N a j v y š š í   s ú d  

1 To 5/2010

  Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Gabriely Šimonovej a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom zasadnutí konanom

dňa 9. novembra 2011 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému

O. M. a spol., pre trestný čin skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148

ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, o odvolaní obžalovaných O. M., G. B., Ing. P. K.

a Ing. L. K. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre   zo dňa 3. decembra 2009, sp. zn.

1 T 31/01, rozhodol

t a k t o :

I. Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý

rozsudok sa zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obžalovaným

Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K..

S prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 obžalovaní

Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. sa

o d s u d z u j ú

podľa § 148 ods. 5 Tr. zák.   s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 každý jeden obžalovaný na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 sa výkon

uloženého trestu u všetkých troch obžalovaných podmienečne odkladá na skúšobnú dobu

v trvaní 4 (štyri) roky.

II. Podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odvolanie obžalovaného

Ing. O. M. sa zamieta.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre boli obžalovaní Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. uznaní za vinných z trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku

s cudzinou spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

a trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 5

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a obžalovaný O. M. zo spáchania trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, na tom skutkovom základe,ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.

Krajský súd za to podľa § 148 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 a § 40 ods. 1

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil obžalovaným Ing. P. K. a G. B. trest odňatia

slobody na štyri a pol roka a Ing. L. K. na tri a pol roka, pričom všetkých troch obžalovaných

zaradil pre výkon trestu podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovanému O. M. uložil súd podľa § 158 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára

2006 trest odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú

dobu v trvaní dvoch rokov (podľa § 58 ods. 1, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006).

V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 248 ods. 1 Tr. por. účinného

do 1. januára 2006 podali proti tomuto rozsudku odvolanie obžalovaní O. M., Ing. P. K., G. B.

ako aj Ing. L. K., a to prostredníctvom svojho obhajcu.

Obžalovaný O. M. v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že nesúhlasí s napadnutým

rozhodnutím, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania skutku. Uviedol v podstate

argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojich obhajobných tvrdeniach počas celého trestného

konania, najmä, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mal vedomosť o tom,

že sa tovar v colnom sklade nachádzal, resp. o tom, že tovar by bol v rokoch 1996 - 1999

vyskladňovaný. Nie je pravdivé ani tvrdenie uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku,

že dal podriadeným colníkom príkaz, aby spracovali jednotné colné deklarácie (JCD).

Pravdou je, že colníkov požiadal o spracovanie JCD, pričom každý z colníkov je oprávnený

pracovať samostatne. Colníci vedia, že prepustiť tovar do voľného obehu „v počítači“ môžu

až po úhrade colného dlhu. On ako vedúci pobočky colného úradu nedal pokyn, aby takto prepustili tovar.

V ďalšej časti odôvodnenia odvolania obžalovaný poukázal na výpoveď svedka M. H.,

ktorý potvrdil, že fyzická kontrola pri prepúšťaní tovaru do režimu voľného obehu

sa nevykonávala, táto sa uskutočňuje najmä pri prepúšťaní tovaru do režimu colného skladu.

Obžalovaný prezentoval názor, že z vykonaného dokazovania je nepochybné,

že ako vedúci colného úradu zabezpečil, aby daň bola vyrubená a dokonca vymeraný colný

dlh bol vyšší, ako dlh vymeraný následnou kontrolou po zistení porušenia predpisov v režime

colný sklad. V rámci konania, podľa jeho názoru nebolo preukázané jeho úmyselné zavinenie

a ani skutočnosť že by sa žalovaný skutok stal.  

S poukazom na uvedené okolnosti obžalovaný O. M. navrhol, aby najvyšší súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že ho v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodí.

Obžalovaní G. B. a Ing. L. K. odôvodnili svoje odvolanie prostredníctvom obhajcu

spoločne. V jeho odôvodnení poukázali na závery znalca Ing. M. R. Š. PhD. Pri jednotlivých

vyskladneniach bavlny bol tovar fakturovaný aj s pripočítaním obchodnej marže spoločnosti L. a.s. a S.S. spol. s r.o. čo malo v praxi za následok, že daň z pridanej hodnoty bola na výstupe zaplatená vo vyššom rozsahu ako mala byť platená na vstupe. Keďže, ale zo strany

spoločnosti L. a.s. a S. spol. s r. o nedošlo k zaplateniu DPH na vstupe, v zmysle v tom čase

účinného zákona nebolo možné požiadať o vrátenie nadmerného odpočtu, čo v praxi

znamená, že uvedená daň vypočítaná aj z obchodnej marže zostala štátu. Colný úrad svojim

postupom vytvoril situáciu, že spoločnosti nedokázali colný dlh splatiť naraz.

Odvolatelia ďalej dôvodili, že spoločnosťou L. a.s. bolo zaplatené 10 000 000 Sk

použitím bankovej garancie, slúžiacej na zabezpečenie colného dlhu, pričom DPH bola

vymeraná vo výške 18 578 320 Sk. Podmienkou vrátenia nadmerného odpočtu DPH bolo

zaplatenie dane v celom rozsahu. Takýto prístup štátu, podľa názoru odvolateľov, odporuje

princípu DPH, ako aj princípu rovnosti pred zákonom, pretože škodlivý následok pre štát

nenastal.

Obžalovaní G. B. a Ing. L. K. dôvodili, že z uvedeného je zrejmé, že svojim konaním

nenaplnili znaky skutkovej podstaty krátenia dane, realizáciou príslušných JCD,

aj keď s časovým sklzom, ale splnili zákonné predpoklady na to, aby bol colný dlh vymeraný v správnej výške.

Vo vzťahu k uznaniu ich viny zo spáchania trestného činu porušovania predpisov

o obehu tovaru v styku s cudzinou spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 124 ods. 1, ods. 2

písm. a/ Tr. zák. namietali, že vyššie uvedené spoločnosti porušili podmienky režimu

uskladnenia v colnom sklade a za tento colný delikt im bola uložená sankcia. Ku skráteniu cla

nedošlo, lebo ich konanie nesmerovalo k tomu, aby bolo vymerané menšie clo alebo,

aby nebolo vymerané žiadne clo.

Nebol teda preukázaný ani len nepriamy úmysel potrebný na naplnenie skutkových

podstát žalovaných trestných činov, pretože bez zásahu colného orgánu dali spracovať colné

prehlásenia (JCD) a ich dodaním si splnili svoju povinnosť, aby bol colný dlh (DPH)

vymeraný.

Obžalovaný Ing. L. K. bol síce jedným zo štatutárnych orgánov spoločností L. a.s. a S.

spol. s r.o., ale na obchode s bavlnou a prevádzkovaním verejného colného skladu

sa nezúčastňoval, pretože mal na starosti inú agendu a nemal vplyv na podávanie daňových

priznaní a nevybavoval ani záležitosti súvisiace s colnicou.

S poukazom na vyššie uvedené obhajobné argumenty obžalovaní G. B. a Ing. L. K.

navrhli, aby boli spod obžaloby v celom rozsahu oslobodení.

Obžalovaný Ing. P. K. v odôvodnení svojho odvolania taktiež podaného

prostredníctvom obhajcu vyjadril názor, že Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní nepostupoval

dôsledne v intenciách § 2 ods. 5   a § 2 ods. 6 Tr. por., keď ho uznal vinným zo spáchania

žalovaných trestných činov, nakoľko skutkový stav nebol zistený objektívne. Súd nebral

do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech, ale naopak dôkazy hodnotil jednostranne v jeho

neprospech, následne ho uznal vinným a uložil mu neprimerane vysoký trest.

V úvodnej časti svojho odvolania obžalovaný zrekapituloval obsah svojich výpovedí

učinených k danej veci v prípravnom konaní a pred súdom. V nadväznosti na to poukázal

na niektoré časti výpovede svedkov Ing. F. P. – bývalého pracovníka Colného úradu

v Š., bývalého riaditeľa Colného úradu v Š. M. H., JUDr. V. L. ml., znalca Ing. M. R. Š.

z organizácie A. spol. s r. o.

Dôvodil, že v žiadnom prípade nemal v úmysle skrátiť daň. Samotným vyskladnením

bavlny nesledoval aby sa vyhol svojej povinnosti uhradiť DPH, ktoré v konečnom dôsledku

zaplatené bolo na výstupe. Z dokazovania vyplýva, že bola naplnená skutková podstata

colného deliktu podľa príslušných ustanovení Colného zákona a za tento bola uložená pokuta.

Keďže v jeho konaní absentuje subjektívna ako aj objektívna stránka vo vzťahu k trestnému

činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., z jeho strany nedošlo k naplneniu

znakov uvedeného trestného činu.

V závere odôvodnenia odvolania obžalovaný Ing. P. K. poukázal na to, že doterajšie

trestné konanie je neprimerane dlhé (od roku 2001), pričom prvostupňový súd neskúmal

či nebolo porušené právo obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo všetkých vyššie

uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec tomuto súdu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.  

Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za správny a zákonný. Navrhol preto, aby najvyšší súd odvolanie všetkých obžalovaných

ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania podľa § 254 ods. 1

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých

výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Zistil, že krajský súd

pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaných rozhodol správne a v súlade so zákonom.

V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne

vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru

odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania ako aj právnemu

názoru vyjadreného v ostatnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

10. septembra 2008, sp. zn. 1 To 4/2007. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom krajský

súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery

prvostupňového súdu vo vzťahu ku všetkým štyrom obžalovaným, pričom nepovažoval

v tomto smere za opodstatnené a dôvodné ich odvolacie námietky, v rámci ktorých

sa dožadovali oslobodenia spod obžaloby. Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný

skutok sa stal tak, ako to správne zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania

prvostupňový súd. Odvolacie námietky obžalovaných prezentované v tom zmysle,

že sa necítia byť vinnými zo spáchania trestných činov pre ktoré boli uznaní za vinných,

najvyšší súd nepovažoval za dôvodné, pretože takáto ich obhajoba bola vykonaným

dokazovaním jednoznačne vyvrátená.

Krajský súd po vykonaní a náležitom vyhodnotení vykonaných dôkazov správne

ustálil, že obžalovaní Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. konali v priamom rozpore s ustanoveniami

colného zákona a následne po tom, čo tovar vyskladnili a odpredali, dali pokyn na vypracovanie jednotných colných deklarácií (JCD) a ich predloženiu colnej pobočke. Následne po dohode s obžalovaným O. M. vtedajším vedúcim colnej pobočky boli colné

deklarácie spracované, pričom ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že menovaní mali

vedomosť o tom, že tovar sa v tom čase u vo verejnom colnom sklade už nenachádzal.  

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právne stanovisko prezentované vo svojom

predchádzajúcom vyššie citovanom rozhodnutí v predmetnej trestnej veci zo dňa

10. septembra 2008, sp. zn. 1 To 4/2007.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd nepochybil

ani pri právnom posúdení konania obžalovaných, keď obžalovaného O. M. uznal za vinného

zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

§ 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Z.z. a obžalovaných

Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. zo spáchania trestného činu porušovania predpisov o obehu

tovaru v styku s cudzinou spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 124 ods. 1, ods. 2 písm. a/

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a trestného činu skrátenia dane spolupáchateľstvom

podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v tomto smere poukazuje v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku.

Na druhej strane krajský súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestov uložených

obžalovaným Ing. P. K., G. B. a L. K.. Pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 5

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody

vo výmere od 5 do 12 rokov. Odvolací súd považuje uložený trest odňatia slobody

menovaným obžalovaným za neprimerane prísny, a to najmä vzhľadom na neprimeranú dĺžku

trestného konania v dôsledku jeho prieťahov   zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

V tomto smere dospel odvolací súd k rozdielnemu záveru v porovnaní so záverom krajského

súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere zdôrazňuje, že už vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí v danej trestnej veci upozornil prvostupňový súd

na neprimeranú dĺžku celého trestného konania so súčasným odporúčaním, aby na túto

okolnosť pri novom rozhodovaní prihliadol a kompenzoval ju vo výmere novo uložených

trestov. I keď krajský súd síce v novom napadnutom rozsudku u menovaných obžalovaných

pri ukladaní trestov použil zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák.,

ale podľa názoru najvyššieho súdu v nedostatočnej miere premietol do výmery uložených

trestov skutočnosť, že od spáchania posudzovanej trestnej činnosti uplynulo takmer 15 rokov,

pričom tieto prieťahy v konaní nemožno pričítať za vinu obžalovaným. Krajský súd túto okolnosť vyjadril tým, že uložil nové nepodmienečné tresty odňatia slobody iba vo výmere

o pol roka (resp. u obžalovaného Ing. K. o jeden a pol roka) nižšej ako je stanovená dolná

hranica príslušnej trestnej sadzby.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaní spáchali trestnú činnosť od roku 1996

do 1997 a trestné stíhanie bolo pre tento skutok začaté dňa 12. júna 2000. Obžaloba bola

podaná Krajskému súdu v Nitre dňa 13. septembra 2001, ktorý určil termín hlavného

pojednávania na 25. až 28. marca 2002. Odsudzujúci rozsudok bol potom vyhlásený dňa

7. novembra 2006. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že hlavné pojednávanie muselo

byť viackrát odročované najmä z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov a znalcov,

z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu resp. člena senátu, v priebehu súdneho konania

došlo dvakrát k zmene v zložení senátu, v dôsledku čoho muselo byť hlavné pojednávanie

vykonané od začiatku. V nadväznosti na to bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných. Odvolací súd uznesením zo dňa

10. septembra 2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto, aby ju znovu

prejednal a rozhodol. Krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 3. decembra 2009.

Vec bola opätovne predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných.

Z vyššie uvedeného rozboru priebehu konania vyplýva, že od spáchania trestného činu

po vynesenie ostatného (napadnutého) rozsudku krajského súdu   uplynulo viac ako trinásť

rokov a od začatia trestného stíhania obžalovaných viac ako deväť rokov.

Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jeho

trvania, ale je nutné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle

konkrétnych okolností veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériami podľa ktorých

možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú charakter prejednávanej veci,

najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, spôsob správania

účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy

v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má najvyšší súd za to, že vec obžalovaných O.

M. a spol. v primeranej lehote prejednaná nebola.

V danej súvislosti je treba uviesť, že trestnú činnosť obžalovaných nie je možné

označiť za obzvlášť rozsiahlu. Trestne stíhaní sú pre jeden skutok, jedná sa o čin spáchaný

štyrmi osobami. Zložitosť tohto prípadu teda neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež proces dokazovania v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcu

potrebu konať trestné stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé. Pri posudzovaní zložitosti

dokazovania vo veci obžalovaných O. M., Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. je významné

mať na zreteli aj skutočnosť, že títo sa jednotlivých úkonov trestného konania riadne

zúčastňovali.

Pokiaľ sa týka správania obžalovaných v priebehu konania treba teda uviesť,

že oni sami neprispeli k predĺženiu konania, avšak príčinami týchto predĺžení v každom

jednotlivom prípade   bola jednak neúčasť predvolaných svedkov, prípadne znalcov

na hlavných pojednávaniach konaných pred krajským súdom, práceneschopnosti členov

senátu, obhajcu, doplnenie dokazovania pribratím znaleckého ústavu do konania

a v neposlednom rade zmeny v zložení senátu, ktoré nastali v priebehu súdneho konania.

Hlavné pojednávania potom nebolo možné konať v termínoch na ktoré boli nariadené

a museli byť odročené na neskôr, resp. hlavné pojednávanie bolo potrebné vykonať odznovu.

Najvyšší súd taktiež analyzoval dĺžku konania z hľadiska opakovane vykonávaného odvolacieho konania, ktoré taktiež spôsobilo nezanedbateľné predĺženie tohto trestného

konania. Je teda možné zhrnúť, že nedostatky v činnosti súdu zapríčinili predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného

konania.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní

nepochybne došlo k neprimeraným prieťahom v konaní čím bolo porušené právo

obžalovaných na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné

kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania zmiernením trestu obžalovaných

Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K.. Ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský

súd, ktorý rozhodoval o treste ukladanom týmto obžalovaným, pri svojich úvahách o spôsobe

a rozsahu ich potrestania dĺžku trestného stíhania neopomenul, keď v časti pojednávajúcej

o rozhodovaní o trestoch obžalovaných uviedol dĺžku trvania trestného stíhania, ako faktor

spôsobilý ovplyvniť ukladaný trest, či jeho výšku.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd však túto skutočnosť pri ukladaní

trestu menovaným trom obžalovaným dostatočne nezohľadnil a aj trest odňatia slobody

uložený krajským súdom obžalovaným Ing. P. K. a G. B.vo výmere štyri roky a šesť

mesiacov a obžalovanému Ing. L. K. na tri roky a šesť mesiacov nepodmienečne, považuje

za neprimerane prísny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím doplnil dokazovanie

oboznámením aktuálnych odpisov registra trestov obžalovaných, podľa ktorých je zrejmé,

že žiadne ďalšie odsúdenie evidované ani jeden z nich nemá.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci

prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ak by konanie prebiehalo bez prieťahov, došlo by k jeho skončeniu v primeranej

lehote a nie až po takmer trinástich rokoch od spáchania skutku.

Týmito úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,

keď dospel k záveru, že tresty vymerané obžalovaným sú zrejme neprimerané, najmä

vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania prerokúvanej trestnej činnosti a tiež

vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením obžalovaných trvalo viac

ako trinásť rokov.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 ak má súd vzhľadom

na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej

sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne

a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por.

účinného do l. januára 2006 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v časti výroku

o trestoch a spôsobe ich výkonu v časti u obžalovaných Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K.

a s prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. každému jednému z nich podľa § 148 ods. 5 Tr. zák.

s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil úhrnný trest

odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu

v trvaní štyroch rokov (§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006)

v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska prevýchovnej požiadavky

zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej i generálnej prevencie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pri ukladaní trestu odňatia slobody

obžalovaným na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pod okolnosťami prípadu treba

rozumieť nie len okolnosti činu, ale aj tie ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť

len so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale aj s jeho prerokúvaním podľa

ustanovení Trestného poriadku.

V prerokúvanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti spočívajúce v prieťahoch

v konaní, ktoré neboli zavinené obžalovanými, ukladanie trestu odňatia slobody v rámci

základnej trestnej sadzby v rozmedzí piatich až dvanástich rokov, ale aj nepodmienečného

trestu odňatia slobody uloženého blízko dolnej hranice trestnej sadzby by bolo

pre obžalovaných neprimerane prísne, pričom účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu

kratšieho trvania s podmienečným odkladom jeho výkonu na prísnejšiu skúšobnú dobu.

Pri ukladaní trestu odvolací súd vzal do úvahy v súlade s ustanovením § 58 ods. 1

písm. a/ Tr. zák. taktiež aj osoby obžalovaných, ktorí sa už nedopustili v predchádzajúcom

období žiadnej protiprávnej činnosti.

Výkon uložených trestov odňatia slobody im najvyšší súd podmienečne odložil

na skúšobnú dobu (§ 59 ods. 1 Tr. zák.) v trvaní štyroch rokov, pretože túto dobu považoval

vzhľadom na osoby obžalovaných a okolnosti prípadu za primeranú.

Zo všetkých týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe

odvolaní obžalovaných Ing. P. K., G. B. a Ing. L. K. tak, ako je uvedené v bode I. výroku

tohto rozsudku.

Pokiaľ ide o podmienečný trest odňatia slobody uložený krajským súdom

obžalovanému O. M. tento aj najvyšší súd považuje za správny a v súlade

so zákonom. Preto odvolanie tohto obžalovaného podľa § 256 Tr. por. účinného

do 1. januára 2006 ako nedôvodné zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 9. novembra 2011

  JUDr. Pavol   T o m a n, v. r.

  predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. Pavol Farkaš

Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová