1 TdoV 19/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Haralda Stiffela a sudcov JUDr. Daniela Hudáka, JUDr. Petra Hatalu, JUDr. Gabriely

Šimonovej a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí konanom

26. novembra 2013 v Bratislave, v trestnej veci obvineného J. P., vedenej na Krajskom súde v

Trnave pod sp. zn. 1 T 13/2002, prejednal dovolanie, ktoré podal obvinený E. D., zastúpený

JUDr. Ing. D. G., advokátom v Trnave, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného E. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002, bol

obvinený E. D. uznaný za vinného v bode I. prvostupňového rozsudku z účastníctva na

trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. júla 2001 a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a)

Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, na tom skutkovom základe, že

1/ obvinený J. P. v úmysle nevrátiť Ing. J. K., CSc. peniaze z pôžičky v sume

10.000.000,- Sk (331.939,18 Eur), ktoré od neho prevzal 1. februára 2001 a tiež úrok

z požičanej sumy vo výške 1.800.000,- Sk (59.749,05 Eur), rozhodol sa, že ho dá fyzicky

zlikvidovať, a preto 4. februára 2001 vo večerných hodinách pozval obvineného M. Z. do

svojho bytu v T. na V. ul. č. X., kde ho požiadal, či by bol ochotný za finančnú odmenu

500.000,- Sk (16.596,96 Eur) do konca februára 2001 fyzicky zlikvidovať istú osobu, meno

ktorej mu prezradí, až keď prejaví súhlas, pričom obvinený M. Z. prisľúbil, že sa vyjadrí na

druhý deň.

1 Tdo V 19/2013

Obvinený M. Z. nasledujúci deň navštívil obvineného E. D. v mieste jeho bydliska

v T. na N. ul. č. X. a spýtal sa ho, či by bol ochotný za finančnú odmenu 500.000,- Sk

(16.596,96 Eur), ponúknutú bližšie neurčenou osobou, fyzicky zlikvidovať istého človeka,

s čím obvinený E. D. súhlasil. Dohodli sa, že obvinený M. Z. si ponechá z tejto odmeny sumu

100.000,- Sk (3212,75 Eur), pričom obvinený E. D. prijal od obvineného M. Z. peniaze

v sume 10.000,- Sk (331,94 Eur), ako zálohu na výdavky spojené s realizáciou objednávky.

Obvinený E. D. krátko potom v T. na N. ul. č. X. ponúkol svojmu priateľovi

obvinenému I. G. možnosť zarobenia peňazí v sume 100.000,- Sk (3212,75 Eur) za fyzickú

likvidáciu istého človeka, ktorú si objednala bližšie neurčená osoba, pričom obvinený I. G.

túto jeho ponuku prijal.

Obvinený M. Z. po akceptovaní objednávky obvineným E. D. navštívil obvineného J.

P. v T. v reštaurácii K. v K. M., kde mu oznámil, že objednávka bude vybavená, pričom

obvinený J. P. mu odovzdal lístok, na ktorom bolo napísané meno J. K., adresa P., K. ul. č. X.

a okrem toho mu povedal, že uvedená osoba pracuje vo V. Ú. J. E., a. s. T. a jazdí na

motorovom vozidle zn. AUDI A6, EČ T.

Obvinený M. Z. krátko potom zašiel za obvineným E. D., ukázal mu lístok s menom a adresou osoby, ktorú treba fyzicky zlikvidovať, ukázal mu pracovisko i dom, v ktorom

uvedená osoba býva, pričom obvinený E. D. ho požiadal, aby mu obstaral nejakú zbraň.

Obvinený E. D. hneď na to odviezol obvineného I. G. na svojom osobnom motorovom

vozidle do P., kde mu ukázal dom, v ktorom býva osoba určená na likvidáciu, popísal mu túto

osobu a ukázal mu aj pracovisko tejto osoby v T.

Obvinený M. Z. 10. februára 2001 v T. na burze kúpil od nezistenej osoby za sumu

20.000,- Sk (663,88 Eur) samopal československej výroby vzor 24 (26), kal. 7,62x25 mm

(Tokarev), výrobného čísla T X. so zásobníkom na 32 ks nábojov, tlmičom hluku výstrelu

a väčším množstvom nábojov, ktorý na druhý deň spoločne s obvineným E. D. vyskúšali na

poli za D. a potom ho odovzdal spolu so zásobníkom, tlmičom a nábojmi obvinenému E. D. 1 Tdo V 19/2013

Obvinený E. D. krátko po prevzatí samopalu od obvineného M. Z. v T. na N. ul. č. X.

odovzdal tento spolu s príslušenstvom obvinenému I. G., pričom ešte pred   odovzdaním ho

spolu vyskúšali na poli za H. a v areáli atletického štadióna S. v T.

Obvinený I. G., vylúčený na samostatné konanie, po prechádzajúcom

niekoľkodennom sledovaní pobytu osoby určenej na likvidáciu 23. februára 2001, v skorých

ranných hodinách na motorovom vozidle značky FIAT UNO patriacom obvinenému E. D.

a opatrenom odcudzenými ŠPZ-kami prišiel do P., tam vozidlo odstavil v blízkosti K. ulice,

preliezol cez oplotenie vysoké 195 cm do dvora rodinného domu č. X. na K. ulici, kde si

pripravil na streľbu samopal s tlmičom hluku, a keď poškodený Ing. J. K., CSc. približne

o 05.20 hod. prichádzal k svojmu motorovému vozidlu, dlhou dávkou zo samopalu vystrieľal

do neho 32 nábojov, čím mu spôsobil mnohopočetné devastujúce strelné poranenia hrudníka,

brucha, horných končatín a pravého stehna, ktorým poškodený Ing. K., CSc. na mieste

podľahol.

Keď obvinený M. Z. 23. februára 2001 osobne oznámil obvinenému J. P. usmrtenie Ing. J. K., CSc. tento mu v ten istý deň na poludnie v T. na parkovisku pred reštauráciou K.

v K. m. odovzdal finančnú odmenu 500.000,- Sk, z ktorej si obvinený M. Z. ponechal

130.000,- Sk (4315,20 Eur), obvinenému E. D. odovzdal 370.000,- Sk (12 281,75 Eur)

a obvinený E. D. si z tejto sumy ponechal 270.000,- Sk (8962,36 Eur) a 100.000,- Sk

(3212,75 Eur) odovzdal obvinenému I. G.

Obvinený I. G. si za uvedené peniaze kúpil v autobazáre osobné motorové vozidlo

značky LANCIA THEMA, ev. č. X.

Krajský súd v Trnave za tieto trestné činy uložil obvinenému E. D. podľa § 219 ods. 1

Tr. zák. účinného do 31. júla 2001 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. júla 2001 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10,5 (desať a pol) roka, na výkon

ktorého ho zaradil podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001

do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodenú Ľ. K., nar.

X., bytom P., ul. K. X., s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach

občianskoprávnych.

1 Tdo V 19/2013

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. januára 2011, kedy Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 To 6/2010 u obvineného E.

D. podľa § 258 ods. 1 písm. d), e) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok

zrušil vo výroku o vine a treste a spôsobe jeho výkonu a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por.

účinného do 1. januára 2006 uznal ho za vinného v bode I. prvostupňového rozsudku

z účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm.

h) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001 a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa §

185 ods. 2 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001. Odvolací súd mu za tieto trestné činy

uložil podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. júla 2001 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 31. júla 2001 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov, na

výkon ktorého ho zaradil podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. júla 2001 do

III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006

poškodeného Ing. M. K. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na konanie o veciach

občianskoprávnych.

Rovnopis rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol obvinenému E. D.

doručený 3. marca 2011 a jeho obhajkyni Mgr. B. Š. 28. februára 2011.

Krajský súd v Trnave predložil 12. decembra 2012 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie spolu s doplnením dovolania, ktoré podal obvinený E. D. 3. septembra

2012, resp. 26. novembra 2012, prostredníctvom obhajcu na Krajskom súde v Trnave proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010.

Domáhal sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací vyslovil porušenie

zákona v jeho neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b), e), g) Tr.

por. Následne obvinený E. D. podal vlastné písomné podania, ktorými dopĺňal dovolanie

ďalšími argumentmi a návrhmi (list z 21. októbra 2012, 10. decembra 2012, 23. júna 2013,

8. júla 2013), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací vrátil 25. júla 2013

spis z procesných dôvodov prípisom Krajskému súdu v Trnave. Prvostupňový súd v zmysle

pokynov dovolacieho súdu vyzval obhajcu obvineného na odstránenie chýb podaného

dovolania, teda aby všetky vlastné písomné podania obvineného zhrnul do jedného,

kvalifikovaného dovolania v primeranej lehote. Dovolanie obvineného E. D. podané

prostredníctvom obhajcu 5. septembra 2013, ktoré doplnil o ďalšie dovolacie dôvody podľa §

371 ods. 1 písm. b), e), f), g), h), i) Tr. por., Krajský súd v Trnave opätovne predložil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 21. októbra 2013.

1 Tdo V 19/2013

Obvinený E. D. vo svojom dovolaní upozornil na nezákonné obmedzenie jeho

osobnej slobody, keď bol zadržaný ako podozrivý príslušníkmi PZ v Trnave - kukláčmi bez

súhlasu prokurátora, čo je v rozpore s ustanovením § 76 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. J.-

ára 2006. V danej súvislosti podľa jeho názoru došlo úmyselne k zmene policajného zásahu

zo zadržania na predvedenie, pretože s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2, § 18 ods. 3

zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov nie je potrebný

k takémuto úkonu súhlas prokurátora. Takýmto konaním príslušníkov PZ – úmyselnou

nesprávnou kvalifikáciou zásahu, došlo k obchádzaniu zákona – teda protiprávnemu postupu

orgánov činných v trestnom konaní. Obvinený bol zároveň na polícií aj v postavení svedka,

a to za tým účelom, aby na neho bol vyvíjaný nátlak bez prítomnosti obhajcu. Uvedeným

postupom sa policajné orgány na určitú dobu vyhli dozoru prokurátora a neoprávnene tak

zasiahli do jeho osobnej slobody, a to až do času kým ovplyvnili vyšetrovanie.

Ďalej obvinený poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. e) Tr. por., keďže v prípravnom konaní mal byť podľa jeho názoru vylúčený z trestného

konania vyšetrovateľ J. K., a to pre jeho zaujatosť k veci (správne má byť uvedené pre pomer k osobám). V pôvodnom spisovom materiáli sp. zn. 1 T 13/2002 sa nachádzala námietka

zaujatosti obvineného M. Z. zo 6. apríla 2002 pre pomer vyšetrovateľa K. k podozrivému M.

(pričom vyšetrovateľ a krajský prokurátor ju pred súdom utajili tým, že ju nezaložili do

spisu). Rovnako orgány činné v trestnom konaní utajili uznesenie z 18. apríla 2002

o nevylúčení vyšetrovateľa K., v ktorej tvrdí, že nie je priateľom s podozrivým M., čo je

v rozpore s výpoveďou tohto svedka na hlavnom pojednávaní konanom 18. marca 2003, na

ktorom potvrdil, že je priateľom vyšetrovateľa K. 15 rokov.

Obvinený videl naplnenie ďalšieho dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

Tr. por. v tom, že právoplatný rozsudok je založený na – falzifikáte uznesenia č.l. 7-8, sp. zn.

1 T 13/02 o začatí trestného stíhania (bez vznesenia obvinenia) pre výbuchy a na falzifikáte

uznesenia č.l. 9-12, sp. zn. 1 T 13/2002 o vznesení obvinenia z trestného činu vraždy. V tomto

smere sa domáhal, aby dovolací súd rozhodol, že zákon bol porušený v jeho neprospech

v ustanovení § 2 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a zároveň bol porušený

aj revízny princíp v konaní oboch súdov, keďže tieto nepreskúmali obsah vtedy v spise

založených falzifikátov, na ktorých založili konečný rozsudok. Ďalej uviedol, že súdy oboch 1 Tdo V 19/2013

stupňov sa dostatočne nezaoberali skutočnosťou, že poškodený K. bol zavraždený

so zbraňou, ktorá bola zlikvidovaná pred rokom 1996.

Ďalej uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., pretože súdy oboch

stupňov pochybili pri ukladaní trestu v tom, že neprihliadli na dĺžku konania a neaplikovali

ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu v zmysle § 39 Tr. zák. (správne má byť  

uvedené § 40 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006), keďže konanie sa viedlo viac ako

10 rokov.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. bol podľa názoru obvineného

naplnený tým, že mu odvolací súd uložil prísnejší trest, a to trest odňatia slobody vo výmere

12 (dvanásť) rokov bez toho, aby mal možnosť uviesť argumenty v kontradiktórnom konaní

a bez možnosti využiť riadny opravný prostriedok.

Obvinený považoval senát predsedu JUDr. P. S. za nezákonne zložený, pretože je

z podacej knihy preukázané, že doposiaľ neznámy páchateľ vykonal neoprávnenú dodatočnú

zmenu predsedu senátu, a to tým spôsobom, že zmenil prepísaním poradí 4., 5., 6. a 7. predsedov senátu Krajského súdu v Trnave, čo malo za následok, že prvostupňový súd

rozhodol v nezákonnom zložení. Podľa rozvrhu práce mal byť predsedom senátu, ktorý

v danej trestnej veci rozhodoval JUDr. M., a nie senát JUDr. S.. V tomto smere uviedol, že

17. augusta 2011 bolo podľa § 199 ods. 1 Tr. por. začaté trestné stíhanie za trestný čin

zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 169a ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, ktoré je vedené pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru,

Obvodného oddelenia PZ SR, Trnava pod ČVS:ORP-l924/Ol-TT-2011Po. Uvedené

skutočnosti preukazujú, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa došlo

k vykonávaniu dôkazov pred senátom, ktorý bol v nezákonnom zložení. Konaním neznámeho

páchateľa došlo k zmeneniu poradia podania obžaloby v podacej knihe z roku 2002, keď

prijatá obžaloba bola zapísaná ako 12. v poradí, pričom číslica bola následne prepísaná na

číslo 13, čo malo za následok zmenu senátu, v dôsledku čoho rozhodoval namiesto senátu

JUDr. M., senát JUDr. S.. V danej trestnej veci tak rozhodoval súd, ktorý bol obsadený

v rozpore so zákonom, čo malo za následok vznik podstatnej vady konania, ktorá

je dôvodom prípustnosti dovolania. Na základe tohto namietal v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por.

aj celé konania na súde prvého stupňa.

1 Tdo V 19/2013

Obvinený E. D. preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov §

371 ods. 1 písm. b), písm.   f) a písm. g) Tr. por. (z dovolania vyplývajú dovolacie dôvody

podľa § 371 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h), písm. i) Tr. por.) zrušil

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2011, sp. zn.

4 To 6/2010, v spojitosti s rozsudkom Krajského sudu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn.

1 T 13/2002, a vec vrátil na ďalšie konanie.

K obsahu dovolania sa v zmysle § 376 Tr. por. vyjadril 12. októbra 2012 prokurátor

Krajskej prokuratúry v Trnave tak, že k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b)

Tr. por. v rovnakej trestnej veci u iných obvinených dovolací súd už raz konštatoval, že tento

naplnený nebol. S poukazom na toto rozhodnutie preto navrhol, aby dovolací súd podané

dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Tr. por. K doplnenému dovolaniu sa krajský

prokurátor vyjadril 4. decembra 2012 v tom smere, že uplatnené dovolacie dôvody sú opreté

o nezmyselné tvrdenia spoluodsúdeného M. Z., preto rovnako navrhol, aby dovolací súd

podané dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Ďalej sa v zmysle § 376 Tr. por. k obsahu dovolania vyjadril aj obvinený M. Z.

3. októbra 2013, ktorý rovnako poukázal na nezákonné zadržanie obvinených v danej trestnej veci, zaujatosť vyšetrovateľa K. k veci a k podozrivým osobám, na falzifikáty listín, dĺžku

konania a nezákonne zložený senát.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,

že dovolanie je prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou

osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento

mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por. účinného do 31. augu-

sta 2011), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolania je potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené   dôvody dovolania

podľa § 371 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c ) Tr. por.).

So zreteľom na novelu Trestného poriadku č. 226/2011 Z. z. a prechodné ustanovenie

§ 567j ods. 2 Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky použil na rozhodovanie o dovolaní

obvineného E. D. Trestný poriadok účinný od 1. septembra 2011. V zmysle prechodného

ustanovenia § 567j ods. 6, ods. 7, ustanovenia § 370 a § 371 sa použili v znení účinnom do

31. augusta 2011.

1 Tdo V 19/2013

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to

vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a)

až písm. l) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, resp. aj podľa § 374 ods. 3 Tr. por.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania

dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná

inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku

v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Dovolací súd k   dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por. účinného

do 31. augusta 2011 konštatuje, že pod „nezákonne zloženým súdom“ sa rozumie súd, ktorý

je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdu, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť. V prejednávanej veci tomu tak nebolo, lebo na súdoch oboch stupňov konali

senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp. postupovali podľa zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa rovnakou námietkou iného obvineného v tejto veci už zaoberal v uznesení z 25. januára 2012, sp. zn. 1 TdoV 13/2011, v spojení s opravným

uznesením z 28. marca 2012. Z predmetného uznesenia vyplýva, že po preskúmaní podacej

knihy obžalôb z roku 2002 je uvedený zápis v chronologickom poradí podľa dátumu podania

obžaloby. Znamená to, že po obžalobe s poradovým číslom 12 z 6. júna 2002, nasleduje

obžaloba s poradovým číslom 13 z 7. júna 2002 (pridelené nepárne čísla - senátu JUDr. P. S.).

Prepísanie poradového čísla 12 na číslo 13 je len zrejmou chybou v písaní pracovníčky

podateľne, čo logicky odôvodňuje chronologické poradie za sebou idúcich čísel. Takéto

pochybenie je vo všeobecnosti neželané, ale zároveň je príslušným postupom odstrániteľné.

Navyše v tomto prípade neexistuje konkrétnymi skutočnosťami určený dôvod, podozrenie, či

iný prípadný motív zasahovania do zloženia senátu v trestnej veci obvineného J. P. a spol.

Obvinený E. D. v tomto smere poukázal aj na uznesenie povereného príslušníka OO

PZ Trnava zo 17. augusta 2011, sp. zn. ČVS:ORP-1924/O1-TT-TT-2011, ktorým podľa § 199

ods. 1 Tr. por. bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu zasahovania do nezávislosti súdu

podľa § 169a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. augusta 2002.

1 Tdo V 19/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky však v tejto súvislosti konštatuje, že predmetné

trestné stíhanie bolo uznesením zo 14. marca 2012, sp. zn. ČVS:ORP-1924/O1-TT-TT-2011,

zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b), § 215 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého prokurátor

zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie

veci, resp. rovnaké oprávnenie má aj policajt, ak nebolo vznesené obvinenie.

Z odôvodnenia citovaného uznesenia vyplýva, že „bez ohľadu na to, ako sú veci

uvedené v knihe došlej pošty, tieto boli prideľované do senátov podľa dátumu a času,

v ktorom boli prijaté, preto nedošlo k nesprávnemu prideleniu trestných vecí“. Táto

skutočnosť je zrejmá z dátumov pečiatok nachádzajúcich sa na podaniach prijatých Krajským

súdom v Trnave, keďže trestná vec J. P. a spol. napadla 7. júna 2002 o 11.00 hod

a predchádzajúca 6. júna 2002 o 13.30 hod. Tieto podania boli teda prideľované

chronologicky podľa poradia, v akom došli na súd a podľa tohto sú aj zapísané pod

poradovými číslami.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011

mal byť naplnený tým, že vo veci v prípravnom konaní konal orgán činný v trestnom konaní-

vyšetrovateľ PZ J. K., ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti upozornil na to, že sa v spisovom materiáli nenachádza námietka zaujatosti,

ako aj rozhodnutie o nej.

Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, z vykonávania úkonov

trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor,

vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti

pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka, k ich

obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu

činnému v trestnom konaní.

Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti  

v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov

trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tieto

dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej 1 Tdo V 19/2013

veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom,

splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom k prejednávanej veci treba pritom rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu

trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu trestného

konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa rozumie

vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať

pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec

konania. Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia

takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

V konkrétnom prípade sa však nič takého nezistilo a takéto skutočnosti nemožno

dovodzovať len z toho, že iný obvinený (M. Z.) podával proti vyšetrovateľovi K. neustále

opakované námietky zaujatosti. Námietku zaujatosti obvineného M. Z. zo 6. apríla 2002,

podľa obvineného D. údajne „utajenú“, postúpila Krajská prokuratúra v Trnave 15. apríla

2002 na Krajský úrad vyšetrovania PZ v Trnave. Vyšetrovateľ J. K. o nej rozhodol uznesením

z 18. apríla 2002 tak, že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania (bližšie pozri

č.l. 125-126, zv. I. vyšetrovacieho spisu). Vyšetrovateľ PZ J. K. v citovanom uznesení

uviedol, že „s osobami, s ktorými prišiel do styku pri vyšetrovaní, nemal žiaden taký vzťah,

ktorý by zakladal pochybnosť o jeho zaujatosti, pristupuje k nim profesionálne, iba pri

vykonávaní vyšetrovacích úkonov podľa procesného postavenia“. Na základe predmetnej

námietky zaujatosti aj krajský prokurátor preskúmal zákonnosť postupu vyšetrovateľa, pričom

rovnako v jeho postupe nezistil žiadne prieťahy a pochybenia, tak ako to vyplýva jeho

z odpovede pre obvineného M. Z. z 15. 4. 2002 (č.l. 2999, zv. II. súdneho spisu).

Dovolateľ argumentoval v tomto smere aj tým, že svedok M. na hlavnom pojednávaní

18. marca 2003 vo výpovedi uviedol, že je priateľom vyšetrovateľa K. 15 rokov, pričom

odkázal aj na č. l. 2928 súdneho spisu. Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil,

že uvedenú skutočnosť tvrdil len obvinený M. Z., keď žiadal, aby predseda senátu do

zápisnice z hlavného pojednávania zaprotokoloval, že svedok M. pozná vyšetrovateľa K. 15

rokov.

Samotná domnienka obvineného E. D., že sa vyšetrovateľ pozná so svedkom, keďže

v prípade M. ide o bývalého policajta, ešte nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 1 Tdo V 19/2013

písm. e) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Sama skutočnosť, že by vyšetrovateľ

v minulosti prichádzal v rámci plnenia pracovných povinností do styku so svedkom,

neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov pre jeho pomer k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka. V tomto smere sa nezistili okolnosti svedčiace o užšom

priateľstve, o inej kvalite než by bol pracovný vzťah (ide o bývalého policajta), ktorý by

odôvodňoval jeho vylúčenie z vykonávania úkonov v prípravnom konaní.

Navyše tvrdenie obvineného o údajnom utajovaní predmetnej námietky, ako aj

samotného rozhodnutie vyšetrovateľa o jeho nevylúčení z trestného konania zo strany

vyšetrovateľa PZ a krajského prokurátora sa nezakladá na pravde, keďže námietka zaujatosti

zo 6. apríla 2002 s postúpením od krajského prokurátora sa nachádza na č.l. 1070 a 1075,

zv. III. vyšetrovacieho spisu a uznesenie vyšetrovateľa PZ o jeho nevylúčení na č.l. 125-126,

zv. I. vyšetrovacieho spisu.

Na záver k tomuto dovolaciemu dôvodu je treba dodať, že podľa § 371 ods. 3 Tr por.

účinného do 31. augusta 2011, dôvody podľa odseku 1 písm. a) až písm. g) nemožno použiť,

ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Obvinený E. D. síce v trestnom

konaní podával námietky zaujatosti, ale nie týkajúcu sa vyšetrovateľa K.

Z dovolania obvineného E. D. vyplýva, že uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods.

1 písm. f) Tr. por. účinného do 31. augusta 2013, avšak tento žiadnym spôsobom

neodôvodnil, preto sa ním dovolací súd v zmysle obmedzeného revízneho princípu

uplatňovaného v dovolacom konaní, nezaoberal.

Obvinený E. D. ďalej poukázal aj na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.

1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Právoplatný rozsudok

je podľa jeho názoru založený na falzifikátoch uznesenia o začatí trestného stíhania

a o vznesení obvinenia (č.l. 7-8, 9-12 vyšetrovacieho spisu), navyše bol zadržaný nezákonne,

bez súhlasu prokurátora.

Vzhľadom na obmedzený revízny princíp v dovolacom konaní, sa dovolací súd

nezaoberal vyššie uvedenou námietkou o „údajných“ falzifikátoch uznesení, keďže táto

sa týkala obvineného M. Z., ktorú dovolateľ prebral z jeho podaného dovolania.

1 Tdo V 19/2013

Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môže poslúžiť

všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom

z dôkazných prostriedkov.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 89 ods. 3

Tr. por. účinného do 1. januára 2006, treba považovať jednak splnenie formálnych,

t.j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným

zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych)

podmienok, t.j. aby úkon- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu-

bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Obvinený E. D. bol predvedený za účelom podania vysvetlenia 23. febru-

ára 2001, čo vyplýva aj zo zápisnice o jeho predvedení nachádzajúcej sa na č. l. 45, zv. I

vyšetrovacieho spisu. Následne bol obvinený E. D. (uznesenie o vznesení obvinenia z 24.

februára 2001- č.l. 5-6, zv. I. vyšetrovacieho spisu) zadržaný 24. februára 2001 o 18:00 hod. (č. l. 44, zv. I. vyšetrovacieho spisu) podľa § 75 Tr. por. účinného

do 31. júla 2001, v zmysle ktorého ak je tu niektorý z dôvodov väzby (§ 67) a pre

neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, môže vyšetrovateľ

obvineného zadržať predbežne sám. Podľa citovaného uznesenia je však povinný vykonané

zadržanie prokurátorovi neodkladne ohlásiť a odovzdať mu odpis zápisnice, ktorú spísal

pri zadržaní, aj ďalší materiál, ktorý prokurátor potrebuje, aby prípadne mohol podať návrh

na vzatie do väzby. Návrh sa musí podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 24 hodín

od zadržania odovzdaný súdu, inak musí byť prepustený na slobodu.  

Po tomto zadržaní vyšetrovateľ PZ podal podnet na podanie návrhu na jeho vzatie

do väzby na Krajskú prokuratúru v Trnave 24. februára 2001 o 18:05 hod., pričom krajský

prokurátor ešte v ten deň podal návrh na jeho vzatie do väzby (č. l. 46, 47 zv. I.

vyšetrovacieho spisu). Súd o jeho väzbe rozhodol uznesením z 25. februára 2001, sp. zn.

Tpr 15/2001 (č. l. 49-51, zv. I. vyšetrovacieho spisu).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolateľ sa len nesprávne domnieval, že v jeho

prípade sa postupovalo podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 namiesto § 75

Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, keďže mu bolo obvinenie vznesené (rovnako tak aj začaté

trestné stíhanie) 24. februára 2001 (č.l. 5-6, zv. I vyšetrovacieho spisu).

1 Tdo V 19/2013

Dovolací súd preto v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod

v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.

Obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného

do 31. augusta 2011, v zmysle ktorého je možné dovolanie podať aj vtedy, keď bol uložený

trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý

zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, keďže súdy oboch stupňov podľa jeho názoru

neaplikovali ustanovenie § 40 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 o mimoriadnom znížení

trestu odňatia slobody.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré nie je už vo svojom

základe rozhodovaním v rámci riadneho inštančného postupu; jeho úlohou je posudzovať len

vymedzený okruh právnych otázok. K nim nepatria otázky druhu a výšky uloženého trestu,

ak o tom bolo rozhodnuté na základe legálnej aplikácie príslušných ustanovení zákona súdmi

konajúcimi v riadnom procesnom postupe.

Z týchto dôvodov možno len vo všeobecnej rovine konštatovať, že súdy prvého

i druhého stupňa logickým spôsobom aplikovali všetky do úvahy prichádzajúce zákonné

ustanovenia vymedzujúce kritériá trestania uvedených trestných činov. Najvyšší súd v tomto

smere nezistil žiadny odklon od použitých zákonných ustanovení, po vyhodnotení ktorých

obvinenému E. D. bol uložený trest v zákonom stanovenej výmere.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ak má súd vzhľadom

na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej

sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne

a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Toto moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho

charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom viaže k všeobecným hľadiskám stanoveným

pre voľbu druhu trestu a jeho výmery a túto úpravu dopĺňa.

1 Tdo V 19/2013

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011

nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 40 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, v dôsledku čoho uložený trest

má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených

ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol

uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol

obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu

odňatia slobody nezakladá žiadny dovolací dôvod (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky

stanovísk NS a súdov SR 1/2011).

Je teda zrejmé, že napadnutým rozsudkom bol obvinenému uložený zákonný druh

trestu a v zákonom stanovenej trestnej sadzbe, takže Najvyšší súd Slovenskej republiky

námietku obvineného nepovažoval za opodstatnenú.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011

dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť

a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.  

Namietanie iných skutočností (namietanie dôkazu - zbrane, ktorá mala byť

zlikvidovaná pred rokom 1996), ako spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného dokazovania,

iné hodnotenie skutku predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo vyššie

citované ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj

hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd

záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať,

prípadne korigovať len odvolací súd.  

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31.

augusta 2011 obvinený E. D. videl aj v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací rozhodnutie založil na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia -zvýšenia

trestu v odvolacom konaní.

1 Tdo V 19/2013

Podľa § 229 ods. 3 druhá veta Tr. por. účinného do 1. januára 2006 v neprospech

obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania

prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody

tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu

škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd mohol zmeniť

rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002, v neprospech

dovolateľa a uložiť mu prísnejší trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov, keďže

krajský prokurátor v Trnave podal proti citovanému rozsudku odvolanie 5. marca 2010

(č.l. 5097-5101, zv. VIII. súdneho spisu) v neprospech obvineného E. D. vo výroku o vine a

treste. Dovolateľ ním podané odvolanie písomným podaním z 24. februára 2010 výslovne

vzal späť a predseda senátu prvostupňového súdu späťvzatie odvolania vzal na vedomie

uznesením z 12. marca 2010.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku uvedenú v dovolaní, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, nie je možné

akceptovať.

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne

názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci

žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

§ 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) a písm. i) Tr. por.

účinného do 31. augusta 2011, dovolací súd musel dovolanie obvineného E. D. podľa § 382

písm. c) Tr. por. odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 26. novembra 2013

JUDr. Harald S t i f f e l, v.r.

  predseda senátu

1 Tdo V 19/2013

Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová