1 Tost 12/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. mája 2012, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov
JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obžalovanému
B. V., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006, o sťažnosti krajského prokurátora v Košiciach proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sťažnosť krajského
prokurátora v Košiciach sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn.
1 T 17/02, podľa § 231 ods. 1 Tr. por., § 223 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 11
ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“) zastavil trestné
stíhanie proti obžalovanému B. V., nar. X. bytom K., M., pre trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 1, 4 Tr. zák. č. 248/1994 Z.z. účinného od 1. októbra 1994 do 1. septembra 1999, ktorý
mal spáchať tak, že:
Dňa 19. novembra 1998 v K. si B. V., ako riaditeľ S. a S., P. K,, v úmysle vylákať
peniaze objednal vyhotovenie znaleckého posudku u znalca z odboru stavebníctva -
oceňovanie nehnuteľností, Ing. L. P., CSc., za účelom stanovenia ceny nehnuteľnosti časti
objektov na ul. P. ktoré mali byť a neskôr aj boli predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
1. decembra 1998 uzatvorenej podľa § 558 a násl. Občianskeho zákonníka medzi U. K. ako
kupujúcim a Súkromnou obchodnou akadémiou a S., ul. P. K. ako predávajúcim v zastúpení
fyzickou osobou B. V., pričom B. V. ako objednávateľ posudku vedome predložil znalcovi
k vypracovaniu znaleckého posudku aj podklady, ktoré sa netýkali ohodnocovaných
nehnuteľností a doklady o nákladoch na rekonštrukciu objektov, ktoré neboli predmetom
predaja.
Obvinený znalec Ing. P., CSc., vediac o nekompletnosti a nepravdivosti predložených
podkladov, započítal tieto do ceny ohodnocovaných nehnuteľností tak,
že tam započítal cenu objektu a cenu rekonštrukčných prác na tomto objekte, hoci nebol
predmetom predaja a v rozpore so skutočnosťou zahrnul aj položky, ktoré sa reálne
v predávanom objekte nenachádzali. Tým nadhodnotil cenu predávanej nehnuteľností
o 33 462 478,79 Sk. Obvinený B. V. tento nepravdivý znalecký posudok použil hore
uvedeným spôsobom, čím kupujúcu stranu uviedol do omylu, lebo na základe zmluvy,
podkladom ktorej bol znalecký posudok U. K. vyplatila predávajúcemu 30 000 000 Sk, čím spôsobil škodu na majetku štátu vo výške najmenej 20 214 281,95 Sk
(670 991,23 eur),
pretože tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika
viazaná.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil v podstate tým, že žalovaný skutok
sa mal stať v roku 1998, napriek tomu, že vo veci sa plynule konalo, vec nemohla
byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin (choroba obžalovaných). Príčina neskončenia
veci nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu.
Od údajného spáchania skutku do dňa vyhlásenia napadnutého rozhodnutia uplynula doba
takmer 14 rokov, pričom na základe lekárskych správ, ako aj znaleckého posudku je bezpečne
zistiteľné, že predmetná trestná vec je na hlavnom pojednávaní s najväčšou
pravdepodobnosťou hraničiacou až s istotou v merite veci „neskončiteľná“. Podľa názoru
súdu prvého stupňa, dĺžka konania trvá neúmerne dlho, ktorú skutočnosť možno považovať
za tzv. extrémny prípad, pričom obžalovaný presiahol fyzický vek 81 rokov.
V týchto súvislostiach poukázal krajský súd na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov, na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 a v čl. 6 od. 1 zakotvuje,
že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Dôvodil tým, že primeraná lehota, v ktorej má
byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu
a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia.
Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania
pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť krajský prokurátor
v Košiciach a žiadal prvostupňové uznesenie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu Košice
na ďalšie konanie a zákonné rozhodnutie. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol,
že k napadnutému uzneseniu krajského súdu a k jeho dôvodom vznáša zásadné výhrady s tým, že odkaz na medzinárodnú zmluvu, obsiahnutý v ustanovení § 11 ods. 1 písm. h/ Tr.
por. znamená, že taká medzinárodná zmluva musí stanoviť dôvod pre zastavenie trestného
stíhania jednoznačne.
Prokurátor v sťažnosti ďalej cituje čl. 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Porušenie tohto práva však samo o sebe
nezakladá neprípustnosť trestného stíhania a čl. 6 Dohovoru neuvádza ani výslovný dôvod
pre zastavenie trestného stíhania.
V ďalšej časti sťažnosti prokurátor uviedol, že dôvody pre zastavenie trestného
stíhania treba chápať ako zákonom predpokladaný a presne stanovený zásah do zásady
oficiality a legality patriace medzi základné zásady trestného konania a nemôžu byť dané
na úvahu súdu o „možnosti“ alebo „nemožnosti“ zastavenia trestného stíhania podľa § 11
ods. 1 písm. h/ Tr. por., ako vyvodil krajský súd. Právna prax a judikatúra súdov SR
je doposiaľ jednotná a vo viacerých prípadoch riešila právne následky porušenia práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zmierňovaním represívnych ustanovení zákona,
ale nie zbavením sa zodpovednosti rozhodovať o vine a treste.
V závere prokurátor poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorý v dôvodoch konštatoval, že zastavenie
trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006
odôvodnený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jednoznačným
porušením zákona v prospech obvineného.
K sťažnosti podanej krajským prokurátorom v Košiciach sa písomne vyjadril
obžalovaný, ktorý považuje napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach za dôvodné,
spravodlivé a zákonné aj v širšom rámci uplatňovania právnych noriem vo vzťahu
k medzinárodným dohovorom, čím je podľa jeho názoru naplnený ústavný princíp daný čl. 7
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol,
aby najvyšší súd ako súd odvolací zamietol sťažnosť podanú prokurátorom Krajskej
prokuratúry v Košiciach, ako nedôvodnú.
Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže
sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu
a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepochybil, keď uznesením zastavil trestné stíhanie
proti obžalovanému B. V. z dôvodov tam uvedených.
Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré
sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom.
Takto naznačený postup trestných sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou
prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii
vo finančnom vyjadrení.
Krajský súd v Košiciach v dôvodoch napadnutého uznesenia argumentuje tým, že hoci
Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať
prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu
kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva,
ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto
dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné, zaoberať
sa ustanovením § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď jeden právny predpis dovoľuje
dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny
predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných
súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy,
keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne
nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. Na druhej strane, ústavne
konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať
tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho
textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.
V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd
prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam
a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej
ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany
(predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.
Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód
absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Je nespochybniteľné a vyplýva to i z obsahu spisového materiálu, že obžaloba napadla
na Okresný súd Košice I dňa 23. júla 2001. Uznesením tohto súdu zo dňa 13. marca 2002, sp.
zn. 4 T 429/01, bola predmetná trestná vec obvineného B. V. a spol. postúpená
na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Po postúpení veci Krajskému súdu
v Košiciach – ako súdu prvého stupňa (§ 17 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) bolo
vo veci plynule konané a dvakrát rozhodnuté v merite, ostatne rozsudkom krajského súdu
zo dňa 4. novembra 2004. O odvolaní krajského prokurátora rozhodoval Najvyšší súd SR dňa
14. septembra 2005 uznesením, sp. zn. 1 To 25/2005, ktorým zrušil napadnutý oslobodzujúci
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol. Vec sa vrátila na krajský súd dňa 17. októbra 2005, pričom v priebehu konania
po zrušujúcom uznesení Najvyšším súdom SR bolo zistené, že obžalovaný Ing. L. P., CSc.
dňa 28. septembra 2006 zomrel a zdravotný stav obžalovaného B. V. je podľa znaleckého
posudku tak nepriaznivý, že sa nemôže zúčastňovať hlavných pojednávaní.
Za takto zisteného stavu možno konštatovať, že vo veci sa konalo plynule, vec
nemohla byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin a teda príčina neskončenia veci
nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu.
Keďže prognóza zdravotného stavu 81 ročného obžalovaného nie je pre budúcnosť
priaznivá v tom smere, žeby sa tento mohol fyzicky zúčastniť hlavného pojednávania
pred súdom, natíska sa otázka nielen ďalších prieťahov v súdnom konaní, ale v budúcnosti
i absencie spravodlivého a verejného procesu (vrátane napr. prerokovania veci v prítomnosti
obžalovaného, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom – článok 48 ods. 2
Ústavy SR a pod.), na ktorom by sa relatívne mohlo rozhodnúť o zmiernení trestu ako formy
kompenzácie. Pritom je potrebné uviesť, že tak orgány prípravného konania a ani súdy
rozhodne nepristupovali k tejto veci z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľne
a netolerovateľne. V tejto súvislosti najvyšší súd reaguje aj na stanovisko sťažovateľa
k rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorým najvyšší súd vyslovil
síce porušenie zákona v prospech obvineného v ustanoveniach § 188 ods. 1, § 11 ods. 1
písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006, avšak z iného dôvodu, a síce,
že je nemysliteľné, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý v dôsledku svojej dlhodobej
nečinnosti prieťahy v konaní spôsobil, sa zbavil tejto povinnosti bez toho, aby vyvinul
akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k naplneniu účelu trestného stíhania.
V závere najvyšší dodáva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného
prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva.
V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku
záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná
úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej
republiky.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998
v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota
v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou
Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia
obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb,
ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť
prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania
pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte
desiatich rokov od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy
a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a č. 152
ods. 4 ústavy). Najvyšší súd ustálil, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej krajským
súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na hore uvedené, rozhodol tak,
že uznesenie senátu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02,
považoval za zákonné a správne, preto sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Košice,
zamietol ako nedôvodnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 16. mája 2012
JUDr. Pavol T o m a n, v.r.
predseda senátu
Vypracovala: JUDr. Gabriela Šimonová
Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová