Najvyšší súd  

1 TdoV 25/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Harabina a členov senátu JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Emila Bdžocha, JUDr. Štefana

Michálika a JUDr. Pavla Tomana, na neverejnom zasadnutí konanom 23. februára 2011

v Bratislave, v trestnej veci proti obvinenému R. Š. a spol., vedenej na Špeciálnom súde

v Pezinku pod sp. zn. PK - 2 Tš 17/2005, prejednal dovolanie, ktoré podal obvinený J. K.,

zastúpený obhajcom JUDr. J. K., advokátom v B. B., proti uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. októbra 2009, sp. zn. 3 Toš 10/2007, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku zo 17. septembra 2007, sp. zn.

PK-2 Tš 17/2005, bol obvinený J. K. uznaný za vinného v bode I. z   trestného činu vraždy

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. h/ Tr. zák.

č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31. júla 2001 a v bode II. z trestného činu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, ods. 3 Tr. zák. č.

140/1961 Zb. v znení platnom do 30. júna 2002 a z trestného činu porušovania domovej

slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.

v znení platnom do 30. júna 2002 na tom skutkovom základe, že

v bode I. obvinení R. Š., J. K. a P. L.

1. februára 2001 v čase tesne po polnoci v úmysle zbaviť sa F. M. ako osoby, ktorá

organizovala činnosť, o ktorej mali dôvod predpokladať, že je trestným činom a na ktorej sa

spolupodieľali a v úmysle prevziať organizovanie tejto činnosti a tak získavať predtým

dosahovaný majetkový prospech z tejto činnosti len pre seba, za pomoci M. S., nar. X., telefonicky vylákali F. M. z jeho domu pod zámienkou urovnania bližšie nešpecifikovaného

konfliktu do domu č. 130, na Ul. N., v M.- K., majiteľa P. L., kde po príchode F. M. toho

istého dňa v čase približne o 00.30 hod. a následnom fyzickom konflikte s ním všetci spolu

odišli aj s ďalšími nestotožnenými osobami na chatu č. p. 3909 v katastri obce M.- Č.,

majiteľa M. P., nar. X., bytom M., P. X. F. M. tam bol niekoľko dní a odtiaľ ho v presne

nezistený deň vo večerných hodinách R. Š. a J. K. previezli spútaného do objektu senníka so

skladom a dielňou bývalého JRD M.- K., ktorý mal prostredníctvom firmy D., s. r. o.,

fakticky prenajatý P. L., kde ich P. L. čakal, zabezpečil vstup do objektu a po vyložení F. M.

ho v úmysle usmrtiť R. Š. z pištole zn. MCM, výr. č. X., kal. 5,6 mm Long Rifle s podomácky

zhotoveným duralovým tlmičom dvakrát zblízka strelil do hlavy, na čo si uvedenú zbraň

vypýtal J. K., ktorý jedenkrát vystrelil smerom na telo F. M., po čom ho vyzliekli a všetci

spoločne naložili do dopredu upravenej nádoby, v ktorej ho R. Š. a J. K. poliali pripravenou

koncentrovanou kyselinou sírovou v nezistenom množstve, ktorú dal zakúpiť P. L. vo firme

N.-S., s. r. o., B. na firmu I., s. r. o., B., pričom došlo k rozpusteniu tela na neupresnenú

hmotu, ktorú na ďalší deň vo večerných hodinách vyliali P. L. a M. S., nar. X. do kanalizácie v objekte bývalého JRD M.- K.

v bode II. obvinení J. K., M. K. a P. L.

spoločne s ďalšími pravdepodobne dvomi nestotožnenými osobami ako členovia organizo-

vanej skupiny po získaní informácie P. L. od P. S., nar. X., že v rodinnom dome v M.- K.

č. X., majiteľa Ľ. J., nar. X. sa nachádza väčšia suma peňazí v hotovosti a po tom, čo P. L.

zabezpečil plán uvedeného rodinného domu, ktorý 5. februára 2002 približne medzi 17.00

hod. a 17.30 hod. sprostredkoval J. K., toho istého dňa v čase asi o 20.50 hod. J. K. spoločne

s M. K. a ďalšími pravdepodobne dvomi nestotožnenými osobami v čiernom oblečení

s kuklami na hlavách a baseballovými palicami vnikli po vytlačení vchodovej uzamknutej

brány do tohto rodinného domu, vošli do kuchyne cez neuzamknuté dvere a tu za použitia

vulgárnych nadávok, hrozby usmrtenia jeden z páchateľov napadol S. J., nar. X. a to tak, že ju

baseballovou palicou udieral do oblasti hlavy a chrbta, potom ju prinesenou lepiacou páskou

poviazal a takto požadovali od nej peniaze, o ktorých vedeli, že ich rodina získala predajom

bytu, zároveň jej manžela Ľ. J., nar. X. ďalší z páchateľov počas vymáhania peňazí udrel

v obývačke rodinného domu baseballovou palicou po hlave, čím mu spôsobil zranenie a to

drobné exkorácie kože vo vlasovej časti hlavy, krvácanie, závraty s bolesťami hlavy s dĺžkou

PN a liečenia najmenej 7 dní, pri tomto ďalší páchatelia prehľadali dve obývacie miestnosti na poschodí rodinného domu, odkiaľ z obývacej steny odcudzili igelitovú tašku s obsahom

najmenej 2 700 000,- Sk a z domu všetci spoločne odišli na neznáme miesto.

Za tieto trestné činy obvinenému J. K. podľa § 227 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného

do 1. januára 2006 trest nebol uložený.  

Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006 boli obvinení

J. K., M. K. a P. L. zaviazaní uhradiť poškodeným S. J., nar. X., trvale bytom M., N. č. X.,

Ľ. J., nar. X., trvale bytom M., N. č. X. a M. V., X., trvale bytom M., N. č. X. spôsobenú

škodu vo výške 2 700 000 Sk.

Podľa § 229 ods. 2 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006 boli

poškodení S. J., nar. X., trvale bytom M., N. č. X., Ľ. J., nar. X., trvale bytom M., N. č. X.

a M. V., X., trvale bytom M., N. č. X., so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na

konanie vo veciach občianskoprávnych.  

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006 bola

poškodená M. M., nar. X., trvale bytom B., T. č. X., so svojim nárokom na náhradu škody

odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych veciach.

Proti tomuto rozsudku podali odvolania obvinení R. Š., J. K., P. L. a prokurátor Úradu

Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 27. októbra 2009, sp. zn. 3 Toš 10/2007, podľa § 256 Tr.

por. účinného do 1. januára 2006 zamietol.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo obvinenému J. K. doručené 11. januára 2010 a jeho

obhajcovi JUDr. J. K. 13. januára 2011.

Proti tomuto uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal obvinený J. K.

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku 27. októbra 2010 dovolanie z dôvodov

uvedených v § 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. Dovolanie bolo Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky predložené spolu so spisovým materiálom 14. decembra 2010.

Obvinený sa ním domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že týmto

uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 4, ods. 5, ods. 13, § 15a ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, § 33 ods. 1, ods. 3 Tr. por. účinného

do 1. januára 2006 v jeho neprospech.

Obvinený v podanom dovolaní predovšetkým uplatňoval dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/ Tr. por., keď namietal porušenie svojho práva na obhajobu a práva

na spravodlivý proces postupom prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. V tejto súvislosti

uviedol, že skutkový stav bol neúplne zistený, pretože neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré

navrhoval. Opätovne poukazoval na nesprávne hodnotenie niektorých vykonaných dôkazov,

osobitne na hodnotenie výpovedí svedkýň Ing. P. K. a J. B.-C., ako aj znaleckých posudkov

o vyšetrení svojho duševného stavu a duševného stavu obvineného L. Ďalej namietal neúplné

skutkové zistenia v dôsledku nevykonania navrhovaných dôkazov a poukázal aj na tendenčné

hodnotenie výpovedí niektorých svedkov.

Právo na obhajobu je podľa jeho názoru porušené aj v prípade, ak súd zamietne bez

opodstatnenia návrhy obvineného na vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti dodal, že jeho

právo na spravodlivý proces bolo porušené aj tým, že o jeho odvolaní rozhodovali sudcovia,

ktorí podpísali petíciu sto piatich sudcov, ktorí v rozhlase uviedli, že nemôže rozhodovať slobodne a nezávisle. Napriek tomu ich námietkový senát nevylúčil z rozhodovania. Porušenie

práva na obhajobu obvinený videl tiež v rozdelení pôvodnej trestnej veci   na tri samostatné

veci, čím došlo k premiestneniu dôkazov. Podľa názoru obvineného nie je v súlade

so zákonom, ak sa záujem na urýchlenom vybavení trestnej veci postaví nad záujem

na dostatočné a objektívne zistenie skutkového stavu. V tomto prípade ide o závažné procesné

chyby v konaní súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd prehliadol.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. obvinený odôvodnil tým,

že vo veci konal a rozhodol neústavný súd, a to špeciálny senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a v prvom stupni Špeciálny súd v Pezinku. Okrem iného poukazoval na to, že

Špeciálny súd v Pezinku nebol nestranný a   nezávislý. V tejto súvislosti citoval aj z nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08, v ktorom Ústavný súd

Slovenskej republiky vo výrokovej časti v bode 3/ rozhodol, že „právoplatné, ale nevykonané

rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona

č. 458/2003 Z. z., o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto

rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona N. rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov.“ Podľa názoru obvineného Ústavný súd Slovenskej republiky   v

citovanom náleze nevylúčil, ani nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení Trestného

poriadku.

Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por.

vyslovil vyššie uvedené porušenie zákona, podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté

rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a aby podľa § 388 ods. 1 Tr. por.

prikázal Špecializovanému trestnému súdu vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať

a rozhodnúť.

V zmysle § 376 Tr. por. sa žiadna z ostatných strán, ktorá by mohla byť rozhodnutím

o dovolaní priamo dotknutá, k dovolaniu v určenej lehote 10 pracovných dní nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že

dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou

(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny

opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Po preskúmaní veci zistil i to, že podané

dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Na vysvetlenie tohto záveru je potrebné predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Dovolateľ v závere dovolania správne konštatuje, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, tak ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Tr. por., resp.

aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por. Napriek tomu svoje dovolanie koncipuje mimo stanoveného

rámca.

Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého

stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba odvolací súd, pretože dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu

druhého stupňa.

Dovolací súd po splnení povinnosti predbežného preskúmania dovolania vyplývajúcej

z § 378 Tr. por. zistil, že dovolacie námietky sú v podstate polemikou s tým, ako

prvostupňový súd hodnotil dôkazy, prečo ich považoval za postačujúce na ustálenie

skutkového stavu a aké závery z nich vyvodil. Podstatnú časť námietok uvedených v dovolaní

obvinený uviedol už v odvolacom konaní. So všetkými sa zaoberal odvolací súd, ktorý

sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd vychádzal aj v tomto prípade

zo zákonného imperatívu, podľa ktorého dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť

a úplnosť zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Musel vychádzať z toho, že

skutok, pre ktorý bol obvinený uznaný za vinného, bol úplne a správne zistený, a preto

nemohol tento skutok žiadnym spôsobom meniť.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ktorý obvinený uplatnil tvrdiac,

že postupom prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na

obhajobu a právo na spravodlivý proces, musí byť interpretovaný oveľa užšie. Nie je ním

akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku ktorému došlo

zásadným spôsobom.

Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní

ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov

smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti obhajcu a podobne.

Dovolací súd preto v každom jednotlivom prípade skúma, či námietky a tvrdenia

obvineného vecne zodpovedajú zákonnému vymedzeniu uplatneného dovolacieho dôvodu.

Obvinený si porušenie práva na obhajobu zamieňa s údajne neúplne zisteným

skutkovým stavom a nesprávnym hodnotením vykonaných dôkazov argumentujúc pritom

odmietnutím súdu vykonať ním navrhnuté dôkazy.

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 33 ods. 1, § 44

ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006), zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať

sa každým návrhom na vykonanie dôkazu a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú (§ 216 ods.1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006).

Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej

úvahy orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 5 Tr. por.

účinného do 1. januára 2006. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. účinného

do 1. januára 2006 o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude

ju overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní

a procesne podložené odmietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Právo na obhajobu obvineného nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí vykonané dôkazy odlišne od predstavy

obvineného alebo inej strany v konaní. Obvinený mal počas celého trestného konania v plnej

miere zabezpečené právo na obhajobu, ktoré realizoval osobne alebo prostredníctvom

obhajcu. V tomto smere sa nezistilo, že by zásadným spôsobom bolo porušené právo

na obhajobu, tak ako si to vyžaduje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno

považovať ani to, že prvostupňový súd procesne rozdelil pôvodnú trestnú vec týkajúcu sa tridsiatich obžalovaných, ktorých prokurátor obžaloval zo spáchania celkovo devätnástich

trestných činov, na tri samostatné konania.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 na urýchlenie konania alebo

z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti

niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

K vylúčeniu zo spoločného konania došlo na základe objektívnych skutočností, ktoré

vyplynuli z konania pred prvostupňovým súdom. Špeciálny súd pri tom postupoval v súlade

s Trestným poriadkom, čo konštatoval aj odvolací súd.

Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie

možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd, je naplnený vtedy, ak neboli dodržané

ustanovenia Trestného poriadku upravujúce príslušnosť súdov t.j., ak vo veci rozhodol súd,

ktorý nebol vecne alebo miestne príslušný.

Príslušnosť súdov vymedzuje rozsah pôsobnosti medzi súdmi rôzneho stupňa a medzi

jednotlivými súdmi toho istého stupňa, pričom sa rozlišuje vecná,   miestna a funkčná

príslušnosť.

Príslušnosť súdov je upravená v § 16 až § 18 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Podľa § 16 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 konanie v prvom stupni vykonáva,

ak tento zákon neustanovuje niečo iné, okresný súd.

V § 17 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 je vymedzená vecná príslušnosť

krajského súdu. Pre určenie vecnej príslušnosti krajského súdu ako súdu prvého stupňa

je rozhodujúca dolná hranica trestnej sadzby vo výške najmenej osem rokov, ustanovená

za príslušný trestný čin v osobitnej časti Trestného zákona, pokiaľ nejde o trestné činy,

o ktorých podľa tohto ustanovenia rozhoduje v prvom stupni krajský súd bez ohľadu

na trestnú sadzbu. Ďalším samostatným dôvodom vecnej príslušnosti krajského súdu je

možnosť uloženia výnimočného trestu za prejednávaný trestný čin.

Ustanovenie § 17 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa však nevzťahuje

na trestné činy, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu. Špeciálny súd vykonáva konanie

o trestných činoch patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (§ 15a, § 17 ods. 2 Tr. por.

účinného do 1. januára 2006).

Špeciálny súd bol zriadený zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu

a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov k 1. septem-

bru 2004.

Podľa § 9 ods. 1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov účinného do 16. júla 200,9 Špeciálny súd koná a rozhoduje v trestnoprávnych

veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred súdmi. Podľa § 91

tohto zákona, ak nie je na Špeciálnom súde ustanovený senát, alebo ak z iného dôvodu

nemôže Špeciálny súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto zákona alebo osobitného

zákona, vykonáva ju Krajský súd v Banskej Bystrici.

V danom prípade bola obžaloba podaná 27. októbra 2004 na Krajský súd v Banskej

Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici do 1. júla 2005,

kedy boli na Špeciálnom súde v Pezinku zriadené senáty, ktoré začali vykonávať svoju

činnosť, nenariadil vo veci hlavné pojednávanie, a preto podľa § 454aa ods. 1 a 454ab

(a contrario) Tr. por. účinného od 15. apríla 2005, od dátumu zriadenia senátov na

Špeciálnom súde nastúpila príslušnosť Špeciálneho súdu ex lege. Obžaloba spolu so spisovým

materiálom bola Špeciálnemu súdu v Pezinku predložená 21. júla 2005.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009 najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov a Špeciálneho súdu, ak tak

ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi.

Obvinený oprel dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. o nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08 tvrdiac, že Ústavný súd Slovenskej republiky

v tomto náleze nevylúčil, ani nespochybnil podanie dovolania podľa ustanovení Trestného

poriadku.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08, sám osebe však nie

je dôvodom na podanie dovolania podľa ustanovení Trestného poriadku. Dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok totiž možno podať len z dôvodov, ktoré sú taxatívne

uvedené v § 371 ods. 1, ods. 2 Tr. por.

Dňom vyhlásenia vyššie uvedeného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

stratili účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v bode 1/ jeho výrokovej časti

vyslovujúcej ich nesúlad s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami.

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky má vo vzťahu k preskúmavaným

právnym predpisom účinky ex nunc.

Nadväzujúce právne konzekvencie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

podľa čl. 125 ods. 3 ústavy vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom upravuje

ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republi-ky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd

v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa

čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti

takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy

konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný

rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu,

ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára

priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia. V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť

ani dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b

ods. 1 citovaného zákona vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však

nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv.

Vzhľadom na to, že zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o nesúlade napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medziná-

rodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho

súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými

princípmi, Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že nie je daná priama príčinná

súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany

ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.

Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v bode 1/

citovaného nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu

v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov.

Z vyššie uvedeného dôvodu Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 3/ citovaného

nálezu vylúčil možnosť obnovy konania z dôvodu straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval,

že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

dotknuté.

V súvislosti s námietkami obvineného o tom, že Špeciálny súd nebol nezávislý

a nestranný, je potrebné zdôrazniť, že Špeciálny súd konal a rozhodoval podľa rovnakých

hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov ako ostatné súdy v trestných veciach.

Dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 17/08

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nadobudol účinnosť zákon č. 291/2009 Z. z.

o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol

doplnený Trestný poriadok aj o ustanovenie § 567f ods. 3, podľa ktorého o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu vydaným pred nadobudnutím účinnosti

tohto zákona rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súd odvolací rešpektoval uvedený

právny stav a vo svojom uznesení, ktorým rozhodol o odvolaniach, upozornil aj na

skutočnosť, že nie je kompetentným orgánom na riešenie otázky jeho prípadnej neústavnosti.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že princíp právnej istoty, ktorý je

neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu, je založený na prezumpcii ústavnosti právnych

predpisov, a to až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj na

zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.

Na podklade vyjadreného je evidentné, že dovolanie obsahuje argumenty

a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po

predbežnom preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

§ 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci obvineným J. K.

podané dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 23. februára 2011

  JUDr. Štefan H a r a b i n, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová