N a j v y š š í   s ú d  

1 Tost 39/2014

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom

dňa 12. novembra 2014 v Bratislave, v   senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Pavla Polku v trestnej veci

proti obvinenému J.   H., pre   zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny a teroristickej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, o sťažnosti obvineného J. H. proti

uzneseniu sudcu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo

dňa 6. novembra 2014, sp. zn. Tp 89/2013 takto

r o z h o d o l:

I. Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   sťažnosť   obvineného J. H.,

nar. X.. J. X. v B.   s a   z a m i e t a.

II. Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. väzba sa n e n a h r á d z a   dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

O d ô v o d n e n i e

Obvinený J. H. je v   predmetnej trestnej veci trestne stíhaný, pretože je dôvodne

podozrivý zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny podľa § 296 Tr. zák., obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa §

189 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so

zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 5 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 141

písm. a/ Tr. zák. v súbehu s obzvlášť závažným zločinom nedovoleného ozbrojovania 2   1 Tost 39/2014

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/, ods. 5 písm. a/ Tr.

zák. s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., pre trestný čin vraždy

podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ písm. h/ formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c/

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 formou

účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Obvinený bol vzatý do väzby   uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu Pezinok z   24. októbra 2013, sp. zn. Tp 89/2013 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2013, sp. zn. 4 Tost

37/2013, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. b/, písm. c/ Tr. por.. Lehota väzby začala

plynúť dňa 21. októbra 2013.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu   Pezinok

zo dňa 6. novembra 2014, sp. zn. Tp 89/2013 na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave bola podľa § 76 ods. 2

Tr. por. predĺžená lehota trvania väzby u obvineného J. H. do 21. mája 2015. Sudca

špecializovaného trestného súdu odôvodnil svoje rozhodnutie v podstate   tým, že u obvineného dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm./ c Tr. por. i naďalej trvajú,

pretože dôvodnosť podozrenia, že sa trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný dopustil, aj naďalej trvá a pokiaľ ide o väzobné dôvody k žiadnej zmene v ďalšom priebehu vyšetrovania

nedošlo.

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený po jeho oznámení sťažnosť.

V odôvodnení písomnej sťažnosti, podanej prostredníctvom svojho obhajcu obvinený

uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného

súdu, pričom vyjadril názor, že dôvody väzby u neho nejestvujú. V úvodnej časti

odôvodnenia sťažnosti namietal, že výroková časť napadnutého uznesenia neobsahuje

rozhodnutie o nahradení, resp. nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por.. Vyjadril tiež názor, že ak sudca

prvostupňového súdu   v odôvodnení   rozhodnutia konštatoval, že obvinený bol členom

zločineckej skupiny,   takýto postup je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny   a narúša

zásadu, že sudca nielenže musí byť subjektívne nezaujatý, ale musí sa takým aj javiť

objektívne navonok.

3   1 Tost 39/2014

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti obvinený argumentoval, že súd sa v odôvodnení

rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s   argumentáciou, že budúca potreba opakovaných

výsluchov svedkov a ani zničenie mobilného telefónu nemôžu zakladať dôvody kolúznej

väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por..

Rovnako z napadnutého rozhodnutia, podľa názoru obvineného nie je zrejmé, z akých

dôvodov nebolo možné v doterajšom konaní vykonať niektoré úkony prípravného konania,

najmä previerky výpovedí svedkov J. B. a J. F. a neboli bližšie upresnené osoby svedkov,

nutnosť vypočutia ktorých má vyplývať z výpovedí doposiaľ vypočutých svedkov.

V záverečnej časti odôvodnenia sťažnosti obvinený poukázal na obsah výpovede

svedka - tzv. kajúcnika M. K., ktorá sa v podstatných častiach odchyľuje

od výpovede napr. svedka J. B. a súd neprihliadol ani na zmeny vo výpovedi svedka J. F., ale

konštatoval, že výpovede týchto svedkov do seba zapadajú.  

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu obvinený J. H. navrhol, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie sudcu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v celom rozsahu

zrušil a aby návrh prokurátora na predĺženie väzby zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obvineného podľa

§ 192 ods. l Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému

sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie, ktoré   predchádzalo   tomuto výroku a zistil,

že sudca   špecializovaného trestného súdu rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade

so zákonom. Pri rozhodnutí   o predĺžení väzby obvineného J. H.   boli dodržané všetky

formálno-procesné podmienky. Rovnako aj z vecného hľadiska sú splnené všetky zákonné

podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 3 Tr. por..

Námietky obvineného, že rozhodnutie o jeho   väzbe sa neopiera o žiadne konkrétne

skutočnosti svedčiace o tom, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by boli odôvodnené

obavy uvedené v ustanovení § 72 ods. 1 písm. b/, a písm. c/ Tr. por., nie sú akceptovateľné.

Trestný poriadok nedefinuje pojem „konkrétne skutočnosti“ a pre obsah tohto pojmu nemôžu

byť ani stanovené žiadne striktné a nemenné kritériá.

4   1 Tost 39/2014

Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových

okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či vzatie obvineného do väzby

je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno

dosiahnuť inak. V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúcej u obvineného

dôvody kolúznej a aj   preventívnej väzby vyplývajú jednak z povahy a charakteru trestnej

činnosti, ktorá mala byť páchaná plánovite a organizovane po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť

vysoké finančné zisky, ako aj vyznačujúca sa vysokou mierou sofistikovanosti.

Aj v tomto štádiu trestného konania trvá jeden z materiálnych dôvodov väzby, a to

podozrenie zo spáchania trestného činu. Najvyšší súd zistil, rovnako ako súd prvého stupňa,

že trestné stíhanie obvineného J. H. pre skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, sa

vedie dôvodne, lebo tieto majú znaky skutkových podstát vyššie špecifikovaných trestných

činov a existuje aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal.

Tieto závery sú aktuálne aj v prebiehajúcom štádiu trestného konania. Samotné

rozhodnutie o vine či nevine obvineného J. H. bude predmetom ďalšieho dokazovania

v priebehu trestného konania, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné

s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti

svedčiace v jeho prospech.

Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o väzbe obvineného   nie je

možné vyhodnocovať jednotlivé dôkazy z hľadiska otázky viny, ale v tomto štádiu konania

len z hľadiska existencie istého stupňa dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu

a z tohto pohľadu hodnotí aj v prípravnom konaní doposiaľ vykonané dôkazy. Na základe

vykonaného dokazovania pritom nepochybne vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený

J. H. participoval na nelegálnej činnosti skupiny za účelom dosiahnutia finančného

obohatenia.

Najvyšší súd sa nestotožňuje ani s tvrdením   obvineného, že napadnuté uznesenie je

nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutie sudcu súdu prvého stupňa je správne a v náležitom

rozsahu odôvodnené. Skutočnosť, že sudca v odôvodnení rozhodnutia uviedol vetu: „je teda

zrejmé, že obvinený bol členom zločineckej skupiny“ - nijako neoslabuje dôvodnosť

podozrenia, že obvinený sa stíhanej trestnej činnosti dopustil.   I keď táto formulácia

za určitých okolností by mohla vyvolávať dojem porušenia zásady prezumpcie neviny, nie je 5   1 Tost 39/2014

možné ju hodnotiť extrahovane od kontextu použitej argumentácie v celom svojom komplexe.

Z tohto pohľadu nie je možné túto sťažnostnú námietku obvineného akceptovať.

Taktiež, pokiaľ sa týka argumentácie založenej na predpoklade výsluchu ďalších

svedkov, resp. opakovania ich výsluchov vo vzťahu k existencii konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich obavu kolúzneho konania obvineného,   najvyšší súd zdôrazňuje, že   takéto

okolnosti nie je možné hodnotiť izolovane od všetkých ostatných   skutočností, najmä

v kontexte s okolnosťami a spôsobom páchania trestnej činnosti,   zo spáchania ktorej je

obvinený J. H. dôvodne podozrivý. V danom prípade je obvinený podozrivý

zo spáchania trestnej činnosti, ktorou mal participovať na kriminálnych aktivitách vysoko

organizovanej zločineckej skupiny vyznačujúcej sa hierarchickou štruktúrou, sofistikovanými

postupmi   a parciálnou deľbou úloh. Pri vyšetrovaní tohto druhu trestnej činnosti

vyšetrovateľ resp. prokurátor   nepochybne   majú zvolenú   určitú taktiku postupu pri

vykonávaní vyšetrovacích úkonov a v tomto zmysle im nevyplýva žiadna povinnosť vopred

„bližšie špecifikovať osoby svedkov“ tak, ako to namietal obvinený v odôvodnení svojej

sťažnosti.

Vyššie uvedené sa týka rovnako aj sťažnostnej námietky obvineného, založenej

na tvrdení, že „zničenie telefónu obvineným vzhľadom na zákaz inkriminácie vlastnej osoby

nemôžu zakladať dôvodnosť tzv. kolúznej väzby“. Takýto záver explicitne nevyplýva ani

z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. mája 2013

sp. zn. 4 Tost 14/2013. Naopak, s poukazom na už uvedené,   zničenie mobilného telefónu

obvineným, ktorý mal byť   používaný výlučne   na komunikáciu s R. L., ktorý podľa

doterajších výsledkov dokazovania mal byť osobou, ktorá riadila celú kriminálnu skupinu a

sám obvinený mal byť v pozícii jej najvyšších štruktúr, predstavuje jednu z konkrétnych

skutočností odôvodňujúcich reálnu obavu, že obvinený J. H. v prípade prepustenia z väzby na

slobodu bude vykonávať kolúzne aktivity. Naviac, podľa doposiaľ zadovážených   dôkazov

mala skupina používať aj rozličné metódy zastrašovania.   Obavu z vykonávania kolúznych

aktivít zosilňuje aj skutočnosť, že R. L. spolu s ďalším vyššie postaveným členom skupiny sa

doposiaľ nachádzajú na slobode.

Z relevantného   spisového materiálu vyplýva, že   trestná činnosť, pre ktorú je

obvinený   trestne stíhaný,   mala byť páchaná organizovaným spôsobom a po dlhšiu dobu,

pričom trestnej činnosti sa mala zločinecká skupina dopustiť celým radom skutkov   a   až 6   1 Tost 39/2014

zákrokom orgánov činných v trestnom konaní bolo v jej pokračovaní zabránené. Všetky tieto

okolnosti sú tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré opodstatňujú dôvodnú obavu, že

obvinený J. H. v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti (§ 71

ods. 1 písm. c/ Tr. por.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí

o predĺžení väzby obvineného   zo dňa 15. mája 2014,   sp. zn. 5 Tost 18/2014 existenciou

týchto dôvodov väzby zaoberal a   argumentáciu v ňom uvedenú považuje aj v súčasnom

štádiu trestného konania obvineného J. H. za plne relevantnú.

Na základe horeuvedeného, najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie

prvostupňového súdu o predĺžení lehoty väzby   obvineného J. H.   bolo zákonné a správne.

Majúc na zreteli špecifickú funkciu väzby ako prostriedku „ultima ratio“

pre zabezpečenie obvineného v rámci trestného konania, ako aj rozhodovaciu prax

Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po zvážení všetkých okolností v danom prípade

musel prisvedčiť rozhodnutiu sudcu súdu prvého stupňa na vyhovenie návrhu prokurátora na

predĺženie väzby obvineného aj v aktuálnom štádiu trestného konania s tým, že prepustením

obvineného na slobodu by hrozila reálna obava zo zmarenia,   alebo podstatného sťaženia

účelu trestného konania, ktorým je v zmysle § 1 Tr. por. náležité zistenie skutkového stavu

a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

Sťažnostný súd nezistil žiadne také prieťahy v doterajšom konaní, ktoré by

odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvineného do väzby,

je neúmerná vecnej i   formálnej obtiažnosti veci. Z obsahu trestného spisu je zrejmé,

že vyšetrovanie prebieha plynulo a sústredene. Predmetná vec si doposiaľ vyžiadala

vykonanie rozsiahleho dokazovania a v nasledujúcom čase vo veci bude potrebné vykonanie

ďalšieho dokazovania v rozsahu, v akom na to poukázal prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Sťažnostná námietka obvineného, že orgány prípravného konania mohli v doterajšej

lehote vykonať dokazovanie v náležitom rozsahu   sa javí ako námietka neodôvodnená,

vznesená prevažne z pohľadu subjektívneho vnímania obvineným.

7   1 Tost 39/2014

Doba predĺženia väzby u obvineného tak, ako o nej rozhodol sudca špecializovaného

trestného súdu, podľa názoru najvyššieho súdu plne zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti

dokazovania, ktoré bude ešte potrebné v predmetnej veci v rámci prípravného konania

vykonať.

Správne sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zaoberal aj

otázkou, či neprichádza do úvahy nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka nad obvineným. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom špecializovaného súdu, že

použitie tohto substitučného inštitútu v danom prípade nie je možné s prihliadnutím

na skutočnosť, že obvinený J. H. je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin

(§ 80 ods. 2 Tr. por.). Rozhodnutie o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka však sudca pre prípravné konanie nepojal do jeho výroku, čo najvyšší súd napravil.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

obvineného J. H. nepovažoval za dôvodnú, preto túto podľa § 193 ods. l písm. c/

Tr. por. zamietol. Súčasne rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. o tom, že väzba sa

nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave, 12. novembra 2014

JUDr. Gabriela Šimonová, v. r   predsedníčka senátu

Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová