1 To 14/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Jany Serbovej v trestnej veci obžalovaného S. H., pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na verejnom
zasadnutí 21. marca 2011 v Bratislave, prerokoval odvolanie obžalovaného S. H., ktoré podal
proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
z 15. marca 2010, sp. zn. BB- 4T 17/2008, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného S. H. s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
z 15. marca 2010, sp. zn. BB- 4T 17/2008, bol obžalovaný S. H. uznaný za vinného z prečinu
podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., na skutkovom základe, že :
dňa 17. januára 2008 v čase okolo 23.05 hodine vo F. v budove Obvodného oddelenia
Policajného zboru, kam bol predvedený spolu s J. Z. policajnou hliadkou OO PZ F., v zložení
npor. T. B. a ppráp. Bc. R. H. z dôvodu podozrenia zo spáchania prečinu výtržníctva
a dopravného priestupku, pretože riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu, po umiestnení
do zamrežovaného priestoru a po vykonaní dychovej skúšky na zistenie alkoholu v krvi,
ktorou sa zistilo, že v dychu mal 1,40 mg/l alkoholu, čo predstavuje 2,92 promile alkoholu
v krvi, obom členom policajnej hliadky ponúkol ako úplatok spolu sumu 100 000 Sk
(3 319,39 eur) za to, že ich oboch prepustia a vo veci nebudú konať, pričom túto svoju
ponuku zopakoval najmenej dvakrát.
Za to mu bol uložený podľa § 333 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37
písm. h/, s použitím § 42 ods. 1 a § 41 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
dva roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu
v Lučenci z 29. mája 2008, sp. zn. 22T 96/2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný S. H., ktoré
písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolaním sa domáhal, aby odvolací
súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. a podľa § 285 písm. b/ Tr. por. zrušil všetky výroky
napadnutého rozsudku a spod obžaloby ho oslobodil, lebo skutok nie je trestným činom.
Dôvodil tým, že nemal úmysel ponúknuť policajtom úplatok a ak aj také niečo povedal, tak to bolo len z recesie, pretože bol v silno podnapitom stave – 2,92 promile alkoholu v krvi.
Jeho obhajobné tvrdenie podporuje aj fakt, že v tom čase nepracoval, nemal žiadny príjem a preto ponuku úplatku nemohol myslieť vážne. Jeho prejav je preto možno považovať
za nezrozumiteľný. Svedok Z. jeho výpoveď potvrdil a vypočutí policajti sami povedali,
že voči nemu nereagovali, keďže to nemalo význam pre značné požitie alkoholických
nápojov. V závere konštatoval, že súd vyhodnotil dôkazy jednostranne a výlučne
v jeho neprospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po primárnom zistení, že v posudzovanej veci
nie je daný dôvod pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por. (odvolanie bolo podané v zákonnej
lehote a osobou na to oprávnenou), na základe § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie
nie je dôvodné.
Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom I. stupňa
ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného
na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle
zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.
Špecializovaný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, v odôvodnení
napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. por. podrobne vyložil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku
je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Najvyšší súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým
a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.
Obžalovaný H. vo svojich výpovediach priznal, že so svedkom J. Z. požívali
alkoholické nápoje, že sa spoločne v reštaurácii dopustili výtržnosti, že riadil motorové
vozidlo pod vplyvom alkoholu, že bol kontrolovaný hliadkou polície a bol predvedený
na políciu, kde sa aj dobrovoľne podrobil odberu krvi. Poprel len tú skutočnosť,
že by policajtom ponúkal úplatok za to, aby nekonali a aj so svedkom Z. ich prepustili.
Pripustil však, že zo žartu mohol policajtom povedať niečo v tom zmysle, že im niečo dá,
ak ich nechajú, ale rozhodne to nemyslel vážne. Ako dôkaz, že svoju ponuku nemyslel vážne
ponúkol obžalovaný tvrdenie, že v tom čase bol nezamestnaný a sumu 100 000 Sk ani reálne
nemal k dispozícii a preto ju policajtom ponúkať nemohol.
Takéto obhajobné tvrdenie obžalovaného nemohol, vychádzajúc z vykonaného
dokazovania akceptovať ani odvolací súd. Svedkovia npor. T. B. i Bc. R. H., príslušníci
polície, ktorí robili zákrok vypovedali obaja zhodne a ich výpovede sa stotožňovali
aj s výpoveďou obžalovaného H. až do obdobia po odbere krvi a zistení, že obžalovaný jazdil
automobilom, keď mal v krvi 2,92 promile alkoholu. Všetci traja rovnako uviedli,
že obžalovaný sa dopustil výtržnosti, jazdil pod vplyvom alkoholu a bol predvedený
na políciu. Svedkovia B. i H. nemali snahu obžalovanému svojou výpoveďou uškodiť,
keď vypovedali, že obžalovaný sa správal slušne, nedostali sa ani do fyzického,
ani do verbálneho konfliktu. Zhodne však potvrdili, že po odbere krvi obžalovaný kričal,
že sú korupční a ponúkol im úplatok 100 000 Sk, ak ich prepustia a nič z toho nebudú robiť. Ponuku úplatku od obžalovaného vnímali vážne, lebo to i zopakoval a preto urobili úradný
záznam a ďalej postupovali v súlade s predpismi.
Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne a zákonne objasnil,
že je z hľadiska uznania viny obžalovaného irelevantné, či reálne aj mal k dispozícii sumu
peňazí, ktorú ponúkal ako úplatok, pretože skutková podstata prečinu podplácania
podľa § 333 ods. 1 Tr. zák. je naplnená už v čase, keď je úplatok ponúknutý bez toho,
aby následne došlo aj k reálnemu odovzdaniu peňazí.
Konanie obžalovaného S. H. bolo správne právne kvalifikované ako prečin
podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Vo vzťahu k objasneniu pojmov
„vec všeobecného záujmu“, úplatok, a „verejný činiteľ„ odvolací súd považuje za postačujúce
ak v tomto smere len poukáže na dôvody prvostupňového rozsudku, ktoré sú zrozumiteľné,
vyčerpávajúce a hlavne zodpovedajú zákonu.
Odvolací súd nemohol akceptovať ani požiadavku obžalovaného, aby mu bol uložený, v prípade uznania viny, podmienečný trest odňatia slobody, pretože zmenil svoj život, našiel
si priateľku, pracuje ako vodič kamiónu a do rozporu so zákonom sa už nechce dostať.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že za prečin podplácania podľa § 333 ods. 2
Tr. zák. je možné uložiť trest v rámci trestnej sadzby, ktorá je dva až päť rokov. V zásade
by teda prichádzalo do úvahy aj uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, avšak
už nie v prípade obžalovaného S. H.. Je nevyhnutné zdôrazniť, že obžalovaný
v posudzovanom prípade už stál pred súdom štvrtýkrát. V prvých dvoch prípadoch mu boli
ukladané tresty nespojené s obmedzením jeho osobnej slobody, ktoré však zjavne nesplnili
zákonom požadovaný prevýchovný účel, keďže obžalovaný sa trestnej činnosti dopúšťal
aj naďalej. Bol mu ukladaný trest súhrnný za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/
Tr. zák., za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. a za prečin
podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a to za najprísnejší zo všetkých týchto
zbiehajúcich sa trestných činov. Podľa zásad ukladania súhrnného trestu, súhrnný trest nesmie
byť miernejší ako trest ukladaný skorším rozsudkom. Obžalovanému S. H. bol rozsudkom
Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 22T 96/2008, uložený úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne, preto v tejto veci nebolo možné uložiť mu iný
ako nepodmienečný trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Súd I. stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, poľahčujúce i priťažujúce okolnosti považoval za postačujúci trest uložený
úplne na dolnej hranici trestnej sadzby a takýto trest v trvaní dva roky obžalovanému uložil.
Správne, riadiac sa ustanovením § 42 ods. 2 Tr. zák. zároveň s uložením súhrnného
trestu zrušil i výrok o treste rozsudku Okresného súdu v Lučenci z 29. mája 2008, sp. zn.
22 T 96/2008.
Zákonu zodpovedá i zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Odvolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí považoval rozsudok súdu
prvého stupňa za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch, preto odvolanie
obžalovaného S. H. ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.
V Bratislave 21. marca 2011
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Vypracovala: JUDr. Jana Serbová
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová