvyšší súd sa s odôvodneniami týchto rozhodnutí, ktoré boli vydané vo vyššie uvedených konaniach, v celom rozsahu stotožňuje, poukazuje na ne a v zmysle § 452 ods. 1 CSP už ďalšie dôvody neuvádza. 5. Žalobkyňa v podanom dovolaní voči uzneseniu z 20. augusta 2015 č. k. 2Co/9/2015-125 zároveň žiadala prerušiť konanie a predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu položky č. 17a s Ústavou Slovenskej republiky. Najvyšší súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa v čase podania predmetného návrhu platného a účinného § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel a tento zamietol, pretože položku č. 17a nepovažuje za rozpornú s Ústavou Slovenskej republiky a jej článkom 46 ods. 1. Najvyšší súd sa s argumentáciou žalobkyne, že zavedenie poplatku za námietku zaujatosti jej bráni vyjadriť sa k otázke zaujatosti sudcu nestotožňuje. Položka č. 17a bola do sadzobníka opätovne zavedená zákonom č. 621/2005 Z. z. pretože dochádzalo k zneužívaniu inštitútu námietky zaujatosti a tak k zbytočnému predlžovaniu konania. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu predmetný poplatok by mal mať povahu kaucie, ktorá by sa mala poplatníkovi vrátiť, ak námietku podal odôvodnene. Takéto obmedzenie je podľa najvyššieho súdu primerané a prispieva aj k zachovaniu iného ústavou zaručeného práva, a to práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Daný poplatok za námietku sa navyše v prípade jej oprávnenosti účastníkovi konania podľa § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov vráti. Otázkou vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v rozsudku z 19. júna 2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku uviedol, že nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu a konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (odseky 59, 60).
6. So zreteľom na vyššie uvedené preto najvyšší súd dovolania žalobkyne proti uzneseniam odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou týchto dovolaní.
7. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 451 ods. 3 CSP v spojení s § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP.
8. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.