UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 22. mája 2024 v Bratislave, v trestnej veci obvineného K. K., pre zločin útoku na verejného činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 323 ods.1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, o dovolaní obvineného K. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4To/60/2018, z 20. februára 2019 takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K. K. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5T/11/2018, z 19. marca 2018 bol obvinený K. K. uznaný za vinného zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), § 122 ods. 3 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
na rozmedzí ulíc F. a H. v J., dňa 24.6.2017 v čase okolo 23.45 hod. odsúdený K. Z. a K. K. fyzicky napadli výkon služby realizujúcich operatívnych pracovníkov Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach por. Ing. K. Š. a ppor. Ing. K. V., a to tak, že po ich preukázaní sa ku príslušnosti k Policajnému zboru odsúdený K. Z. udrel por. Ing. K. Š. päsťou pravej ruky do oblasti ľavej lícnej kosti tváre a vstrekol mu do tváre neznámy paralyzujúci plyn, následne sa dal na útek, počas ktorého opakovane vstrekoval uvedený neznámy plyn na oboch zasahujúcich policajtov, pričom K. K. počas toho, ako títo prenasledovali odsúdeného K. Z., rozbehol sa za nimi v snahe zamedziť im jeho dostihnutie, držiac v ruke kovovú tyč hnedej farby o dĺžke cca 50 cm, ktorú pred príchodom k policajtom na základe ich výzvy odhodil a následne sa pokúsil udrieť zasahujúceho por. Ing. K. Š., čím policajtom znemožnil pokračovať v prenasledovaní odsúdeného K. Z., ktorý z miesta činu ušiel, pričom v dôsledku útoku obvinených utrpel poškodený por. Ing. K. Š. povrchové pomliaždenie tváre vľavo, pomliaždenie s odreninou pravého kolena a podráždenie spojovky oboch očí s dobou liečenia do 2 dní a poškodený ppor. Ing. K. V. povrchové pomliaždenie tváre s odreninou na brade a podráždenie spojovky oboch očí s dobou liečenia do 2 dní.
Prvostupňový súd za to uložil obvinenému K. K. podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 5 a § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere šesťdesiatšesť mesiacov a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Krajský súd v Košiciach uznesením, sp. zn. 4To/60/2018, z 20. februára 2019 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného K. K., ktoré podal proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Košice I.
Obvinený K. K., prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Tomáša Čverčka (plná moc, č. l. 263 spisu), napadol dovolaním (č. l. 254 a nasl. spisu) uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ako i jemu predchádzajúce konanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) a písm. l) Trestného poriadku. V predmetnom dovolaní uviedol nasledovné:,,A) zásada „in dubio pro reo". Pokiaľ existujú o otázke viny obvineného naďalej rozumné pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť inými dôkazmi, je nutné rozhodnúť v jeho prospech - oslobodiť ho. Uvedené pravidlo sa však uplatní, len pokiaľ ide o skutkové zistenia (otázky skutkového charakteru) a nemožno ho vzťahovať na právne otázky, nakoľko súd je povinný aplikovať zásadu „IURA NOVIT CURIA". Pochybnosti musia spočívať v skutkovom stave veci a musia mať určitý logický základ. Nie je preto možné chápať pod pochybnosťami akékoľvek nezrovnalosti v dokazovaní /podstatu nemeniace/, ktoré nemajú k posudzovanej veci relevantný význam /napríklad ak si svedok pre odstup času nepamätá presný čas udalosti/. V tomto prípade je dosť pochybné tvrdenie svedka, že po viacerých zásahoch do oka neznámym plynom sú jeho tvrdenia hodnoverné a skutok sa stal, ako to opisujú svedkovia. Ich svedectvo je posúdené ako priamy dôkaz bez toho, aby to bolo hodnoverne preskúmané. Naopak, musí ísť o také rozumné a dôvodné pochybnosti, pre existenciu ktorých nemožno spoľahlivo uznať obvineného vinným. V prípade, ak nastane takýto právny stav, že sú pochybnosti o určitej skutkovej otázke /ktorá je pre posúdenie viny obvineného právne významnou/, nemožno ju odstrániť, vyplniť inými dostupnými dôkazmi, je nevyhnutné, aby súd rozhodol v prospech obvineného, najmä postupom v zmysle § 285 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku /nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný/. Pre úplnosť je potrebné dodať, že použitie zásady „ IN DUBIO PRO REO" je prípustné až vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Aplikácia „ IN DUBIO PRO REO" je výlučnou doménou súdu. Je právna zásada, ktorá stanovuje povinnosť súdu rozhodovať v prospech obžalovaného, pokiaľ o jeho vine existujú pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť. Nedokázaná vina má rovnakú váhu ako dokázaná nevina. Obžalovanému musí byť vina preukázaná. Obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu /obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech/. Orgány činné v trestnom konaní a tiež Okresný súd Košice I pri dokazovaní odignorovali ako dôkazový materiál zabezpečiť kamerový záznam z ulice H. T. v J.. Križovatka na ulici H. a R. je frekventované miesto so stálym kamerovým záznamom. Takýto relevantný dôkaz by vyvrátil pochybnosti o určitej skutkovej otázke. Posúdenie viny obžalovaného a hodnovernosť obžaloby alebo nehodnovernosť je alfou a omegou v tomto smere. Viackrát bol žiadaný tento záznam a zo spisového materiálu je jednoznačné, že bez takéhoto relevantného dôkazu bola podaná samotná obžaloba a prebehol súdny proces, z ktorého vyplynuli nezrovnalosti v dokazovaní. Odsúdený nebol priamo účastníkom fyzického útoku na verejných činiteľov /v procese ako svedkovia poškodení/. Ocitol sa tam až po útoku v inkriminovanom čase a mieste. Nebol ani pri použití slzného plynu zo strany spoluobžalovaného, a preto sa javí ako dôležitá otázka možnosť vnímania, čistého videnia a relevantného posúdenia danej situácie po ataku na svedkov slzotvorným plynom. Z odborného hľadiska nebola a nie je v spisovom materiáli predložená správa o tom, či je možné a po akej dobe je schopný človek /v danom prípade svedkovia/ vnímať čisto okolie, rozpoznať tmu od svetla a pod., keď proti svedkom, v priebehu 10 minút bol použitý paralizačný plyn. Z odborného hľadiska, ale aj ako laik viem, že tieto slzné plyny sa vyrábajú a predávajú na eliminovanie útočníka. Namietam a namietal som to aj v prípravnom konaní a v súdnom konaní. Nevyžiadanie odborného stanoviska vo forme znaleckého posudku a účinnosti takejto látky je neprofesionálne a neodborné. Preto sa tu javí otázka o hodnovernosti výpovede svedkov. Je priam zarážajúci postup orgánov činných v trestnom konaní, že sa v prípravnom konaní, pri vznesení obvinenia, dopustilizávažnej manipulácie so spisovým materiálom. Pri oboznámení sa so spisovým materiálom boli vyhotovené 2 uznesenia s inou skutkovou podstatou s odôvodnením a iné boli doručené obvinenému. Naše námietky boli zamietnuté ako neopodstatnené a podané sťažnosti boli taktiež zamietnuté. Tieto poznatky a nezákonný postup OČTK sme postúpili formou trestného oznámenia na Sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR. Okresný súd Košice I našu argumentáciu neakceptoval. Dôkaz: trestné oznámenie - v prílohe. Diametrálne odlišné právne závery prejavuje arbitrárnosť. Skutkové a právne významné otázky nemajú znaky profesionálneho rozhodnutia. Podľa Ústavného súdu SR je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne, vecne a nestranne dáva odpovede. Odôvodnenie musí byť výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a musí byť z neho jasné, že nebolo rozhodnuté vopred a svojvoľne. Je preto potrebné trvať na logickej súladnosti a vecnej konzistentnosti. Rozhodnutie Krajského súd v Košiciach nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. Obžalovaný má právo na právne perfektné a zrozumiteľné odôvodnenie. Formálne rozhodnutie v neprospech obvineného /odsúdeného/ vedie k porušeniu zákona. Mám tak na mysli arbitrárnosť konania". Vo vzťahu k právu na spravodlivý proces obvinený v dovolaní zdôraznil, že zahrňuje i povinnosť súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo procesné strany tvrdia. Ďalej uviedol:,,Jednou z požiadaviek čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /právo na spravodlivý súdny proces/ na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi navrhnutými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné /arbitrárne/ zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že obvinený má práva konkrétne a účinné a nie teoretické a iluzórne. Ústavný súd priznáva judikatúru Európskeho súd pre ľudské práva /ESĽP/ normatívne. Preto ak súdy Slovenskej republiky nepoznajú, alebo ignorujú judikatúru ESĽP, tým nielenže vetujú aplikáciu jednotlivých článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale tiež vydávajú Slovenskú republiku riziku nastúpenia jej medzinárodnej zodpovednosti. Deviata hlava, čl. 154 c Ústavy SR potvrdzuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd". S poukazom na vyššie uvedené obvinený K. K. žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I sa v celom rozsahu stotožnil tak s výrokovou časťou ako aj odôvodnením vo veci vydaného rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu a podané dovolanie obvineného považoval za neopodstatnené a nedôvodné.
Po predložení veci najvyššiemu súdu obvinený doplnil spisový materiál k jeho dovolaniu, a to podaním z 22. novembra 2022, najvyššiemu súdu predloženým 25. novembra 2022 a tiež aj podaním zo 16. marca 2023, dovolaciemu súdu predloženým 20. marca 2023. Podaním z 21. novembra 2023, najvyššiemu súdu doručeným 24. novembra 2023, obvinený doplnil dovolanie o dôkaz (fotodokumentácia kamerového systému na inkriminovanom mieste trestného činu). Napokon obvinený K. K. doplnil svoje dovolanie žiadosťou z 29. januára 2024, najvyššiemu súdu predloženou 30. januára 2024, aby po pozitívnom prehodnotení dovolania bolo Mestskému súdu Košice (predtým Okresný súd Košice I) nariadené opätovné vypočutie svedka K. Z. pre výpoveď, ktorá sa nachádza v spisovom materiáli, sp. zn. 5T/11/2018-117, z 19. marca 2018, ktorá sa absolútne nezhoduje s výpoveďou, ktorú uviedol na hlavnom pojednávaní 19. marca 2018.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolaniebolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že dovolanie obvineného je treba odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasledujúcich Trestného poriadku.
Najvyšší súd podotýka, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Nakoľko dovolanie predstavuje výnimočný prielom do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (vyjadrujúcej záujem na stabilite právnych vzťahov a právnej istote), možnosti jeho podania vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak, z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. To znamená, že ak chybám vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012).
K namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany právjednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného K. K. zásadným spôsobom, a teda k takej skutočnosti, ktorá sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v podstate neuviedol, v čom jeho právo na obhajobu bolo zásadne porušené. Ak namietal rozsah vykonaného dokazovania, k tomu najvyšší súd zistil, že boli vykonané všetky navrhované dôkazy s výnimkou dvoch návrhov obvineného. Súd procesne v súlade s § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol vykonať výsluch neidentifikovanej policajnej hliadky (č. l. 112) a rovnako neidentifikovaného lekára, ktorý mal obvineného ošetrovať (č. l. 113). Tento procesný postup v zápisnici odôvodnil v zmysle znenia vyššie uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, že navrhované dôkazy sa týkajú okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie a ktorú možno zistiť inými, skôr navrhnutými dôkazmi. Tiež nebola zistená žiadna nezákonná manipulácia so spisovým materiálom, preto neexistujú pochybnosti o správnosti zápisu výpovede svedka K. Z. na hlavnom pojednávaní, resp. celej zápisnice z hlavného pojednávania, čo potvrdzuje aj existencia zvukového záznamu (č. l. 114).
Zásadnou námietkou bolo však to, že rozsudok prvostupňového súdu a ani uznesenie odvolacieho súdu nie sú náležite odôvodnené. K tomu najvyšší súd podotýka, že odôvodnenie rozsudku je síce stručné, ale to zodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku v prvej vete, keď ani dokazovanie pred súdom prvého stupňa nebolo veľmi rozsiahle. Chybou je, že uznesenia o odmietnutí vykonania dôkazov z hlavného pojednávania neboli zahrnuté do odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku. Uvedené pochybenie však najvyšší súd vyhodnotil ako bezvýznamné, a preto nemôže zakladať porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.
K odvolaciemu konaniu je potrebné uviesť, že obvinený podal riadne a včas odvolanie, toto však žiadnym spôsobom neodôvodnil. Preto je logické, že odvolací súd sa zaoberal len procesnými otázkami, s ktorými sa vysporiadal zákonným spôsobom. Vzhľadom na to, že nemohol reagovať na žiadne odvolacie námietky obvineného, sústredil sa na posúdenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Preto najvyšší súd konštatuje, že v tejto časti dovolanie svojím obsahom pripomína skôr tzv. druhé odvolanie, ktoré má nahradiť absenciu odôvodnenia v tom, ktoré obvinený podal proti rozsudku okresného súdu a vlastne takto rezignoval na vlastnú obhajobu.
V danom prípade teda nebolo zistené naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenom v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku môže napĺňať nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin, alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného zákona), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Trestného zákona), alebo pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je teda legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov.
Takýto postup by mohol byť v neprospech obvineného. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 369 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Akceptovaniu uvedenej dovolacej námietky obvineného preto bráni ustanovenie § 369 ods. 2 Trestného poriadku, pretože jej prijatím by mohlo prísť k zmene napadnutého rozhodnutia v neprospech obvineného, pričom obvinený sa môže dovolaním domáhať len zmeny rozhodnutia vo svoj prospech.
K námietke vo vzťahu k nezabezpečeniu dôkazového materiálu, a to kamerového záznamu z ulice H. v J. najvyšší súd dodáva nasledovné. Zo spisového materiálu je zjavné, že podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní obrazový záznam (č. l. 178 spisu) na technickom zariadení k čomu sa obvinený nevyjadril (č. l. detto spisu). Takže obrazový materiál prehratý v konaní pred súdom bol. Uvedené však nesúvisí s uplatňovaným dovolacím dôvodom.
Súdmi nižšieho stupňa ustálená právna kvalifikácia zodpovedá zistenému skutku ako celku, teda nielen vo vzťahu k obvinenému K. K., ale aj v samostatnom konaní odsúdenému K. Z.. Opiera sa o definíciu spáchania trestného činu so zbraňou v § 122 ods. 3 Trestného zákona, keď zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Súdy nižšieho stupňa síce stručne, ale dostatočne vysvetlili, na základe čoho dospeli k právnemu posúdeniu skutku.
V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína ustanovenie § 18 písm. b) Trestného zákona, týkajúce sa problematiky zavinenia. Na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne, ak ide o inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby o nej páchateľ vedel.
Záverom najvyšší súd len v stručnosti poznamenáva, že obvinený K. K. v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu v jeho záhlaví uviedol, že dovolanie podáva aj s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku (odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatieodvolania). Obvinený však vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu dovolanie žiadnym spôsobom neodôvodnil, pričom Trestný poriadok vo vzťahu k dotknutému dovolaciemu dôvodu predpokladá pochybenie odvolacieho súdu pri zamietnutí odvolania pred meritórnym prieskumom rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnutého odvolaním (napr. nesprávny záver odvolacieho súdu o tom, že odvolanie nebolo podané včas, resp. bolo podané neoprávnenou osobou alebo osobou, ktorá sa vzdala práva podať odvolanie, alebo ho vzala späť v prípade, ak v skutočnosti došlo k podaniu odvolania v zákonnej lehote alebo osobou, ktorej Trestný poriadok umožňuje podať odvolanie, prípadne tohto práva sa nevzdala, resp. podané odvolanie nevzala späť, resp. obvinený nedal súhlas so späťvzatím odvolania podaného osobou oprávnenou podať odvolanie). Po preskúmaní spisového materiálu v spojení s rozhodnutím krajského súdu napadnutým dovolaním (ako aj v súhrne s vyššie podrobne rozvinutými právnymi úvahami najvyššieho súdu) je navyše zrejmé, že v trestnej veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu k dotknutej procesnej situácii ani dôjsť nemohlo.
Rovnako platí, že ak obvinený v dovolaní neuvádza žiadnu obsahovo akceptovateľnú argumentáciu, ktorá by sa významovo vzťahovala k obsahu príslušného dovolacieho dôvodu, je nutné zároveň uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera aj existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Nepostačuje pritom, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvod dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov (obdobne napr. R 51/2014), resp. obsahuje argumenty, ktoré nemožno pod akýkoľvek dovolací dôvod podľa naposledy citovaného ustanovenia Trestného poriadku vôbec kvalifikovane aj podradiť. V dôsledku uvedeného najvyšší súd konštatuje, že existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku možno nepochybne vylúčiť a ďalej sa ňou vo vzťahu k podanému dovolaniu nezaoberal. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v súhrne nezistil naplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov namietaných obvinenými, rozhodol v spojení s vyššie vyjadrenými právnymi úvahami tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu. Ich rozhodnutia považuje za zákonné a rozhodnuté na podklade dostatočne preukázaných dôkazov tak, ako sa skutok stal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.