22XCdo/40/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,

proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej

a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou

pod sp.zn. 6C/167/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

č.k. 19Co/466/2014-184 zo dňa 5. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobkyne na prerušenie konania   z a m i e t a.

Dovolanie   o d m i e t a .

Žalovanej   n e p r i z n á v a   náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením č.k. 6C/167/2012-27 zo dňa

10.12.2012 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti

vo výške 66,- € podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.  

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne uznesením č.k. 19Co/466/2014-184

zo dňa 05.03.2015 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti;

za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku

za námietku zaujatosti.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť, lebo v danom prípade: a/ súdy rozhodovali

napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237

písm. e/ O.s.p.) – nepodala totiž námietku zaujatosti, ale návrh podľa § 12 ods. 1 O.s.p.,

b/ odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že jeho

rozhodnutie je nielen „absolútne prekvapivé“, ale aj nepreskúmateľné, c/ rozhodoval vylúčený

sudca, resp. súd nebol správne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.); o jej povinnosti zaplatiť

súdny poplatok rozhodol sudca súdu, nezákonný postup ktorého jej spôsobil majetkovú

a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa v konaní domáha. Zároveň žalobkyňa navrhla konanie

prerušiť a predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu

položky 17a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch s Ústavou Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania zastúpená v súlade

s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.) v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania.

Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že navrhuje dovolacie konanie prerušiť podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie

v súlade položky 17a sadzobníka, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch s Ústavou

Slovenskej republiky. Dôvodí, že inštitút námietky zaujatosti predstavuje procesnú obranu

proti sudcovi, u ktorého má účastník konania pochybnosti o jeho nezaujatosti, ktorá sa nemá

spoplatňovať, pretože je jediným prostriedkom, ktorým sa účastník môže domôcť

preskúmania prípadného dôvodu na vylúčenie sudcu. Poplatok za námietku zaujatosti

má podľa nej povahu fakticky poplatku za vyjadrenie sa k otázke nestrannosti sudcu v zmysle

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo je neprípustný zásah do základného práva

na spravodlivý proces vrátane práva na nestranný súd, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ O.s.p. nevyhovel a tento zamietol, pretože položku 17a sadzobníka, ktorý tvorí

prílohu zákona o súdnych poplatkoch, nepovažuje za rozpornú s Ústavou Slovenskej

republiky a jej článkom 46 ods. 1.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje,

ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa argumentáciou žalobkyne, že zavedenie

poplatku za námietku zaujatosti jej bráni vyjadriť sa k otázke zaujatosti sudcu nestotožňuje.

Položka 17a bola do sadzobníka znovu zavedená zákonom č. 621/2005 Z.z., pretože

dochádzalo k zneužívaniu inštitútu námietky zaujatosti a tak k zbytočnému predlžovaniu

konania. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu predmetný poplatok by mal mať povahu

kaucie, ktorá by sa mala poplatníkovi vrátiť, ak námietku podal odôvodnene. Takéto

obmedzenie je podľa najvyššieho súdu primerané a prispieva aj k zachovaniu iného ústavou

zaručeného práva, a to práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Daný poplatok

za námietku sa naviac v prípade jej oprávnenosti účastníkovi konania podľa § 11 ods. 1

zákona o súdnych poplatkoch vráti. Otázkou vzťahu medzi právom na prístup k súdu

a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva,

ktorý v rozsudku zo dňa 19.06.2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku

uviedol, že nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať

zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu a konštatoval, že požiadavku

zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva účastníka

na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (odseky 59, 60).

Z týchto dôvodov je Najvyšší súd Slovenskej republiky názoru, že dovolateľka

namieta rozpor s právom na prístup k súdu neoprávnene, a preto jej návrh na prerušenie

dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zamietol.

Ďalej dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa a dospel k záveru, že ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V týchto

ustanoveniach nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu, proti ktorému podala žalobkyňa

dovolania. Prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Procesnú prípustnosť dovolaní žalobkyne by vzhľadom na to zakladala len procesná

vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom

ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania toho

istého dovolateľa – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp.zn. 1 Cdo 122/2014,

1 Cdo 264/2013, 3 Cdo 310/2014, 3 Cdo 534/2014, 4 Cdo 229/2014, 4 Cdo 235/2014,

5 Cdo 295/2014, 5 Cdo 311/2014, 6 Cdo 120/2014, 6 Cdo 304/2014, 8 Cdo 132/2014,

8 Cdo 133/2014). Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto

konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p.

už ďalšie dôvody neuvádza.

V súvislosti s novelizáciou ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p., účinnou od 01.01.2015,

najvyšší súd len dodáva, že od uvedeného dátumu je prípustnosť dovolania proti uzneseniu

o súdnych poplatkoch výslovne vylúčená aj týmto ustanovením.

V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody neuvádza.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne podľa § 237 a 239 O.s.p. prípustné nie je,

najvyšší súd ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2016

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková