ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a sudcov JUDr. Emila Klemaniča a JUDr. Františka Moznera na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením rozsudku konanom 10. januára 2023 v Bratislave, v trestnej veci odsúdeného C. J., v konaní o uznaní a výkone rozhodnutia ukladajúceho trestnú sankciu spojenú s odňatím slobody v Európskej únii, o odvolaní odsúdeného C. J., podanom proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 0Ntc/7/2022, zo 7. septembra 2022 takto
rozhodol:
I. Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 0Ntc/7/2022, zo 7. septembra 2022.
II. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii,
sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku o treste odňatia slobody a vykoná sa
- rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika, č. 146 Hv 38/21k, z 2. novembra 2021, právoplatný 2. novembra 2021 v časti, ktorou bol C. J., narodený XX. D. XXXX v U., bytom S. Č.. XXXX/X, Ž., Slovenská republika, t. č. Justizanstalt Sonnberg, Sonnberg 1, Hollabrunn, Rakúska republika, slovenský štátny občan, uznaný vinným v bode I./ rozsudku z prečinu ťažkej krádeže podľa §15, § 127, § 128 ods. 1 č. 1 rakúskeho Trestného zákonníka, v bode II./ rozsudku z prečinu nátlaku podľa § 15, § 105 ods. 1 rakúskeho Trestného zákonníka, na skutkovom základe, že dňa 3. októbra 2021 vo Viedni:
I. pokúsil sa (§ 15 Trestný zákonník) odcudziť neznámej žene veci s úmyslom neoprávnene sa obohatiť ich privlastnením, kým táto žena tvrdo spala v metre, tým chcel využiť jej stav, počas ktorého bola obmedzená a nemohla sa brániť, tým, že jej siahol do vreciek bundy a nohavíc, aby jej ukradol hotovosť v nezistenej výške;
II. pokúsil sa (§ 15 Trestný zákonník) nebezpečným vyhrážaním poranenia na tele I. U., aby tento zanechal svoje konanie, keď ho po čine I./ sledoval, aby prestal s jeho ďalším sledovaním tým, že vytiahol slzný sprej z vrecka bundy a cielil ním smerom na I. U.;
za ktorý mu bol v spojení s rozhodnutím Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika,č. 146 Hv 38/21k, z 8. augusta 2022 uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) mesiacov.
III. Podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona odsúdený C. J. bude trest odňatia slobody vykonávať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Odôvodnenie
Krajský súd v Žiline rozsudkom, sp. zn. 0Ntc/7/2022, zo 7. septembra 2022 podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) uznal rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika, č. 146 Hv 38/21k, z 2. novembra 2021, právoplatný 2. novembra 2021 v bode I. a v bode II., v ktorej bol C. J. uznaný vinným zo spáchania skutkov uvedených vo výrokovej časti odvolaním napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd v Žiline zároveň rozhodol o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie odsúdený (č. l. 168 a nasl. spisu). Vo vlastnoručne napísanom odvolaní uviedol, že chce ísť domov na Slovensko. Následne uviedol skutočnosti vo vzťahu k vykonaným skutkom tak, ako ich vnímal on a dodal, že peňaženku s nezisteným obnosom, psa, poškodenú ani ľudí, ktorí okolo a pri odsúdenom vo vagóne sedeli, nenašli. Nikomu nechcel ublížiť a veľmi dobre netušil, čo chce od neho O.Á.. Vo vzťahu k vytiahnutému kaseru uviedol, že pokiaľ by na jeho osobu neútočil, tak by ho nepoužil a ani nemal v úmysle ťažkú ujmu. Údajnú poškodenú a svedkov nebolo podľa obvineného problém zadŕžať a vypočuť k danej veci, z ktorej ho obvinili. Obvinený C. J. ďalej uviedol, že je mentálne, psychicky a fyzicky až,,moc dobre“.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie C. J. je dôvodné, ale pre iné skutočnosti, ako uviedol v podanom odvolaní.
Krajský súd sa dopustil - z formálneho hľadiska - pochybenia vo výroku o treste a síce tak, že v dotknutom výroku absentuje ustanovenie § 517 ods. 2 Trestného poriadku a vyslovenie, že menovaný bude vykonávať (pokračovať vo výkone) trest odňatia slobody bez jeho premeny.
Tu je potrebné zdôrazniť, že zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii je lex specialis ku konaniu podľa Trestného poriadku. Explicitne to vyplýva z § 29 zákona č. 549/2011 Z. z., ktorý znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok“.
Zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii v ustanovení § 17 ods. 2 stanovuje nasledovné:,,Ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím slobody nemožno nahradiťpeňažným trestom“.
Ustanovenie § 17 ods. 3 stanovuje nasledovné:,,Ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví. Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky“.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, síce berie do úvahy prípady, pri ktorých dochádza k uloženiu sankcie, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo jej trvanie (dĺžka) nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, avšak nezohľadňuje prípady, kedy dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky - inými slovami - zákon č. 549/2011 Z. z.. rieši len situáciu, keď trest uložený v štáte pôvodu nie je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale nerieši situáciu, ak uložený trest v štáte pôvodu je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
V takom prípade, keďže nemožno postupovať podľa zák. č. 549/2011 Z. z. (tento zákon to nerieši), je nevyhnutné s ohľadom na § 29 zák. č. 549/2011 Z. z. rozhodnúť podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý znie:,,Ak dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznávaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd v rozhodnutí o uznaní súčasne rozhodne, že sa bude vo výkone trestu uloženého cudzím rozhodnutím pokračovať bez jeho premeny podľa odseku 1. Tento postup je vylúčený, ak súd uzná cudzie rozhodnutie len pre niektorý z viacerých trestných činov, ktorých sa cudzie rozhodnutie týka“.
Toto ustanovenie je osobitnou, zjednodušenou formou exequaturu. Súd rozhoduje, že sa bude pokračovať vo výkone trestu "uloženého cudzím rozhodnutím" (teda v takej dĺžke a v takom druhu, ako ho uložil cudzí súd) a bez jeho premeny podľa odseku 1, teda bez premeny na trest, ktorý by uložil slovenský súd, keby sám konal v trestnej veci. To však neznamená, že pri postupe podľa § 517 ods. 2 nedochádza k "premene trestu". Súd preberá cudziu sankciu do svojho vlastného uznávacieho rozsudku, a teda "premieňa trest" uložený v cudzom rozhodnutí na "svoj" trest tým, že ho prevezme do slovenského rozhodnutia. Pri danom postupe sa od súdu nevyžaduje, aby vykonal hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia. Ak usúdi, že dĺžka a druh trestu odňatia slobody sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda zodpovedajú trestným sadzbám za konkrétny trestný čin a spôsobu výkonu trestu (napr. kategória ústavu pre výkon trestu) tak, ako ich predvída slovenský právny poriadok, jednoducho sankciu udelenú cudzím justičným orgánom "prevezme" do výroku svojho uznávacieho rozsudku a rozhodne, že sa vo výkone tohto trestu bude pokračovať bez jeho premeny na trest, ktorý by uložil podľa slovenského právneho poriadku, keby sám konal vo veci.
Na základe uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že ak bol dotknutej osobe uložený uznávaným cudzím rozhodnutím trest zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky (zákon č. 549/2011 Z. z. takúto situáciu nerieši), súd Slovenskej republiky je povinný (§ 29 zákona č. 549/2011 Z. z.) rozhodnúť o uznaní cudzozemského rozhodnutia aj tak, že sa vo výkone trestu bude pokračovať bez jeho premeny v zmysle § 517 ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ súd nerozhodne podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku, nastáva situácia, že uznaným rozhodnutím by odsúdený mal vykonať celý trest v pôvodnej dĺžke na území Slovenskej republiky tak, ako mu bol uložený v štáte pôvodu, hoci by už časť takto uloženého trestu mal vykonanú v štáte pôvodu (ide ale o principiálnu povinnosť uložiť trest správne a v súlade so všetkými ustanoveniami týkajúcimi sa výroku o treste).
Ustanovenie § 29 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej len zákon č. 549/2011 Z. z.), znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok“.
Z povahy veci vyplýva, že ide najmä o tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré obsahovo vo všeobecnosti upravujú konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia, a teda konanie podľa prvého dielu tretej hlavy piatej časti Trestného poriadku - uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia - § 515 - 521 Trestného poriadku a samozrejme i ustanovenia o rozsudku (§ 163 a nasl. Trestného poriadku a pod.). Označené konanie je konaním lex specialis ku konaniu podľa šiestej hlavy tretej časti Trestného poriadku
- odvolanie a konanie o ňom, ktoré ako podporné subsidiárne dopĺňa konanie špeciálne.
Podľa § 518 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku. „Ak (poznámka - najvyšší súd) odvolanie nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne rozsudkom, či cudzie rozhodnutie uznáva, alebo neuznáva“.
Najvyšší súd je teda povinný (bez možnosti zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu) rozhodnúť o podanom odvolaní s konečnou platnosťou, a preto musí vždy preskúmať napadnutý rozsudok ako celok a napraviť každý chybný výrok v rozsudku o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia. Preto najvyšší súd rešpektujúc ustanovenie § 518 ods. 4 Trestného poriadku a postupujúc v súlade s ním, zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Žiline a vo veci sám rozhodol.
Najvyšší súd poznamenáva, že súd pri postupe podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku nevykonáva hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia a ani podmienok na uloženie primeraného druhu trestu a jeho výmery podľa ustanovení slovenského Trestného zákona. O postupe podľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, a teda o nahradení trestu iným trestom, ako bol odsúdenému uložený cudzozemským rozsudkom, súd môže uvažovať a následne rozhodnúť len vtedy, ak nie sú, resp. neboli splnené podmienky na postup podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku.
Neoddeliteľnou súčasťou tohto výroku je rozhodnutie o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do toho ktorého ústavu na výkon trestu. Pri tomto rozhodnutí rešpektujúc ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nezohráva rozhodujúcu úlohu otázka podmienečného prepustenia, či preradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu, pretože Slovenská republiky nevyužila možnosť podľa článku 17 ods. 4 rámcového rozhodnutia rady stanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom, alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné a podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného zákona Slovenskej republiky. Podstatným je, aby v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nedošlo k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby z hľadiska jej druhu alebo výmery.
Všetky úvahy a závery krajského súdu týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie uznania cudzozemského rozhodnutia a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z. z., prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené, dostatočné a vyčerpávajúce. Preto nepovažuje za nevyhnutné tieto opakovane rozoberať a ďalej na ne v úplnostiach odkazuje.
Najvyšší súd uzatvára, že v predmetnej veci, sú druh trestu - odňatia slobody i jeho výmera - zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a preto najvyšší súd nemal žiadny dôvod ani zákonný podklad na to, aby tento trest zmenil. Preto svojím rozsudkom v podstate len napravil formálne pochybenie krajského súdu na podklade podaného odvolania tak, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného C. J..
+ + +
Krajský súd správne konštatoval, že jeden zo skutkov v rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika, č. 146 Hv 38/21k, z 2. novembra 2021, právoplatným 2. novembra 2021, uvedený pod bodom III. a právne kvalifikovaný ako priestupok podľa § 50 ods. 1 č. 3 Zákona o zbraniach, nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky trestným činom. S poukazom nauvedené krajský súd zaslal žiadosť o zaujatie stanoviska k do úvahy prichádzajúcemu čiastočnému uznaniu výkonu rozhodnutia, adresované justičnému orgánu štátu pôvodu (Bundesministerium für Justiz, Wien, č. l. 61 a nasl. spisu), ktorý v nadväznosti na dotknutú žiadosť zaslal krajskému súdu čiastočnú odpoveď z 28. júna 2022 (č. l. 80 a nasl. spisu). Následne krajský súd zaslal opätovne žiadosť o zaujatie stanoviska k do úvahy prichádzajúcemu čiastočnému uznaniu výkonu rozhodnutia, adresované justičnému orgánu štátu pôvodu (Bundesministerium für Justiz, Wien, č. l. 90 a nasl. spisu), ktorý v nadväznosti na dotknutú žiadosť zaslal krajskému súdu odpoveď zo 4. augusta 2022 (č. l. 103 a nasl. spisu), v ktorom uviedol, že časť 22 mesiacov z uloženého dvojročného trestu odňatia slobody pripadá na prečin krádeže podľa § 15, § 127, § 128 odst. 1 č. 1 Trestného zákonníka a na prečin nátlaku podľa § 15, § 105 odst. 1 Trestného zákonníka.
Ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd postupuje podľa § 17 ods. 1 veta prvá zákona č. 549/2011 - rozhodne o uznaní a výkone takého rozhodnutia en bloc, samozrejme s prípadnými modifikáciami vyplývajúcimi z ustanovenia § 17 ods. 2, resp. ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z.
V prípade, ak súd mieni rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia, nakoľko má za to, že existuje niektorý z dôvodov odmietnutia rozhodnutia podľa § 16 a nasl. zákona, môže tak urobiť len zákonom predpokladaným spôsobom upraveným v § 17 ods. 1 veta druhá zákona - po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu. V takom prípade postupuje súd primerane s poukazom na § 16 ods. 1 písm. m) zákona a požiada justičný orgán štátu pôvodu o súhlas s čiastočným uznaním a výkonom rozhodnutia, čo je prvý krok k,,dohode“ s justičným orgánom štátu pôvodu o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia.
Ak justičný orgán štátu pôvodu súhlasí s čiastočným uznaním a výkonom rozhodnutia - čím dôjde k dohode s justičným orgánom štátu pôvodu [§ 16 ods. 1 písm. m) zákona], súd o,,zvyšnej“ časti uznávaného rozhodnutia v jeho pôvodnej podobe ďalej nerozhoduje a ani naň neprihliada, nakoľko v dôsledku súhlasu justičného orgánu štátu pôvodu s čiastočným uznaním a výkonom rozhodnutia prestáva pre účely uznávacieho konania existovať. Za takejto procesnej situácie totiž platí, že orgán štátu pôvodu vzal osvedčenie v tejto zvyšnej časti späť, čo má okrem iného ten procesný následok, že súd rozhoduje o uznaní a výkone už čo do rozsahu materiálne,,modifikovaného“ cudzieho rozhodnutia, ktorého zvyšná (späťvzatá) časť z právneho hľadiska ďalej prestáva byť predmetom konania o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia.
+ + +
Najvyšší súd poznamenáva, že pri čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia štátu pôvodu na území Slovenskej republiky môže dôjsť k zníženiu pôvodnej trestnej sankcie (t. j. výmery trestu uloženého za skutky v,,plnom“ rozsahu pred tým, než došlo k dohode medzi súdom a justičným orgánom štátu pôvodu). V predmetnej trestnej veci je takýmto skutkom skutok právne kvalifikovaný Krajinským súdom pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika ako priestupok podľa § 50 ods. 1 č. 3 Zákona o zbraniach, ktorý nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky trestným činom.
V predmetnom prípade však najvyšší súd nepristúpil k úprave (in concreto k zmierneniu,,uznávanej“ výmery uloženého trestu postupujúc v zmysle § 17 ods. 2 veta druhá zákona), nakoľko Krajinský súd pre trestné veci, Viedeň uviedol, že v trestnej veci proti odsúdenému C. J. vo veci podľa § 15, § 127, § 128 odst. 1 č. 1 Trestného zákonníka, § 15, § 105 odst. 1 Trestného zákonníka, § 50 odst. 1 č. 3 Zákona o zbraniach sa podľa § 42b odst. 7a Zákona o justičnej spolupráci v trestných veciach medzi členmi Európskej únie zistilo, že časť 22 mesiacov z uloženého dvojročného trestu odňatia slobody pripadá na prečin krádeže podľa § 15, § 127, § 128 ods. 1 č. 1 Trestného zákonníka a na prečin nátlaku podľa § 15, § 105 odst. 1 Trestného zákonníka. Preto najvyšší súd dospel vo vzťahu k možnému,,zmierneniu“ výmery uznávaného uloženého trestu k negatívnemu záveru a dotknutú výmeru uznávaného trestu ďalej neupravil.
Zaradenie odsúdeného C. J. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona tak, ako to urobil krajský súd vo svojom rozhodnutí, nie je podľa najvyššieho súdu správne. Predovšetkým treba k veci uviesť, že najvyšší súd nezistil v posudzovanej veci žiaden dostatočne významný dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od svojej publikovanej judikatúry. Konkrétne od rozhodnutia zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 122/2014, v zmysle ktorého kritériá uvedené v § 17 zák. č. 549/2011 Z. z., podľa ktorých nesmie prevzatý výrok o treste zhoršiť postavenie odsúdeného a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii, je nutné vztiahnuť aj na vonkajšiu diferenciáciu trestu uplatňovanú v Slovenskej republike.
V kontexte uvedeného je potom podstatným zistenie, že na základe podkladov, ktoré mal prvostupňový súd (a rovnako aj odvolací súd) k dispozícii, nie je možné posúdiť, ktorému stupňu stráženia podľa § 48 Trestného zákona zodpovedajú aktuálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdeným v Rakúskej republike. Keďže ďalšie objasňovanie tejto otázky (aj vzhľadom na to, že v Rakúskej republike sa neuplatňuje vonkajšia diferenciácia trestu v takej podobe ako v Slovenskej republike) by bolo zjavne na úkor rýchlosti celého uznávacieho konania, čo by v konečnom dôsledku mohlo poprieť jeho účel, mal už krajský súd postupovať v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného a zaradiť odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s najmiernejším, teda minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd preto odsúdeného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Ku konkrétnym odvolacím námietkam odsúdeného najvyšší súd uvádza, že rozhodnutie súdu o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia má svoj presný procesný postup a vyžaduje splnenie určitých materiálnych podmienok, predovšetkým podľa § 15 a nasl. zákona č. 549/2011 Z. z.
Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. a) až m), ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. vymedzuje dôvody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia a v prípade, ak súd nezistil takéto dôvody na jeho odmietnutie a výkon, rozhodne o uznaní rozhodnutia a súčasne aj o tom, že sa rozhodnutie vykoná (§ 17 ods. 1 zákona).
Z citovaných ustanovení zákona č. 549/2011 Z. z. vyplýva, že krajský súd v prípade štátneho občana Slovenskej republiky odsúdeného na trest odňatia slobody v niektorom z členských štátov Európskej únie, za predpokladu splnenia zákonných podmienok ustanovení § 15 a § 16 nemôže konať inak, než cudzie rozhodnutie uznať. V rámci uznávacieho konania odsudzujúce rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie teda nie je možné preskúmavať zo žiadnych iných hľadísk. Preto námietky odsúdeného, ktoré sú formulované vyššie najvyšší súd nemohol vyhodnotiť inak ako nedôvodné. Zjednodušene povedané, ak súd nezistí niektorý z dôvodov odmietnutia špecifikovaný v § 16 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z., rozhodne o tom, že cudzie rozhodnutie sa uzná a vykoná; nepostupuje teda ako ďalšia odvolacia inštancia a konanie v štáte pôvodu neskúma nad rámec priloženého osvedčenia a rozhodnutia, ktoré má byť predmetom uznávacieho konania.
K tomu najvyšší súd primerane odkazuje na právne úvahy a závery krajského súdu v odvolaním napadnutom rozsudku.
So zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, že zrušil celý rozsudok krajského súdu a vo veci sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.