Najvyšší súd 1 Tdo V - 21/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Haralda Stiffela a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Viliama Dohňanského,
JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom dňa
23. februára 2012 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ľ. R. a spol., vedenej na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 4 T 11/2000, prejednal dovolanie, ktoré podal obvinený F. S.,
zastúpený JUDr. J. M., advokátom v Žiline, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 16 novembra 2010, sp. zn. 2 To 5/2009, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného F. S. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 19. novembra 2008,
sp. zn. 4 T 11/2000, bol obvinený F. S. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa §
250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 (ďalej len „Tr.
zák.“) na tom skutkovom základe, že
po vzájomnej dohode ako členovia organizovanej skupiny v podvodnom úmysle
neoprávnene získať finančné prostriedky z účtov klientov peňažných ústavov si od augusta do
novembra 1998 vytvorili podmienky na realizáciu platobných operácií prostredníctvom POS
terminálu tak, že obžalovaný Ľ. R. dňa 24. augusta 1998 uzatvoril ako konateľ spoločnosti
M., s.r.o., Ž., so zástupcom P., a.s. B. – filiálka Ž., zmluvu o prijímaní platobných kariet na
platenie tovarov a služieb k bežnému účtu číslo 2897093, na základe čoho bol v priestoroch
spoločnosti M., s.r.o., Ž., nainštalovaný platobný POS terminál číslo TN X., v nasledujúcom 1 Tdo V 21/2011
období obžalovaný F. S. a obžalovaný Ing. B. L. zadovážili z nezistených zdrojov čísla
platných platobných kariet, vlastníkmi ktorých boli klienti peňažných ústavov vo Švédsku
a po získaní týchto údajov obžalovaní F. S., Ing. B. L., Ing. J. V. a a obžalovaný Ľ. R. v dňoch
18. novembra 1998 – 19. novembra 1998 realizovali cez platobný POS terminál neoprávnené
bankové operácie - prevody finančných prostriedkov z účtov zodpovedajúcich príslušným
číslam platných platobných kariet v počte 91 úspešných prevodov predstavujúcich vo
finančnom vyjadrení sumu 3.976.000,-Sk, následne dňa 19. novembra 1998 obžalovaný Ľ. R.
spolu s obžalovaným Ing. J. V. v P., a.s., B. – filiálka Ž., vybrali z účtu peňažnú sumu vo
výške 80.000,-Sk a dňa 23. novembra 1998 sa pokúsili o výber ďalšej čiastky vo výške
1.000.000,-Sk s úmyslom zostatok peňazí previesť na iný účet v Ľ.B., avšak výber ani prevod
peňazí neuskutočnili, nakoľko boli pristihnutí príslušníkmi polície, ktorá ich zadržala;
uvedeným konaním spôsobili P., a.s., B., t.č. U. B. Slovakia, a.s., Bratislava, priamu škodu vo
výške 83.520,- Sk.
Za tento trestný čin uložil krajský súd obvinenému F. S. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák.
s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na
výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradený do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený peňažný trest vo výmere 20.000,-Sk.
Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol podľa § 54 ods. 3 Tr. zák.
uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.
Podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému F. S. uložil aj trest prepadnutia
veci, a to:
- 3 ks nábojov ráže 9 mm,
- krabičku so 4 ks surových kľúčov,
- plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní,
- krabička so 4 ks nábojov.
Podľa § 55 ods. 6 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stal štát.
Súčasne s uložením súhrnného trestu bol zrušený výrok o treste v právoplatnom
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 1999, sp. zn. 3 T 33/95 1 Tdo V 21/2011
(v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z l5. júna 3 To 27/2000 ),
ktorým bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky nepodmie-
nečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny, peňažný trest vo výmere
20.000,-Sk a trest prepadnutia veci, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušený výrok
obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2010, kedy Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. 2 To 5/2009, podľa § 256
Tr. por. účinného do 01. januára 2006 odvolania obvinených Ľ. R., F. S. a Ing. B. L.
zamietol.
Krajský súd v Žiline predložil dňa 02. septembra 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie, ktoré podal obvinený F. S. dňa 20. apríla 2011, prostredníctvom obhajcu
na krajskom súde proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. novembra
2010, sp. zn. 2 To 5/2009. Domáhal sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil
porušenie zákona v jeho neprospech v ustanoveniach § 33 ods. 1 Tr. por. účinného do 01.
januára 2006 a v § 226 písm. c) Tr. por. účinného do 01. januára 2006 z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. V tejto súvislosti
obvinený prostredníctvom obhajcu argumentovali nasledovne:
V rámci dovolacieho dôvodu o porušení práva na obhajobu, ja už ako odsúdený,
poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 6/2010, v ktorom
vyslovil právny názor cit.: „Dovolacia námietka obvineného podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Tr. por. spočívajúca v tom, že výsluch svedka v prípravnom konaní sa uskutočnil bez
prítomnosti obhajcu je opodstatnená vtedy, ak výpoveď svedka z prípravného konania
urobená bez prítomnosti obhajcu, bola rozhodujúca na zistenie skutkového stavu a zároveň by v rámci konania pred súdom bola čítaná pre niektorý z dôvodov § 263 Tr. por., resp. § 211
Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Taký dôkaz nemožno použiť v konaní pred súdom,
keďže takýmto postupom by bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na
obhajobu.“
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 6. novembra 2007, sp. zn.
2 To 60/2005, bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T 11/2000, vec bola 1 Tdo V 21/2011
podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vrátená krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. V citovanom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky ohľadom
výpovede spoluobžalovaného Ľ. R. vyslovil právny názor cit.: „právo na kontradiktórne
konanie pri výsluchu obvineného Ľ. R. z 23. novembra 1999 nemohlo byť evidentne uplatnené
v prípade obžalovaného F. S., lebo napriek vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia už
22. novembra 1999 mu bolo uznesenie o tom, že je stíhaný ako obvinený oznámené až
14. decembra 1999, len odvtedy mohol teda reálne uplatňovať svoje práva, vrátane práva na
obhajobu prostredníctvom obhajcu. V dôsledku uvedeného nebolo možné prečítanú výpoveď
obvineného Ľ. R. z 23. novembra 1999, ktorá nebola neodkladným úkonom použiť ako
usvedčujúcu vo vzťahu k obžalovanému F. S.. Uvedený dôkazný prostriedok spĺňa kritéria
zákonnosti len vo vzťahu k samotnému obžalovanému Ľ. R. ktorého práva pri spomenutom
výsluchu neboli žiadnym spôsobom dotknuté, a preto uplatnenie postupu podľa
§ 207 ods. 2 Tr. por. mohlo vyvolať účinky z hľadiska použiteľnosti dôkazného prostriedku len
vo vzťahu k menovanému“ (str. 12 cit. uznesenia).
V súvislosti s výpoveďou spoluobžalovaného Ľ. R. si dovoľujem dať do pozornosti
opäť názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky cit.: „treba akceptovať názor
obžalovaného F. S., že vo vzťahu k nemu nezákonným spôsobom zadováženú výpoveď Ľ. R.
nebolo možné použiť ako usvedčujúci dôkaz, a preto z tohto dôvodu prichádzalo do úvahy len
podrobné vypočutie obžalovaného Ľ. R. na hlavnom pojednávaní vrátane vykonania
konfrontácii“ (str. 13 cit uznesenia).
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) výpoveď
svedka, ktorý nebol nikdy vypočutý kontradiktórne nemôže byť kľúčovým dôkazom viny. Právo
obvineného na obhajobu je obmedzené v miere nezlučiteľnej s článkom 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), ak je výrok súdu o vine obvineného
založený výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený alebo jeho
obhajca nemal možnosť vypočúvať v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní.
Uvedené právne závery v plnej miere treba vztiahnuť aj na prípady, keď podstatnou, prípadne
rozhodujúcou výpoveďou pre posúdenie viny je výpoveď inej osoby ako svedka, teda aj osoby
spoluobvinenej, ako je tomu v posudzovanej veci, v ktorej rozhodujúcim dôkazom pre uznanie
viny bola aj podľa obsahu napadnutého rozsudku postupom podľa § 207 ods. 2 Tr. por. na
hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď obžalovaného Ľ. R. z prípravného konania po tom, ako tento odmietol v konaní pred prvostupňovým súdom vypovedať (str. 11 cit. uznesenia). 1 Tdo V 21/2011
Na základe vyššie uvedeného potom vyznieva nanajvýš paradoxne odôvodnenie
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. novembra 2010, sp. zn. 2 To 5/2009,
ktorým rozhodol o odvolaní mňa obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 19. novembra 2008, sp. zn. 4 T 11/2000 (krajský súd po vrátení veci túto znovu prejednal
a rozhodol, na základe čoho som bol opätovne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
podvodu), cit: „ v posudzovanej veci z hľadiska určenia toho, či výsluch obžalovaného Ľ. R. z
23. novembra 1999 možno považovať za neodkladný úkon v zmysle § 160 ods. 5 Tr. por.
v znení účinnom do 1. januára 2006 je rozhodujúce to, že po vznesení obvinenia 22. novembra
1999 a zadržaní obvineného Ing. B. L. a Ing. J. V. bolo potrebné v súvislosti s rozhodovaním
o väzbe menovaných vykonať procesné úkony, ktoré by odôvodnili aj materiálnu podmienku
väzby. Zdôrazniť treba to, že v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení osobnej slobody
zadržaných obvinených vzhľadom na zákonom stanovené lehoty, v ktorých musel byť podaný
návrh na vzatie do väzby, nebolo možné s výsluchom Ľ. R. otáľať až do doby kedy bude
zadržaný F. S.. Z uvedených dôvodov výsluch obvineného Ľ. R. z 23. novembra 1999 má
povahu neodkladného úkonu, ide o dôkaz vykonaný v súlade so zákonom, preto zápisnicu o označenom výsluchu bolo možné prečítať postupom podľa § 207 ods. 2 Tr. por. v znení
účinnom do 1. januára 2006 a posudzovať takto získaný dôkaz v rámci hodnotenia dôkazov“
(str. 12 cit. uznesenia).
V zmysle ustanovenia § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 ak je na
podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba, vydá vyšetrovateľ alebo policajný orgán bez meškania uznesenie, že sa táto osoba
stíha ako obvinený. Z výkladu ustanovenia je zrejmé, že vznesenie obvinenia je dôležitým
procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok,
ktorý je trestným činom.
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a skutočnosti je zjavné a nepochybné, že v čase
kedy sa rozhodovalo o existencii formálnych, ako aj materiálnych dôvodov väzby
u obvinených Ing. B. L. a Ing. J. V., títo už vystupovali v procesnom postavení obvinených,
a teda musel existovať dostatočne odôvodnený záver o tom, že existuje dôvodné podozrenie,
že spáchali skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a že tento má znaky trestného činu, a to
bez ohľadu na nutnosť existencie výpovede obvineného Ľ. R.. Orgány činné v trestnom konaní
pri rozhodovaní sa o vykonaní takéhoto procesného úkonu nemohli jeho vykonanie 1 Tdo V 21/2011
nekontradiktórnym spôsobom zdôvodňovať nutnosťou naplnenia materiálnych podmienok
väzby u ostatných spoluobvinených, nakoľko v čase jeho realizácie nemohli predpokladať
jeho obsah, teda, či obvinený Ľ. R. po poučení nevyužije svoje právo odoprieť vypovedať.
S poukazom na ustanovenie § 160 ods. 5 Tr. por. neodkladným úkonom je úkon, ktorý
vzhľadom na nebezpečenstvo jeho zmarenia, zničenia alebo straty neznesie z hľadiska účelu
trestného konania odklad do začatia trestného stíhania. Je preukázané, že výpoveď
obvineného Ľ. R. bola vykonaná už po začatí trestného stíhania, teda z hľadiska znenia cit.
ustanovenia toto nemožno aplikovať na danú konkrétnu procesnú situáciu, preto podľa
názoru mňa odsúdeného nemožno uvedenú svedeckú výpoveď považovať za neodkladný úkon.
Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Žiline z 08. novembra 2004 a vrátení veci
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, obžalovaný Ľ. R. na hlavnom pojednávaní dňa
17. októbra 2008 využil svoje právo a odmietol vo veci vypovedať a trval v celom rozsahu na
svojej výpovedi z prípravného konania z 23. novembra 1999. Takýto dôkaz bol získaný
v rozpore s postupom, ktorý stanovoval Tr. por. účinný do 1. januára 2006, ide o dôkaz, ktorý
vzhľadom na spôsob jeho získania nemožno považovať ani za neodkladný úkon, ide o dôkaz
vykonaním ktorého bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, čím je podľa
môjho názoru naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať aj na teóriu legitímnych očakávaní, ktorá
je zakotvená v Zmluve o fungovaní Európskej únie, ktorá bola podľa môjho názoru porušená
rozdielnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci oboch odvolacích
konaní. V rozpore s touto teóriou postupoval najvyšší súd, keď rozdielnym spôsobom pri
zachovaní totožného dôkazného stavu prejednávanej veci vyjadril právny názor na zákonnosť
a procesnú použiteľnosť výpovede obvineného Ľ. R.. V uznesení z 6. novembra 2007, sp. zn.
2 To 60/2005, ju vyhodnotil ako získanú v rozpore s Trestným poriadkom a poukázal na jej
nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť, kým v uznesení z 16. novembra 2010, sp. zn.
2 To 5/2009, túto označil za neodkladný úkon a priznal jej procesnú použiteľnosť
a zákonnosť. Teória legitímnych očakávaní je jedným zo základných pilierov práva na
spravodlivý proces. Obe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli uskutočnené
v čase, kedy bola už Slovenská republika členským štátom Únie, čo zakladá povinnosť
eurokonformného výkladu pravá vnútroštátnymi súdnymi orgánmi. Napriek tomu, že trestná
jurisdikcia nepatrí medzi právomoci, ktoré by členské štáty odovzdali Únii, Súdny dvor
deklaroval nadriadenosť európskeho práva aj v oblasti súdnej a justičnej. Aj keď v tejto 1 Tdo V 21/2011
oblasti neprichádza do úvahy priamy účinok európskych právnych aktov, vyžaduje
si eurokonformný výklad národného práva, to znamená, že ak vnútroštátna trestne právna
norma nie je v priamom súlade s úniovou normou, ale pripúšťa aj taký výklad, ktorý je
konformný s úniovým právnym aktom, vnútroštátny orgán je povinný vyložiť vnútroštátnu
právnu normu tak, aby bol dosiahnutý cieľ sledovaný úniovým právom. Právo na obhajobu
je zakotvené aj v hlave VI., čl. 48, bod 2 Charty základných práv Európskej únie, ktorá má
rovnakú právnu silu ako Zmluvy so záväznosťou pre členské štáty Únie, je teda právne
záväzným aktom, a po druhé patrí do primárneho práva Európskej únie. Rovnako je právo
na obhajobu zakotvené aj v článku 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru. Oba uvedené dokumenty
zdôrazňujú, že právo na obhajobu musí byť reálne a preto vykladajú, že toto právo zakotvuje
reálnu právnu pomoc pre obvineného a nielen formálne obhajovanie.
Relevantným dovolacím dôvodom v posudzovanom prípade je dôvod uvedený
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože Krajský súd v Žiline nesprávne vyhodnotil
svedeckú výpoveď Ľ. R. z 23. novembra 1999 ako zákonne získaný dôkaz, dokonca za
rozhodujúci dôkaz preukazujúci mi vinu, pričom ako vyplýva z vyššie uvedenej skutkovej
a právnej argumentácie je nepochybné, že ide o dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore
so zákonom, vykonaním ktorého (prečítaním výpovede na hlavnom pojednávaní) bola
porušená zásada kontradiktórnosti, čím bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného
na obhajobu.
V rozhodnutí Luca c. Taliansko Súd skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 a ods. 3
Dohovoru a vyslovil právny názor, že práva obhajoby budú obmedzené spôsobom
nezlučiteľným s článkom 6 Dohovoru vtedy, keď je odsúdenie založené výlučne alebo
v rozhodujúcej miere na výpovediach urobených osobou, ktorú obžalovaný nemohol vypočuť
alebo dať vypočuť ani v štádiu vyšetrovania ani v priebehu súdneho konania. Okolnosť,
že táto výpoveď pochádza od spoluobvineného je nepodstatná, pretože výraz svedok
má v systéme Dohovoru autonómny zmysel. Skutočnosť, že vnútroštátne právo ustanovilo,
že pri odmietnutí spoluobvineného vypovedať, môžu byť pred súdom použité výpovede
urobené v prípravnom konaní, nemôže zbaviť obvineného práva, ktoré mu dáva článok 6
ods. 3 písm. d), t.j. práva kontradiktórne preskúmať alebo dať preskúmať akýkoľvek podstatný
dôkaz v jeho neprospech. Článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bol porušený,
pretože sťažovateľ nemal adekvátnu a dostatočnú možnosť spochybniť výpoveď, na základe
ktorej bol odsúdený.
1 Tdo V 21/2011
Na základe vyššie uvedenej argumentácie ja odsúdený zastávam názor, že prečítaním
výpovede Ľ. R. z prípravného konania z 23. novembra 1999 na hlavnom pojednávaní bolo
zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu. Absenciu zákonne získaného
a následne zákonne vykonaného dôkazu v podobe výpovede Ľ. R. nemožno nahradiť ani
prečítaním zápisnice o konfrontácii medzi obvineným Ľ. R. a obvineným F. S., ktorá podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola vykonaná kontradiktórnym spôsobom.
Samotná konfrontácia bola upravená v ustanovení § 94 ods. 1 a nasl. Tr. por. účinného
do 01. januára 2006, v zmysle ktorého ak výpoveď obvineného v závažných okolnostiach
nesúhlasí s výpoveďou spoluobvineného a rozpor nemožno vyjasniť ináč, môže byť obvinený
postavený tejto osobe tvárou v tvár. Z výkladu vyplýva, že ide o úkon rozdielny od výsluchu
obvineného v zmysle § 91 ods. 1 a nasl. a § 92 ods. 1 a nasl. Tr. por. účinného do 01. januára
2006, podstatou ktorého je, že výsluch obvineného sa vykonáva tak, aby sa poskytol, pokiaľ
možno úplný a jasný obraz o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie, obvinenému musí
byť daná možnosť súvisle opísať skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia. Princíp
kontradiktórnosti je založený na možnosti oponovať a možnosti popierať a rozporovať
tvrdenia protistrany, protirečiť. Pri vykonávaní konfrontácie už nešlo o taký procesný úkon,
ktorý by umožňoval vyjadriť sa mne ako obvinenému ku všetkým zisteným skutočnostiam
a tieto vyvracať. Samotná povaha tohto úkonu bola len v obmedzujúcej forme odstrániť
vzniknutý nesúlad, ktorý za rozpory označil orgán činný v trestnom konaní.
Na základe vyššie popísanej argumentácie je nepochybné, že pre preukázanie mojej
viny absentujú akékoľvek zákonne získané a vykonané dôkazy. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 2 To 5/2009, vyslovil právny názor, ktorým vylúčil procesnú
použiteľnosť prepisov záznamov telekomunikačnej prevádzky a skonštatoval pochybenie
krajského súdu, keď uvedený dôkaz vzal za jeden z relevantných dôkazov svedčiacich o mojej
vine. Za podstatný dôkaz preukazujúci moju vinu označil Najvyšší súd Slovenskej republiky
zhodne s krajským súdom práve výpoveď obžalovaného Ľ. R. z 23. novembra 1999. Podľa
môjho názoru ide o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, procesné nepoužiteľný
a neakceptovateľný práve s poukazom na argumentáciu v mojom dovolaní. Jeho vykonaním
( prečítaním tejto výpovede na hlavnom pojednávaní) došlo zásadným spôsobom k porušeniu
môjho práva na obhajobu.
1 Tdo V 21/2011
Z týchto dôvodov obvinený F. S. vo svojom dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. po vyslovení
porušenia zákona v ustanoveniach § 33 ods. 1 a § 226 písm. c) Tr. por. účinného
do 01. januára 2006 z vyššie uvedených dôvodov zrušil vo všetkých výrokoch uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. novembra 2010, sp. zn. 2 To 5/2009, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 19. novembra 2008, sp. zn. 4 T 11/2000 a podľa
§ 388 ods. 1 Tr. por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol a zároveň, aby v zmysle § 380 ods. 2 Tr. por. rozhodol o väzbe.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedených dovolaní vyjadril len obvinený
Ing. J. V. dňa 24. mája 2011 nasledovne:
V zmysle § 376 Tr. por. sa k dovolaniu obvineného F. S. vyjadrujem, a to tak, že so
znením podaného dovolania v celom rozsahu súhlasím a pripájam sa k nemu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011), v zákonnej lehote
a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr.
por. účinného do 31. augusta 2011), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané
dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c) Tr.
por.).
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to
vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až
písm. l) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por. Dovolanie
má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania,
vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody
dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom
konaní - podstatne užšie.
1 Tdo V 21/2011
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je dovolanie možné
podať (aj vtedy), keď bolo porušené právo na obhajobu zásadným spôsobom. Porušenie práva
na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je však koncipovaný oveľa užšie,
nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva
„zásadným spôsobom“.
Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu
zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako
žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania
je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. a vyplýva z čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej je garantovaná v takých významných právnych
dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo,
aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám
alebo prostredníctvom obhajcu.
Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvinených na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvinených tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené
aj všetky skutočnosti svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní
prihliadalo.
Vychádzajúc z uvedeného, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací
dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného
poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu
vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak,
obvinení využívali v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby
prostredníctvom obhajcov. Od začiatku konania mali všetci obvinení možnosť sa vyjadriť ku
všetkým skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať
žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne 1 Tdo V 21/2011
i prostredníctvom obhajcov, vypočúvať svedkov, ktorých sami alebo prostredníctvom
obhajcov navrhli a klásť im otázky, čo vyplýva aj z obsahu spisového materiálu.
Obvinený F. S. v zmysle tohto dovolacieho dôvodu uplatňuje okolnosť, že rozhodnutie
súdov oboch stupňov o jeho vine je založené na nezákonne získanom dôkaze, a to výpovedi
obvineného Ľ. R. v prípravnom konaní z dňa 23. novembra 1999. Túto výpoveď podľa názoru
obvineného nie je možné považovať za neodkladný úkon, a preto ani nebolo možné zápisnicu
z tohto výsluchu prečítať na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 207 ods. 2 Tr. por.
účinného do 01. januára 2006, tak ako to urobil konajúci súd. Týmto postupom súdu malo byť
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu obvineného. Navyše v tejto súvislosti
upozorňuje na odlišné stanoviská odvolacieho súdu týkajúce sa posúdenia povahy
neodkladného úkonu v uvedenom prípade (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 06. novembra 2007, sp. zn. 2 To 60/2005, v porovnaní s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 16. novembra 2010, sp. zn. 2 To 5/2009).
V súvislosti s porušením práva na obhajobu obvinený F. S. ďalej odkazuje na čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva a v týchto intenciách na skutočnosť, že výrok súdu o vine obvineného nemôže
byť založený výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený alebo
jeho obhajca nemal možnosť kontradiktórne vypočuť najneskôr na hlavnom pojednávaní.
Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že aj keď obvinený F. S. všetky svoje
argumenty opiera o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011, námietkou týkajúcou sa nezákonne získaného dôkazu uplatnil zároveň
aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011,
v zmysle ktorého je dovolanie možné podať aj vtedy, keď je rozhodnutie založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 01. januára 2006 za dôkaz môže poslúžiť
všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z
dôkazných prostriedkov. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov
v zmysle uvedeného ustanovenia treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných
podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na
vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t.j. 1 Tdo V 21/2011
aby úkon- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu- bol zameraný na
zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.
Podľa § 207 ods. 2 Tr. por. účinného do 01. januára 2006 sa zápisnica
o predchádzajúcej výpovedi obžalovaného prečíta len vtedy, ak sa koná v neprítomnosti
obžalovaného, keď obžalovaný odoprie vypovedať alebo keď sa objavia podstatné rozpory
medzi jeho skoršou výpoveďou a jeho údajmi pri hlavnom pojednávaní a ak bol výsluch
vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.
Prvostupňový súd v zmysle citovaného ustanovenia po splnení hore uvedených
podmienok prečítal na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. októbra 2008 výpoveď
obvineného Ľ. R., ktorú urobil v prípravnom konaní dňa 23. novembra 1999, vzhľadom na to,
že využil svoje právo v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Tr. por. účinného do 01. januára 2006
a odmietol vypovedať. V čase konania namietaného výsluchu síce bolo vydané uznesenie o
vznesení obvinenia F. S. (dňa 22. novembra 1999), ale k oznámeniu o vznesení obvinenia
došlo až po zadržaní tohto obvineného dňa 14. decembra 1999, a teda logicky, nemohol sa
tohto úkonu zúčastniť on, resp. ani jeho obhajca. Avšak vychádzajúc zo skutočnosti, že
výsluch obvineného musí byť vykonaný bez meškania potom, čo obvinenému bolo vznesené
obvinenie oznámené (v danom prípade výsluch obvineného Ľ. R.), pretože na tento úkon
môžu bezprostredne nadväzovať ďalšie potrebné opatrenia a rozhodnutia, ktorými je naplnený
účel trestného konania (ako napr. rozhodnutia o väzbe ďalších obvinených – Ing. B. L. a Ing.
J. V.), súd potom správne považoval výsluch obvineného Ľ. R. za úkon, ktorý nezniesol
odklad do doby, kým bude zadržaný obvinený F. S., na základe čoho bolo možné tento
zákonne získaný dôkaz použiť aj vo vzťahu k ďalším spoluobvineným, a teda aj
k obvinenému F. S.. V súlade s uvedeným potom konajúci súd správne prečítal zápisnicu
z takéhoto výsluchu postupom podľa § 207 ods. 2 Tr. por. účinného do 01. januára 2006.
Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty, resp.
rozdielnej judikatúry odvolacieho súdu pri posudzovaní totožného dôkazného stavu
prejednávanej veci, je treba poukázať na vyššie uvedené existujúce rozhodnutie
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. júna 2010, sp. zn.
Tpj 37/2010-10, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa odvolací súd od svojho
predchádzajúceho rozhodnutia odklonil (porovnaj rozh. č. 14/2011, Zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 1/2011).
1 Tdo V 21/2011
Na vysvetlenie je treba uviesť, že v súlade s týmto rozhodnutím, z uvedených dôvodov
a po splnení podmienok bude teda spravidla výsluch obvineného neodkladným úkonom
vo vzťahu k ďalším neskôr spoluobvineným osobám, ktorým dovtedy nemohlo byť
vznesené obvinenie pre objektívne prekážky (neboli známi, boli na úteku a pod.)
za podmienky, že pri takom výsluchu obvinený vypovedal o spoločnej trestnej činnosti
spáchanej s ďalšími neskoršie spoluobvinenými alebo bola daná iná bezprostredná súvislosť
trestnej činnosti takýchto neskorších spoluobvinených s trestnou činnosťou obvineného, ktorý
je vypočúvaný v rámci neodkladného úkonu. Takýto výsluch je dôkazom získaným spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, a preto je možné podľa § 207 ods. 2
Tr. por. účinného do 01. januára 2006 prečítať zápisnicu o predchádzajúcej výpovedi iného
spoluobžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať (porovnaj vyššie
uvedený judikát pod č. 14/2011, Zb. rozh. tr.).
Súdy oboch stupňov sa posúdením povahy neodkladného úkonu už niekoľkokrát
vo svojich rozhodnutiach zaoberali, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere
ďalej už len odkazuje na podrobné odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 5/2009, v ktorom druhostupňový súd zo všetkých aspektov rozobral dôvody použitia
zápisnice o výsluchu obvineného Ľ. R. z prípravného konania ako dôkazu získaného
zákonným spôsobom.
Nad rámec dovolacieho konania je treba dodať, že Ústavný súd vo svojej
predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru s ESĽP
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť ( IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 328/05 ), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.
1 Tdo V 21/2011
Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci
žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, dovolací súd musel
dovolanie obvineného F. S. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 23. februára 2012
JUDr. Harald S t i f f e l, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová