UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 16. apríla 2025 v Bratislave v trestnej veci odsúdeného M. K. o ním podanom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1Ntc/48/2024, z 5. februára 2025
rozhodol:
Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku odvolanie odsúdeného M. K. z a m i e t a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. 1Ntc/48/2024, z 5. februára 2025 tak, že: „Podľa § 17 odsek 1 zákona číslo 549/2011 Zbierky zákonov o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona číslo 221/2006 Zbierky zákonov o výkone väzby v znení neskorších predpisov rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Graz, spisová značka 9Hv 79/19t zo dňa 11.04.2023, právoplatného dňa 06.11.2023
s a u z n á v a a v y k o n á n a ú z e m í S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
v časti, ktorou bol občan Slovenskej republiky:
M. K., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom O. XXXX/XX, K., toho času v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Krems,
uznaný za vinného,
z trestného činu vraždy podľa § 75 rakúskeho Trestného zákonníka, na tom skutkovom základe, že:
dňa 14.07.2001 v A. a na ďalších miestach na území spolkovej republiky vo vedome a úmyselnej spolupráci ako priamy spolupáchateľ so samostatne stíhaným M. V. úmyselne usmrtil W. Z., a to tak, že ho bodli nožom do chrbta a strelili do hlavy, pričom toto všetko považoval za možné a akceptoval to a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 7124 dní.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa ustanovenia § 517 odsek 2 Trestného poriadku sa bude pokračovať vo výkone trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Krajinského súdu pre trestné veci Graz, spisová značka 9Hv 79/19t zo dňa 11.04.2023, právoplatného dňa 06.11.2023 na území Slovenskej republiky bez jeho premeny.“
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
„Krajský súd v Bratislave sa na neverejnom zasadnutí oboznámil s obsahom predloženého spisového materiálu a zistil, že M. K. je štátny občan Slovenskej republiky, má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt (O. XXXX/XX, K.). Zo zápisnice spísanej s odsúdeným z 24. júla 2024 vyplýva, že odsúdený mal pred zatknutím pevné životné väzby na Slovensku. Na Slovensku žijú aj jeho rodinní príslušníci /manželka, syn/. Súd zistil, že M. K. bol rozhodnutím Spolkového cudzineckého a azylového úradu z 15. mája 2024 číslo 1237926210/190730485 uložený zákaz pobytu na území Rakúskej republiky a povinnosť bezodkladne opustiť toto územie aj v súvislosti s uznávaným rozsudkom, ktorým bol právoplatne odsúdený za vraždu. Zároveň súd zistil, že M. K. bol právoplatne odsúdený pre trestný čin, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 19 rokov a 6 mesiacov. Štát pôvodu v osvedčení označil trestný čin priradením k jednej z kategórií trestných činov uvedených v § 4 odsek 3 zákona, a preto súd neskúmal, či ide o trestný čin aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky s poukazom na § 4 odsek 2 zákona. Zo zápisnice spísanej s odsúdeným M. K. 24. júla 2024 vyplýva, že tento vyslovil nesúhlas s výkonom rozhodnutia v Slovenskej republike, nakoľko má lepšie podmienky na výkon v Rakúsku. S poukazom na článok 6 bod 3 písmeno a) Rámcového rozhodnutia však krajský súd konštatuje, že súhlas odsúdeného je pre rozhodnutie irelevantný, pretože súhlas odsúdenej osoby na odovzdanie výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho členského štátu sa nevyžaduje, keďže odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Krajský súd v Bratislave nezistil dôvody odmietnutia uznania a výkonu rozsudku, ktoré dôvody sú uvedené v § 16 zákona, a preto akceptoval výrok o vine a uznal cudzozemské rozhodnutie obsahujúce výrok o treste tým, že ho ponechal bez zmeny, nakoľko nezistil dôvody uvedené v § 17 odsek 2, odsek 3 zákona. Dôsledkom tohto uznania je, že slovenské orgány prevezmú na seba povinnosti a právomoci vo vzťahu k častiam rozsudku týkajúcich sa výroku o treste, pričom časti týkajúce sa výroku o vine zostávajú v zmysle medzinárodnoprávnej úpravy v celom rozsahu v dispozícii rozhodnutia štátu pôvodu. Rozhodnutie o uznaní a výkone rozhodnutia na území Slovenskej republiky sa stáva súdnym rozsudkom tohto štátu a musí byť na jeho území aj reálne vykonateľné. Neoddeliteľnou súčasťou rozhodovania súdov o vine a treste konkrétneho odsúdeného je vykonateľnosť takého rozhodnutia. Právny poriadok Slovenskej republiky zastáva pri treste odňatia slobody, ktorého výkon nebol podmienečne odložený, filozofiu vonkajšej a vnútornej diferenciácie výkonu trestu, pričom o vonkajšej diferenciácii rozhoduje súd v priamej súvislosti (časovej i súvzťažnej) s uložením trestu odňatia slobody podľa ustanovenia § 48 Trestného zákona, striktne vychádzajúc z kritérií uvedených v § 48 odsek 2 písmeno a) alebo b) Trestného zákona a v § 48 odsek 3, odsek 4 Trestného zákona. O vnútornej diferenciácii výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje v nadväznosti na uvedené zaradenie páchateľa na výkon trestu rozhodnutím súdu podľa § 5 odsek 1 až 3 a 8 odsek 1 až 4 zákona číslo 475/2005 Zbierky zákonov o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže, podľa stupňa stráženia, dĺžky trestu, závažnosti trestnej činnosti, veku, zdravotného stavu, vzdelania a kvalifikácie. Vzhľadom na to, že uznávaný rozsudok neobsahuje výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody, čo je nevyhnutný predpoklad vykonateľnosti rozhodnutia o uložení trestu odňatia slobody, bolo potrebné režim výkonu trestu odsúdeného určiť podľa zákonných kritérií vnútroštátneho právneho poriadku. Z odpisu registra trestov odsúdeného vyplýva, že tento nebol v posledných desiatich rokoch vo výkonetrestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Avšak vzhľadom na jeho odsúdenie za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov mal by byť v zmysle § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súd pri zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu vychádzal z § 17 odsek 4 zákona, ktoré prikazuje súdu neuložiť prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska druhu a dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí. Súdy Slovenskej republiky nemôžu uplatňovať v rámci svojho rozhodnutia kritériá pre ukladanie trestu dané právnymi predpismi Slovenskej republiky, ale musia dôsledne akceptovať kritériá pre ukladanie trestov, ktoré použili cudzie súdy vo svojich rozhodnutiach. Prevzatie výroku o treste rozhodnutia cudzieho štátu súdmi Slovenskej republiky, doplnené o výrok o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do Ústavu s príslušným stupňom stráženia, podľa kritérií na prevzatie a výkon rozhodnutia, uvedených v § 17 zákona, musí zabezpečovať, aby uložená trestná sankcia nielen nezhoršila postavenie odsúdeného, ale aby aj v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Pôvodne cudzím rozhodnutím uložený trest odňatia slobody doplnený na jeho výkon v podmienkach Slovenskej republiky aplikovaním príslušného ustanovenia § 48 Trestného zákona musí v použití tohto ustanovenia odrážať iba jeho znenie o zaradení do príslušného stupňa stráženia s abstrahovaním od uplatnenia podmienok a kritérií, spojených v tomto ustanovení s príslušným stupňom stráženia. V zmysle konštatovaného a s poukazom na § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona krajský súd rozhodol o zaradení odsúdeného M. K. na výkon trestu odňatia slobody uloženého uznávaným rozhodnutím rakúskeho súdu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.“
Odsúdený M. K. podal proti označenému rozsudku krajského súdu odvolanie, v ktorom uviedol:
„Predmetným rozsudkom som bol preradený vykonávať zvyšok trestu odňatia slobody na územie SR. Tu chcem poukázať na skutočnosť, že skutok, ktorý mi je kladený za vinu, sa stal 14. júla 2001 a na mňa vzniklo prvé podozrenie [svedecká výpoveď] 1. júla 2015 sp. zn. PPZ-NKA-PZJ 11-175/2015 výpoveďou Q. C. nar. XX.XX.XXXX, následne čoho neskôr vydal Krajský prokurátor v Grazi [Rakúsko] M.. V. H. Európsky zatýkací rozkaz referenčné číslo - A00520171129 a obžaloba bola na mňa podaná Rakúskou prokuratúrou v Grazi 1. júla 2019 sp. zn. 12St 107/16x. Týmto postupom orgánov činných v trestnom konaní vznikla časová os medzi skutkom a mojím prvým podozrením, cca 14 rokov [2001-2015]. V tomto časovom období mi boli uložené 3 [tri] podmienečné tresty odňatia slobody. Rakúsky súd mi zarátal do súhrnného trestu prvý trest v poradí od roku 2001, a t. j. rozsudok Okresného súdu v Trnave, sp. zn. 7T/2/06 z 19. septembra 2006, čo im stanovuje Rakúsky trestný zákonník. Následne poukazujem na predmetný slovenský rozsudok, sp. zn. 1Ntc/48/2024 z 5. februára 2025, ktorým mi neboli zarátané do súhrnného trestu odňatia slobody nasledujúce 2 [dva] podmienečné tresty, a to trestný rozkaz Okresného súdu Galanta, sp. zn. 1T/214/10 z 31. augusta 2010 a rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/54/08 zo 6. mája 2011, čo zase stanovuje slovenský trestný zákon včetne jeho poslednej novely z júla 2024.“
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie odsúdeného M. K. nie je dôvodné.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii súd rozhodne o tom, či sa rozhodnutie uzná a vykoná na neverejnom zasadnutí po písomnom vyjadrení prokurátora. Súd rozhoduje rozsudkom.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičnýmorgánom štátu pôvodu.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustné odvolanie, ktoré môže podať odsúdený alebo prokurátor. Odvolaním nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané v inom členskom štáte. Odvolanie má odkladný účinok.
Pokiaľ ide o úvahy a závery Krajského súdu v Bratislave, týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie rozhodnutia o uznaní a výkone (§ 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí) a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie podľa § 17 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené a dostatočné.
Príslušný súd v prípade občana Slovenskej republiky odsúdeného na trestnú sankciu v niektorom z členských štátov Európskej únie, za predpokladu splnenia zákonných podmienok ustanovení § 16 a § 17 zákona č. 549/2011 Z. z. nemôže konať inak, než také rozhodnutie uznať. V rámci uznávacieho konania odsudzujúce rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nie je možné preskúmavať zo žiadnych iných hľadísk. V zmysle Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, je totiž jedným zo základných pilierov uznávacieho konania vzájomná dôvera v právne systémy ostatných členských štátov, pričom má uľahčiť uznávanie a výkon rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii. Zjednodušene povedané, ak súd nezistí niektorý z dôvodov odmietnutia špecifikovaný v § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z., rozhodne o tom, že rozhodnutie sa uzná a vykoná; nepostupuje teda ako ďalšia odvolacia inštancia a konanie v štáte pôvodu neskúma nad rámec priloženého osvedčenia a rozhodnutia, ktoré má byť predmetom uznávacieho konania.
Krajský súd postupoval správne i v tom, keď pri uznaní rozsudku súdu štátu pôvodu rozhodol podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku tak, že výrok o treste odňatia slobody ponechal bez premeny. S ohľadom na druh trestu, dĺžku jeho trvania a trestnú sadzbu je takýto postup zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
V súlade so zákonom postupoval krajský súd aj v prípade, keď v zmysle naposledy citovaného ustanovenia v spojení s § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona odsúdeného M. K. zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže stupeň stráženia v rozsudku rakúskeho súdu uvádzaný nebol, zaradením do maximálneho stupňa by došlo k zhoršeniu jeho postavenia.
Čo sa týka odvolacích námietok odsúdeného M. K., najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že dôvody odmietnutia rozhodnutia o uznaní a výkone sú taxatívne uvedené v § 16 zákona č. 549/2011 Z. z.. Odvolacie námietky uvádzané odsúdeným nie sú dôvodom, s ktorým zákon automaticky spája účinok v podobe odmietnutia rozhodnutia o uznaní a výkone.
Odsúdený v odvolaní namieta, že mu mal byť uložený súhrnný trest ku dvom predchádzajúcim rozhodnutiam, a to k:
- trestnému rozkazu Okresného súdu Galanta, sp. zn. 1T/214/10, z 31. augusta 2010,
- a rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/54/08, zo 6. mája 2011.
Z odpisu registra trestov však najvyšší súd zistil, že odsúdený má celkovo 6 záznamov, pričom oba uvedené tresty boli 2. januára 2013 odpustené amnestiou. V dôsledku toho sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Okrem toho má odsúdený v registri trestov aj ďalší záznam, a to trestný rozkaz Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/14/2018, zo 16. októbra 2018, v ktorom sa osvedčil 14. decembra2020, a teda aj v tomto prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.
Podľa § 42 ods. 3 Trestného zákona ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený alebo ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie.
Na základe citovaného ustanovenia odvolacie námietky odsúdeného nemožno považovať za dôvodné, keďže na predchádzajúce odsúdenia, na ktoré sa odvoláva, sa v zmysle Trestného zákona neprihliada.
Najvyšší súd však pre doplnenie uvádza, že pri riešení otázky, ako zohľadniť rozsudok v trestnom konaní vedenom na Slovensku nemožno opomenúť § 7b ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého „právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní sa na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.“
Ustanovenie § 7b Trestného zákona je normou hmotného práva, a preto sa jeho účinky prejavia aj pri rozhodovaní o vine a treste. Právoplatné odsudzujúce rozhodnutie súdu iného členského štátu Európskej únie, ktoré zodpovedá § 7b Trestného zákona bude zakladať
- recidívu ako priťažujúcu okolnosť,
- okolnosť podmieňujúcu použite vyššej trestnej sadzby alebo
- okolnosť ovplyvňujúcu zaradenie páchateľa do toho-ktorého ústavu a výkon trestu odňatia slobody.
Dosah týchto dôsledkov takéhoto cudzozemského rozhodnutia je však obmedzený okrem iného i § 42 ods. 3 Trestného zákona, pretože ani vo vzťahu k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku vydaného súdom iného členského štátu Európskej únie nemožno ukladať súhrnný trest, aj keby boli splnené všetky podmienky § 42 ods. 1 Trestného zákona. Ide o prejav zásady, že súdy Slovenskej republiky nemôžu zasahovať do jurisdikcie iných štátov a nemôžu akokoľvek rušiť či modifikovať rozhodnutia ich súdov. Do úvahy prichádza len uznanie takých rozhodnutí a ich výkon na území Slovenskej republiky.
Slovenské súdy nemôžu podľa § 42 ods. 3 Trestného zákona a podľa čl. 3 ods. 3 a ods. 4 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV rušiť ani revidovať cudzozemské rozhodnutia. Ukladanie súhrnného trestu priamo vo vzťahu k rozsudku vydaného súdom iného členského štátu teda možné nie je. Iná situácia nastáva, pokiaľ takýto rozsudok je na území Slovenskej republiky postupom podľa zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí už uznaný, čo však nie je táto situácia.
Najvyšší súd uzatvára, že Krajský súd v Bratislave dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú, pričom nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorú by ešte bolo potrebné vyriešiť.
Riadiac sa uvedeným rozhodol najvyšší súd tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.