ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. februára 2017 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému Ing. S. B. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. l, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a iné, o odvolaniach obžalovaného Ing. S. B. a prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. júna 2013 sp. zn. 2T 2/2005 takto
rozhodol:
Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 napadnutý rozsudok s a z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
S prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 obžalovaný Ing. S. B., nar. X. N. XXXX v U. v N. D., trvale bytom P., U. č.XXXX/XX sa
o d s u d z u j e
Podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 40 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, výkon uloženého trestu sa mu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 sa obžalovanému ukladá peňažný trest vo výške 1 000,- (tisíc) Eur (30 126,- Sk).
Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje sa náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) mesiac.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Prešove bol obžalovaný Ing. S. B. uznaný za vinného ztrestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 v znení zák. č. 227/2005 Z. z. (ďalej len Tr. zák.) a trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.
Krajský súd za to uložil obžalovanému podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. a za použitia § 40 ods.1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a na výkon tohto trestu ho zaradil podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do I. nápravnovýchovnej skupiny.
V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 248 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len Tr. por.) podali proti tomuto rozsudku odvolania jednak krajský prokurátor a tiež obžalovaný, ktorý ho odôvodnil jednak prostredníctvom svojho obhajcu a aj vlastným písomným podaním.
V dôvodoch odvolania podaného prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že rozsudku krajského súdu vytýka neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení a v dôsledku toho aj nesprávnosť jeho právnych záverov. V podstate uviedol argumentáciu, ktorú prezentoval vo svojich obhajobných tvrdeniach v priebehu súdneho konania. Podľa jeho názoru súd pri hodnotení jednotlivých skutkových zistení a jednotlivých dôkazov nepostupoval dôsledne, pretože niektoré dôkazy vyhodnotil jednostranne a niektoré okolnosti prípadu významné pre rozhodnutie nesprávne právne posúdil.
Neúplnosť skutkových zistení sa týka predovšetkým okolností, za ktorých poškodený mal obstarať predmetné hnuteľné veci, tak ako sú špecifikované v bode II. napadnutého rozsudku. To sa týka najmä identity hnuteľných vecí, ktoré mali byť vyvezené zo spoločnosti Q. s.r.o., pričom táto skutková okolnosť ovplyvňuje aj právne závery týkajúce sa ich vlastníckeho práva a v konečnom dôsledku naplnenia znakov trestných činov kladených mu za vinu. Obžalovaný prezentoval názor, že súd prvého stupňa pochybil, keď nerozlišoval medzi druhovou a individuálnou identifikáciou hnuteľných vecí uvedených v bodoch I. a II. skutkovej vety. Svedkami nebol uvedený individuálny identifikačný znak špecifikujúci predmetné stroje a ani žiadne skutočnosti objasňujúce vlastnícke práva k týmto strojom a zariadeniam. Súd neuveril jeho výpovedi a ani výpovediam jeho manželky, dcéry a syna a uveril poškodenému R. A. P. a jeho dcére, bez toho aby sa vysporiadal s hodnovernosťou týchto výpovedí.
V ďalšej časti dôvodov odvolania poukázal obžalovaný na výpovede svedkov W. B. a T. F., ktorí podľa jeho názoru svedčili v jeho prospech. Vyjadril tiež názor, že uzavreté kúpne zmluvy a označenie ich účastníkov a skutočnosť, že predmetné veci predal v mene a na účet spoločnosti Q., s.r.o. „nemožno preceňovať a absolutizovať“. Súd prvého stupňa sa mal vysporiadať s otázkou platnosti týchto zmlúv. Podľa jeho názoru kupujúci sa mohli úspešne dovolať platnosti predmetných kúpnych zmlúv, pretože ich úmyslom bolo nadobudnúť vlastnícke právo k týmto veciam od ich vlastníka a z hľadiska naplnenia tohto úmyslu sa javí nepodstatným, či ich nadobudli od spoločnosti Q., s.r.o. alebo od neho ako fyzickej osoby. V civilných konaniach on sám nevystupoval ako ich účastník, pričom pre kupujúcich nemalo význam namietať vlastnícke právo tejto spoločnosti.
Podľa názoru obžalovaného vlastnícke právo k veciam neboli spôsobilé preukázať ani listinné dôkazy, na základe ktorých spoločnosť Q., s.r.o. toto osvedčovala, pretože neboli z nich zrejmé žiadne identifikačné údaje jednotlivých vecí a osvedčovali len nadobudnutie vlastníckeho práva iba k druhovo zhodným veciam špecifikovaným v bodoch I. a II. rozsudku krajského súdu. V daných súvislostiach odvolateľ uzatvoril, že záver súdu prvého stupňa o vlastníctve spoločnosti Q., s. r. o k predmetným veciam je svojvoľný a vylučuje jeho trestnoprávnu zodpovednosť za skutky uvedené v bodoch I. a II. napadnutého rozsudku, pre absenciu rozhodujúceho pojmového znaku trestných činov.
V súvislosti so skutkom v bode III. rozsudku obžalovaný namietal závery krajského súdu, keď dôvodil, že páchateľom trestného činu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. nemusí byť len súťažiteľ. Vyjadril názor, že páchateľom tohto trestného činu môže byť ten kto sa zúčastňuje na hospodárskej súťaži. Preto sa nestotožnil so záverom, že sa ako konateľ obchodnej spoločnosti a následne ako zamestnanec zúčastňoval na hospodárskej súťaži. Podľa jeho názoru na naplnenia znakov tohto trestného činunepostačuje len naplnenie tzv. generálnej klauzuly vymedzenej v § 44 ods. 1 Obch. zákonníka ale aj naplnenie niektorej zo skutkových podstát nekalosúťažného konania vymedzených v ustanovení § 44 ods. 1 písm. a/- h/ Obchodného zákonníka.
V ďalšej časti odôvodnenia odvolania obžalovaný poukázal na neprimeranú dĺžku trestného konania, ktorá má v predmetnom prípade charakter extrémneho prieťahu a výnimočného prípadu, kedy na kompenzáciu porušenia jeho práva na spravodlivé a rýchle konanie nepostačuje uloženie trestu za použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. Má za to, že jediným adekvátnym prostriedkom nápravy tohto stavu je uplatnenie procesného inštitútu zastavenia trestného stíhania a jedine takýto výklad ustanovenia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky možno považovať za ústavný. Ukladanie trestu za týchto okolností odporuje jeho účelu.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 320 ods. 1 písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a trestné stíhanie zastavil pre jeho neprípustnosť podľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. v spojení s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pre porušenie práva obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote.
V písomnom odvolaní, ktoré bolo podané osobne obžalovaným prevažne uviedol obhajobné tvrdenia, ktoré prednášal vo svojich výpovediach aj v priebehu trestného konania a z väčšej časti sa jednalo o totožnú argumentáciu uvádzanú v odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu.
K bodu I. uviedol, že ako konateľ spoločnosti Q., s.r.o. nemal žiadne obmedzenia, stroje pre dcéru zhotovil svojpomocne, s čím poškodený súhlasil a nič nenamietal. Tieto stroje neboli nikdy v evidencii uvedenej spoločnosti a svedkovia, ktorí to uviedli klamú.
Ku skutku v bode II. uviedol, že nie je pravdou tvrdenie, že predal a inak odstránil takmer všetok hnuteľný majetok spoločnosti Q., s.r.o., čím jej znemožnil pokračovať v predmete podnikania a v danej súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne B.. Dohoda o odpredaji jeho strojov, ktoré boli inštalované v spoločnosti Q. pre prípad zrušenia firmy bola uskutočnená v Belgicku ústne. Stroje neboli nikdy v jej účtovníctve. V priebehu konania neboli predložené faktúry a ani príslušné colné doklady.
Motorové vozidlo zn. Ford Sierra 2,3 odpredal v súlade s jeho právomocou v nefunkčnom stave a kamión odpredal taktiež v súlade s kompetenciami konateľa a s predchádzajúcim súhlasom poškodeného.
Súčiastky, ktoré boli odpredané firme jeho syna D., ako aj tie, ktoré táto firma zakúpila od iných firiem (napr. P. P.) boli skladované vo vyhradených priestoroch spoločnosti Q. na základe dohody. Stroje SOD3, ZZP3 a ZZP4 boli vyrobené vo firme J.. Niektorí svedkovia uvádzali, že tieto stroje boli dovezená na repasáciu do firmy Q.. Podobné stroje sa v tejto firme repasovali, ale tie, ktoré boli dovezené na colný záznam na generálnu opravu museli byť opätovne vyvezené, inak by vznikol colný dlh. Následne boli vrátené firme J. a vydané spoločnosťou Q. po odobratí exekútorom v poškodenom stave. Ako bývalý vývojový konštruktér firmy F. P. bol schopný takéto stroje kedykoľvek nakresliť a vyrobiť.
Ku skutku v bode III. napadnutého rozsudku uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že spoločnosti vznikla vyčíslená strata, pretože „od svojho založenia v roku 1993 do roku 2000 vykázala zisk 45 000,-Sk čo na Slovensku vykáže za 7 rokov aj novinový stánok“.
Dôvodil ďalej, že voči jeho osobe a jeho rodine došlo zo strany súdu k nezákonnému a zaujatému postupu, keď zadal znalecké skúmanie zdravotného stavu dieťaťa jeho dcéry, pričom došlo k porušeniu lekárskeho tajomstva, keďže časti zdravotnej dokumentácie sa nachádzajú v spise a sú takto komukoľvek prístupné.Jeho účasť na hlavnom pojednávaní zabezpečil súd vzatím do väzby, napriek tomu, že stačilo ho dať predviesť.
Súd sa nevysporiadal s podstatou jeho obhajoby, spočívajúcej v tom, že so spoločníkom firmy Q. mal v minulosti veľmi dobré vzťahy a uviedol niektoré konkrétne príklady vzájomnej pomoci. Súd sa taktiež dostatočne nezaoberal „faxom, ktorý mu W. P. poslal so správou aby „okamžite zrušil firmu Q., s.r.o., pretože v Belgicku má problémy na polícii“. Faxovú správu odovzdal vyšetrovateľovi v Humennom, ale zápisnica a doklady sa záhadne stratili.
Rozhodujúcim okamihom bolo zistenie, že majiteľ spoločnosti bez jeho vedomia si dal v zahraničí vyhotoviť pečiatku firmy Q., ktorú používal pri obchodných vzťahoch. Firma mala finančné problémy, H. P. bol tresne stíhaný v Belgicku pre daňové podvody a firma Q. mesačne posielala do Belgicka jeden až dva kamióny tovaru v hodnote 10-30 miliónov Sk. V tejto súvislosti podal na poškodeného trestné oznámenie. Tento vyšetrovací spis nebol pripojený. Nemal vedomosť o tom, že zo strany W. P. išlo pri založení spoločnosti o „vopred premyslený podvod, vystavoval fiktívne faktúry a vyberal v zahraničí platby v hotovosti vo forme bankových šekov“. V závere dôvodov odvolania obžalovaný upozornil na nesprávnosť pri uvedení jeho mena v napadnutom rozsudku.
K odvolaniu prokurátora zaslal obžalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom sčasti zopakoval argumentáciu uvedenú vo svojom odvolaní. Zdôraznil, že prokurátor tvrdiac, že na prieťahoch v konaní má podiel aj on sám pominul skutočnosť, že sudca postupoval voči nemu a jeho rodine zaujato, čo vyústilo jeho vzatím do výkonu väzby.
Krajský prokurátor podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu len v časti výroku o treste. Odôvodnenie odvolania oprel o tvrdenie, že v posudzovanom prípade nie sú dané zákonné podmienky na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Je pravdou, že trestné konanie trvá neprimerane dlhú dobu, avšak aj sám obžalovaný má podiel na dĺžke trestného konania. S poukazom na konanie obžalovaného jeho závažnosť, dôsledky pre spoločnosť Q. s.r.o. a vzhľadom na celkovú spôsobenú škodu zastáva prokurátor názor, že je potrebné obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v rámci ustanovenej trestnej sadzby, hoci aj pri jej dolnej hranici s jeho zaradením na výkon trestu podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (pred tým I. nápravnovýchovná skupina).
S poukazom na majetkový charakter trestného činu prokurátor prezentoval názor, že obžalovanému je potrebné uložiť aj peňažný trest, pretože na to sú splnené všetky zákonné podmienky. Navrhol teda, aby najvyšší súd podľa § 258 ods. 1 písm. e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 259 ods. 3 Tr. por. aby obžalovanému uložil úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v pri dolnej hranici trestnej sadzby a na jeho výkon ho zaradil podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do I. nápravnovýchovnej skupiny a podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. aj primeraný peňažný trest.
Na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu zástupca generálneho prokurátora uviedol, že v celom rozsahu sa pridržiava odvolania krajského prokurátora a predniesol konečný návrh zhodný s tým, ktorý uviedol v písomne podanom odvolaní.
Rovnako aj obhajkyňa obžalovaného predniesla na verejnom zasadnutí súdu konečný návrh prezentovaný v písomne podanom odvolaní.
Právny zástupca poškodeného W. D. P. sa bližšie k otázke náhrady škody nevyjadril, nakoľko táto je predmetom občianskeho súdneho konania na Okresnom súde v Humennom. Uviedol tiež, že so zastavením trestného konania v zmysle návrhu obhajkyne obžalovaného nesúhlasí, keďže prieťahy v konaní spôsoboval obžalovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaných odvolaní obžalovaným Ing. S. B. a krajským prokurátorom podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Zistil, že krajský súd, pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného rozhodol správne a v súlade so zákonom.
V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom krajský súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.
Krajský súd rešpektoval právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. septembra 2009, sp. zn. 1 To 20/2007, ktorým bol pôvodný rozsudok krajského súdu zrušený a v jeho intenciách sa súd správne a dostatočným spôsobom vyrovnal s požiadavkou najvyššieho súdu čo najobjektívnejšej špecifikácie rozsahu trestnej činnosti obžalovaného pokiaľ ide o objektivizáciu vlastníckych práv k jednotlivým predmetom, ktoré boli zahrnuté v majetku spoločnosti Q., s.r.o.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, bez potreby tieto znovu opakovať. Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetné skutky sa stali tak, ako to správne zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd.
Odvolacie námietky obžalovaného prezentované v tom zmysle, že zo spáchania žalovanej trestnej činnosti sa necíti byť vinným, pretože konal v rámci svojich právomocí konateľa, resp., že dostal od poškodeného W. P. pokyn na likvidáciu spoločnosti najvyšší súd nepovažoval za dôvodné, pretože takáto jeho obhajoba bola vykonaným dokazovaním jednoznačne vyvrátená.
Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že skutky tak ako sú uvedené v bodoch I./, II./ a III./ výrokovej časti napadnutého rozsudku obžalovaný Ing. S. B. spáchal. Skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne ustálený nie len na základe výpovedí celého radu vypočutých svedkov J. B., D. B., Ing. S. Y., W. D. J. P., V. P., T. K., T. W., T. F., R. W., T. B., L. E., T. P., R. F., T. N., T. Y., L. F., L. L., Ing. L. L., T. N., W. B., F. W., L. T., A. Q., F. T., F. U., Ing. J. L., Ing. L. F., L. P., P. R., A. Y. a ďalších. Ich výpovede plne zodpovedajú popísanému priebehu skutkového deja a sú v súlade i s obsahom listinných dôkazov ako aj so záverom znaleckých posudkov znalcov Ing. L. F., Ing. L. F. a Ing. F. N. PhD. Skutkový stav bol zistený aj oboznámením listinných dôkazov, zadokumentovaných v trestnom spise: najmä zápisnicami o prehliadkach priestorov s príslušnou fotodokumentáciou a zoznamami zaistených vecí, kúpnymi zmluvami, účtovnými dokladmi, pripojenými spismi vedenými v občianskom súdnom konaní resp. kópiami ich častí.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva záver, že obžalovaný v postavení konateľa spoločnosti Q. spol. s r.o. P., teda ako štatutárny orgán právnickej osoby v rozpore s jeho povinnosťami a v rozpore s obmedzením jeho konateľského oprávnenia dal na úkor tejto spoločnosti z jej súčiastok vyrobiť stroje na výrobu plastových okien, ktoré dal následne previesť do firmy svojej dcéry, ktorá od 4. novembra 1998 podnikala pod obchodným menom Ing. S. Y. - J. v oblasti výroby plastových okien, ktorá potom užívala tieto stroje ako vlastné. Týmto konaním spôsobil škodu spoločnosti Q., s.r.o. vo výške 37.128,43 Eur, teda prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a tak spôsobil na cudzom majetku škodu.
Súčasne ako konateľ obchodnej spoločnosti Q., s.r.o. v rozpore s povinnosťami vykonávať pôsobnosť konateľa s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami tejto obchodnej spoločnosti a nerešpektujúc obmedzenie jeho konateľského oprávnenia vyplývajúce z notárskej zápisnice z 23. septembra 1993, č. N 180/93 a Nz 174/93 v čase od augusta 2000 do 5. septembra 2000 predal a inak odstránil hnuteľný majetok obchodnej spoločnosti Q., čím znemožnil pokračovať v predmete jej podnikania, tak, že
- odpredal L. P. rôzne stroje a zariadenie, ktoré potom používala spoločnosť J. P. (konateľkou v tom čase bola jeho manželka J. B.) a zamestnancom ktorej bol neskôr aj on sám,
- odpredal P. R. osobné motorové vozidlo Ford Sierra, ale v skutočnosti bolo prevezené do objektu firmy J. (na P. ul. č. XXXX/XX v P.) konateľkou bola v tom čase jeho manželka a zamestnancom bol aj on sám - od 1. novembra 2000.
-odpredal A. Y. nákladné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz DI, ale v skutočnosti toto od 25. októbra 2000 sa nachádzalo v dispozícii obchodnej spoločnosti J.,
- odpredal svojmu synovi D. B. podnikajúcemu pod obchodným menom D. B.- D. rôzne nástroje a súčiastky, ktoré boli prevezené do objektov na P. ul. č. XXXX/XX v P. a na A. ul v W. a od 25. októbra v rámci svojej činnosti používala spoločnosť J.,
- v čase od 25. augusta do 5. septembra 2000 dal zamestnancom spoločnosti Q. pokyn vyviesť z jej priestorov do objektu na P. ul.č.XXXX/XX v P. tri stroje v nedokončenom stave - frézu a dva zváracie stroje, ktoré po skompletizovaní a prestriekaní sa snažila spoločnosť J. odpredať ako vlastné a takýmto konaním spôsobil spoločnosti Q. celkovú škodu 431.270,43 Eur.
Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že Ing. S. B., ako konateľ spoločnosti Q. odpredal a inak odstránil stroje, strojné zariadenia, súčiastky, materiálové zásoby a motorové vozidlá keď tento majetok od 25. októbra 2000 používala spoločnosť J., ktorej predmetom podnikania bola okrem iného výroba kovových a plastových výrobkov a stavba strojov a prístrojov a na jeho podnet prešla podstatná časť zamestnancov spoločnosti Q. pracovať do tejto spoločnosti, v dôsledku čoho táto spoločnosť najmenej do marca 2001 bola nútená zastaviť výrobu, čím ohrozil jej chod. Takýmto konaním obžalovaný nepochybne zneužil účasť na hospodárskej súťaži tým, že nekalou súťažou v hospodárskom styku ohrozil chod a rozvoj podniku súťažiteľa.
Práve takéto vyššie uvedené konanie je podstatou naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty jednak trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. a jednak trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania predmetných činov.
Výsledky dokazovania nepotvrdili obhajobu obžalovaného, založenú prevažne na tvrdeniach, že ako konateľ spoločnosti Q. nemal svoje konateľské oprávnenie žiadnym spôsobom obmedzené a všetko robil na základe pokynov pána W. P. resp., že stroje uvedené pod bodom I/ napadnutého rozsudku boli ním poskladané zo súčiastok, ktoré sám nakúpil a doviezol zo zahraničia, že kupoval stroje na dražbách v Belgicku, ktoré doviezol „načierno“ a ktoré fungovali potom vo firme Q.. Pokiaľ odpredával veci - stroje, motorové vozidlá tieto predal ako konateľ spoločnosti Q. a v tomto smere nemal obmedzené právomoci a išlo o príjem tejto spoločnosti. Uvedené obhajobné tvrdenia obžalovaného súladné s jeho odvolacími námietkami sú v rozpore s výsledkami objektívne zistených skutočností a predstavujú skôr jeho subjektívnu interpretáciu skutkových okolností. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo nepochybne preukázané, že do úpadku sa táto spoločnosť dostala práve v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného, ktorý konal v snahe postupne presúvať majetok spoločnosti Q. do obchodnej spoločnosti jeho manželky J., resp. spoločnosti jeho syna D. B.- D..
Krajský súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného, keď tohto uznal za vinného v bode I/ napadnutého rozsudku trestným činom sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v bodoch II.A až II.E tým istým trestným činom podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a v bode III. trestným činom zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a aj v tomto smere poukazuje odvolací súd v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku, a najmä tiež právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v jeho rozsudku z 12. júla 2016, sp. zn. 1 Tdo V 10/2015.
Pokiaľ ide o otázku trestu uloženého obžalovanému Ing. S. B. treba uviesť nasledovné:
Pre prísnejší trestný čin sprenevery podľa § 248ods. 5 Tr. zák. je zákonom stanovená trestná sadzby trestu odňatia slobody vo výmere od päť do dvanásť rokov. Krajský súd uložil obžalovanému za použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere troch rokov nepodmienečne. Je nespochybniteľnou skutočnosťou, že trestné konanie proti obžalovanému je vedené od 25. februára 2002, teda takmer 14 rokov, pričom skutky boli spáchané v rokoch 1998 až 2000, teda pred osemnástimi rokmi. Z faktografického prehľadu postupnosti trestného konania je zrejmé, že predmetná trestná vec bola opakovane prejednávaná Krajským súdom v Prešove a viackrát bola predmetom rozhodovania na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že najväčší podiel na takomto neprimerane dlhom konaní majú orgány činné v trestnom konaní a najmä súdy. Súčasne však treba upozorniť aj to, že na prieťahoch v konaní má svoj podiel aj sám obžalovaný, ktorý opakovane ospravedlňoval svoju neúčasť na hlavných pojednávaniach súdu, síce prevažne zo zdravotných dôvodov, avšak v konečnom dôsledku boli vyhodnotené ako jeho obštrukčné konanie, ktoré vyústilo do rozhodnutia o jeho vzatí do výkonu väzby. Podrobnú analýzu takéhoto konania obžalovaného vykonal krajský súdu v uznesení krajského súdu zo 4. júna 2013, sp. zn. 2T 2/2005-3717, správnosť ktorého rozhodnutia potvrdil aj najvyšší súd uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 Tost 39/2013.
V daných súvislostiach treba pripomenúť, že primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť iba numericky v zmysle určenia lehoty jeho trvania, ale je potrebné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností veci. Podstatnými kritériami, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú: charakter prejednávanej veci, najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, spôsob správania sa účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní. Pri pozornom uvážení všetkých týchto kritérií najvyšší súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa rezultuje, že vec obžalovaného Ing. S. B. v primeranej lehote prerokovaná nebola.
Treba akcentovať, že príčinami týchto predĺžení v súdenom prípade boli najmä prieťahy v konaní na strane orgánov činných v trestnom konaní a predovšetkým súdov, keďže vec bola dvakrát prejednávaná na krajskom súde a trikrát (aktuálne štvrtý krát) najvyšším súdom, zo toho (trikrát v rámci odvolacieho konania a raz v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku). Ako to už bolo konštatované, aj obžalovaný sám čiastočne prispel k predĺženiu konania, avšak tento časový úsek je nepomerne kratší ako tá časť konania, kedy sa obžalovaný vždy a riadne na hlavné pojednávanie dostavoval. Je teda možné zhrnúť, že predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu zapríčinili a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania viaceré skutočnosti stojace mimo vôle obžalovaného.
K danej problematike najvyšší súd poznamenáva, že aj od ostatného rozhodnutia krajského súdu uplynula doba viac ako tri a pol roka, čím došlo k ďalšiemu predĺženiu konania, pričom na tomto predĺžení konania nenesie obžalovaný žiadnu vinu.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že k neprimeraným prieťahom v konaní došlo najmä zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov čím bolo porušené právo obžalovaného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Preto najvyšší súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, keď považoval kompenzáciu porušenia práva obžalovaného na primeranú dĺžku konania zmiernením jeho trestu za nevyhnutnú. Z tohto pohľadu, ale aj s prihliadnutím na všetky ďalšie okolnosti najmä, že pred spáchaním posudzovanej trestnej činnosti a ani potom až do súčasnosti sa žiadnej ďalšej trestnej činnosti nedopustil a žije riadnym životom, ale aj s prihliadnutím na jeho súčasný vek i zdravotný stav nepodmienečný trest odňatia slobody uložený obžalovanému, i keď uložený pod spodnou hranicou trestnej sadzby vo výmere troch rokov, sa javí ako neprimerane prísny a nadbytočne represívny.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v časti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a s prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. obžalovanému podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov (podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.) v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel zo všetkých rozhodných hľadísk pri ukladaní trestu relevantných.
S požiadavkou obžalovaného na zastavenie trestného stíhania sa najvyšší súd nestotožnil. V posudzovanej trestnej veci obžalovaného Ing. S. B. takýto postup neprichádza do úvahy práve z dôvodu, že obžalovaný sa sčasti aj sám podieľal na predlžovaní súdneho konania. Trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený s podmienečným odkladom jeho výkonu je trestom, ktorý predstavuje primeranú a dostatočnú kompenzáciu za porušenie jeho práva na prerokovanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Majetková povaha trestnej činnosti obžalovaného motivovaná snahou o neoprávnený majetkový prospech viedla najvyšší súd k rozhodnutiu o uložení peňažného trestu, a to vo výške 1 000,- Eur. Pri úvahe o jeho výške bolo potrebné prihliadnuť na súčasný status obžalovaného ako poberateľa starobného dôchodku, tak aby mohol byť tento trest reálne vymožiteľný. Pre prípad opačný, teda ak by bol trest úmyselne zmarený, bol obligatórne ustanovený náhradný trest odňatia slobody v primeranej výmere.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozhodol najvyšší súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.