1 Toš 4/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. E. Č. a spol., pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2009 v Bratislave o odvolaniach obžalovaných JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku z 19. januára 2009, sp. zn. PK – 1 Tš 21/2005, rozhodol

t a k t o :

Podľa § 258 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006   z r u š u j e s a   napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 v e c   s a   v r a c i a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal 15. decembra 2005 na Špeciálny súd v Pezinku obžalobu na v tom čase obvinených JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

obvinení JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K.

v presne nezistenej dobe v priebehu mesiacov september 2002 až november 2002 v Košiciach po predchádzajúcej dohode požiadali Ing. M. M. ako štatutárneho zástupcu firmy K. – S. G., a. s., P. č. X, K., o poskytnutie úplatku v sume 18 000 000 Sk pre doposiaľ nestotožnené osoby za to, že boli príslušnými orgánmi v Bratislave schválené žiadosti M. časti K. – D. h. a M. časti K. – B. o pridelenie finančných prostriedkov zo Štátneho fondu rozvoja bývania a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v sume cca 181 000 000 Sk na výstavbu obecných nájomných bytov, ktorých generálnym dodávateľom sa stala firma K.– S. G., a. s., K., na základe čoho v presne nezistenom čase v mesiaci november 2002 v K. na ulici M. č. X v byte obývanom V. K. odovzdal Ing. M. M. JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. sumu spolu 9 000 000 Sk, čo predstavovalo sumu zodpovedajúcu jednej polovici z požadovaného úplatku, ktorí túto sumu 9 000 000 Sk odovzdali v presne nezistenom čase na nezistenom mieste v B. doposiaľ nezisteným osobám, ktoré mali zariadiť, aby uvedené žiadosti M. častí boli schválené, následne v presne nezistenom čase v priebehu mesiacov november 2002 až december 2002 v K. na ulici P. v kancelárii firmy K.– S. G., a. s., po predchádzajúcej dohode žiadali od Ing. M. M. ako štatutárneho zástupcu uvedenej firmy druhú polovicu úplatku, t. j. sumu 9 000 000 Sk, čo tento odmietol;

obvinení JUDr. E. Č. a JUDr. L. P.

opätovne dňa 6. februára 2004 v presne nezistenom čase v K. na ulici P. v kancelárii firmy K.– S. G., a. s., po predchádzajúcej dohode za tým istým účelom požiadali od Ing. M. M. zabezpečiť ako úplatok sumu aspoň 1 milión Sk, ktorú majú následne odovzdať v B. doposiaľ nezisteným osobám, pričom dňa 10. marca 2004 v čase okolo 17.00 hod. po predchádzajúcej dohode sa dostavili do kancelárie firmy K. – S. G., a. s., v K. na ulici P. č. X, kde tento úplatok v sume 1 000 000 Sk obvinení JUDr. E. Č. a JUDr. L. P. prevzali od Ing. M. M.

Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len špeciálny súd) potom čo vo veci vykonal dokazovanie celkovo na šestnástich hlavných pojednávaniach a potom čo obžalovaných podľa § 190 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) upozornil na možnosť odchylného právneho posúdenia skutku, rozsudkom z 19. januára 2009, sp. zn. PK – 1 Tš 21/2005, uznal obžalovaných JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. za vinných z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že

po predchádzajúcej dohode všetkých troch obžalovaných v presne nezistenej dobe v priebehu mesiacov september 2002 až november 2002 v K. žiadali od Ing. M. M. ako štatutárneho zástupcu firmy K. – S. G., a. s., P. č. X, K., sumu 18 000 000 Sk (597 490 eur) pod zámienkou, že sa jedná o úplatok pre doposiaľ nestotožnené osoby za to, že boli príslušnými orgánmi v B. schválené žiadosti M. časti K. – D. h. a M. časti K. – B. o pridelenie finančných prostriedkov zo Štátneho fondu rozvoja bývania a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v sume cca 181 000 000 Sk (6 008 099 eur) na výstavbu obecných nájomných bytov, ktorých generálnym dodávateľom sa stala firma K. – S. G., a. s., K., ktorá suma predstavovala 10 % z pridelených finančných prostriedkov zo Štátneho fondu rozvoja bývania (ďalej len ŠFRB) a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,

v presne nezistený deň v mesiaci november 2002 v K. na ulici M. č. X v byte V. K. došlo k prevzatiu prvej časti peňazí v sume 9 000 000 Sk (298 745 eur), ktoré od Ing. M. M. prevzali JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K.,

dňa 10. marca 2004 v čase okolo 17.00 hod. v kancelárii firmy K. – S. G., a. s., v K. na ulici P. č. X po tom, čo im Ing. M. M. odmietol doplatiť druhú časť peňazí v sume 9 000 000 Sk (298 745 eur), na naliehanie obžalovaných im vyplatil sumu 1 000 000 Sk (chybne uvedené 298 745 eur, správne malo byť 33 194 eur), ktorú prevzali JUDr. E. Č.a JUDr. L. P. a k doplateniu zvyšnej časti v sume 8 000 000 Sk (261 551 eur) nedošlo v dôsledku zadržania obžalovaných príslušníkmi Policajného zboru,

čím všetci obžalovaní spôsobili firme K. – S., a. s., P. č. X, K., škodu vo výške 9 000 000 Sk (298 745 eur)..

Špeciálny súd ich za to odsúdil podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. k trestom odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov pre každého z nich osobitne, pričom na výkon uložených trestov odňatia slobody ich podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Ďalej každému z nich osobitne podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere 602 520 Sk (20 000 eur) a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Nakoniec všetkým obžalovaným podľa § 228 ods. 1 Tr. por. uložil povinnosť, aby spoločne a nerozdielne uhradili poškodenej spoločnosti K. – S. G., a. s., P. X, K., škodu vo výške 9 000 000 Sk (298 745 eur).

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote obžalovaní JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K., ktoré dodatočne odôvodnili, či už sami alebo prostredníctvom svojich obhajcov v obsiahlych písomných podaniach.

V odôvodnení podaných odvolaní všetci traja obžalovaní v plnom rozsahu zopakovali svoju obhajobnú argumentáciu prednesenú v predchádzajúcich štádiách trestného konania, najmä v konaní pred špeciálnym súdom, založenú v podstate na tvrdení, že čiastkový skutok, ktorého sa mali dopustiť všetci traja v presne nezistený deň v mesiaci november 2002 sa nestal a čiastkový skutok, ktorého sa mali dopustiť obžalovaní JUDr. E. Č. a JUDr. L. P. 10. marca 2004 nie je trestným činom.

Všetci traja obžalovaní namietali podstatné chyby konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, najmä preto, že tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby. Ďalej vytýkali, že napadnutý rozsudok trpí chybami, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení preto, že špeciálny súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie. Navyše podľa ich názoru súd prvého stupňa jednak vykonané dôkazy vyhodnotil jednostranne len v neprospech obžalovaných a nie dostatočne, resp. vôbec neprihliadol k okolnostiam svedčiacim v ich prospech a jednak nevykonal všetky dôkazy, ktoré za účelom potvrdenia ich obhajoby navrhli vykonať.

V jednotlivostiach obžalovaní JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. napadnutému rozsudku a konaniu, ktoré mu predchádzalo vytýkali tieto chyby:

1. obžalovaný JUDr. L. P. sám za seba namietal porušenie práva a obhajobu v konaní pred špeciálnym súdom, keďže jeho osoba bol vylúčená na samostatné konanie, pričom vo veci bolo vykonané dokazovanie v značnom rozsahu a vzápätí potom, čo bol v tejto veci vypočutý v procesnom postavení svedka, bol opäť spojený na spoločné konanie s ostatnými obžalovanými a následne došlo k rozhodnutiu o podanej obžalobe, avšak bez toho, aby sa dôkazy pred spojením konania na spoločné konanie zopakovali tak, aby sa mal možnosť k nim vyjadriť, rovnako tak svoje vypočutie v procesnom postavení svedka považoval za nezákonné, keďže podľa jeho názoru vylúčením spoluobžalovaného zo spoločného konania na samostatné konanie nedôjde k zániku jeho procesného postavenia ako spoluobžalovaného, nakoľko takýmto postupom sa značne oslabuje jeho procesné postavenie a procesné práva;

2. obžalovaný JUDr. L. P. opätovne sám poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009, sp. zn. PL.ÚS 17/08, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009 v čiastke 101 pod číslom 290 a jeho právny dopad na posudzovanú trestnú vec;

3. podľa názoru obžalovaného JUDr. L. P. prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania 7. februára 2004 do 1. mája 2004 konať v dôsledku nedostatku a neexistencii právomoci a pôsobnosti v tomto čase, keďže síce generálny prokurátor svojim rozhodnutím z 10. februára 2004, sp. zn. VII Gv 8/04, podľa § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. určil, aby dozor v tejto veci vykonával prokurátor Úradu špeciálneho prokurátora, pričom ale tento úrad vznikol len k 1. máju 2004, teda generálny prokurátor pred účinnosťou zákona o zriadení špeciálneho súdu a špeciálnej prokuratúry nemohol určiť príslušnosť neexistujúcemu úradu a prokurátorovi bez pôsobnosti;

4. spochybnili pravosť podpisov prokurátora JUDr. D. K. vykonávajúceho dozor na príkazoch na prehliadku priestorov z 10. februára 2004 a 11. marca 2004 a rovnako tak príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti a priestorové odpočúvanie, keďže podľa ich názoru rozhodnutia príslušného sudcu neobsahovali zákonné náležitosti v podobe podrobnej konkretizácie takéhoto zásahu a určenia osôb, ktorých sa to malo týkať, navyše časť týchto záznamov bola dodatočne zničená;

5. spochybnili právnu relevanciu záverov znalca Ing. J. P., keďže tento ako pracovník Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru nebol v konaní pred špeciálnym súdom pribratý za znalca a nezložil predpísaný sľub, navyše jeho závery sú v diametrálnom rozpore so závermi znalca Ing. E. J., ktorý na žiadosť obžalovaných vypracoval kontrolný znalecký posudok a jeho závery predniesol v konaní pred špeciálnym súdom;

6. vytýkali špeciálnemu súdu, že tento im v napadnutom rozsudku, ktorým ich uznal za vinných, uložil aj povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej spoločnosti K. S. G., a. s., K., škodu vo výške 9 000 000 Sk, i keď konateľ tejto spoločnosti si žiaden nárok na náhradu škody ani neuplatnil, keďže žiadne adhézne konanie sa v posudzovanej veci ani neuskutočnilo;

7. skutočnosť, že polícia mala už na jeseň 2003 vedomosť o tom, že svedok Ing. M. M. spreneveril verejné finančné prostriedky určené na stavbu nájomných bytov v K., mestskej časti D. h., o čom svedčí uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, K. I. z 20. novembra 2003, pričom tomuto svedkovi bolo vznesené obvinenie až 15. apríla 2004 a dovtedy ho polícia využívala ako spolupracujúceho svedka;

8. existuje podozrenie o politickom a osobnom podtexte celej kauzy vzhľadom na spôsob, akým spôsobom sa informácia o údajnom korupčnom správaní „vysoko postaveného úradníka košického magistrátu nominovaného z SDKÚ – obžalovaného JUDr. E. Č. dostala k ministrovi vnútra RNDr. V. P. nominovaného do funkcie KDH, ktorý následne vo veci podnikol kroky smerujúce k prevereniu tejto informácie a k začatiu trestného stíhania obžalovaných, navyše keď svedok Ing. M. M. mal z korupcie obviniť priamo ministra vnútra a jemu blízkych ľudí;

9. v prípravnom konaní išlo o riadenie skutkového deja políciou, ktorá svojou vlastnou aktivitou vytvorila podmienky a navodila situáciu so snahou, aby bol trestný čin spáchaný, resp. dokonaný, keďže polícia prostredníctvom riadeného svedka Ing. M. M. u JUDr. E. Č. a JUDr. L. P. ako veriteľov tohto svedka navodila situáciu, že tento je ochotný splácať svoju dlžobu z ich obchodného vzťahu, pričom následne na takomto základe zinscenovala prebratie sumy 1 000 000 Sk obžalovanými, ale už s tým scenárom, že malo ísť o nimi požadovaný údajný úplatok pre bližšie neurčené osoby do Bratislavy;

10. podľa ich názoru k takémuto postupu bola polícia vedená okolnosťou, že v posudzovanej veci by konanie obžalovaných spočívajúce v tom, že požiadali o poskytnutie úplatku 18 000 000 Sk a dovtedy prevzali 9 000 000 Sk, nebolo a ani nemohlo byť preukázané do takej miery, aby mohlo byť vznesené obvinenie, keďže išlo iba o tvrdenie svedka Ing. M. M., teda táto okolnosť následne bola motívom konania polície do tej miery, aby táto rozšírila rozsah protiprávneho konania obžalovaných o nový čiastkový skutok, aby voči nim mohlo byť obvinenie vznesené aj za tento predchádzajúci čiastkový skutok, pričom v tomto smere poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2001, sp. zn. Tzo V 5/2001, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 81/2001 (ďalej len v Zbierke);

11. podľa ich názoru napadnutý rozsudok je založený výlučne na výpovedi svedka Ing. M. M., ktorý v podstate v snahe zakryť svoju trestnú činnosť účelovo a krivo obvinil JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K., pričom pre takýto záver svedčia tieto okolnosti:

a/ rozpory vo výpovediach svedka Ing. M. a M., ktoré sa týkali

- spoločnej predchádzajúcej dohody obžalovaných o poskytnutí úplatku a požiadanie svedka Ing. M. M. o realizáciu tejto dohody,

- výšky sumy, dňa a spôsobu odovzdania úplatku obžalovaným,

- preverenia odovzdania úplatku a odmietnutie poskytnutia zostávajúcej sumy požadovaného úplatku,

- okolností, za akých došlo k vyplateniu sumy 1 000 000 Sk dňa 10. marca 2004 a účelu, pre ktorý tieto peniaze boli obžalovaným vyplatené;  

b/ svedok Ing. M. M. v tom čase nemohol disponovať takou sumou, keďže musel a aj uhradil záväzky svojou hodnotou prevyšujúce výšku výberu (napr. G. I. a ďalšie);

c/ obžalovaní JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. sa v tom čase mali nachádzať úplne na iných miestach, čo im potvrdili viacerí svedkovia a nimi predložené listinné dôkazy;

d/ svedok Ing. M. M. z požadovania a prijatia úplatku takto obvinil aj iné osoby, pričom v týchto prípadoch sa podozrenie nepotvrdilo a veci boli odložené;

e/ skončené trestné stíhanie svedka Ing. M. M. pre trestný čin podvodu, pričom uložený trest odňatia slobody mu bol napokon vzhľadom na jeho „zásluhy pri objasnení inej trestnej činnosti“ zmiernený;

12. namietali právnu kvalifikáciu ako trestného činu podvodu, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu spáchaného spolupáchateľstvom, keďže podľa ich názoru vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že skutok v novembri 2002 sa vôbec stal, pričom skutok, ktorý sa stal 10. marca 2004 nie je trestným činom, keďže išlo o obchodné rokovanie a o vyplatenie úrokov a pôžičky so zápočtom do existujúcich pohľadávok obžalovaných.

Obžalovaní JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a JUDr. V. K. sa podaným odvolaním domáhali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a trestné stíhanie zastavil a tým ich oslobodil spod obžaloby.

Podľa § 254 ods.1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolania proti rozsudku špeciálneho súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti výrokom, proti ktorým odvolania podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone, pričom podané odvolania obžalovaných JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. sú dôvodné, i keď aj pre dôvody, ktoré v podaných odvolaniach neboli uvedené a ktoré odvolací súd zistil až v rámci svojej prieskumnej povinnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto vykonaného prieskumu zistil, že záver špeciálneho súdu o vine obžalovaných JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. je predčasný pre podstatné chyby konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby, sú prítomné chyby rozsudku v dôsledku neúplných skutkových zistení ako aj v dôsledku toho, že krajský súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom v tomto smere bude treba opakovať už vykonané dôkazy v celom rozsahu a vykonať i ďalšie dôkazy (§ 258 ods.1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. ).

K bodu 1.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za prioritné, aby hneď úvodom zaujal stanovisko k prvej uplatnenej odvolacej námietke, ktorú vzniesol len obžalovaný JUDr. L. P. a ktorou namietal porušenie práva na obhajobu a spravodlivý proces, keďže podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pochybenie špeciálneho súdu v smere ďalej naznačenom bolo hlavným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, pričom táto skutočnosť bude mať zásadný význam pre ďalší procesný postup špeciálneho súdu v tejto posudzovanej trestnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil nasledovné skutočnosti:

Špeciálny prokurátor podal na v tom čase obvinených JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a JUDr. V. K. obžalobu na špeciálny súd dňa 15. decembra 2005.

Predseda senátu určil termín hlavného pojednávania na 13. júna 2006, pričom toto hlavné pojednávanie bolo zrušené v dôsledku práceneschopnosti obžalovaného JUDr. L. P. Následne boli zrušené aj hlavné pojednávania určené na termín 18. júla 2006, 26. júla 2006 a 20. septembra 2006, a to v dvoch prípadoch pre kolíziu termínov u obhajcu JUDr. M. K. a v jednom prípade pre nedodržanie lehoty na prípravu hlavného pojednávania.

Ďalší termín hlavného pojednávania v tejto veci bol určený na 16. – 19. októbra 2006, pričom obžalovaný JUDr. L. P. opätovne ospravedlnil svoju neúčasť v dôsledku práceneschopnosti.

Vzhľadom k tomu špeciálny súd uznesením zo 16. októbra 2006, sp. zn. PK – 1 Tš 21/2005, podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestnú vec proti obžalovanému JUDr. L. P. vylúčil zo spoločného konania na samostatné konanie.

Potom čo špeciálny prokurátor predniesol obžalobu, boli na hlavnom pojednávaní vypočutí obžalovaní JUDr. E. Č. a JUDr. V. K., ako aj svedkovia Ing. M. M., Ing. J. B., Ing. K. M., PhDr. L. N., Ing. Z. K., Ing. D. V. a Ing. F. Z.

Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 4. – 7. decembra 2006 špeciálny súd vypočul svedkov MUDr. V. O., Ing. V. Ch., L. B., Ing. arch. J. K., Ing. V. K., Ing. J. M., Ing. arch. M. R., J. J., Ing. P. G. a Ing. P. B. a oboznámil čítaním listinné dôkazy z vyšetrovacieho spisu zo zväzku č. 1, 2 a 5.

Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 5. – 9. februára 2007 špeciálny súd vypočul svedkov Ing. arch. R. G., Ing. J. L., Ing. J. Š., M. P., RNDr. V. P., Ing. D. Č. Mgr. Z. S., D. K., R. G. a znalca kpt. Ing. J. P., a oboznámil čítaním listinné dôkazy z vyšetrovacieho spisu zo zväzku č. 3 a 4.

Termín hlavného pojednávania určený na 24. a 28. septembra 2007 bol zrušený v dôsledku pracovnej neschopnosti obhajkyne JUDr. H. K.

Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 24. – 31. októbra 2007 bol v procesnom postavaní svedka vypočutý JUDr. L. P., ďalej boli vypočutí svedkovia R. K., Ing. F. K., Z. L., RNDr. M. S., Ing. P. K. a znalec kpt. Ing. J. P. a oboznámil čítaním listinné dôkazy z vyšetrovacieho spisu zo zväzku 6, 7, 8, 9 a 10.  

Uznesením špeciálneho súdu z 5. novembra 2007, sp. zn. PK – 1 Tš 22/2006, sa podľa § 23 ods. 1 per analogiam Tr. por. spojila trestná vec obžalovaného JUDr. L. P. vedená pod sp. zn. PK – 1 Tš 22/2006, s trestnou vecou obžalovaných JUDr. E. Č. a V. K. vedenou pod sp. zn. PK – 1 Tš 21/2006.

Špeciálny súd na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 21. až 25. apríla 2008 vypočul svedkov Ing. P. J., Ing. L. L., A. H. a dopočul svedka Ing. M. M. a znalca kpt. Ing. J. P. za účelom odstránenia niektorých rozporov a oboznámil čítaním listinné dôkazy z vyšetrovacieho spisu zo zväzkov 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18 a 19 a zo súdneho spisu zo zväzkov 20, 21, 22 a 23.

Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 2. a 3. júna 2008 špeciálny súd vypočul svedkov Ing. S. K., Ing. I. H., Ing. Š. V. a JUDr. I. H.

Na hlavných pojednávaniach konaných v dňoch 28. – 29. júla 2008, 2. – 3. októbra 2008 a 10. – 11. novembra 2008 špeciálny súd vypočul svedka Ing. J. F. a znalcov kpt. Ing. J. P. a Ing. E. J.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. januára 2009 došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.

Podľa článku 6 ods. 3 vyššie uvedeného dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

c/ obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobov, ktorý ustanovuje tento zákon.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

Z vyššie uvedeného prehľadu vyplýva, že v posudzovanej veci sa vykonala podstatná časť dokazovania za stavu, keď trestná vec obžalovaného JUDr. L. P. bola vylúčená na samostatné konanie a potom, čo tento bol v tejto veci vypočutý v procesnom postavení svedka, bola jeho trestná vec opätovne spojená na spoločné konanie s trestnou vecou obžalovaných JUDr. E. Č. a V. K., avšak bez toho, aby špeciálny prokurátor v jeho prítomnosti predniesol obžalobu a aby sa predtým vykonané dôkazy zopakovali.

Dá sa stručne uviesť, že špeciálny súd uznal obžalovaného JUDr. L. P. za vinného z trestného činu uvedeného v napadnutom rozsudku napriek tomu, že tento bol v konaní vypočutý v procesnom postavení svedka a napriek tomu, že tento nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k podstatnej časti vykonaného dokazovania.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že v posudzovanej trestnej veci v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, došlo vo vzťahu k obžalovanému JUDr. L. P. k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu a spravodlivý proces.

Je pravdou, že za účelom urýchlenia konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

V posudzovanom prípade však podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani neboli splnené materiálne podmienky pre takýto procesný postup, keďže v prípade práceneschopnosti obžalovaného JUDr. L. P. sa jednalo len o stav prechodný, ktorý tomuto obžalovanému nebránil v účasti na hlavnom pojednávaní po dlhšiu dobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že zásada rýchlosti konania nemôže byť nadradená zásade náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry a rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutie č. 45/1978 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 13/2007) je síce možné, aby osoba, ktorá bola pôvodne spoluobvinená a u ktorej toto procesné postavenie zaniklo vylúčením veci zo spoločného konania podľa § 23 ods. 1 Tr. por. sa vo veci proti bývalým spoluobvineným vypočula ako svedok. Takýto postup je však podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možné zvoliť len celkom výnimočne, zvlášť v prípadoch, keď ide o trestné stíhanie proti viacerým obvineným pre jeden a ten istý skutok s rovnakou právnou kvalifikáciou, keďže potom logicky dochádza k priam absurdným situáciám, keď obvinený, ktorému toto materiálne postavenie vlastne nezaniklo, a ktorého vec bola vylúčená na samostatné konanie, vypovedá pre ten istý skutok proti ostatným spoluobvineným v ich konaní ako svedok a naopak. Navyše sa vystavuje riziku možného trestného stíhania pre trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku. Na druhej strane, je síce pravdou, že takýto svedok má právo odoprieť vypovedať, ale takýto jeho postup by potom mohol mať negatívny dopad na jeho obhajobu v konaní, v ktorom sa vedie proti nemu trestné stíhanie.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že vylúčenie veci proti niektorému z obvinených podľa § 23 ods. 1 Tr. por. (§ 21 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006) z dôvodu urýchlenia konania vo veciach, v ktorých sú trestne stíhaní viacerí obvinení pre jeden a ten istý skutok s rovnakou právnou kvalifikáciou prichádza do úvahy len v prípade, keď takémuto obvinenému existencia objektívnej prekážky bráni v účasti na úkonoch trestného konania po dlhšiu dobu.

Na druhej strane v tejto súvislosti sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky javí za potrebné uviesť, že výraznou mierou k tomuto stavu prispel aj prístup obžalovaného JUDr. L. P. a jeho obhajcu k účasti na prvých štyroch pojednávaniach, ktoré boli odročené v jednom prípade pre práceneschopnosť obžalovaného JUDr. L. a P., v dvoch prípadoch pre kolíziu termínov u jeho obhajcu JUDr. M. K. a v jednom prípade pre nezachovanie lehoty na prípravu hlavného pojednávania. Obžalovaný JUDr. L. P. sa napokon ospravedlnil z účasti v dôsledku jeho práceneschopnosti aj na ďalšom, v poradí piatom hlavnom pojednávaní.

V tomto smere treba mať na zreteli, že špeciálny súd konal o podanej obžalobe v čase, keď na Ústavný súd Slovenskej republiky bol doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania vo veci namietaného nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu s Ústavou Slovenskej republiky, vzhľadom k čomu väčšina obžalovaných v trestných veciach prejednávaných pred špeciálnym súdom v snahe oddialiť začatie konania, resp. rozhodnutie o podanej obžalobe, používala všetky možné prostriedky, aby tak zmarila vykonanie hlavného pojednávania. Že tak účelovo postupovali obžalovaní spolu s obhajcami aj v tejto trestnej veci niet žiadnych pochybností.

Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, akým spôsobom prebehlo odvolacie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci určil 28. septembra 2009 termín verejného zasadnutia na 19. novembra 2009.

Obžalovaný JUDr. E. Č. písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 16. novembra 2009 požiadal o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu pracovnej neschopnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k tomu 16. novembra 2009 zrušil termín verejného zasadnutia a v ten istý deň určil termín neverejného zasadnutia, na ktorom potom rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, keďže nižšie uvedené pochybenia špeciálneho súdu nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí (§ 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).

Pritom predsedom senátu u ošetrujúceho lekára obžalovaného JUDr. E. Č. bolo zistené, že v roku 2008 a 2009 dotyčná osoba práceneschopná nebola.

K bodu 2.

Posúdenie otázky, či prijatie zákona č.291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS 17/08, z 20. mája 2009, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a či týmto zákonom sa zabezpečila kontinuita s rozhodovacou činnosťou bývalého špeciálneho súdu, patrí do výlučnej kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky.  

K bodu 3.

Zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. nepozná pojem „zákonný prokurátor“. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu a ktorý riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr, môže podľa § 51 vyššie uvedeného zákona určiť, aby dozor v tej ktorej trestnej veci vykonával ktorýkoľvek prokurátor Slovenskej republiky.

V posudzovanom prípade svojim rozhodnutím z 10. februára 2004, sp. zn. VII Gv 8/04 určil, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní bude vykonávať prokurátor Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pričom v tom čase Úrad špeciálneho prokurátora pôsobil ako oddelenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátor JUDr. D. K. ako vedúci tohto oddelenia.

K bodu 4.

Z vyjadrenia prokurátora JUDr. D. K. vyplýva, že všetky podpisy na príkazoch na prehliadku iných priestorov z 9. februára 2004 a 11. marca 2004 sú jeho, pričom skutočnosť, že každý z nich je z hľadiska vzhľadu a realizácie iný vysvetlil tým, že nemá jeden vzorový podpis, a preto v praxi používa viacero druhov podpisov od parafy až po čitateľný podpis.

Vo vzťahu k príkazom príslušného sudcu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti a priestorové odpočúvanie Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že tieto boli odôvodnené v rozsahu zodpovedajúcom povahe veci a štádiu konania. V tomto smere si treba uvedomiť, že v tomto štádiu konania sa pracuje väčšinou s operatívnymi informáciami, ktorých bližšia konkretizácia by mohla spôsobiť zmarenie vykonania týchto úkonov. Pre záver, že príkaz príslušného sudcu bol dôvodný, svedčí skutočnosť, že vo veci aj na základe takto získaných dôkazov bolo následne týmto osobám vznesené obvinenie, pričom uvedený procesný postup a jeho dôvodnosť bolo potom možné preskúmať v rámci tohto trestného stíhania.

Je pravdou, že časť týchto záznamov bola dodatočne zničená orgánmi činnými v prípravnom konaní. Takýto postup Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustný z dôvodu, že v konaní pred súdom potom obyčajne dochádza zo strany obžalovaných k vznášaniu rôznych pochybností o manipulácii s týmito záznamami, čo sa stalo aj v tomto konkrétnom posudzovanom prípade. Navyše potom súdu chýba ucelený obraz o komunikácii osoby, ktorej telekomunikačná činnosť bola zaznamenaná.

K bodu 5.

V posudzovanej veci podal znalecký posudok okrem iných aj Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave, ktorého závery na hlavnom pojednávaní predniesol kpt. Ing. J. P., o ktorého vyjadrenia sa opiera aj napadnutý rozsudok.

Podľa § 110 ods. 2 Tr. por. štátny orgán alebo ústav podá posudok písomne. V ňom označí osobu, ktorá posudok vypracovala a môže byť v prípade potreby ako znalec vypočutá.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak takáto osoba nie je zapísaná v zozname znalcov, podmienkou jej výsluchu ako znalca je zloženie sľubu.

V posudzovanom prípade z obsahu spisu nie je možné zistiť, či pracovník Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave kpt. Ing. J. P., ktorý na hlavných pojednávaniach predniesol závery znaleckého posudku tohto ústavu, je zapísaný v zozname znalcov, keďže predpísaný sľub pred vykonaním tohto dôkazu nezložil.

K bodu 6.

Podľa § 43 ods. 2 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť do skončenia vyšetrovania (§ 166 ods. 1 a 2). Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa § 206 Tr. por. po prednesení obžaloby sa predseda senátu opýta poškodeného, či trvá na návrhu, aby sa obžalovanému uložila povinnosť na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v akom rozsahu. Ak sa neustanovil poškodený na hlavné pojednávanie a ak je jeho návrh obsiahnutý už v spise, predseda senátu prečíta tento návrh zo spisu.

V posudzovanom prípade špeciálny súd nepostupoval podľa vyššie uvedených ustanovení, a preto výrok o náhrade škody, ktorým obžalovaným JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. uložil povinnosť, aby spoločne a nerozdielne uhradili poškodenej spoločnosti K. E S. G., a. s., K., P. X, škodu vo výške 9 000 000 Sk (298 745 eur) je nezákonný.

K bodom 7. a 8.

Vo vzťahu k týmto bodom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že senát 1 Toš v tom istom zložení rozhodoval aj v odvolacom konaní v trestnej veci obžalovaného Ing. M. M. a spol., a teda na rozdiel od špeciálneho súdu mal komplexnejší pohľad na obidve trestné veci, ktoré vzájomne súvisia a sú prepojené.

Z pripojeného spisu t. č. odsúdeného Ing. M. M. a spol. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že policajný orgán Policajného zboru Slovenskej republiky na podklade oznámenia kontrolóra M. časti D. h. v K. ako aj vlastného šetrenia začal dňa 20. novembra 2003 pod ČVS: 351-OKP-OEK-2003 podľa § 160 ods. 1 Tr. por. trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v roku 2002 prostredníctvom starostu mestskej časti D. h. malo dôjsť k výkonu právomoci odporujúcemu zákonu a následne k zneužitiu prostriedkov štátu v súvislosti s výstavbou nájomných bytov N., pričom na realizáciu výstavby bola vybratá firma K., a. s., s termínom dokončenia 31. decembra 2002, ktorá však nedodala harmonogram prác, práce čiastočne realizovala, ale fakturácia neodpovedá skutkovému stavu a stavba ukončená v termíne nebola. Zmluvné strany Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a Mestskej časti K. D. uzatvorili predmetnú zmluvu 10. októbra 2002, pričom náklady stavby – technické infraštruktúry predstavovali sumu 20 136 000 Sk. Dohodnuté podmienky dodržané neboli. Okrem toho dňa 15. novembra 2002 bola firmou K., a. s., vystavená faktúra na sumu 58 301 197 Sk za vykonané práce a montáž, avšak v skutočnosti práce boli vykonané len čiastočne, a to zemné, betonárske a izolačné práce a geologický prieskum, pričom faktúra bola uhradená v plnej výške.

Vyšetrovateľ Policajného zboru Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ, Košice, dňa 7. februára 2004 pod ČVS: PPZ-11/BPK-V-2004 podľa § 160 ods. 1 Tr. por. začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák.

Prokurátor generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. D. K. dňa 10. marca 2004 vydal súhlas na dočasné odloženie vznesenia obvinenia Ing. M. M. pre trestný čin podplácania podľa § 160a ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť v presne nezistenom čase v mesiaci november 20025 v K. na ul. M. v súvislosti s odovzdaním úplatku v sume 9 miliónov Sk osobám JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K., ktorý tento úplatok požadovali za vybavenie žiadostí Mestských častí K. – D. a K. – B. o poskytnutie finančných prostriedkov na výstavbu obecných nájomných bytov zo Štátneho fondu rozvoja bývania.

Vyššie uvedený vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004, ČVS: PPZ-11/BPK-V-2004, podľa § 163 ods. 1 Tr. por. začal stíhať obvinených JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák.

Ten istý vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004 podľa § 23 ods. 1 Tr. por. vylúčil trestnú vec trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. zo spoločného konania na samostatné konanie.

Následne uznesením z 15. apríla 2004 pod ČVS: PPZ-14/BPK-V-2004 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. začal trestne stíhať Ing. M. M. a Ing. L. L. ako obvinených z pokračujúceho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., druhého z nich aj pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaných založené na argumentácii, že svedok Ing. M. M. v snahe zakryť vlastnú trestnú činnosť, o ktorej polícia už mala vedomosť, začal s políciou spolupracovať a že celá trestná vec mala v tom čase výrazne politický podtext, za nedôvodné. Práve naopak, z týchto skutočností vyplýva záver, že svedok Ing. M. M. sa rozhodol s políciou spolupracovať a vo veci vypovedať napriek riziku, že sa sám vystaví možnému trestnému postihu, čo sa napokon aj stalo, keďže svedok Ing. M. M. bol neskôr v samostatnom trestnom konaní právoplatne odsúdený pre trestný čin podvodu k trestu odňatia slobody vo výmere šesť rokov.  

K bodom 9. až 12.

Na podklade doposiaľ vykonaného dokazovania (to však platí len vo vzťahu k obžalovaným JUDr. E. Č. a V. K.) stále stoja proti sebe jednak skutková verzia vychádzajúca z výpovedí svedka Ing. M. M., (v podstate na tom základe, že za poskytnuté finančné prostriedky na výstavbu nájomných bytov v príslušných mestských častiach v K. bol požadovaný úplatok vo výške 18 miliónov Sk, pričom polovica z neho bola vyplatená koncom novembra 2002 a prostredníctvom obžalovaných doručená do B. a z druhej polovici bol vyplatený úplatok len vo výške 1 milión Sk, pri preberaní ktorého boli 10. marca 2004 dvaja z obžalovaných zadržaní), ktorá je podporená celou radou ďalších dôkazov a jednak skutková verzia obžalovaných, (založená na tvrdení, že koncom novembra 2002, presne 29-ho, nemohlo dôjsť k odovzdaniu úplatku, keďže v tom čase sa všetci traja obžalovaní nachádzali úplne na iných miestach a príjem sumy vo výške 1 milióna Sk 10. marca 2004 považovali za splatenie dlhu za predtým poskytnuté služby, pričom všetky tvrdenia svedka Ing. M. M. považujú za účelové, produkované v snahe, aby sa sám zbavil trestnej zodpovednosti), ktorá je podporená tiež celou radou dôkazov.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určite však doposiaľ neexistuje skupina dôkazov pre taký skutkový záver a také jeho právne posúdenie, k akým dospel špeciálny súd v napadnutom rozsudku.

V tomto smere treba mať totiž na zreteli, že zásada náležitého zistenia skutkového stavu vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, a nie iba o nejakú pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia odpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tú, ktorá je pre obžalovaných priaznivejšia.

Za účelom posilnenia, resp. zoslabenia tej ktorej verzie bude preto potrebné doplniť dokazovanie v smere ďalej naznačenom, keďže nižšie uvedené neúplnosti v skutkových zisteniach boli dôvodom aj pre zrušenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovaným JUDr. E. Č. a V. K. :

- pripojiť spis odsúdeného Ing. M. M. a spol. vedený na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. BB – 3 T 28/07;

- vypočuť svedka B. K., spoločníka G., s. r. o., a oboznámiť ním predložené dôkazy v trestnej veci odsúdeného Ing. M. M.;

- vykonať konfrontáciu medzi svedkom Ing. M. M. a svedkom PhDr. L. N. za účelom odstránenia rozporov v súvislosti s ich stretnutím v reštaurácii „P.“ v B. s tým, aby svedok PhDr. L. N. vysvetlil aj obsah svojho telefonického rozhovoru s obžalovaným JUDr. L. P. z 13. februára 2004;

- na vyššie uvedenú okolnosť je potrebné dopočuť aj bývalého starostu M. svedka L. B., ktorý mal byť pri tomto stretnutí v reštaurácii „P.“ taktiež prítomný;

- vykonať konfrontáciu medzi svedkami Ing. M. M. a Ing. V. K., keďže druhý z týchto svedkov popiera akúkoľvek vedomosť o poskytnutí úplatku;

- odstrániť rozpor vo výpovedi svedka Ing. M. M. ohľadom času výberu finančnej hotovosti a jej odovzdania obžalovaným koncom novembra 2002;  

- pri opätovnom vypočutí svedka Ing. K. M. odstrániť rozpor týkajúci sa dňa, kedy sa s obžalovaným JUDr. E. Č. stretli v hoteli M. v S. N. V.;

- odstrániť rozpor vo výpovediach svedkýň M. P. a I. N. týkajúci sa ich tvrdení o dare, ktorý bol odovzdaný, resp. prevzatý na oslave konajúcej sa 29. novembra 2002;

- po zbavení mlčanlivosti vypočuť príslušníkov polície, ktorí v tom čase sa podieľali na objasnení tejto trestnej veci a zadržaní obžalovaných (konkrétne mjr. Ing. M. Š., mjr. Mgr. M. F., por. I. F., mjr. RNDr. M. L. prípadne ďalších), prečo boli obžalovaní JUDr. E. Č. a JUDr. L. P. zadržaní 10. marca 2004 hneď po odovzdaní sumy 1 milión Sk, prečo nedošlo k sledovaniu údajného transportu týchto peňazí, či pracovali aj s verziou, že tieto peniaze mali byť odovzdané osobám v B., ktoré špecifikoval svedok Ing. M. M. a či o týchto skutočnostiach mali poznatky aj z iných zdrojov;

- po zbavení mlčanlivosti vypočuť vyšetrovateľa kpt. Ing. P. K., či svedok Ing. M. M. bol zo strany polície riadený takým smerom, aby u obžalovaných navodil situáciu, že ide splatiť svoj dlh z ich obchodného vzťahu, pričom následne bolo zinscenované prebratie sumy 1 milión Sk obžalovanými, ale už so scenárom, že ide o nimi požadovaný úplatok pre osoby v B., keďže svedok Ing. M. M. mal obžalovaným postupne uhrádzať dlh, a to 30. januára 2004, 3. februára 2004 a 9. februára 2004, alebo prostredníctvom svedka Ing. M. M. len došlo k zadokumentovaniu trestnej činnosti obžalovaných, pričom k týmto skutočnostiam bude potrebné vypočuť aj samotného svedka Ing. M. M.;

- pripojiť a oboznámiť trestný spis týkajúci sa prešetrenia údajného poskytnutia úplatku v tom čase ministrovi vnútra RNDr. V. P., resp. ľuďom z jeho okolia, ktoré skutočnosti tvrdil svedok Ing. M. M.;

- prípadne vykonať i ďalšie dôkazy, ktoré sa postupom času budú súdu javiť ako potrebné.

Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom Ing. M. M. a na ňu nadväzujúcimi dôkazmi bude potrebné z hľadiska jej právneho posúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené konanie obžalovaných nenapĺňa len skutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie podľa § 162 Tr. zák.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolaní obžalovaných JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. podľa § 258 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Bude preto povinnosťou špeciálneho súdu po vrátení veci vykonať celé konanie o podanej obžalobe proti obžalovaným JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. úplne od samotného začiatku počínajúc prednesením obžaloby špeciálnym prokurátorom, pričom špeciálny súd bude povinný doplniť dokazovanie aj v naznačenom smere.

Obžalovaným a ich obhajcom sa pritom odporúča, aby účelovými obštrukciami nemarili vykonávanie hlavných pojednávaní, keďže takéto konanie z ich strany môže byť právne posúdené ako nerešpektovanie príkazov súdu, ktoré napokon môže viesť aj k opätovnému obmedzeniu osobnej slobody obžalovaných.

Na strane obžalovaných si treba uvedomiť, že voči nim sa vedie trestné stíhanie a súd režim konania a jeho priebeh nebude prispôsobovať predstavám a požiadavkám obžalovaných, resp. ich obhajcov.

Režim trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obžalovanému a jeho obhajcovi, a v žiadnom prípade nie naopak.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 19. novembra 2009

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková