N a j v y š š í   s ú d

1 To 16/2009

  Slovenskej republiky

U   Z   N   E   S   E   N   I   E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Jany Serbovej prerokoval

na neverejnom zasadnutí konanom 26. júla 2010 v Bratislave odvolanie obžalovaného

Ing. K.   P. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 9. novembra

2009, sp. zn. PK 1 T 13/2008, a rozhodol

t a k t o :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por., napadnutý rozsudok sa z r u š u j e v celom

rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a Špecializovanému trestnému súdu

v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

V trestnej veci proti obžalovanému Ing. K. P. pre prečin podplácania podľa § 333 ods.

1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol menovaný obžalovaný vyššie uvedeným rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku uznaný za vinného z predmetného prečinu

podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa X. približne o 20,35 h v T. na ulici B., po zastavení osobného motorového vozidla

Š. ev. č. T., ktorého bol vodičom a po vykonaní bezpečnostnej prehliadky príslušníkmi

hliadky Odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ T., v zložení ppráp. P. K.

a nstržm. E.. Z., bolo u jeho spolujazdca M. S. v ľavej ponožke nájdené igelitové vrecúško

s obsahom neznámej sušenej látky zelenej farby, pričom po oznámení členmi hliadky, že z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu mu bude obmedzená osobná sloboda,

obžalovaný Ing. K. P. ponúkol členovi hliadky ppráp. P. K. úplatok v sume 4.000,-Sk

(132,77,- €) v štyroch kusoch bankovkách nominálnej hodnoty 1.000,- Sk so slovami: „...že sa

chce dohodnúť a dáva peniaze za to, aby zahodili tú trávu a nechali ho a jeho kamaráta M. S.

odísť preč, aby nemali problémy...“

Za to mu bol podľa § 333 ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 36 písm. j/ Tr. zák.

a s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) rokov,

výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený

na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol uložený aj trest prepadnutia veci,

a to štyroch bankoviek nominálnej hodnoty po 1000,- Sk, ktorých čísla sú uvedené

v napadnutom rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný

Ing. K. P.. Namietal v ňom, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho hodnotenia

zákonitosti získaných dôkazov a z neprávneho právneho posúdenia veci.

Obžalovaný argumentoval predovšetkým tým, že zásah príslušníkov Policajného

zboru SR do jeho práva na nerušené súkromie nezodpovedal ústavným a zákonným kritériám.

Poukázal na článok 19 ods. 2 a článok 22 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že v danom

prípade zásah príslušníkov Policajného zboru SR voči nemu a jeho základným právam

nezodpovedal predpokladaným kritériám, že musí byť vykonaný v súlade so zákonom,

sledovať legitímny cieľ a že musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Takto získané

dôkazy voči nemu nespĺňajú podmienky § 119 ods. 2 Tr. por. a sú v trestnom konaní

nepoužiteľné.

Obžalovaný poukázal na ustanovenia § 9 ods. 1 a ods. 3 zákona o policajnom zbore

(zák. č. 171 /1993 Z.z. v znení neskorších predpisov) a uviedol, že zasahujúca hliadka

policajného zboru ho podrobila osobnej prehliadke a prehliadke vozidla v rozpore s týmito

ustanoveniami.

Treba podotknúť, že predmetná trestná vec už bola raz právoplatne v rámci odvolacieho konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pričom pôvodný odsudzujúci

rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku z 10. júla 2008, sp. zn. PK 1 T 13/2008, bol uznesením

Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2009, sp. zn. 3 Toš 7/2008, zrušený a vec vrátená

Špeciálnemu súdu v Pezinku na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný v rámci odvolania proti teraz už druhému rozsudku prvostupňového súdu

poukázal i na dôkazy vykonané v rámci doplneného dokazovania a upriamil pozornosť

na svedka JUDr. K. L., informovaného zástupcu Prezídia Policajného zboru SR, z ktorého

výpovede je zrejmé, že príslušníci policajného zboru nie sú oprávnení vykonať služobný

zákrok bez zákonného dôvodu a v rámci služobnej činnosti nemôžu postupovať inak než

podľa zákonných ustanovení.

Keďže v jeho prípade postup príslušníkov policajného zboru P. K. a E. Z. bol

nezákonný, boli nezákonne získané aj dôkazy proti nemu a títo príslušníci policajného zboru,

ktorí prekračovali svoju právomoc nepožívajú ani ochranu verejného činiteľa podľa § 139

ods. 1 písm. h/ Tr. zák., preto obžalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a oslobodiť ho

spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý je obžalovaný

stíhaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré ich predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného

je dôvodné pre chyby rozsudku spočívajúce v tom, že sa prvostupňový súd nevyrovnal

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Ani doplnené dokazovanie zadovážením a prečítaním záznamov o činnosti hliadok

policajného zboru, ktoré v kritický deň vykonávali službu, výsluch členov týchto hliadok

ako svedkov na hlavnom pojednávaní ani zadovážený a prečítaný Metodický pokyn Prezídia

policajného zboru SR nazvaný Metodika vykonávania služobných zákrokov príslušníkmi

Policajného zboru v policajnej praxi ani výsluch svedka, informovaného zástupcu Prezídia

Policajného zboru SR JUDr. K. L. v nadväznosti na ostatné predtým vykonané dokazovanie

nedovoľuje urobiť záver o tom, že členovia policajnej hliadky, ktorá postupovala voči

obžalovanému služobným zákrokom, osobnou prehliadkou a prehliadkou vozidla v súlade so

zákonom o policajnom zbore.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak ako v predchádzajúcom rozhodnutí, znova

poukazuje na znenia § 9 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 23 ods. 1, ods. 2, o ktoré v podstate

aj obžaloba opiera legálnosť zákroku príslušníkov policajného zboru voči obžalovanému

Ing. K. P..

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov policajt v službe

je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin

alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajt je oprávnený presvedčiť sa,

či osoba, proti ktorej vykonáva služobný zákrok, nemá pri sebe zbraň, a ak ju má, odňať ju.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o Policajnom zbore pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto

zákona je policajt oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať

jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer dopravného

prostriedku.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia policajt je oprávnený vykonať prehliadku

dopravného prostriedku

a/ ak je podozrenie, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku

alebo v súvislosti s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin,

b/ pri pátraní po hľadaných osobách, zbraniach, strelive, výbušninách, omamných

psychotropných látkach a jedoch a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo

súvisiacich s trestnou činnosťou.

V danom prípade všeobecné usmernenie hliadok PMJ pred výkonom činnosti na čo sa

majú v rámci výkonu služby zamerať nemožno považovať za konkrétny dôvod na vykonanie

služobného zákroku. Čo je služobným zákrokom policajta v službe ustanovuje § 9 ods. 3

zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho

medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných

práv a slobôd osoby.

Metodické usmernenie Prezídia policajného zboru nazvané Metodika vykonávania služobných zákrokov príslušníkmi Policajného zboru v policajnej praxi, ktorú na hlavnom

pojednávaní prvostupňový súd prečítal a o ktorej sa zmieňoval, resp. niektoré jej ustanovenia

komentoval svedok JUDr. K. L.. z Prezídia Policajného zboru, nesmie byť v rozpore

so zákonom a pokiaľ by bolo tak ich nemožno uplatňovať. Toto metodické usmernenie však

v otázke vysvetlenia pojmu „služobný zákrok“ doslovne preberá znenie § 9 ods. 3 zákona

o Policajnom zbore.

Preto či ide o služobný zákrok, ktorý má v rámci svojej činnosti policajt vykonať,

závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu, a to predovšetkým podľa toho čo je

uvedené v zákone, teda či sa ním bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby,

voči ktorej sa zakročuje.

Nepochybne zastavenie vodiča motorového vozidla a prehliadka jeho vozidla i osobná

prehliadka boli v danom prípade takými zákrokmi, ktoré možno označiť za služobný zákrok.

Neadekvátne sa javí konštatovanie prvostupňového súdu legalizujúce postup

policajnej hliadky tým, že vykonávali pátraciu činnosť podľa § 23 ods. 2 písm. b/ zákona

o Policajnom zbore, resp. v rámci úloh Policajného zboru podľa § 2 ods. 1 písm. l/ zákona

o Policajnom zbore.

Svedkovia P. K. a E.. Z. nikdy nepotvrdili, že by boli zastavovali vozidlo

obžalovaného v súvislosti s tým, že by malo dôjsť k porušeniu predpisov o plynulosti

a bezpečnosti cestnej premávky, ani v súvislosti s tým, že mali za tým účelom nariadenú

preventívnu kontrolu motorových vozidiel v rámcu vyhlásenej akcie na to zameranej, ani

žiadne podozrenie, že sa má páchať v súvislosti s vozidlom obžalovaného nejaká trestná

činnosť a ani podozrenie z priestupku nemali, vonkoncom nie, že by bol spáchaný a už vôbec

nie, že by mal byť páchaný. Zastavili vozidlo obžalovaného bez konkrétneho podozrenia

v páchaní priestupku alebo trestného činu a vlastne sami vylučovali aj možnosť zastavenia

tohto vozidla v súvislosti s pátraním po osobách, zbraniach, strelive a vlastne aj po omamných

a psychotropných látkach a jedoch a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti.

To že pri takej činnosti je možné vykonať prehliadku dopravného prostriedku

neznamená, že možno kedykoľvek a kohokoľvek obmedziť na osobnej slobode,

predovšetkým slobode pohybu a súkromia, s odvolaním na preventívnu činnosť pri odhaľovaní trestných činov a priestupkov.

Ani svedok JUDr. K. L.., ktorý sa podieľal na spracovaní spomínaného metodického

usmernenia policajtov pri služobných zákrokoch vôbec nenaznačoval, že by takto bolo možné

chápať preventívnu činnosť policajtov. Naopak tento svedok skôr zdôrazňoval, že bez

zákonného podkladu na služobný zákrok odvodeného od konkrétnych okolností prípadu

odôvodňujúcich zásah do základných práv a slobôd občana nie je možné taký zákrok

vykonať.

Výpoveď tohto svedka však nebola prvostupňovým súdom náležite vyhodnotená

v nadväznosti na konkrétnu situáciu na konkrétne výpovede svedkov P. K. a E. Z. prečo

vlastne zastavili vozidlo obžalovaného. Všetko ostatné spojené s nájdením podozrivej látky,

ohľadne ktorej bolo podozrenie, že išlo o omamnú látku, čo sa neskôr v inom konaní

potvrdilo nasledovalo až potom, čo vozidlo obžalovaného bolo zastavené a až z tohto

podozrenia, že sa našla látka o ktorej vzniklo, aj vzhľadom na vyjadrenia obžalovaného a jeho

spolujazdca, že môže ísť o omamnú látku sa odvádzala opodstatnenosť vykonania služobného

zákroku v zmysle § 22 a § 23 zákona o Policajnom zbore.

Je preto potrebné ešte raz vypočuť svedka JUDr. K. L. na tú okolnosť,

či vzhľadom na presne popísanú situáciu za akej členovia policajnej hliadky zastavili vozidlo

obžalovaného, keď títo členovia ani vzhľadom na miesto, kde sa nachádzal obžalovaný

s vozidlom, nevyslovili podozrenie z prechovávania alebo distribúcie omamných látok

a neuviedli ani iné konkrétnosti vo vzťahu k obžalovanému resp. jeho vozidlu, prečo

ho zastavovali, mohli títo členovia policajnej hliadky vozidlo zastaviť a vykonať služobný

zákrok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň vyslovuje svoj právny názor,

že už zastavenie vozidla vedeného jeho vodičom je zásahom do osobnej slobody jednotlivca,

a to jeho vodiča resp. i ďalších osôb vo vozidle sa nachádzajúcich a to konkrétne zásahom

do osobnej slobody (článok 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), slobody pohybu (článok

23 ods. 1 Ústavy SR) a právna ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

života (článok 19 ods. 2 Ústavy SR) a pokiaľ nie je opodstatnený splnením zákonných

podmienok na jeho vykonanie podľa § 9 ods. 1, ods. 3 zákona o Policajnom zbore je potom

neoprávneným zásahom.

Po opätovnom prejedaní veci zameraním sa na vyriešenie tejto základnej otázky

z pohľadu konkrétnych úloh, ktoré mali členovia hliadky Policajného zboru plniť a čo ich

oprávňovalo zastaviť konkrétne motorové vozidlo (nie všeobecná úloha po odhaľovaní

trestných činov a priestupkov) v danom čase a na danom mieste bude treba zodpovedať

otázku, či pri tomto zákroku požívali ochranu verejného činiteľa, ako to už bolo naznačené

v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Toš 7/2008. V závislosti

od toho potom urobiť adekvátne rozhodnutie o obžalobe.

Z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako sa uvádza

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 26. júla 2010

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková