N a j v y š š í   s ú d  

1 Tost 38/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Pavla Polku na neverejnom

zasadnutí konanom dňa 29. októbra 2014 v trestnej veci proti obvinenému T.   L.   a   spol.,

pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a iné, o sťažnostiach

obvinených T. L. a L. R. proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 3. októbra 2014, sp. zn. Tp 49/2014, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosti obvinených T. L., nar. X. a L. R.,

nar. X., sa z a m i e t a j ú.

II. Podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. písomné sľuby obvinených T. L. a L. R.

sa n e p r i j í m a j ú.

III. Väzba obvinených T. L. a L. R. sa   n e n a h r á d z a dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nad obvinenými.

O d ô v o d n e n i e

Obvinení T. L. a L. R. sú (spolu s ďalšími obvinenými) na základe uznesenia

vyšetrovateľa Kriminálneho úradu finančnej správy, Odbor závažnej colnej a daňovej

kriminality, Pobočka Východ Prešov, pracovisko Košice, o vznesení obvinenia zo dňa

21. mája 2014 obvinení zo spáchania zločinu skrátenia dane a poistného formou

spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138

písm. b/, písm. i/ Tr. zák., a to na skutkovom základe, ako je uvedený v napadnutom uznesení.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, uznesením zo dňa 3. októbra 2014, sp. zn. Tp 49/2014, podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obvinených T. L. a L. R. o prepustenie z väzby na slobodu. Zároveň

podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. neprijal písomný sľub obvinených T. L. a L. R..

Proti tomuto uzneseniu podali obvinení T. L. a L. R. v zákonnej lehote,

prostredníctvom obhajcu, sťažnosti, ktoré odôvodnili tým, že od predchádzajúceho

rozhodovania o väzbe boli zaistené nehnuteľnosti a motorové vozidlá uzneseniami

prokurátorky Špecializovanej prokuratúry zo dňa 8. júla 2014 a 22. júla 2014 v spojení

s rozhodnutiami sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu zo dňa

1. augusta 2014 a 8. augusta 2014, čím bola odňatá možnosť s nimi nakladať. V priebehu

trestného stíhania boli zaistené všetky dostupné dôkazy, obvinené ďalšie osoby, ukončený

pracovný pomer so zamestnancami spoločností. Podľa obvinených je ich nasledujúca

podnikateľská činnosť v rožňavskom okrese vylúčená.

Obvinený T. L. ďalej poukázal na dĺžku trestného stíhania v inej veci za obdobný

trestný čin, ktoré sa proti nemu vedie bez jeho zavinenia 11 rokov. Sudca pre prípravné

konanie preto nemal túto skutočnosť zohľadniť pri odôvodňovaní preventívnej väzby.

Obvinený L. R. uviedol, že aj keď je konateľom spoločnosti B., nemá teoretické

ani praktické skúsenosti s podnikaním, keďže je ešte študentom. Spoločnosť okrem prenájmu

nevykonávala podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na uvedené obvinení navrhli zrušiť podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

napadnuté uznesenie a rozhodnúť o ich prepustení na slobodu v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por.,

príp. nahradiť väzbu písomnými sľubmi alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka

podľa § 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. s prípadným uložením primeraných obmedzení.  

K dôvodom sťažností sa prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej prokuratúry“) nevyjadril.

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením

§ 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, potom

ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ Tr. por., na základe

sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na to,

či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania,

ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli

spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril

z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté

uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimo

trestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže

byť založené na nepráve.

Sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie je prípustná v súlade s ustanoveniami § 83 ods. 1, § 185 ods. 1, ods. 2 Tr. por., bola podaná oprávnenými osobami

v zmysle § 186 ods. 1 Tr. por., v lehote stanovenej § 187 ods. 1 Tr. por.  

Najvyšší súd sa stotožnil s výrokom napadnutého uznesenia sudcu pre prípravné

konanie, pretože zodpovedá stavu veci a zákonu.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že dňa 2. júna 2014 podala prokurátorka

Úradu špeciálnej prokuratúry na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica,

návrh na vzatie do väzby obvinených T. L., L. R. a J. P., stíhaných pre zločin skrátenia dane

a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. s poukazom

na ustanovenie § 138 písm. b/, písm. i/ Tr. zák., a to z dôvodov väzby u obvineného T. L.

podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a u obvinených L. R. a J. P. podľa § 71

ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, zo dňa 3. júna 2014, sp. zn. Tp 49/2014, podľa § 72 ods. 3 Tr. por. nevyhovel

návrhu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry vziať obvinených do väzby a prepustil

obvinených zo zadržania na slobodu.

V nadväznosti na sťažnosť podanú prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 10. júna 2014 podľa § 194 ods. 1

písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie, podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vzal obvinených T. L. a L. R. z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. do väzby. Väzba u oboch začala

dňa 10. júna 2014 o 15.30 hod. s tým, že do väzby sa započítala doba zadržania

od 1. júna 2014 o 6.05 hod. do 3. júna 2014 o 20.00 hod. a bude sa vykonávať v Ústave

na výkon väzby Košice. Najvyšší súd súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.

nahradil väzbu u obvineného J. P. písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného

úradníka pôsobiaceho na Okresnom súde Poprad s tým, že obvinenému J. P. sa uložili

obmedzenia zákazu vykonávať distribúciu motorových palív, minerálnych olejov

a im podobných látok, povinnosť pravidelne sa dostaviť k probačnému a mediačnému

úradníkovi a tomuto preukazovať zdroj svojich príjmov a hlásiť akúkoľvek zmenu miesta

pobytu.

Na základe žiadostí obvinených T. L. a L. R., podaných prostredníctvom obhajcu, o prepustenie z väzby na slobodu, doručených Úradu špeciálnej prokuratúry dňa

2. septembra 2014, rozhodol sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica, uznesením zo dňa 3. októbra 2014, sp. zn. Tp 49/2014 tak,

že zamietol žiadosť obvinených o prepustenie z väzby na slobodu a písomný sľub obvinených

neprijal.

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že :

a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä, ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest,

b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží

ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné

konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania

rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,

opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej

žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa predovšetkým zaoberal dĺžkou konania

o rozhodovaní o väzbe, a to od podania žiadostí až do predloženia veci najvyššiemu súdu.

V danom prípade boli žiadosti obvinených doručené Úradu špeciálnej prokuratúry dňa

2. septembra 2014, ktorý ich následne po nevyhovení žiadostiam zo strany prokurátorky

predložil dňa 18. septembra 2014 Špecializovanému trestnému súdu. Sudca pre prípravné

konanie určil termín výsluchu obvinených pred rozhodnutím o väzbe na 26. septembra 2014.

Nakoľko obvinení písomne súdu oznámili, že žiadajú rozhodnúť bez vypočutia, sudca

pre prípravné konanie zrušil termín výsluchu. Dňa 23. septembra 2014 bolo súdu doručené

doplnenie obvinených k žiadostiam o prepustenie z väzby s poukazom na to, že Úrad

špeciálnej prokuratúry, po nevyhovení žiadostiam, tieto bez meškania nepredložil súdu. Sudca

pre prípravné konanie rozhodol o predmetných žiadostiach uznesením zo dňa 3. októbra 2014.

Uznesenie bolo obvineným doručené dňa 10. októbra 2014 a obhajcovi obvinených dňa

14. októbra 2014. Obhajca obvinených podal sťažnosti na poštu dňa 17. októbra 2014, ktoré

boli súdu prvého stupňa doručené dňa 20. októbra 2014, resp. 21. októbra 2014. Spis bol

najvyššiemu súdu predložený dňa 22. októbra 2014.

Od podania žiadostí obvinených po ich predloženie najvyššiemu súdu uplynuli skoro

dva mesiace. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“), ako i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nevyhovujú

požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky lehoty rátané na mesiace. Lehota začína podaním

návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp. doručením

rozhodnutia (nález ústavného súdu II. ÚS 452/2010; Bezicheri c. Taliansko, Sanchez - Reisse

c. Švajčiarsko).

V nadväznosti na uvedené sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného

súdu nekonal dostatočne urýchlene, keď od predloženia veci súdu prvého stupňa rozhodol až po mesiaci. Pritom pôvodný termín výsluchu obvinených, kde bolo možné predpokladať

rozhodnutie o žiadostiach, určil na 26. septembra 2014. Aj napriek zrušeniu určeného termínu

z dôvodu žiadostí obvinených o rozhodnutie bez ich výsluchu, sudca pre prípravné konanie

nerozhodol hneď, ale až dňa 3. októbra 2014. Pokiaľ sa jedná o následné predloženie

spisového materiálu najvyššiemu súdu dňa 22. októbra 2014, je potrebné poukázať

na skutočnosť, že predĺženie lehoty konania ovplyvnilo doručovanie uznesenia obvinených,

ako i ich obhajcovi, ktorý uznesenie prevzal dňa 14. októbra 2014 a sťažnosti obvinených

podal na poštovú prepravu dňa 17. októbra 2014. Na súd prvého stupňa boli sťažnosti

doručené rozdielne, a to sťažnosť obvineného L. R. dňa 20. októbra 2014 a obvineného T. L.

dňa 21. októbra 2014.  

Napriek tomu, že najvyšší súd konštatuje nekonanie v primeranej lehote, nemožno toto

pochybenie samo osebe považovať za dôvod na prepustenie obvinených z väzby na slobodu,

pretože každý prípad je nutné posudzovať individuálne a v kontexte s celým spisovým

materiálom. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP nevyplýva bez ďalšieho

podmienka prepustenia obvineného z väzby, ak bolo vyslovené porušenie jeho práva

na konanie v primeranej lehote.

V zmysle ustanovenia § 76 ods. 7 písm. b/ Tr. por. lehota väzby v prípravnom konaní

pri zločine predstavuje 19 mesiacov, pričom základná lehota v prípravnom konaní v zmysle

ustanovenia § 76 ods. 2 Tr. por. nesmie presiahnuť 7 mesiacov. Väzba obvinených T. L.

a L. R. do dnešného dňa trvá 4 mesiace a 22 dní (so započítaním doby zadržania),

teda nepresahuje zákonnú dĺžku väzby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej zistil, že sudca pre prípravné konanie

pri svojom rozhodovaní dodržal všetky formálno-procesné zákonné podmienky,

pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil, na základe akých

záverov trvajú dôvody väzby u obvinených T. L. a L. R. aj v súčasnosti. Predmetné

rozhodnutie korešponduje s predchádzajúcim vo veci vydaným rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júna 2014, sp. zn. 5 Tost 22/2014,

pričom od rozhodnutia najvyššieho súdu došlo v konaní k zmenám, ktoré však neoslabili

dôvodné podozrenie, že obvinení spáchali predmetné skutky, naopak podozrenie ešte viac umocnili.

Ako vo svojich sťažnostiach uviedli obvinení, uzneseniami prokurátorky Úradu

špeciálnej prokuratúry zo dňa 8. júla 2014, sp. zn. VII/2 Gv 74/14/1000-92 a 22. júla 2014,

sp. zn. VII/2 Gv 74/14/1000-100, v spojení s rozhodnutiami sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu zo dňa 1. augusta 2014 a 8. augusta 2014, sp. zn. Tp 64/2014

a Tp 65/2014, boli zaistené nehnuteľnosti a motorové vozidlá. Súčasne bol so zamestnancami

spoločností, v ktorých obvinení vystupovali ako konatelia, rozviazané pracovné pomery.

Týmto podľa obvinených mal odpadnúť dôvod tzv. preventívnej väzby.

Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom obvinených, u ktorých naďalej vzhliada dôvod

väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Trestná činnosť, z ktorej sú obvinení dôvodne

podozriví, prebiehala dlhšie časové obdobie, sofistikovaným spôsobom prostredníctvom

viacerých spoločností, pričom obvinený T. L. je v súčasnosti trestne stíhaný

za obdobné konanie v inej trestnej veci, kde mali byť skutky páchané do roku 2003. Možno

prisvedčiť argumentom obvineného, že uvedené trestné stíhanie voči jeho osobe prebieha

neúmerne dlho a v zmysle zásady prezumpcie neviny až do právoplatného rozhodnutia

vo veci sa na neho hľadí ako na nevinného. Prebiehajúce trestné stíhanie však podporuje

obavu z pokračovania v trestnej činnosti obvineným, pretože napriek skutočnosti,

že sa proti nemu vedie trestné stíhanie, mal konať v rozpore so zákonom, a to opätovne

v úmysle skrátiť štátny rozpočet Slovenskej republiky na spotrebnej dani z minerálneho oleja

a na dani z pridanej hodnoty. Obvineným uvádzanú námietku o nemožnosti ďalšej

podnikateľskej činnosti z dôvodu zaistenia majetku nepovažoval nadriadený súd za dôvodnú,

pretože ako vyplýva z predloženého spisového materiálu, obvinený T. L. nevlastnil zaistený

majetok. Rovnako nebol vlastníkom ani iných hnuteľných a nehnuteľných vecí napriek tomu,

že bol v rožňavskom okrese považovaný za úspešného podnikateľa.

Predmetnými uzneseniami boli zaistené motorové vozidlá a nehnuteľnosti patriace

iba obvinenému L. R., ktoré podľa svojich vyjadrení získal z prostriedkov

od rodičov. Najvyšší súd považoval tvrdenia obvineného za menej pravdepodobné,

nakoľko obvinený nakúpil v priebehu krátkeho časového obdobia niekoľko nehnuteľností

a to vkladom hotovosti na účet. Z uvedeného vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený

získal prostriedky trestnou činnosťou a tieto následne zlegalizoval nákupom hnuteľných

a nehnuteľných vecí.  

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie v tej časti výroku napadnutého uznesenia, ktorým zamietol nahradenie väzby procesným prostriedkom, a to písomným sľubom.

Neušlo pozornosti nadriadeného súdu, že sudca pre prípravné konanie neuviedol

do výrokovej časti rozhodnutia zamietnutie nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, ale sa neprijatím dohľadu zaoberal len v odôvodnení napadnutého

uznesenia s tým, že negatívne stanovisko postačuje uviesť v odôvodnení. S uvedeným

názorom sa najvyšší súd nestotožnil. V súlade s aktuálnou judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky aj najvyšší súd za zákonný a ústavne konformný považuje taký postup,

keď o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka sa rozhodne

samostatným výrokom v uznesení. Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyplýva

z relevantných ustanovení Trestného poriadku o väzbe a procesných prostriedkov o náhrade

väzby a najmä z charakteru základného práva na osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho

rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky a musí sa odzrkadliť aj v jeho samostatnom

odôvodnení. Táto požiadavka je umocnená v prípade, ak procesné prostriedky nahradenia

väzby navrhne obvinený. V danom prípade obvinení žiadali o nahradenie väzby aj dohľadom

probačného a mediačného úradníka, preto sa sudca pre prípravné konanie mal s ich návrhom

vysporiadať aj vo výrokovej časti rozhodnutia. Zároveň je v tejto časti odôvodnenie

napadnutého uznesenia mätúce a nepreskúmateľné, pretože sudca pre prípravné konanie

sa na str. 11 zaoberá dohľadom probačného a mediačného úradníka a na nasledujúcej strane

opätovne uvádza, že negatívne stanovisko k dohľadu sa vo výrokovej časti neuvádza,

pričom sa k nemu vzťahuje rovnaká argumentácia ako k písomnému sľubu, ktorý však sudca

pre prípravné konanie vôbec neodôvodnil.

Napriek skutočnosti, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o procesných

prostriedkoch nahradenia väzby pochybil, nepovažoval najvyšší súd za potrebné z formálnych

dôvodov napadnuté uznesenie zrušiť, nakoľko sa použitím týchto inštitútov zaoberal

pri rozhodovaní o sťažnostiach obvinených.

Argumenty obvinených uplatnené v sťažnostiach nepresvedčili najvyšší súd o tom,

že právny záujem obvinených na osobnej slobode prevažuje nad rizikom naplnenia

väzobných dôvodov, ktorú skutočnosť premietol do výroku vlastného uznesenia, ktorým rozhodol o nenahradení väzby obvinených dohľadom probačného a mediačného úradníka

a neprijatia ponúknutých sľubov.

Najvyšší súd nepovažuje ponúknuté procesné prostriedky obvinenými za dostatočné

na náhradu väzby. Tento názor primárne opiera o okolnosti prípadu, keď obvinení

sú dôvodne podozriví zo spáchania rozsiahlej daňovej trestnej činnosti s nezanedbateľným

stupňom sofistikovanosti a výšky škody spôsobenej štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky.

V súvislosti s osobou obvineného T. L. nemožno opomenúť jeho prebiehajúce trestné stíhanie

v obdobnej trestnej veci. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nepovažuje ponúknuté

procesné prostriedky za dostatočnú náhradu väzby v prípade obvinených, vyplýva

z povinnosti súdu pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, t.j. na dôsledné zachovávanie zákona.

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo,

nadriadeným súdom neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného sudcom pre prípravné konanie alebo orgánmi činnými v prípravnom konaní,

ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm. c/

Tr. por. najvyšší súd sťažnosť obvinených T. L. a L. R. zamietol, pretože nie sú dôvodné

a ďalšími samostatnými výrokmi rozhodol o nenahradení väzby obvinených procesnými

prostriedkami - dohľadom probačného a mediačného úradníka a písomnými sľubmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. októbra 2014

JUDr. Gabriela Š i m o n o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová