1 Tost 12/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. mája 2012, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov

JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obžalovanému

B.   V., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, o sťažnosti krajského prokurátora v Košiciach proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sťažnosť krajského

prokurátora v Košiciach sa   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn.

1 T 17/02, podľa § 231 ods. 1 Tr. por., § 223 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 11

ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“) zastavil trestné

stíhanie proti obžalovanému B. V., nar. X. bytom K., M., pre trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1, 4 Tr. zák. č. 248/1994 Z.z. účinného od 1. októbra 1994 do 1. septembra 1999, ktorý

mal spáchať tak, že:

Dňa 19. novembra 1998 v K. si B. V., ako riaditeľ S. a S., P. K,, v úmysle vylákať

peniaze objednal vyhotovenie znaleckého posudku u znalca z odboru stavebníctva -

oceňovanie nehnuteľností, Ing. L. P., CSc., za účelom stanovenia ceny nehnuteľnosti časti

objektov na ul. P. ktoré mali byť a neskôr aj boli predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa

1. decembra 1998 uzatvorenej podľa § 558 a násl. Občianskeho zákonníka medzi U. K. ako

kupujúcim a Súkromnou obchodnou akadémiou a S., ul. P. K. ako predávajúcim v zastúpení

fyzickou osobou B. V., pričom B. V. ako objednávateľ posudku vedome predložil znalcovi

k vypracovaniu znaleckého posudku aj podklady, ktoré sa netýkali ohodnocovaných

nehnuteľností a doklady o nákladoch na rekonštrukciu objektov, ktoré neboli predmetom

predaja.

Obvinený znalec Ing. P., CSc., vediac o nekompletnosti a nepravdivosti predložených

podkladov, započítal tieto do ceny ohodnocovaných nehnuteľností tak,

že tam započítal cenu objektu a   cenu rekonštrukčných prác na tomto objekte, hoci nebol

predmetom predaja a v rozpore so skutočnosťou zahrnul aj položky, ktoré sa reálne

v predávanom objekte nenachádzali. Tým nadhodnotil cenu predávanej nehnuteľností

o 33 462 478,79 Sk. Obvinený B. V. tento nepravdivý znalecký posudok použil hore

uvedeným spôsobom, čím kupujúcu stranu uviedol do omylu, lebo na základe zmluvy,

podkladom ktorej bol znalecký posudok U. K. vyplatila predávajúcemu 30 000 000 Sk, čím spôsobil škodu na majetku štátu vo výške najmenej 20 214 281,95 Sk

(670 991,23 eur),

pretože tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika

viazaná.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil v podstate tým, že žalovaný skutok

sa mal stať v roku 1998, napriek tomu, že vo veci sa plynule konalo, vec nemohla

byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin (choroba obžalovaných). Príčina neskončenia

veci nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu.

Od údajného spáchania skutku do dňa vyhlásenia napadnutého rozhodnutia uplynula doba

takmer 14 rokov, pričom na základe lekárskych správ, ako aj znaleckého posudku je bezpečne

zistiteľné, že predmetná trestná vec je na hlavnom pojednávaní s najväčšou

pravdepodobnosťou hraničiacou až s istotou v merite veci „neskončiteľná“. Podľa názoru

súdu prvého stupňa, dĺžka konania trvá neúmerne dlho, ktorú skutočnosť možno považovať

za tzv. extrémny prípad, pričom obžalovaný presiahol fyzický vek 81 rokov.

V týchto súvislostiach poukázal krajský súd na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, ktorý zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov, na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 a v čl. 6 od. 1 zakotvuje,

že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Dôvodil tým, že primeraná lehota, v ktorej má

byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu

a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia.

Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania

pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť krajský prokurátor

v Košiciach a žiadal prvostupňové uznesenie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu Košice

na ďalšie konanie a zákonné rozhodnutie. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol,

že k napadnutému uzneseniu krajského súdu a k jeho dôvodom vznáša zásadné výhrady s tým, že odkaz na medzinárodnú zmluvu, obsiahnutý v ustanovení § 11 ods. 1 písm. h/ Tr.

por. znamená, že taká medzinárodná zmluva musí stanoviť dôvod pre zastavenie trestného

stíhania jednoznačne.

Prokurátor v sťažnosti ďalej cituje čl. 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Porušenie tohto práva však samo o sebe

nezakladá neprípustnosť trestného stíhania a čl. 6 Dohovoru neuvádza ani výslovný dôvod

pre zastavenie trestného stíhania.

V ďalšej časti sťažnosti prokurátor uviedol, že dôvody pre zastavenie trestného

stíhania treba chápať ako zákonom predpokladaný a presne stanovený zásah do zásady

oficiality a legality patriace medzi základné zásady trestného konania a nemôžu byť dané

na úvahu súdu o „možnosti“ alebo „nemožnosti“ zastavenia trestného stíhania podľa § 11

ods. 1 písm. h/ Tr. por., ako vyvodil krajský súd. Právna prax a judikatúra súdov SR

je doposiaľ jednotná a vo viacerých prípadoch riešila právne následky porušenia práva

na prejednanie veci v primeranej lehote zmierňovaním represívnych ustanovení zákona,

ale nie zbavením sa zodpovednosti rozhodovať o vine a treste.

V závere prokurátor poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorý v dôvodoch konštatoval, že zastavenie

trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006

odôvodnený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jednoznačným

porušením zákona v prospech obvineného.

K sťažnosti podanej krajským prokurátorom v Košiciach sa písomne vyjadril

obžalovaný, ktorý považuje napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach za dôvodné,

spravodlivé a zákonné aj v širšom rámci uplatňovania právnych noriem vo vzťahu

k medzinárodným dohovorom, čím je podľa jeho názoru naplnený ústavný princíp daný čl. 7

ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol,

aby najvyšší súd ako súd odvolací zamietol sťažnosť podanú prokurátorom Krajskej

prokuratúry v Košiciach, ako nedôvodnú.

Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže

sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu

a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepochybil, keď uznesením zastavil trestné stíhanie

proti obžalovanému B. V. z dôvodov tam uvedených.

Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6

ods. 1 dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré

sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom.

Takto naznačený postup trestných sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou

prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii

vo finančnom vyjadrení.

Krajský súd v Košiciach v dôvodoch napadnutého uznesenia argumentuje tým, že hoci

Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať

prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu

kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva,

ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto

dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné, zaoberať

sa ustanovením § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s ústavou.

Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď jeden právny predpis dovoľuje

dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny

predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných

súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy,

keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne

nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. Na druhej strane, ústavne

konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať

tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho

textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd

prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam

a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej

ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany

(predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.

Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód

absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Je nespochybniteľné a vyplýva to i z obsahu spisového materiálu, že obžaloba napadla

na Okresný súd Košice I dňa 23. júla 2001. Uznesením tohto súdu zo dňa 13. marca 2002, sp.

zn. 4 T 429/01, bola predmetná trestná vec obvineného B. V. a spol. postúpená

na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Po postúpení veci Krajskému súdu

v Košiciach – ako súdu prvého stupňa (§ 17 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) bolo

vo veci plynule konané a dvakrát rozhodnuté v merite, ostatne rozsudkom krajského súdu

zo dňa 4. novembra 2004. O odvolaní krajského prokurátora rozhodoval Najvyšší súd SR dňa

14. septembra 2005 uznesením, sp. zn. 1 To 25/2005, ktorým zrušil napadnutý oslobodzujúci

rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol. Vec sa vrátila na krajský súd dňa 17. októbra 2005, pričom v priebehu konania

po zrušujúcom uznesení Najvyšším súdom SR bolo zistené, že obžalovaný Ing. L. P., CSc.

dňa 28. septembra 2006 zomrel a zdravotný stav obžalovaného B. V. je podľa znaleckého

posudku tak nepriaznivý, že sa nemôže zúčastňovať hlavných pojednávaní.

Za takto zisteného stavu možno konštatovať, že vo veci sa konalo plynule, vec

nemohla byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin a teda príčina neskončenia veci

nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu.

Keďže prognóza zdravotného stavu 81 ročného obžalovaného nie je pre budúcnosť

priaznivá v tom smere, žeby sa tento mohol fyzicky zúčastniť hlavného pojednávania

pred súdom, natíska sa otázka nielen ďalších prieťahov v súdnom konaní, ale v budúcnosti

i absencie spravodlivého a verejného procesu (vrátane napr. prerokovania veci v prítomnosti

obžalovaného, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom – článok 48 ods. 2

Ústavy SR a pod.), na ktorom by sa relatívne mohlo rozhodnúť o zmiernení trestu ako formy

kompenzácie. Pritom je potrebné uviesť, že tak orgány prípravného konania a ani súdy

rozhodne nepristupovali k tejto veci z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľne

a netolerovateľne. V tejto súvislosti najvyšší súd reaguje aj na stanovisko sťažovateľa

k rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorým najvyšší súd vyslovil

síce porušenie zákona v prospech obvineného v ustanoveniach § 188 ods. 1, § 11 ods. 1

písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006, avšak z iného dôvodu, a síce,

že je nemysliteľné, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý v dôsledku svojej dlhodobej

nečinnosti prieťahy v konaní spôsobil, sa zbavil tejto povinnosti bez toho, aby vyvinul

akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k naplneniu účelu trestného stíhania.  

V závere najvyšší dodáva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného

prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva.

V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku

záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná

úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej

republiky.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998

v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota

v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou

Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia

obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb,

ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť

prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania

pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte

desiatich rokov od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy

a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a č. 152

ods. 4 ústavy). Najvyšší súd ustálil, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej krajským

súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na hore uvedené, rozhodol tak,

že uznesenie senátu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02,

považoval za zákonné a správne, preto sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Košice,

zamietol ako nedôvodnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 16. mája 2012

JUDr. Pavol   T o m a n, v.r.

  predseda senátu

Vypracovala: JUDr. Gabriela Šimonová

Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová