UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na verejnom zasadnutí konanom 11. októbra 2023 v Bratislave v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. D. K. a spol. pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné, prejednal odvolanie obžalovaného JUDr. D. K. a obžalovaného E. K. podané proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21T/1/2016, z 25. apríla 2022 a takto
rozhodol:
Podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 odvolania obžalovaného JUDr. D. K. a obžalovaného E. K. z a m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21T/1/2016, z 25. apríla 2022 bol obžalovaný JUDr. D. K. uznaný za vinného zo spáchania v bodoch 1/A a 2/A pokračovacieho trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bode 2/A v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bodoch 1B/ a 2B/ z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, v bode 1/B v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, a to na skutkovom základe, že
bod 1/ A/ v období od 17.07.1999 do 10.09.1999 po vzájomnej dohode s inou osobou a rozdelení si úloh, si zabezpečili osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia 1.9 TDI s pozmeneným evidenčným číslom karosérie VIN: Q., s pozmeneným číslom motora: I. XXXXXX a s falšovaným technickým preukazom J. č. XXXXXX, ktoré následne dňa 10.09.1999 na Okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ Trenčín s použitím falšovanej faktúry č. 311301/09/99 od spoločnosti U. bolo prihlásené na družku JUDr. D. K. D. P.R., kedy bola vozidlu pridelená ŠPZ: Q.-XXXAO a vydané osvedčenie o evidencii vozidla č. J. XXXXXX, pričom toto vozidlo bolo odcudzené dňa 17.07.1999 v Bratislave ku škode Ing. E. J. a totomali vo svojej držbe až do dňa 19.11.1999, pričom obžalovaný JUDr. D. K. mal vedomosť o protiprávnom pôvode vozidla, čím získal pre seba neoprávnený prospech vo výške 516.089 Sk (17.131,02 euro), čo bola hodnota motorového vozidla, B/ po konaní uvedenom pod bodom 1/A v Q. na A. ulici č. XX v kancelárii JUDr. D. K. dňa 19.11.1999 na základe tam spísanej kúpnej zmluvy vylákali od poškodeného R. G. sumu 370.000 Sk, a to tak, že mu predali motorové vozidlo špecifikované v skutku pod bodom 1/A za sumu 370.000 Sk a zatajili mu nelegálny pôvod vozidla, pričom mu odovzdali falšovaný technický preukaz J. č. XXXXXX, ktorý vydávali za pravý technický preukaz, čím poškodenému R. G.P. spôsobili škodu vo výške 370.000 Sk (12.281,75 euro),
bod 2/ A/ v období od 17.07.1999 do 08.11.1999 po vzájomnej dohode s inou osobou a rozdelení si úloh, si zabezpečili osobné motorové vozidlo zn. VW Passat 1.9 TDI s pozmeneným evidenčným číslom karosérie VIN: V., s pozmeneným číslom motora: I. XXXXXX a s falšovaným technickým preukazom J. č. XXXXXX, ktoré následne dňa 8.11.1999 na Okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ Trenčín s použitím falšovanej faktúry č. 2431/99nw z 3.11.1999 od spoločnosti H. vystavenej na meno C. T. prihlásili na C. T., ktorý je trestne stíhaný v samostatnom konaní, kedy bola vozidlu pridelená ŠPZ: Q.- XXXAP a vydané osvedčenie o evidencii vozidla, pričom toto vozidlo bolo odcudzené dňa 17.08.1999 ku škode spoločnosti I. a toto mali vo svojej držbe až do 17.12.1999, pričom obžalovaný JUDr. D. K. mal vedomosť o protiprávnom pôvode vozidla, čím získal pre seba neoprávnený prospech vo výške 709.958 Sk (23.566,29 euro), čo bola hodnota motorového vozidla, B/ po konaní uvedenom pod bodom 2/A v Q. na A. ulici č. XX v kancelárii JUDr. D. K. dňa 17.12.1999 na základe tam spísanej kúpnej zmluvy vylákali od poškodeného O. J. sumu 470.000 Sk, a to tak, že mu predali motorové vozidlo špecifikované v skutku pod bodom 2/A za sumu 470.000 Sk a zatajili mu nelegálny pôvod vozidla, čím poškodenému O. J. spôsobili škodu vo výške 470.000 Sk (15.601,14 euro).
Tým istým rozsudkom súdu prvého stupňa bol uznaný za vinného obžalovaný E. K., a to v bode 3/ zo spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na skutkovom podklade, že
bod 3/ v období od 18.01.2000 do 9.02.2000 si zadovážil osobné motorové vozidlo zn. VW BORA 1.9 TDI s pozmeneným číslom karosérie VIN: V., s pozmeneným číslom motora: AHF 239931, ktoré 9.02.2000 za použitia falšovanej faktúry č. 124/2000nw od spoločnosti H., falšovaného technického preukazu J. č. XXXXXX a za využitia dôvery Q. J.P. a E. E. chcel prihlásiť predmetné motorové vozidlo do evidencie motorových vozidiel na Okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ v Trenčíne na Q. J., avšak k tomu nedošlo, nakoľko po ohliadke vozidla bolo zistené, že technický preukaz je falšovaný, pričom vozidlo bolo zaistené až 9.10.2000 ku škode spoločnosti O., čím obžalovaný získal neoprávnený prospech vo výške 712.872 Sk (23.663,02 euro).
Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate nasledovne: „Skutkový stav uvedený v bode 1/ výrokovej časti tohto rozsudku mal krajský súd preukázaný z viacerých svedeckých výpovedí, znaleckých posudkov ako aj listinných dôkazov. Svedok R. G. vypovedal, že v mesiaci november 1999 ho zamestnanec jeho firmy D. Š. zoznámil s C. T.. Tento povedal, že spolu s nejakým právnikom kúpili na polovicu auto zn. Škoda Octavia Tdi 1.9, ktoré musí predať, nakoľko potrebuje peniaze na kúpu bytu. Dohodli sa na cene 370.000 Sk. T. odôvodnil nízku cenu tým, že sa jedná o predvádzajúce auto. Kúpnu zmluvu spísali na návrh C. T. v kancelárii JUDr. D. K., kde svedok aj zložil peniaze, ktoré JUDr. K. osobne prevzal. Na okresný dopravný inšpektorát šli všetci traja. JUDr. K. sám vypísal potrebné tlačivá a tieto podpísala nejaká mladá žena. Po podpise auta svedok obdržal technický preukaz a osvedčenie o evidencii vozidla. Až vtedy zistil, že držiteľom auta bola žena. Do kancelárie JUDr. K. sa už nevrátili. Zo správania JUDr. K. aT. usúdil, že boli kamaráti. Obdobne vypovedal aj svedok D. Š., ktorý uviedol, že pôvodne ponúkal T. vozidlo jemu, ale on ho poslal za šéfom R. G.. Aj jemu T. tvrdil, že auto je jeho, avšak neskôr mu svedok G. povedal, že auto bolo JUDr. K.. Svedok C. P. vypovedal, že faktúra č. 311301/09/99 na meno D. P. je falzifikát, pečiatka aj podpis na tejto faktúre sú sfalšované, pričom ani predvádzacie autá nemajú vyššiu zľavu ako je 8% z ceny vozidla. Mgr. D. K. (P.) vypovedala, že podrobnosti skutku si nepamätá, potvrdila však, že požičala v minulosti obžalovanému JUDr. D. K. občiansky preukaz, aby mohol na jej meno prehlásiť vozidlo Škoda Octavia, ktoré ona nikdy nevidela. Žiadne doklady od vozidla nedostala, nevie čo sa s vozidlom stalo. Obžalovaný ju požiadal o túto službu tvrdiac, že predmetné vozidlo nemôže napísať na svoju osobu, lebo má nevysporiadanú BSM s predchádzajúcou manželkou. Skutkový stav uvedený v bode 1/ výrokovej časti rozsudku preukazuje aj znalecké dokazovanie KEÚ PZ Bratislava, z ktorého vyplýva, že technický preukaz série J. č. XXXXXX je falzifikát. Zo znaleckého posudku znalca Ing. E. č. 50/2003 možno zistiť, že všeobecná hodnota vozidla Škoda Octavia 1,9 Tdi bola vo výške 516.089 Sk. Skutkový stav popísaný v bode 1/ výrokovej časti rozsudku preukazujú aj listinné dôkazy, a to žiadosť o zapísanie motorového vozidla do evidencie, z ktorej vyplýva, že D. P. dňa 10.09.1999 v Trenčíne požiadala o zapísanie osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia TDi, k čomu bola pripojená aj falošná faktúra č. 311301/09/99, ktorá mala byť vystavená spoločnosťou U. na meno D. P.S. na sumu 619.900 Sk. Pokiaľ ide o následný predaj motorového vozidla Škoda Octavia 1.9 TDi poškodenému R. G. (bod 1/B výrokovej časti rozsudku), tak skutkový stav preukazuje aj kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcim C. T. a kupujúcim R. G. z 19.11.1999 týkajúca sa kúpi osobného motorového vozidla Škoda Octavia 1.9 TDi. Z uznesenia o vrátení motorového vozidla z 18.07.2000 možno zistiť, že predmetné vozidlo Škoda Octavia 1.9 TDi bolo odcudzené v júli roku 1999, a to ku škode Ing. E. J., pričom toto vozidlo bolo zaistené 10.05.2000 R. G., pričom vozidlo bolo následne vrátené poisťovni G., nakoľko tá vyplatila Ing. E. J. poistné plnenie a ten súhlasil s vrátením vozidla poisťovni. Medzi stranami teda nebolo sporné, že vozidlo Škoda Octavia 1.9 Tdi bolo odcudzené v Bratislave 17.07.1999 ku škode Ing. E. J. nezistenou osobou, pričom na vozidle prišlo k pozmeneniu čísla motora a k vyhotoveniu falošného technického preukazu. Nezistenou osobou bola vyhotovená aj falošná faktúra, ktorou malo byť vozidlo odkúpené od firmy U. a práve takto upravené vozidlo odkúpil od C. T. a obžalovaného JUDr. D. K. svedok R. G. za sumu 370.000 Sk. Svedok R.S. G. opoznal obžalovaného JUDr. D. K., pričom krajský súd nezistil nič zásadné, čo by výpoveď svedka R. G.P. výrazne spochybňovalo, respektíve, z čoho by sa dalo vyvodiť, že tento svedok mal dôvod na to, aby si vymýšľal rozhodné skutkové okolnosti, prípadne osoby, ktoré sa na predaji vozidla podieľali. Navyše, skutok uvedené pod bodom 2/ výrokovej časti rozsudku je takmer identický so skutkom uvedeným v bode 1/ výrokovej časti rozsudku, t. j. ide o zhodný spôsob spáchania skutku, avšak voči inej osobe (svedkovi O. J.), ktorá taktiež vypovedala usvedčujúco, a preto nie je žiadny dôvod na to, aby výpovede týchto svedkov nemohli slúžiť pre ustálenie viny obžalovaného JUDr. D. K.. Z uvedeného možno preto nepochybne vyvodiť, že to bol aj obžalovaný JUDr. D. K., ktorý sa vedome podieľal na predaji odcudzeného motorového vozidla za pomoci sfalšovaných údajov. Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že skutok spáchal aj obžalovaný JUDr. D. K., pretože celé jeho konanie vo vzťahu k tomuto skutku dokazuje, že vedel o tom, že ide o predaj kradnutého motorového vozidla. Takýto záver má oporu v zistení, že kým vo svojej kancelárii vyhotovil kúpnopredajnú zmluvu na mená účastníkov C.Š. T. a R. G., následne odišiel s nimi na dopravný inšpektorát vybaviť prepis vozidla, na dopravnom inšpektoráte už ako predávajúceho uviedol do žiadosti o prepis vozidla D. P. svoju vtedajšiu družku. Obžalovaný JUDr. D. K. musel vedieť, že kúpa a predaj vozidla sa takýmto spôsobom nevybavuje a skutočnosť, že sa angažoval do predaja vozidla aj na dopravnom inšpektoráte, preukazuje, že musel vedieť o predaji kradnutého vozidla. Ak by len vyhotovil kúpnopredajnú zmluvu na požiadanie zmluvných strán, nemal žiadny dôvod chodiť na dopravný inšpektorát a už vôbec nemal dôvod uvádzať do zmluvy najskôr meno predávajúceho C. T. a neskôr zmeniť na D. P., ktorá sa neskôr stala manželkou obžalovaného JUDr. D. K.. Napriek tomu, že sa nepodarilo preukázať, kto sfalšoval výrobné číslo vozidla a vyhotovil falošné doklady, je podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázané, že na predaji kradnutého vozidla savedome podieľal aj obžalovaný JUDr. D. K., ktorý musel vedieť o nelegálnom pôvode prepisovaného vozidla, ktorého hodnota bola stanovená znaleckým posudkom na sumu 516.089 Sk (17.131,02 euro), čo je kvalifikačným momentom pri trestnom čine legalizácii príjmu z trestnej činnosti (bod 1/A) s tým, že vozidlo bolo následne, a to aj obžalovaným JUDr. D. K., predané za sumu 370.000 Sk (12.281,75 euro), ktorú si ponechali, čo je kvalifikačným momentom pri trestnom čine podvodu (bod 1/B). Pokiaľ ide o skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku pod bodom 2/, tak ten bol ustálený najmä na podklade výpovede svedka O. J., ktorý vypovedal, že s C.Š. T. sa zoznámil prostredníctvom R. G. asi v októbri 1999. T. o sebe tvrdil, že pracuje v závode T. a má preto možnosť získať skúšobné vozidlá za nízku cenu. T. mu vydávajúc sa za majiteľa vozidla VW Passat striebornej metalízy toto predal za 470.000 Sk. Na okresnom dopravnom inšpektoráte boli pri prehlásení vozidla len oni dvaja. Následne išli do kancelárie JUDr. D. K., kde bola spísaná kúpna zmluva a tam aj vyplatili T. do rúk dohodnutú sumu. Svedok Ing. S. T. vypovedal, že technický preukaz J. č. XXXXXX predložený T. pri prihlasovaní vozidla je falzifikát a nikdy nebol vydaný firmou H., pečiatka aj podpis v technickom preukaze sú sfalšované. Skutkový stav uvedený v bode 2/ výrokovej časti rozsudku preukazuje aj znalecké dokazovanie KEÚ PZ Bratislava, z ktorého vyplýva, že technický preukaz série J. XXXXXX je falzifikát. Zo znaleckého posudku znalca Ing. E. č. 51/2003 možno zistiť, že všeobecná hodnota vozidla VW Passat 1,9 Tdi bola vo výške 709.958 Sk. Skutkový stav popísaný v bode 2/ výrokovej časti rozsudku preukazujú aj listinné dôkazy, a to žiadosť o zapísanie motorového vozidla do evidencie, z ktorej vyplýva, že C. T. 8.11.1999 v Trenčíne požiadal o zapísanie osobného motorového vozidla zn. VW Pasat, k čomu bola pripojená aj falošná faktúra č. 2431/99nw z 3.11.1999, ktorá mala byť vystavená spoločnosťou H. na meno C. T. na sumu 729.053,64 Sk. Pokiaľ ide o následný predaj motorového vozidla VW Pasat poškodenému O. J. (bod 2/B výrokovej časti rozsudku), tak skutkový stav preukazuje aj kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcim C. T. a kupujúcim O. J. zo 17.12.1999 týkajúca sa kúpi osobného motorového vozidla VW Pasat, a to za kúpnu cenu 470.000 Sk. Zo záznamu o predbežnom zaistení veci z 8.08.2001 možno zistiť, že vyššie uvedené motorové vozidlo bolo políciou zaistené poškodenému O. J., pričom zo zápisnice o ohliadke miesta činu z 17.08.1999 možno zistiť, že osobné motorové vozidlo VW Pasat bolo odcudzené v Bratislave 17.08.1999 ku škode leasingovej spoločnosti. V tomto smere krajský súd konštatuje, že vzhľadom na blízku časovú súvislosť spáchania skutkov uvedených v bodoch 1/ a 2/ výrokovej časti rozsudku ako aj ich identický spôsob spáchania, je možné nepochybne ustáliť, že medzi obžalovaným JUDr. D. K. a svedkom C. T. bola evidentne spolupráca pri prepisovaní a následnom predávaní vozidiel za pomoci sfalšovaných listinných dokladov. Obžalovaný JUDr. D. K. vedel v skutku uvedenom v bode 1/ akým spôsobom sa legalizujú a následne predávajú odcudzené vozidlá, na takomto konaní sa podieľal a takto konal aj mesiac po skutku v bode 1/, teda v skutku v bode 2/. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný JUDr. D. K. sa poznal s C. T., nie je možné uveriť tomu, že v skutku v bode 2/ by sa obžalovaný JUDr. D. K. nepodieľal na vylákaní finančných prostriedkov od poškodeného, keď spisoval kúpnu zmluvu a vedel o C. T., že nepracuje v spoločnosti vyrábajúcej motorové vozidlá a nepredáva predvádzacie vozidlá, navyše, keď rovnako predával pred mesiacom iné motorové vozidlo. Ohľadne bodov 1/ a 2/ výrokovej časti rozsudku poukazuje krajský súd aj na kasačné uznesenie najvyššieho súdu z 12.04.2012, v ktorom na strane 19 najvyšší súd uvádza, že nemá pochybnosti o tom, že skutky sa udiali spôsobom popísaným v skutkovej vete. Najvyšší súd vyslovil nesúhlas so záverom krajského súdu v predchádzajúcom rozsudku v prípade obžalovaného JUDr. D. K., pokiaľ vypustil skutky uvedené pod bodom 2/ obžaloby. K uvedenému najvyšší súd uviedol, že na jednej strane v bode 1/ mal krajský súd za nepochybne preukázané, že JUDr. K. sa dopustil popísaných skutkov, ale už o mesiac, hoci išlo o rovnaký postup, mal o jeho vine pochybnosti. Takéto hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu podľa najvyššieho súdu odporuje základným zásadám logiky. V tomto smere si najvyšší súd plne osvojil námietky prokurátora uvedené v dôvodoch jeho odvolania, pričom doplnil, že aj z popisu skutkov v bode 2/A, B vyplýva, že obžalovaný mal získať majetkový prospech, respektíve sa mal podeliť o zisk z predaja auta. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a argumenty považuje krajský súd vinu obžalovaného JUDr.D. K. za spáchanie skutkov popísaných v bodoch 1/ a 2/ výrokovej časti rozsudku za nepochybne preukázanú, a to v rozsahu nevzbudzujúcom relevantné pochybnosti. Obžalovaný JUDr. D. K. teda svojím konaním popísaným v bodoch 1/A a 2/A výrokovej časti rozsudku naplnil všetky znaky pokračovacieho trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, nakoľko sa úmyselne podieľal na manipulácii s odcudzenými motorovými vozidlami, a to tak, že vykonal činnosť smerujúcu k prepisu týchto motorových vozidiel pochádzajúcich z trestnej činnosti na iné osoby, a to za použitia falošných dokladov, a to aj falšovaných technických preukazov, čo nepochybne vyplýva z vykonaného znaleckého dokazovania rozobraného vyššie, pričom tak získal pre seba neoprávnený prospech vo výške hodnoty predmetných motorových vozidiel v čase ich prepisu (legalizácie), ktorá bola podľa znaleckého posudku v bode 1/A vo výške 516.089 Sk a v bode 2/A vo výške 709.958 Sk. Vzhľadom k tomu, že v skutkoch uvedených v bode 2/A a v bode 1/B úmyselne využil aj falošný technický preukaz na zdanie pravosti vozidla, dopustil sa aj trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. V bodoch 1/B a 2/B výrokovej časti rozsudku obžalovaný JUDr. D. K. svojím konaním naplnil všetky znaky pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, nakoľko sa podieľal na uvádzaní poškodených do omylu v tom, že ide o predaj ‚nezávadných' motorových vozidiel, hoci vedel (a to aj z toho, že predaj neoprávnene legalizovaných motorových vozidiel bol realizovaný za pomerne nízku cenu oproti skutočnej hodnote týchto vozidiel), že ide o vozidlá, ktoré boli spôsobom uvedeným v bodoch 1/A a 2/A výrokovej časti rozsudku neoprávnene legalizované a túto skutočnosť poškodeným zamlčal, čím im spôsobil škodu vo výške, ktorá sa rovná kúpnej cene, ktorú za motorové vozidlá poškodení zaplatili. Zo strany obžalovaného JUDr. D. K. teda išlo o neoprávnené obohatenie sa na úkor majetku poškodených osôb, a to za pomoci uvádzania poškodených do omylu. Z vykonaného dokazovania pritom nepochybne vyplýva, že zo strany obžalovaného JUDr. D. K. išlo o pokračovaciu formu páchania trestnej činnosti, a to tak trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti ako aj trestného činu podvodu. K páchaniu uvedenej trestnej činnosti dochádzalo v blízkej časovej súvislosti, pričom išlo aj o rovnaký spôsob spáchania čiastkových útokov, nakoľko konanie obžalovaného bolo na seba naviazané (najskôr legalizácia odcudzeného vozidla, a potom jeho následný predaj inej osobe a o mesiac taký istý spôsob spáchania skutku) s tým, že tu bol aj rovnaký predmet útoku (najskôr legalizovanie odcudzeného vozidla, a potom obohatenie sa predajom takto neoprávnene zlegalizovaného vozidla) ako aj jednotiaci zámer obžalovaného páchať predmetnú trestnú činnosť. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 3/ výrokovej časti rozsudku (bod 26/ obžaloby), tak vina obžalovaného E. K. z jeho spáchania bola nepochybne ustálená na podklade svedeckých výpovedí, znaleckých posudkov ako aj listinných dôkazov. Obžalovaný E. K. spáchanie žalovaného skutku poprel s tým, že s tým nemá nič spoločné. Nebolo pritom sporné, že motorové vozidlo zn. VW Bora 1.9 Tdi, ktoré je predmetom tohto skutku, bolo odcudzené v Bratislave 19.01.2000 ku škode spoločnosti O., pričom neskôr bolo nájdené v autobazáre C.. Vo veci bol vypočutý svedok Q. J., ktorý uviedol, že sa pozná so synovcom obžalovaného E. K., ktorý ho požiadal o tom, aby na seba prihlásil jedno motorové vozidlo na krátky čas. Obžalovaný K. mu povedal, že potrebuje túto službu preto, že nechce vozidlo prihlásiť na seba, lebo chce, aby vozidlo bolo prihlásené v Trenčíne, kde on nemá trvalý pobyt. Napokon s návrhom obžalovaného K. súhlasil, poskytol mu údaje z občianskeho preukazu, pričom on sám sa ďalej o vec nestaral. Neskôr mu obžalovaný K. ukázal veľký technický preukaz a faktúru k vozidlu VW Bora s tým, že neskôr pôjde toto auto prihlásiť na dopravný inšpektorát v Trenčíne. Potom naozaj išiel s vozidlom na C., pričom sa vo vozidle nachádzal starší pán, ktorý od začiatku vo veci vystupoval spolu s K. a tento pán doviedol príslušníka PZ, ktorý vozidlo kontroloval. Išlo o svedka S. H., ktorý vypovedal, že vykonával kontrolu výrobných čísel karosérie a motora, pričom pri spracovávaní dokladov si všimol, že technický preukaz sa odlišoval od ostatných tým, že číslo a séria preukazu nejavili známky tlače od papiera a aj farba tlače bola rozdielna na jednotlivých stranách. Z tohto dôvodu požiadal o overenie pravosti preukazu, kedy sa potvrdilo, že ide o falzifikát. Následne kontaktoval E. E. E., ktorý ho o pomoc požiadal, aby vozidlo opätovne pristavili. Uvedený preukazzadržal a odovzdal pracovníkovi OKP. Ku skutku vypovedal aj svedok E. E. J., ktorý potvrdil, že obžalovaný K. ho začiatkom roku 2000 požiadal o pomoc pri prihlasovaní motorového vozidla VW Bora na Z. v Q.. Obžalovaný K. mu povedal, že auto bude prihlasovať na istého mladého muža (Q. J.), pričom mu dal veľký technický preukaz a faktúru o kúpe auta. Svedok vyzdvihol predmetné motorové vozidlo od domu obžalovaného K., vyzdvihol aj svedka Q. J. a spoločne išli na C. vozidlo prihlásiť. Svedok potvrdil, že požiadal svojho syna (svedok E. E.) o pomoc pri prihlasovaní auta, ale len preto, aby nemusel čakať, nemal vedomosť o tom, že ide o kradnuté vozidlo. Z C. svedok odviezol auto späť k obžalovanému K. do O., kde ho nechal stáť pred domom a kľúče odovzdal matke obžalovaného K.. Keď sa neskôr dostavil pred dom obžalovaného K. a chcel opätovne zobrať vozidlo a odviesť ho na C., zistil, že vozidlo sa už tam nenachádza. Nevedel uviesť, čo sa ďalej s vozidlom stalo. Predmetné výpovede potvrdzujú aj listinné dôkazy. Zo žiadosti o zapísanie motorového vozidla do evidencie vyplýva, že 9.02.2000 v Trenčíne bola podaná žiadosť Q. J., a to ohľadne osobného automobilu VW Bora, strieborná metalíza. Nadobúdacím dokladom bola faktúra, ktorá mala byť vystavená spoločnosťou H., na príjemcu Q. J. a predmetom faktúry bol odpredaj motorového vozidla VW Bora TDI strieborná metalíza za základnú sumu 643.903 Sk, táto faktúra s číslom 124/2000nw mala byť vystavená dňa 04.02.2000. Vozidlo bolo nájdené a zaistené 9.10.2002 v autobazáre C.. K uvedenému vypovedal svedok Ing. P. Z., ktorého výpoveď bola na hlavnom pojednávaní prečítaná postupom podľa § 211 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (pre jeho nedosiahnuteľnosť) a ktorý uviedol, že vozidlo bolo kúpené od svedka D. H. za sumu 600.000 Sk dňa 12.04.2002. Svedok D. H. si na hlavnom pojednávaní nepamätal, o čom vypovedal v prípravnom konaní (vzhľadom na odstup času, svedok vypovedal v prípravnom konaní dňa 18.12.2002), a preto bola jeho výpoveď z prípravného konania podľa § 211 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 prečítaná. Svedok D. H. vo svojej prečítanej výpovedi uvádzal, že hral na automatoch, vedľa neho hral na automate chlap, ktorý sa mu prihovoril. Spýtal sa ho, či si nechce privyrobiť nejaké peniaze, povedal, že chce. Ukázal mu vozidlo, ktoré bolo odstavené na parkovisku. Jednalo sa o VW Bora 1.9 TDi striebornej farby. Povedal mu (svedkovi), že pôjde do bazáru a predá ho a jemu (svedkovi) dá potom z tej sumy 5000 Sk. Tvrdil, že vozidlo je jeho, že všetko okolo predaja vybaví on, ale že do bazára nemôže ísť a toto urobí on (svedok). Dohodli sa, išli do bazáru. Svedok si sadol na miesto vodiča s tým, že na sedadlo spolujazdca mu položil ten chlap všetky doklady, ktoré vraj bude potrebovať a ktoré vybral z priehradky. Boli na kope a ani sa nepozrel čo sú to za doklady. Povedal mu, aby za vozidlo pýtal sumu, presne si nepamätá, bolo to vyše 500.000 Sk a že počká. Išiel do bazára, kde odovzdal všetky doklady od vozidla a vozidlo predal za sumu vyše 500.000 Sk. Dvaja páni vozidlo prezreli. Sumu, ktorú dostal, mu vyplatili na ruku a on z bazára odišiel. Peniaze odovzdal tomu chlapovi, ktorý mu z nich oddelil 5000 Sk, ako sľúbil. od tej doby ho nevidel. Peniaze, ktoré dostal, minul. Predmetné výpovede potvrdzujú listinné dôkazy. Zo zmluvy o predaji a kúpe ojazdeného motorového vozidla, ktorá bola uzatvorená 12.04.2002 medzi predávajúcim D. H. a kupujúcim C., vyplýva, že predmetom predaja bolo vozidlo VW Bora 1.9 TDI ŠPZ T. XXX C. s tým, že kúpna cena bola vo výške 600.000 Sk. Na kúpnu zmluvu nadväzuje preberací protokol z 12.04.2002, z ktorého vyplýva, že D. H. odovzdal uvedené motorové vozidlo predávajúcemu (súčasťou je aj fotokópia občianskeho preukazu D. H.), pričom z výdavkového pokladničného dokladu z 12.02.2002 možno zistiť, že D. H. prevzal sumu 600.000 Sk za predaj vozidla. Z vyjadrenia Krajského dopravného inšpektorátu PZ v Bratislave zo 16.02.2003 možno zistiť, že vozidlo VW Bora neprechádza ich evidenciou motorových vozidiel, teda nebolo prihlásené ich súčasťou do evidencie vozidiel, pričom pod evidenčným číslom T. XXX C. bolo zaevidované ich súčasťou vozidlo továrenskej značky Škoda Octavia. Hodnota motorového vozidla uvedeného v bode 3/ výrokovej časti rozsudku bola ustálená na podklade znaleckého posudku znalca Ing. E., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že jeho znalecká úloha bola na základe predloženého spisového materiálu určiť hodnotu predmetného motorového vozidla VW Bora 1,9Tdi, ktoré v tom čase malo pridelené rakúske evidenčné číslo V. ku dňu jeho legalizácie, t. j. ku dňu 9.02.2000, kedy malo najazdených cca 1800 km. Výsledok jeho skúmania znel, že všeobecná hodnota vozidla VW Bora bola ku dňu 9.03.2000 vo výške 712.872 Sk, pričom je dôležité uviesť, že sa nemalzaoberať hodnotou vozidla už ako keby s pozmenenými identifikátormi, o čom píše aj v závere posudku, že znehodnotenie vozidla pozmenením identifikátorov v posudku zohľadňované nebolo. Znalecké dokazovanie z odboru kriminalistiky, odvetvia metalografie a grafickej diagnostiky potvrdilo, že identifikačné údaje vozidla boli pozmenené a oba technické preukazy k tomu istému vozidlu zn. VW Bora, jeden zaistený svedkom S. H. a druhý v bazári C. spolu s osvedčením o evidencii vozidla sú falzifikáty a boli vyhotovené podľa rovnakej grafickej predlohy ako ostatné vyššie uvedené falzifikáty. Z uvedených dôkazov podľa názoru krajského súdu možno nepochybne usudzovať, že sa stal skutok popísaný v bode 3/ výrokovej časti tohto rozsudku a že jeho páchateľom je obžalovaný E. K.. Obžalovaného usvedčuje svedok Q. J., ktorého podľa jeho výpovede obžalovaný E. K. požiadal, aby na seba prihlásil vozidlo VW Bora, ďalej mu práve obžalovaný E. K. dal veľký technický preukaz ako aj faktúru k vozidlu VW Bora, pričom následne bolo zistené, že tieto doklady boli falošné. Z uvedeného vyplýva jednoznačná vedomosť obžalovaného E. K. o tom, že vozidlo VW Bora nemalo legálny pôvod a že jeho prepis na dopravnom inšpektoráte môže byť problémový (rizikový), nakoľko pokiaľ by obžalovaný E. K. nemal vedomosť o tom, že vozidlo má nelegálny pôvod a že doklady k nemu sú falošné, celkom určite by nemal žiadny problém, aby vozidlo prihlásil sám a nežiadal by o to svedka Q. J.. V tomto smere nie je výpoveď svedka Q. J. osamotená, nakoľko obžalovaného E. K. usvedčuje aj výpoveď svedka E. E. J., ktorý vypovedal, že aj jeho požiadal obžalovaný E. K. o pomoc s prihlasovaním vozidla VW Bora. Svedok nechal vozidlo VW Bora pred domom obžalovaného E. K. a kľúče od neho odovzdal matke obžalovaného, avšak neskôr, keď chcel zobrať vozidlo na dopravný inšpektorát, už tam vozidlo nebolo. Z uvedeného vyplýva, že následne, ako obžalovaný E. K. zistil, že pri prihlasovaní vozidla na dopravnom inšpektoráte sa vyskytli problémy (zadržanie falošných dokladov svedkom S. H.), vozidla VW Bora sa zbavil a toto bolo následne zaistené až v roku 2002 v autobazáre C.. K uvedenému krajský súd uvádza, že výpovede vyššie uvedených svedkov považuje krajský súd za vierohodné, vzájomne sa dopĺňajúce a usvedčujúce obžalovaného zo spáchania stíhaného skutku, pričom krajský súd nezistil nič, z čoho by sa dalo usudzovať, že by uvedení svedkovia mali motív krivo vypovedať, respektíve lživo obviňovať obžalovaného zo spáchania skutku, ak by sa ho nebol skutočne dopustil. Falošné doklady k vozidlu, ktorými obžalovaný disponoval a dal k prepisu vozidla, zapojenie iných osôb pri prepisovaní vozidla na dopravnom inšpektoráte a skutočnosť, že obžalovaný E. K. všetko riadil z úzadia a následne vozidlo po problémoch pri jeho prepise odstránil (ukryl), nepochybne nasvedčuje tomu, že vedel o nelegálnom pôvodne vozidla a uvedených svedkov iba využil k tomu (ako živé nástroje), aby mu zabezpečili prepis (legalizáciu) vozidla na dopravnom inšpektoráte. Pokiaľ obžalovaný E. K. na hlavnom pojednávaní uvádzal, že sa skutku nemohol dopustiť, lebo bol vo väzbe, tak zo spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný E. K. bol vo väzbe v inej trestnej veci od 16.11.2000 do 7.03.2001 a následne vo výkone trestu odňatia slobody od 7.03.2001 do 15.11.2001, teda až potom, čo sa dopustil skutku uvedeného v bode 3/ výrokovej časti rozsudku. Obžalovaný E. K. preto svojím konaním popísaným v bode 3/ výrokovej časti rozsudku naplnil všetky znaky trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, nakoľko motorové vozidlo pochádzajúce z trestnej činnosti mal vo svojej moci, pričom mal aj úmysel zakryť jeho pôvod v trestnom čine, a to tak, že ho za pomoci falošných dokladov nechá prepísať na dopravnom inšpektoráte na inú osobu a následne po odhalení falošných dokladov vykonal úmyselné konanie, ktoré spočívalo v odstránení vozidla (t. j. išlo o konanie, ktoré sa dá považovať za zmarenie zaistenia vozidla na účely trestného konania) s tým, že disponovaním s kradnutým vozidlom získal pre seba neoprávnený prospech spočívajúci v hodnote tohto motorového vozidla, ktorá bola znaleckým dokazovaním ustálená na sumu 712.872 Sk. Zároveň tým, že svedkovi Q. J. úmyselne dal k prepisu motorového vozidla falšovaný technický preukaz, čo nepochybne vyplýva z vykonaného znaleckého dokazovania, ktoré je rozvedené vyššie, naplnil nepochybne aj znaky skutkovej podstaty trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, a to v jednočinnom súbehu. Konanie obidvoch obžalovaných pritom zjavne presahuje nepatrný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (§ 3 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005), a to hlavne s poukazom na spôsob vykonania trestných činov (legalizácia odcudzených vozidiel a u obžalovaného JUDr. D. K. aj ich následný podvodný predaj iným osobám), ich následkov (spôsobenie pomerne vysokej škody, či neoprávnené získanie prospechu pri legalizácii vozidiel) ako aj mieru zavinenia obžalovaných (úmyselné zavinenie, u obžalovaného JUDr. D. K. viažuce sa k dvom čiastkovým útokom pokračovaciehotrestného činu). Krajský súd konanie obžalovaných JUDr. D. K. a E. K. právne kvalifikoval podľa Trestného zákona účinného ku dňu 31. decembra 2005, nakoľko k tomuto dňu bola najvyššia minimálna mesačná mzda na území Slovenskej republiky (6.900 Sk, t. j. 229,04 euro), od ktorej sa odvíjala výška spôsobenej škody, a teda aj kvalifikovaná skutková podstata žalovaných trestných činov. Čím vyššia bola minimálna mesačná mzda, tým nižšiu škodu spôsobili obžalované osoby v rámci škody nutnej na planenie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Krajský súd bol preto názoru, že znenie Trestného zákona účinného ku dňu 31. decembra 2005 je pre obžalovaných najpriaznivejšie s tým, že uplatnenie Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 neprichádza do úvahy vzhľadom na výrazné sprísnenie trestných sadzieb pri vyššie uvedených trestných činoch". „Súd pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného zákona, a to najmä zo závažnosti spáchaného trestného činu, z ktorého boli obžalovaní uznaní za vinných, pričom zohľadnil aj poľahčujúce či priťažujúce okolnosti ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaných. Pri úvahách ohľadne druhu a výmery trestu, ktorý má byť ukladaný obžalovaným, však krajský súd prihliadol hlavne na výrazné prieťahy, ktoré boli vo veci spôsobené konajúcimi orgánmi verejnej moci a ktoré sú až tak zásadné, že je ich nutné výrazne kompenzovať v zmysle § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, teda mimoriadnym znížením trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Z článku 48 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je ústavným právom každého jednotlivca, ktorého porušenie je právne priamo vynútiteľné prostredníctvom Ústavy SR. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je základné ľudské právo, pričom je chápané aj ako súčasť práva na spravodlivý proces a nadväzuje na právo domáhať sa súdnej alebo inej právnej ochrany v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V tomto smere je nutné uviesť aj ustanovenie § 2 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Prerokovanie veci v primeranej lehote požaduje aj Európsky dohovor o ľudských práva v článku 6 ods. 1. Krajský súd poukazuje aj na závery kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 12.04.2012, ktorý zdôraznil, že tresty uložené v rámci základnej trestnej sadzby by boli pre obžalovaných neprimerane prísne, a preto dospel najvyšší súd k záveru, že je nutné u obžalovaných aplikovať zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1 Trestného zákona, a to s poukazom na to, že skutky sa stali v roku 1999, 2000, pričom trestné stíhanie bolo začaté v roku 2001. Obžaloba na obžalovaných bola podaná v roku 2003. K uvedenému krajský súd uvádza, že len konanie pred súdom už trvá do vyhlásenia tohto rozsudku takmer 20 rokov. Práve vyššie popísané prieťahy, ktoré vznikli pomalou činnosťou súdu spôsobenou hlavne častými zmenami v zložení senátu krajského súdu, teda objektívnymi dôvodmi, na ktorých nemali obžalovaní vinu, sú takou okolnosťou, ktorá zakladá dôvod na výnimočné zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby u obidvoch obžalovaných. V zmysle § 40 ods. 1 Trestného zákona totiž ‚okolnosťami prípadu' možno rozumieť v súhrne všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru, závažnosti trestného činu a možnosti nápravy páchateľa (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3To/32/2003, z 1.09.2007). V tomto smere poukazuje krajský súd aj na judikatúru najvyššieho súdu (R 10/2011), podľa ktorej, dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. Vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam dospel krajský súd k záveru, že konštatované podstatné prieťahy, ktoré spôsobil primárne krajský súd, je nevyhnutné kompenzovať za použitia ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a uložiť obžalovanému JUDr. D. K. prevýchovný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, t. j. trest na dolnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby,nakoľko obžalovaný JUDr. D. K. už svojím životom po spáchaní stíhaných skutkov dostatočne preukázal, že sa napravil a že vedie riadny život. Krajský súd preto nepochybuje, že obžalovaný bude viesť riadny život aj naďalej a že uložený trest bude postačujúci na dovŕšenie jeho nápravy. Pokiaľ ide o výrok o treste ohľadne obžalovaného E. K., tak v jeho prípade krajský súd zistil, že prichádza do úvahy ukladanie súhrnného trestu, a to vzhľadom k odsúdeniu obžalovaného E. K. rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3T/73/2009, z 22.01.2013 (spis bol oboznámený na hlavnom pojednávaní) za spáchanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom skutok spáchaný v prejednávanej trestnej veci a skutok, pre ktorý bol uznaný vinným, citovaným rozsudkom veci (skutok bol spáchaný v mesiacoch apríl a máj roku 2000) sú vo viacčinnom súbehu. Vzhľadom k tomu, že v zbiehajúcej sa trestnej činnosti bol obžalovanému E. K. ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, mohol by byť súhrnným trestom iba nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 nesmie byť súhrnný trest miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. S poukazom na výrazné prieťahy v danej trestnej veci, ktoré sa týkajú aj obžalovaného E. K., by podľa názoru krajského súdu bolo ukladanie nepodmienečného súhrnného trestu odňatia slobody pre obžalovaného neprimerane prísne, nakoľko obidva zbiehajúce sa trestné činy boli spáchané v roku 2000, teda pred viac ako 20 rokmi, a preto trest odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému E. K. ukladaný v roku 2013 a ktorý aj vykonal možno považovať za dostačujúci aj v danej trestnej veci, v ktorej bol uznaný za vinného zo spáchania jedného skutku, ktorý sa stal ešte v roku 2000. Krajský súd je preto názoru, že v prípade obžalovaného E. K. boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 37 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, t. j. na upustenie od uloženia súhrnného trestu. Pokiaľ ide o nároky poškodených na náhradu škody, tak krajský súd pripomína, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25. januára 2008 rozhodol tak, že podľa § 206 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 44 ods. 5 Trestného poriadku sa poškodení nepripúšťajú do konania, čo akceptoval aj najvyšší súd v zrušujúcom uznesení z 12. apríla 2012. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku".
Obžalovaný E. K. podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu proti všetkým výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave týkajúcich sa jeho osoby ako aj proti konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. V odôvodnení odvolania uviedol, že vina bola ustálená na základe výpovede svedka Q. J., a preto obžalovaný musel mať jednoznačnú vedomosť o tom, že vozidlo VW Bora nemalo legálny pôvod a jeho prepis môže byť rizikový. Tieto tvrdenia sa však nezakladajú na pravde a sú čiastočne v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania a čiastočne nevyplývajú zo žiadnych dôkazov, ide teda len o nepodložené úvahy. V tejto časti sa krajský súd nevysporiadal ani s argumentáciou obhajoby. Navyše nie je možné bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že sa žalovaný skutok stal a ostatní svedkovia ani nepreukazujú jednoznačne konanie obžalovaného. Q. J. len uviedol, že sa pozná so synovcom obžalovaného K., ktorý ho požiadal, aby na určitý čas na seba prihlásil vozidlo, pretože obžalovaný ho chcel prihlásiť v Trenčíne, kde nemal trvalý pobyt. Z rovnakých dôvodov o prihlásenie vozidla obžalovaný požiadal aj E. E. J.. Keďže E. aj J. s tým súhlasili, išli prihlásiť vozidlo na Z. v Q.. Až tam sa zistilo, že technický preukaz bol falzifikát. To ešte nepreukazuje vinu obžalovaného. Navyše aj podľa znalkyne išlo o menej podarený falzifikát, ktorý by nemal oklamať odborne znalú osobu, nie však obžalovaného. Ani svedok H. nevedel na hlavnom pojednávaní uviesť nič bližšie, a to ani po prečítaní jeho výpovede z prípravného konania. Obžalovaný namietal, že tento svedok bol vypočutý príslušníkom OO PZ bez dožiadania. Obžalovaný namietal tiež, že opísaný predaj vozidla bol natoľko pochybný, že žiadny autobazár by ho v takej sume nevykúpil. Nebol preukázaný úmysel obžalovaného zakryť pôvod majetku, ani úmysel zmariť jeho zaistenie pre účely trestného konania a získať tak predpokladaný prospech. Absentuje preukázanie subjektívnej stránky. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, alternatívne vrátiť vec krajskému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal samostatne odvolanie obžalovaný JUDr. D. K., ktoré písomne odôvodnil nasledovným spôsobom:
- pretože došlo k zmene v zložení senátu, s ktorým výslovne nesúhlasil, mal súd prvého stupňa vykonať hlavné pojednávanie od začiatku;
- pre pokračovanie v hlavnom pojednávaní súd zvolil nesprávnu aplikáciu § 264 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré mal uplatniť v znení účinnom ku dňu podania obžaloby, t. j. 13. mája 2002;
- súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal s prechodnými a záverečnými ustanoveniami Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005;
- Krajský súd v Bratislave nemal ďalej splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania 21. marca 2022 a 25. apríla 2022 v neprítomnosti obžalovaného, pretože napriek tomu, že na to dal výslovný súhlas, nebola splnená podmienka vykonania hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti podľa § 212 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, a to z dôvodu, že vyšetrovateľom nebolo dodržané ustanovenie o vznesení obvinenia podľa § 163 naposledy citovaného zákona;
- nevykonaním navrhnutých dôkazov zo strany obžalovaného boli porušené ustanovenia, ktorými sa malo zabezpečiť jeho právo na obhajobu a právo na objasnenie veci;
- súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 2 ods. 5 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, aby bol náležite zistený skutkový stav veci a s rovnakou starostlivosťou neobjasňoval okolnosti svedčiace proti nemu ako aj okolnosti, ktoré svedčali v jeho prospech a v oboch smeroch nevykonával dôkazy.
Odvolanie ten istý obžalovaný doplnil dvoma podaniami, ktorých hlavným zmyslom bolo doložiť dokumenty, z ktorých odvodzoval tvrdenia svojho prvotného odôvodnenia. V ďalšom opätovne prízvukoval ním skôr uvádzané, s rozšírením o niektoré podrobnosti dovysvetľujúce jeho pôvodnú argumentáciu.
Verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaných na základe ich výslovnej žiadosti. Prokurátor navrhol odvolania obžalovaných zamietnuť. Obhajcovia obžalovaných zotrvali na dôvodoch odvolaní a na pôvodných návrhoch.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 254 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že odvolania oboch obžalovaných nie sú dôvodné.
Krajský súd v Bratislave v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho uznal obvinených za vinných.
Najvyšší súd konštatuje, že Krajský súd v Bratislave vyhodnotil vykonané dôkazy súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému hodnoteniu z hľadiska pravidiel § 2 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov Krajského súdu v Bratislave neodporuje základným princípom logického myslenia. Skutočnosť, že obžalovaní sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, nemôže sama o sebe viesť najvyšší súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených týmto súdom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právona to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/2008, II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004).
Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného JUDr. D. K., najvyšší súd v troch okruhoch konštatuje:
I. Po zmene v zložení senátu, súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní 24. januára 2022, 21. marca 2022 a 25. apríla 2022 doplnil dokazovanie nariadené najvyšším súdom v uznesení, sp. zn. 5To/13/2011, z 12. apríla 2012.
Vzhľadom k tomu, že obžalovaný JUDr. D. K. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. januára 2022 nesúhlasil so zmenou v zložení senátu, postupoval Krajský súd v Bratislave správne podľa § 264 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, ktoré obsahuje špeciálne ustanovenie o konaní na súde prvého stupňa po zrušení rozsudku odvolacím súdom. Súd prvého stupňa zopakoval iba to dokazovanie, ktoré bolo vykonané po zrušení rozsudku odvolacím súdom, a teda neopakoval celé dokazovanie, ktoré bolo na hlavnom pojednávaní vykonané od čítania obžaloby. Krajský súd teda správne aplikoval ustanovenie § 567q ods. 6 Trestného v spojení s ustanovením § 277a ods. 3 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z.
Ak obžalovaný JUDr. D. K. poukazuje na údajné znenie článku II. bod 3 zákona č. 122/2005 Z. z. (ktorým bol novelizovaný vtedy platný Trestný poriadok), tak najvyšší súd musí uviesť, že obžalovaným uvádzané znenie danej novely sa v takej forme v tomto zákone nenachádza.
Je však zároveň potrebné poukázať na skutočnosť, že krajský súd umožnil opakovane obom obžalovaným vyjadriť sa na hlavnom pojednávaní k veci. Zároveň zopakoval vykonanie všetkých ostatných podstatných dôkazov, na ktorých založil svoj výrok o vine a treste. Všetci noví členovia senátu sa tiež mali možnosť oboznámiť so všetkými dôkazmi vykonanými v priebehu celého trestného konania. V tejto súvislosti najvyšší súd zároveň poukazuje na to, že po zmene senátu by sa malo v zásade zabezpečiť vykonanie celého dokazovania v danej trestnej veci. Avšak aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že je prípustné, aby z dôvodu existencie dôležitých administratívnych alebo procesných dôvodov nemuselo byť dovtedajšie dokazovanie en bloc zopakované, avšak musí byť garantovaná možnosť nového sudcu (sudcov) oboznámiť sa s doterajším vykonaným dokazovaním a s prednesenou argumentáciou strán. Povinnosť zopakovať dokazovanie teda nie je bezpodmienečná.
Nebolo možné teda akceptovať argumentáciu obžalovaného JUDr. D. K. o vykonanie predbežného prejednania obžaloby a vrátenia veci prokurátorovi do prípravného konania, nakoľko v danom štádiu súdneho konania to nebolo možné, pretože sa koná už po zrušení rozsudku odvolacím súdom a Krajský súd v Bratislave bol povinný vykonať úkony, ktoré nariadil najvyšší súd v zrušujúcom uznesení.
Z dôvodu zmeny v zložení senátu dal súd prvého stupňa riadnu možnosť menovanému obžalovanému vypovedať, ktorý to ale odmietol.
Zároveň treba podotknúť, že Krajský súd v Bratislave zvolil aplikáciu Trestného poriadku korektne v účinnom znení.
II. Z návrhov na doplnenie dokazovania zostali iba návrhy, ktoré v priebehu konania pred súdom zasielal písomne obžalovaný JUDr. D. K..
V tomto smere je nutné uviesť, že išlo hlavne o návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré sa netýkajú priamo skutkov (skutkových okolností), zo spáchania ktorých bol obžalovaný JUDr. D. K., ale ide onávrhy na vykonanie dôkazov, ktoré sa týkajú dokazovania už samotného priebehu dokazovania v danej trestnej veci.
Na hlavnom pojednávaní boli i podľa názoru najvyššieho súdu vykonané všetky potrebné a dostupné dôkazy a aj s poukazom na odstup času od spáchania žalovanej trestnej činnosti, už nie je možné ani reálne predpokladať, že by sa vyskytli ešte nejaké, doposiaľ súdu neznáme, dôkazy, ktoré by mohli zásadným spôsobom spochybniť, či zvrátiť skutkové okolnosti uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Krajský súd v Bratislave preto procesne vhodným spôsobom rozhodol, že navrhované dôkazy nevykoná, nakoľko sa vôbec netýkali rozhodných skutkových okolností a ani dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní, a preto ani ich vykonaním nemožno predpokladať zistenie iných skutkových záverov. Navyše, na zásadné procesné námietky obžalovaného JUDr. D. K. týkajúce sa vedeného trestného konania už dal odpoveď najvyšší súd, a to vo svojom uznesení, sp. zn. 5To/13/2011, z 12. apríla 2012 (na str. 24 až 26 odôvodnenia zmieneného rozhodnutia), a preto ich nie je nutné znovu opakovať.
Na tomto mieste je potrebné ešte uviesť to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech.
Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.
Z obsahu spisu je zrejmé, že menovaný obžalovaný mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jej obhajobu, čo napokon aj využila a o týchto návrhoch súd zákonne rozhodol.
III. Obžalovaný JUDr. D. K. opätovne v dôvodoch svojho odvolania namietal, že došlo k porušeniu zákona, pričom poukazoval na zásadu „ne bis in idem". Toto porušenie videl v tom, že voči nemu bolo zo strany vyšetrovateľa vznesené obvinenie uznesením z 3. decembra 2001, ktoré mu nebolo doručené a ďalšie uznesenie je zo 4. decembra 2001, ktoré prevzal. Ako dôkaz doložil k odvolaniu overenú kópiu uznesenia vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach ČVS: KUV-107/OVV-2001 zo 4. decembra 2001, ktorým podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 začal trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vzniesol obvinenie voči nemu.
Po preskúmaní spisového materiálu však už najvyšší súd pri predchádzajúcom rozhodovaní vo veci zistil, že v spise sa nachádza iba uznesenie vyšetrovateľa z 3. decembra 2001, ktoré obžalovaný podľa pripojených doručeniek prevzal 4. decembra 2001. Porovnaním tohto uznesenia s uznesením, ktoré doložil obžalovaný k odvolaniu, najvyšší súd zistil zhodnosť v obsahu i úprave, rozdiel bol iba v dátumoch a pečiatka na uznesení doloženom obžalovaným je v inej polohe. Žiadne iné uznesenie zo 4. decembra 2001, ktorým by bolo vznesené obvinenie tomuto obžalovanému, sa v spise nenachádza.
Ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcich rozhodnutiach, uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia sú obsahovo zhodné a uznesenie nachádzajúce sa v spisovom materiáli bolo riadne doručené. Preto existencia duplicitných uznesení s rôznymi dátumami (z ktorých jedno podľa vlastných slov vyšetrovateľ údajne nevydal) nespôsobuje nezákonnosť trestného stíhania ako takého. Zároveň uznesenie o začatí trestného stíhania z 3. decembra 2001 (nachádzajúce sa v spise) neobsahuje údaj o tom, že sa trestné stíhanie začalo vykonaním prehliadky iných priestorov. Toto pochybenie je však formálne, pretože na prehliadku iných priestorov bol daný súhlas prokurátora (§ 83a ods. 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.). Preto možno mať za to, že trestné stíhanie bolo začaté vykonaním danejprehliadky.
Zároveň aplikáciu zásady ne bis in idem vzhľadom na opísané okolnosti nemožno v danom prípade aplikovať vo vzťahu k existencii duplicitných uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
Na zákonnosť vedenia trestného konania napokon nemali vplyv ani následné uznesenia o spájaní trestných vecí.
Splnené boli aj podmienky na vykonanie hlavného pojednávania Krajským súdom v Bratislave z 21. marca 2022 a 25. apríla 2022 v neprítomnosti menovaného obžalovaného, nakoľko na to jednak dal výslovný súhlas a v neposlednom rade mu bolo v roku 2001 riadne vznesené obvinenie, čo sa snažil bezúspešne rozporovať.
IV. K odvolacím námietkam obžalovaného E. K. najvyšší súd uvádza, že tiež nezistil ich dôvodnosť.
Ako už uviedol v napadnutom rozsudku krajský súd, obžalovaný požiadal svedkov Q. J. a E. E. J., aby prihlásili vozidlo VW Bora na Z. v Q. na Q. J., pretože chcel, aby bolo prihlásené v tomto meste. Už samotná táto nelogická požiadavka obžalovaného vzbudzuje pochybnosti a nasvedčuje tomu, že nechcel z dôvodu pôvodu vozidla, aby bolo evidované na jeho osobu. Následne, keď bolo odhalené, že technický preukaz vozidla je falzifikát (pričom sám bol pri prihlasovaní), požiadal svedka E. J., aby vozidlo odviezol pred jeho dom a kľúče od vozidla odovzdal jeho matke. Od tej doby sa už vozidlo pred domom obžalovaného nenachádzalo a bolo zaistené dňa 9. októbra 2002 v autobazáre C. v T.. Vozidlo tam odviezol a predal svedok D. H.. Ten v prípravnom konaní uviedol, že o predaj vozidla ho požiadal neznámy muž. Ten mu odovzdal doklady od vozidla aj kľúče. Ten muž išiel s ním a presne mu uviedol, ako má vozidlo predať a za akú sumu. Uviedol mu, že on vozidlo sám predať nemôže. Z uvedeného vyplýva, že doklady a kľúče od vozidla mal len obžalovaný. Logicky sa potom možno domnievať, že týmto neznámym mužom, ktorý svedka „riadil", bol obžalovaný. To napokon potvrdzujú aj listinné dôkazy. Výpoveď svedka H. z prípravného konania bola zákonná a bolo možné ju prečítať, na tom nič nemení ani prípadná formálna absencia dožiadania vyšetrovateľa o výsluch daného svedka. Uvedené dôkazy vo svojom súhrne preukazujú, že obžalovaný mal vedomosť o nelegálnom pôvode vozidla a o nepravosti dokladov od neho. Práve z uvedeného dôvodu sa obžalovaný „úzkostlivo" vyhýbal akémukoľvek spojeniu dispozície s vozidlom s jeho osobou a celý proces „riadil z úzadia".
+ + +
Skutkový stav uvedený v bodoch 1/ a 2/ rozsudku súdu prvého stupňa bol preukázaný vykonaným dokazovaním na základe viacerých výpovedí, znaleckých posudkov ako aj listinných dôkazov. Nevznikli žiadne skutočnosti, že skutky spáchal (aj) JUDr. D. K., pretože celé jeho konanie smerovalo ku tomu, že vedel o tom, že ide o predaj kradnutých motorových vozidiel. Mal vedomosť, akým spôsobom sa legalizujú a následne predávajú odcudzené vozidla, podieľal sa na takomto konaní vo všetkých skutkoch kladených mu za vinu.
Rovnako tak vina obžalovaného E. K. za skutok uvedený v bode 3/ výrokovej časti bola bez pochybností ustálená na podklade svedeckých výpovedí, znaleckých posudkov ako aj dôkazov listinných. Na základe dokazovania možno presvedčivo ustáliť, že sa skutok stal a kto je jeho páchateľom.
V podrobnostiach odkazuje najvyšší súd na svoje predchádzajúce rozhodnutie, sp. zn. 5To/13/2011, z 12. apríla 2012 a predovšetkým na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21T/1/2016, z 25. apríla 2022, ktorý najprv dôkladne na str. 6-11 rozhodnutia doplnil dokazovanie v nariadených intenciách jemu zrušeného rozsudku, sp. zn. 3T/2/2005, z 27. mája 2011. Najvyšší súd sa bez ďalšieho stotožňuje s vysporiadaním sa zo strany súdu nižšieho stupňa aj v celom rozsahu, a to tak s vykonaným dokazovaním ako aj jeho vyhodnotením a odkazuje naň ako na zrejmé, zrozumiteľné a presvedčivé. Preskúmaním obsahu spisového materiálu tak najvyšší súd zistil, že prvostupňový súd postupoval správne a v súlade so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci ohľadne výroku o vine, keď na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré následne náležite vyhodnotil a dospel tak k správnemu a úplnému skutkovému záveru.
Tento i podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorých prvostupňový súd vyvodil správny záver. Najvyšší súd tak dáva za pravdu súdu prvého stupňa.
Pre odvolací súd sú v zmysle uvedeného kľúčové skutkové zistenia, podľa ktorých obaja obžalovaní spáchali trestné činy tak, ako sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obžalovaného JUDr. D. K. v bodoch 1/A a 2/A ako pokračovacieho trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v bode 2/A v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a v bodoch 1B/ a 2B/ ako pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v bode 1/B v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. To isté potom platí v prípade konania obžalovaného E. K. v bode 3/ posúdeného ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutkov zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených trestných činov.
Najvyšší súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
+ + +
V súvislosti s výrokom o trestoch najvyšší súd poznamenáva, že Krajský súd v Bratislave uložil obžalovanému JUDr. D. K. taký druh trestu, ktorý zodpovedá základným princípom a pravidlám ukladania trestu. Rovnako to platí pri obžalovanom E. K., ktorému od uloženia súhrnného trestu upustil.
Krajský súd v Bratislave pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, a to najmä zo závažnosti spáchaného trestného činu, z ktorého boli obžalovaní uznaní za vinných, pritom zohľadnil aj poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti ako aj možnosť nápravy a ich pomery.
Pri úvahách ohľadne druhu a výmery trestu súd prvého stupňa prihliadol predovšetkým na výrazné prieťahy, ktoré boli vo veci spôsobené orgánmi verejnej moci a ktoré boli natoľko zásadné, že ich bolo nutné adekvátne kompenzovať v zmysle § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
- mimoriadnym znížením trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby.
V tomto smere najvyšší súd poukazuje na svoju judikatúru pod R 10/2011, podľa ktorej „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postuporgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom".
Následne dospel aj najvyšší súd k záveru, že konštatované podstatné prieťahy je nevyhnutné kompenzovať za použitia ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a obžalovanému JUDr. D. K. uložiť úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, t. j. trest na dolnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby, nakoľko obžalovaný JUDr. D. K. svojím životom po spáchaní stíhaných skutkov dostatočne preukázal, že je odhodlaný viesť riadny život. Nieto preto pochýb, že menovaný obžalovaný bude viesť riadny život naďalej a že uložený trest bude postačujúci na dovŕšenie jeho nápravy.
Pokiaľ ide o výrok o treste ohľadne obžalovaného E. K., tak v jeho prípade boli splnené zákonné podmienky na postup podľa § 37 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, t. j. na upustenie od uloženia súhrnného trestu. Trest odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému E. K. ukladaný v roku 2013 za spáchanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ktorý už vykonal, možno považovať za dostačujúci aj v danej trestnej veci, v ktorej bol uznaný za vinného zo spáchania jedného skutku, ktorý sa navyše stal ešte v roku 2000.
Čo sa týka nárokov poškodených na náhradu škody, s ich nepripustením do konania sa odvolací súd stotožňuje taktiež.
+ + + Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo potrebné meniť alebo rušiť, nakoľko toto je zákonné a správne a Krajský súd v Bratislave nepochybil, odvolací súd poukazuje v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrejmé až vyčerpávajúce, logické a zákonné a najvyšší súd sa s nimi plne stotožňuje.
Ak sa najvyšší súd vyslovene nevyjadril k niektorým z námietok predostretých (hlavne) obžalovaným JUDr. D. K., ale teda aj obžalovaným E. K., je tomu tak z dôvodu, že ich nepovažoval za natoľko podstatné, resp. dôvodné.
Riadiac sa uvedeným rozhodol najvyšší súd tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.